Ráno sme vychádzali už okolo siedmej, v nonstop potravinách kúpili kávu a raňajky a o 9 už dorazili na ruiny hradu Zakimi. Konečne som nejaké našla. Cestu do Naha mi Max oživil výkladom o austrálskej histórii a rovnako veľa poznal aj z dejín Európy. Oboch som vysadila v meste, kde sme sa rozlúčili. Po natankovaní a vrátení auta ma z auto-požičovne zaviezli na hostel, kde som mala stráviť dve posledné noci na Okinawa. Guest House Grand Naha bol síce masovka, ale mimo sezónu bol takmer prázdny, za fantastickú cenu a priamo v centre. Večer som sa vybrala hľadať reštauráciu, aby som vyskúšala pravé japonské sushi, teda žiadne kaliforia rolky, ale ozajstné morské príšerky na kôpke ryže – nigiri. To čo som mala naservírované pred sebou som si musela najskôr vygoogliť a úprimne okrem lososového, tuniakového a vajíčkového nigiri mi nechutilo nič, čo viac, z morského ježka ma natiahlo a skončil v servítke. Myslím, že sushi na ktoré sme zvyknutí v Európe nemá s tým pravým japonským veľa spoločného.

Ostrov Tokashiki – Okinawa

Nasledujúce ráno som už sedela na trajekte smerom na ostrovček Tokashiki. Prístav je v centre, ľahko sa tam dostanete monorail vlakom za pár drobných. Ja som to mala len 15 minút pešo, tak som si cestou kúpila kávu vo family mart-e a s rezervačným lístkom, ktorý som dostala predchádzajúci deň v prístave som si zakúpila palubný lístok. Trajekt jazdí na ostrov len dva krát denne a počet miest je obmedzený, takže by som počas sezóny určite odporúčala, aby ste si rezerváciu spravili čo najskôr. Samotný lístok sa dá zakúpiť až v deň plavby a stojí cca. 26 Eur vrátane cesty späť. Tokashiki patrí do skupiny Kerama Islands a je z nich najväčší, no asi nie najkrajší. Jeho výhodou ale je, že som si mohla spraviť jednodenný výlet bez toho, aby som tam musela prespať. Na ostatné menšie jazdí trajekt len raz denne a ubytovanie je nutné si zajednať vopred ( a vôbec nie je lacné) alebo to môžete risknúť a zakempiť niekde na pláži.

Raj pre šnorchlovanie – Okinawa

Po priplutí trajektu do prístavu som nasadla na mestský minibus smerom na pláž Aharen, kde som si za poplatok 4 eurá požičala šnorchel a skoro celé tri hodiny strávila šnorchlovaním. Koraly sú tam dosť zničené po pár posledných tajfúnoch, ale podmorský život je dychberúci. More bolo už v tomto období veľmi osviežujúce, ale neustále som plávala, takže mi bolo teplo a stihla som sa aj poopaľovať na pláži. Slnko, krištálovo čisté more a podmorský svet vynieslo tento výlet na číslo jedna na Okinawe. Sledovať korytnačku, ako sa kŕmi na korale a farebné rybky sa kŕmia na nej bol jeden z najkrajších zážitkov vôbec.

Pláž bola takmer prázdna a v mori boli asi len štyria ľudia zároveň…hotový raj. Do reči som sa dala so skupinkou študentov zo strednej Ázie a neskôr aj s vojakom z Alabamy, ktorý slúži na Okinawe, kam ho prevelili po tom, ako mu zrušili odvelenie do Afganistánu, takže je namiesto pekla v raji. Keď som mu na jeho otázku odkiaľ som odpovedala, že zo Slovenska, spýtal sa, či je to niekde v Rusku. Geografické znalosti američanov ma nikdy neprestanú baviť Pred odjazdom autobusu som si ešte kúpila výbornú zmrzlinu s príchuťou beni imo, teda japonských sladkých fialových zemiakov zo stánku fanšízy Blue Seal, pôvodne americkej spoločnosti, ktorá v US zkrachovala, no na Okinawe je úspešná dodnes.

Prvý japonský ramen

75 minútovú cestu späť som aj napriek svojej morskej chorobe prežila relatívne v pohode a po 15 min prechádzke do hostela mi nevoľnosť prešla úplne. Ešte som sa len vyzúvala v chodbičke, keď som zazrela Maxa ako nakúka do kuchyne. Na naše veľké prekvapenie sme obaja našu poslednú noc na Okinawe trávili v rovnakom hosteli. Na večer som mala vyhliadnutú reštauráciu na japonský ramen, ktorý som do vtedy ešte nikdy neochutnala a Max sa ku mne nadšene pridal, keďže je to jeho najobľúbenejšie lokálne jedlo. Dva roky pracoval v Tokiu ako prekladateľ, takže som mala na večer aj vlastného tlmočníka a tento raz experta na japonské tradície a históriu. Ramen bol úžasný, pri odchode z reštaurácie som sa v japončine poďakovala za výborné jedlo frázou, ktorá doslovne znamená „ďakujem za hostinu“ a zabudla ju hneď ako sa za mnou zavreli dvere.

Odletiam domov

V deň odletu som mala ešte pár hodín, tak som sa motala po meste, kúpila nejaké pohladnice a na letisko vyrazila s pár hodinovým predstihom. Čas som využila blúdením po duty free zóne, kde som ochutnávala predovšetkým sušienky a koláčiky z beni imo, ale úprimne dobrá bola asi len tá zmrzlina. Na check-ine som si ešte chvíľu myslela, že neodletím, keďže si nevedeli rady s mojím pasom a chceli odo mňa nejaký doklad, že mám povolenie na pobyt v ČR. Nepomohl ani môj výklad o EU, stále prichádzali iní zamestnanci, niekam telefonovali a niečo ťukali do počítača. Za normálnych okolností by som už začínala byť podráždená, ale prístup Japoniek mi to neumožnil. „Soo sorryy maaam, securityy check maaam“, spolu s úsmevom, klaňaním a pobehovaním hore dole malinkými krôčikmi bolo proste rozkošné. Kľudne by som ich sledovala aj dlhšie ako tú pol hoďku, ktorú som nakoniec pri check-ine strávila. Ostatné kontroly prebehli už bez zdržania a tak som po šiestich úžasných dňoch odletela naspäť domov s presvedčením, že do Japonska sa raz určite vrátim.

The post Týždeň na ostrove Okinawa, 2. časť appeared first on .

autor: Eva Fronko

Japonsko bolo už dlhé roky na mojom cestovateľskom bucket liste, takže stačil jediný impulz v podobe lacnej letenky a zostávajúcej dovolenky a o dva týždne som už sedela v lietadle smerom na Okinawa. Ostrov Okinawa je jednou z japonských prefektúr, ktorá zahrňuje 150 ostrovov vo Východo-čínskom mori a nachádza sa na pol ceste medzi Taiwanom a japonskou pevninou.

Môj výlet sa začal príletom do hlavného mesta Naha, kde som si požičala auto a vyrazila na sever ostrova. Bolo to pre mňa prvý krát, kedy som šoférovala po ľavej strane cesty a aj keď som sa celý čas musela nesmierne sústrediť a dávať pozor, tak som rada, že túto skúsenosť som absolvovala v Japonsku. Tamojší vodiči sú veľmi opatrní a poctiví šoféri, čo v podstate vystihuje aj ich povahu. Japoncov som si zamilovala veľmi rýchlo, sú to ľudia pokojní, úctiví, pokorní a nápomocní, ktorí sa s vami veľmi radi porozprávajú, aj keď nevedia ani slovo anglicky, no vedia prejaviť záujem, ktorý je nenútený a prirodzený.

Najsevernejší cíp v Cape Hedo

Mojím cieľom bol Cape Hedo, kam som plánovala dôjsť ešte ten večer, ale keďže som za posledné dva dni spala asi tak hodinu a pol, zabalila som to 20km pred cieľom a prespala v aute na parkovisku pri malom motoreste. Zobudila som sa už o tretej ráno, zatelefonovala som si s manželom a okolo pol piatej vyrazila na cestu. Ešte doma po prečítaní pár blogov som sa rozhodla nekupovať sim kartu s dátami a neobanovala som. Wifi pripojenie bolo snáď na každej pumpe, motoreste/mini nákupnom centre, guest house a niekedy aj len tak na ulici. Spojenie bolo výborné a dátová sim vychádzala cca. na 25 eur na týždeň, takže som aj ušetrila.

Na Cape Hedo som dorazila ešte za tmy, tak som si v automate kúpila latté kávu v plechovke  a v aute pozerala priateľov. Nápojové automaty by asi mali mať Japonci vyobrazené na štátnej vlajke, lebo sú úplne všade a v mestách na ne natrafíte tak každých dvadsať metrov. Keď sa more začalo farbiť na oranžovo, vyšla som cestičkou k útesom a so zatajeným dychom sledovala najkrajší východ slnka v mojom živote. Veľmi oprávnene sa Japonsku hovorí krajina vychádzajúceho Slnka a už len tento samotný zážitok stál za celú tú cestu.

Japonský diviak

Z Cape Hedo som sa presunula do pár kilometrov vzdialeného parku navštíviť najposvätnejšie miesto na Okinawe Daisekirinzan. Info centrum bolo o siedmej ráno ešte zatvorené, takže som sa vyhla zaplateniu vstupného a v parku bola úplne sama. Hneď pri vstupe do lesa ma prekvapil had, takže potom som sa už celú cestu len poriadne dívala pod nohy a sledovala všetky ovísajúce konáre stromov. Highlight prechádzky bol 20m vysoký Gajumaru, známy ako kráčajúci strom, ktorý svoje konáre zapúšťa do zeme a mení na korene a pomaly sa posúva.

Autom som ďalej vyrazila na východ ostrova a cestou sa zastavila na vyhliadkovej pláži, ktorú mi z nejakého dôvodu odporučili google maps. Pláž bola pekná, ale viedla k nej celkom slušná štreka zarastená trávou, takže som zase len sledovala kam stúpam. Tu ma ale namiesto hada prekvapil japonský diviak, ktorý odskákal pár metrov predo mnou do húštiny a ja som si po návrate k autu sľúbila, že už sa nikde sama túlať nebudem.

Národný Park Yanbaru

Na ceste späť na západ do mestečka Okuma, kde som strávila poslednú noc som sa vybrala krížom cez kopce a cestou si užívala krásne výhľady. V meste som si v potravinách kúpila sushi rolky za 2 eurá, najedla sa a pokračovala na malú vyhliadku v národnom parku Yanbaru a potom rovno na vodopád Hiji.

Za vstup na trek k vodopádu som v infocentre zaplatila 4 eurá, poprezerala nejaké plagáty ohľadom tamojšej fauny a flóry, ktoré ale boli len v japončine a vydala sa na veľmi nenáročnú túru po pekne značenej cestičke. Trek mal trvať 45 minút, ale tento údaj asi zahŕňal aj čítanie náučných tabúľ (znova len v japončine), takže som cieľ dosiahla už za 25 minút spolu s dvoma skupinami študentov, ktorých som cestou dobehla.

Tí si tam, ako už je v Japonsku zvykom, spravili rýchlo spoločnú fotku a hneď sa vybrali aj naspäť. Ja som si pohľad na vodopád užívala a čakala, kedy tam ostanem sama, aby som sa vykúpala, ale po mne akoby sa vrece roztrhlo a stále prichádzali nejaký ľudia. Po pol hodine som to vzdala a vrátila sa späť k autu. Po veľmi náročnom dni som sa ešte vykúpala na krásnej Okuma beach a presunula sa na ostrov Yagaji do guesthousu Waraemon. Ostrov je spojený s Okinawou a s ďalším ostrovčekom Kouri mostami, kde sú veľmi pekné vyhliadky na more a všeliaké skalné útvary a tiež tam nájdete krásne pláže.

Akvárium Churaumi

Na druhý deň som bola už o štvrtej ráno hore. Na pláne som mala návštevu jedného z najväčších aquárii sveta Churaumi a priľahlých atrakcií ako záhradu Tropical Dream a Native Okinawa village múzeum. Vstupné bolo tak ako na všetky turistické miesta na Okinawe veľmi nízke a takisto sa mi nestalo, že by som niekde platila parkovné. Vstup do aquária stál v prepočte cca. 16 eur a zahŕňal aj fantastickú Dolphin show. Za poplatok cca. 4 eurá som si kúpila kýblik s rybami a kŕmila delfína. Poprosila som aj vedľa stojacu Aziatku, aby mi spravila fotku, ale zo štyroch záberov som nakoniec na fotke nebola ani ja, ani samotné kŕmenie, len rozmazaný delfín.

Záhrada Tropical dream bola v rekonštrukcii, ale stále veľmi pekná, tak som sa relatívne rýchlo presunula do skanzenu pôvodných obydlí, ktorý bol zadarmo. Takmer každý domček mal nainštalované repráky a po stlačení toho správneho tlačítka sa pustil anglický výklad. V tamojšom info centre ma privítala veľmi príjemná staršia Japonka a pohostila ma čajom. Na ceste späť na ubytovanie som sa ešte chcela zastaviť v parku s ruinami hradu Nago, ale po 20 min blúdení autom a vyšlapaní takmer 700 schodov na kopec som ruiny žiadneho hradu nenašla. Niesla som si so sebou sushi, aby som si ho vychutnala niekde v ruinách s pekným výhľadom, no nakoniec som ho zjedla v aute v bezpečí pred komármi a nenormálnym hlukom tamojších cvrčkov.

Späť do guest house Waraemon som dorazila už takmer za tmy. Vo dverách ma privítal majiteľ Yuki, asi dvadsať ročný chalan a vo vnútri konečne aj ďalší mimosezónny cestovatelia Austrálčan Max a Japonka Miki. Rozprávali sme sa dlho do večera a dohodli na spoločnom výlete a ceste späť do Naha na nasledujúci deň.

The post Týždeň na ostrove Okinawa, 1. časť appeared first on .

Cesta do Wadi Rum trvá z Petry ( blog o Petra )približne hodinu a pol a je veľmi zaujímavá. Najskôr nás takmer zdemolovalo auto, ktoré nakoniec skončilo vo zvodidlách. Tesne predtým som musel obchádzať dve staršie ženy, ktoré si veselo vykračovali po vozovke. V opätkoch sa im po kamennom chodníku nechodilo dobre. Pred Wadi Rum zas dávame prednosť ťave lenivo prechádzajúcej cez cestou. Prvý krát v živote vidím toto zviera mimo zoo.

Sme vo „Wadi Rum Visitor Center“. Úradník sa díva na môj Jordan Pass, ale vôbec neskenuje čiarový kód. Evkin pas si ani nepýtal. Pýta sa, aký máme kemp a hneď niekomu volá. Funguje to tak, že všetky autá sa zhromaždia na parkovisku a do jednotlivých kempov si Vás rozvezú ich zamestnanci. V našom kempe signál nie je takže chlapík z nášho kempu už čaká na parkovisku. Okrem nás tu sú dvaja Česi, ktorí cestujú rok po svete len s veľmi slabou angličtinou. Za kemp Panorama Wadi Rum sme zaplatili 16 Eur. Za tieto peniaze dostanete súkromnú izbu s veľkou posteľou a kúpeľnou. Nekúri sa tu, takže si vždy popýtajte extra deky.

Svetlo funguje len večer, keď sa dobijú solárne panely. V kempe sa nachádza jedna spoločenská miestnosť kde sa kúri benzínom, neustále sa tu pije čaj, fajčí, raňajkuje a večeria.  Kempov je tu veľmi veľa od lacných až drahých ( 185 Eur/ noc ) s presklenou strechou s 360° výhľadom na nočnú hviezdnatú oblohu. Na púšti Wadi Rum sa natáčal film Marťan.

Po príchode do kempu sme si hneď objednali večeru. Jedná sa o bufet za 8 Eur. Mäso a zemiaky sa grilujú v jame na žeravých uhlíkoch. Okrem toho si môžete dať šalát, humus, ryžu a domáci dezert – začína na H :). Je to veľmi príjemné si posedieť a porozprávať bez rušivých vplyvov internetu. Čaj tečie potokom. Zaujímavé bolo pre mňa do akých malých pohárikoch ich dávajú.

Ráno sa prebúdzame o siedmej. Raňajky sú o pol ôsmej a sú v cene. My sme načas, ale majitelia kempu sa len pomaly zobúdzajú. O deviatej vyrážame na trojhodinovú JEEP TOUR ( 25 Eur ). Ak sa máli, k dispozícii je aj dlhšia na 6 hodín. Prvá zástavka je piesočnatá duna s nádherným výhľadom do červeného, piesočného údolia obklopeného strmými horami. Piesok je ešte studený z chladnej noci, ale to nám nebráni vyzuť topánky. Po niekoľkých ďalších zástavkách prichádzame ku kamennému mostu. Je tu len pár ľudí a na som moste nik nie je, čo mi vyhovuje, pretože mám v hlave diabolský plán.

S priateľkou sme vyliezli hore a zapózovali do kamery. O pár sekúnd som už kľačal na kolenách a žiadal Evku o ruku. Po jednoznačnej odpovedi „Hej, jasné!“, objatí a pár slzách schádzame dole. Obom sa nám trošku klepú kolená, ale už zasnúbení sme po pár minútach bezpečne dole. Náš šofér nevie anglicky, ale veľmi sa s nami teší. Keď stretne svojho anglicky hovoriaceho kamoša tak počujem ako sa po jordánsky niečo pýta a on mu hovorí „Congratulation“. Otočil sa k nám a to slovíčko neskutočne skomolil. Našťastie som už vedel čo chce celý čas povedať.

Sme späť v kempe a jeden z bratov nás najskôr vezie do malého mesta vytiahnuť hotovosť a potom k nášmu auto. Lúčime sa a my pokračujeme do Aqaby, kde začína pohodovejšia časť tohto výletu v hoteli na pobreží Arabského zálivu.

The post Wadi Rum, mesačná krajina v Jordánsku appeared first on .

Osud a lacná letenka (60 Eur) nás tentokrát zaviali do mesta Aqaba na samom juhu Jordánska. O arabský svet som nikdy nejavil nejaký extra záujem a tak som ani nemal nijaké očakávania. Odlietame z Berlína skoro ráno. Trošku rozbitý prilietame po 4 hodinách do neveľkého mesta medzi Arabským zálivom a púšťou.

Vstupenka do Jordánska

V rukách pevne zvierame pas a tzv. „Jordan Pass.“ Jedná sa o doklad za 90 Eur, ktorý umožňuje vstup do niekoľko desiatok pamiatok vrátane slávneho mesta Petra, púšte Wadi Rum, kde sa natáčal film Marťan a ktorá skutočne pôsobí ako scenéria z Marsu. Okrem toho je v cene aj poplatok za víza a mnoho ďalších vstupov do hradov, múzeí atď. Investícia sa však vráti už po návšteve Petry a spomínanom poplatku za vízum. Určite odporúčam.

Po pečiatke do pasu, ktorá zabrala celú stránku ( už mi ostávajú len tri ) sme v príletovej hale. WIFI na letisku nefunguje a ja nemám stiahnutý „voucher“ na požičanie auta. Nakoniec mi jeden zo zamestnancov ponúkol hot-spot. Auto sme mali požičané na 4 dni za 80 Eur, vrátane plného poistenia a poplatkov s neobmedzenými kilometrami. Spravil som si nejaký prieskum a tento web vyšiel najlepšie – www.economycarrentals.com. Benzín čapujem hneď za letiskom. Cena 0,69 JOD za liter 90 oktánového a 0,9 JOD za 95tku. Nie som žiadny frajer do áut a tak čapujem ten drahší, ktorý odporúčajú v papieroch. Žiadne diaľničné známky, len extra poplatky za platbu kartou.

Petra, novodobý div sveta

Naša prvá zastávka je Petra, jeden z novodobých divov sveta, ktorá je od Aqaba vzdialená necelé dve hodiny autom. O pol šiestej je už tma a neoznačené pruhy mi robia celkom problém. Sem – tam nejaké auto v protismere, prípadne ťava lenivo prechádzajúca vozovkou. Vonku je v januári poriadna zima. Musím povedať, že s počasím sme to dosť podcenili.

Po dvoch hodinách sme v meste Wadi Musa, čo je východiskový bod do Petry. Dostanete sa tu aj autobusom, ale s autom máte ďaleko viac komfortu a hlavne ste flexibilní a viac stihnete. Ubytovali sme sa v hoteli za 33 Eur. Nič moc, ale tu v okolí Petry je všetko o dosť drahšie. V zapadnutej reštike chceli 16 Eur za hlavné jedlo a tak končíme pri arabskom chlebe a humuse. Ten je však výborný. V obchode nás najskôr poriadne obtiahli a potom dali almužnu vo forme lacného keksu. Niečo na spôsob strany SMER a jeho predsedu. Toto je však jediná nepríjemná vec, ktorá sa nám tu stala. Možno ešte otravná Ruska, ktorá mi prišla klopať na izbu, pretože nevedela vybrať kľúč zo zámky.

Utekáme do postele, budík máme na 5:00, pretože slávna Petra sa otvára presne o šiestej. Do „visitor center“ je to len pár sto metrov, ale ideme aj tak autom, pretože vonku je poriadna zima, okolo nuly. Máme na sebe všetky veci a aj tak v tom vetre poriadne mrzneme. Pri bráne sme jednoznačne prví. Evka sa pýta, kde si môžeme kúpiť čaj a správcovia nás okamžite volajú k sebe. Tu niekde začína nekončiaca jordánska pohostinnosť, s ktorou sa denne stretávame.

História

Dejiny Petry siahajú do 3. storočia pred Kristom. Vzniklo v dokonale ukrytom mieste medzi tromi údoliami a viedla tadiaľto cesta do Južnej Ázie. Mesto zároveň ovládalo trh s korením. V časoch najväčšej slávy tu žilo 30 000 ľudí. Petru opustili poslední ľudia po druhom ničivom zemetrasení v 6. st. po Kr. Údolie upadalo postupne do zabudnutia. Stalo sa tajomstvom miestnych beduínov, ktorí existenciu skalného mesta starostlivo skrývali pred svetom.  Znovuobjavené bolo až v roku 1812 švajčiarskym bádateľom a cestovateľom. Natáčali sa tu filmy Transformers, Indiana Jones, alebo Múmia sa vracia.

Po 6 hodinách a nachodených takmer 20 kilometroch máme dosť. Moje natrhnuté väzy v kolene to prekvapivo zvládli celkom dobre. Málo turistov značí koniec turistickej sezóny. Na hlavnej turistickej ceste ešte stále nájdete stánky so suvenírmi, ale mimo hlavnej trasy sme nenašli nikoho. Domáci ako keby svoje malé prístrešky opustili a suveníry nechali len tak pohodené. Asi sa tu nekradne, pretože sme našli aj peniaze položené na toaletách, ktoré nikto nezobral.  Petra bol skutočne úžasný zážitok. Odporúčam vyraziť mimo sezónu a skoro ráno.

O druhej poobede opúšťame mesto Wadi Musa a pokračujeme smer Wadi Rum. Hneď druhý deň sme takmer prišli o život. Z vedľajšej  cesty sa vyrútilo auto, presvišťalo pred nami a napálilo do zvodidiel, ktoré ho našťastie udržali nad roklinou. Stačili tri sekundy a zrážke by sme sa nevyhli

The post Petra, nový div sveta v Jordánsku appeared first on .

Po nekonečnom treku k jazeru Ala-Kul potrebujeme deň oddych. Sergej a Ľuba z „GUEST HOUSE on DERBISHEVA“ nás tak, ako všade prívitali čajom, chlebom a domácim džemom. Čaju som tu vypil tak 100 litrov.

V guesthouse sme sa zoznámili s Luciou a jej poľským priateľom Tomaszom. Po vzhliadnutí ich fotiek z oblasti okolo dediny Sary-Mogul operatívne kupujeme letenky z hlavného mesta Biškek na juh krajiny, do mesta Osh. Zbytok večera sme sa snažili naladiť futbal. Hralo Rusko so Saudskou Arábiou. Sergej takmer vyhodil telku z okna a po žene hodil nedofajčenú cigaretu. V rámci srandy samozrejme.
Na druhý deň pokračujeme maršrutkou okolo jazera Issyk-Kul do hlavného mesta, ktoré pripomína Bratislavu vo veľmi starých komunistických časoch. Potraviny sú tu lacné a ochranné sklo na mobil stojí len 1 Eur aj s aplikáciou. Liter benzínu okolo 50 centov a najlacnejšie cigarety 40 centov.

V hosteli nás ubytovala Ruska, ktorá nám síce predala apartmán s manželskou postelou, no nakoniec vysvitlo, že už v ňom tretí deň prespáva francúzsky pár. Nevadí, uspokojili sme sa s „dorm“ (zmiešaná izba). Pomaly si zvykáme  na povinné vyzúvanie pred vstupom do domu. Kyrgistan je moslimská krajina.

Na druhý deň sme čakanie na odlet skrátili výletom do NP Ala Archa hneď za mestom a nákupom slnečných okuliarov, ktoré som ako inak stratil. Znova  maršrutkou ideme na letisko a po 2 ozajstných kávach odlietame na juh krajiny, do mesta Osh. Toto mesto je silne moslimské. Na hosteli je nás privítal nápis „No alcohol, no smoking, 50 USD fee“. Miesto piva nám tak spoločnosť robil obrovský šváb v kúpelke.

Ráno majiteľka hostela zavolala rodinu, ktorá išla do našej konečnej destinácie, Sary-Moghul. Toto je typické pre Kyrgistan. Ľudia tu zarábajú od 100 do 200 Eur mesačne a každý SOM (domáca mena) sa počíta. Ak stopnete auto tak budete musieť zaplatiť.

Nakoniec vystupujeme v  mestečku Sari-Tash. O Sary-Moghul sme sa dočítali, že je dosť „creepy“. Čo je fakt, okrem piesočnej búrky, 50 ročných áut LADA a nedostavaných domov tam nie je nič.

V Sari-Tash sme sa teda ubytovali v druhom guesthouse. Bol drahší, ako prví, lenže 10 ročný Daniel nás dostal svojim úsmevom, úprimným pohľadom a usopleným nosom. Staral sa o nás, ako nikto predtým. Úžasný chlapec, ktorý to v živote, tak ako väčšina tunajších detí nemá jednoduché. V mladom veku sa stará o business, neustále dolieva čaj, dáva pozor na svojho deda a ešte stíha provokovať kamarátov peniazmi, ktoré sme mu dali za ubytovanie. V ten deň sme ešte stihli vybehnúť na prvý kopec, odkiaľ sme malý celý Pamír ako na dlani.

Na druhý deň pokračujeme stopom za 300 SOM do Sary-Moghul, odkiaľ je to už len 22 kilometrov do kempu „Peak Lenina,“ priamo pod horou Lenina týčiacou sa do výšky 7134 metrov. Po 10 kilometroch máme toho plné zuby. Stopli sme prvé auto, ktoré ten deň okolo nás išlo.

V kempe nás privítal Abdul, typický moslim s fešnou čiapkou na hlave. S celou rodinou sa musíme vyfotiť vedľa solárneho panelu z „US AID“, ktorý musí byť jasne viditeľný. Abdul komunikuje len so mňou, ako keby bola Evka menejcenná. V ich kultúre je to tak stále funguje.

Keďže sme ušetrili nejaké sily a stále je len kolo obeda, pokračujeme k „Lenin Base Camp“ a ďalej po  majestátnom kopci až k prvému snehovému poľu. Samotná hora nie je veľmi pekná, pripomina len hŕbu snehu a ľadu, až sa mi nechce veriť, že dosahuje nadmorskú výšku viac ako 7 kilometrov. Medzi horolezcami je považovaná za jednu z najľahších sedemtisícoviek a cena za výstup začína na 400 USD. To mi povedali priamo v kempe. Samozrejme sa rozlúčte s akýmkoľovek servisom. Za tie prachy si to všetko odnesiete sami. V cene je permit, doprava a sprievodca.

Čaká nás prvá noc v tradičnej jurte, ktoré sú tu na každom kroku. Kyrgisi sú nomádsky národ. Každé leto sa sťahujú do hôr, aby sa starali o svoj dobytok a v súčasnej dobe aj zarobili na turistoch. Na zimu sa znova sťahujú do miest.

Čo je jurta?

Jedná sa o nomádsky príbytok z drevenej konštrukcie, pokrytý plachtami, igelitom, kobercami, alebo kožou zvieraťa. V strede jurty sa nachádza piecka, ktorá síce prístrešok vykúri na dobrých 30 stupňov, ale nad ránom je tam zas poriadna kemra. Hlavne ak spíte vo výške okolo 4 000 m.n.m., kde sa ani ľadové krúpy nestačia roztopiť na vodu. Okrem júrt má každý kemp svoj prepravný kontajner s plastovými oknami, kuchyňou a jedálňou. Ja jednej strane tradičná jurta a vedľa nej 20 metrová plechová škatula s nápisom „CHINA SHIPPING“. Účel svetí prostriedky.

Ďalší deň pokračujeme na krátku túru k tyrkysovým jazierkam. Pri pohľade na zelenú lúku plnú malých jazier sa mi nechce veriť, že za nami sa dvíhajú zasnežené hory pohoria Pamír. S Evkou toho máme dosť a zvyšok  dňa relaxujeme v našej jurte bez signálu, telky, bez internetu. Donútil som ju hrať „meno, mesto, zviera, vec“. Vydržala tri kolá.

Ráno sme sa zviezli naspäť do Sary-Moghul s francúzskou rodinou. Abdul náš už čaká vo svojom ďalšom gueshouse priamo v dedine. Skutočne podnikavý chlapík.

Je tu zima, ale stále sa podstivo vyzúvame. Nebudeme predsa hrešiť v moslimskom dome. Pri večeri nechápavo krútim hlavou, keď vidím moslima v špinavých čižmách ležiaceho na gauči. World is upside down.

The post K pohoriu Pamír medzi nomádov appeared first on .

Aj keď sme v Kyrgistan neplánovali žiadne viacdenné  túry, prechod cez jazero a sedlo Ala-Kul sme si nemohli nechať ujsť. Ako prvé sme museli vyriešiť výbavu. Nemali sme totiž ani spacáky,  stan, karimatky a ani batoh, kde by sme to všetko zbalili.Čakalo nás 72 kilometrov a stúpanie z 1900 m.n.m. do najvyššieho bodu „Ala-Kul Pass“ vo výške 3900 m.n.m. Túra začína v meste Karakol, ktoré sa nachádza 5 hodín cesty na východ od hlavného mesta Biškek, na pobreží druhého najväčšieho horského jazera Issyk-Kul.Otváracie hodiny všetkých požičovní sú v Karokole od 9:00 do 17:00, čiže v čase, keď už chcete byť na horách. Celkovo je turizmus v Kyrgistane veľmi slabo rozvinutý a samotné mesto nemá čím zaujať, tak ako väčšina miest v krajine. Hlavné mesto vyzerá ako Bratislava pred 50 rokmi. Cesty majú však lepšie ako u nás.

O 9 ráno sa lúčime so Sergejom a Ľubou a vyrážame požičať spacáky z roku 1970, karimatky, ktoré držia pokope silou vôle, „novú“ krosnu bez pláštenky a stan v plátenom obale. Naša outdoor výbava teda sľubovala veľké trojdňové dobrodružstvo v pohorí Tian Shan. Len pre porovnanie, na trojmesačnú cestu do Južnej Ameriky som sa vydal so 60 litrovým batohom, teraz, na trojdňový trek beriem 100 litrový batoh, ktorým som v meste zdemoloval stánok s ovocím.

Zmätený taxikár nás odviezol k bráne národného parku, ktorý začína priamo za mestom. Premáva tu aj maršrutka ( miestna MHD ) číslo 102. Po zaplatení vstupného (250 SOM) vyrážame na 4 hodinovú prechádzku popri rieke Karakol. Aj keď nám počasie nie úplne vyšlo, výhľady na údolie plné divých koní sú prekrásne. V diaľke sa dvíhajú zasnežené vrchy pohoria Tian Shan.

Hneď za mostom začíname prudko stúpať k prvému kempu „BAR“ vo výške 2900 m.n.m. Rozkladáme stan a na naše prekvapenie je kompletný a na tunajšie pomery aj kvalitný. Dokonca prežil aj večerné krupobitie.

Noc bola veľmi chladná, ale nejak sme to v našich prehistorických spacákoch zvládli. O 6 ráno pokračujeme  v prudkom výstupe k jazeru Ala-Kul. Máme krásny slnečný deň a okrem mojej 100 litrovej krosny, ktorej bederné pásy sa mi zarezávajú do tela, sa nemám na čo sťažovať. Evka postupne zhadzuje vrstvy oblečenia a nedočkavo čaká na slnečné lúče ukryté za vysokými horami.

Po 2 hodinách sme dorazili k jazeru, spadla nám obom sánka. Na fotkách tyrkysovo-modré jazero  je v polke júna ešte stále kompletne zamrznuté. K najvyššiemu bodu nášho treku vo výške 3900 metrov treba ešte dve hodiny.

Bojujeme so strmím stúpaním a nadmorskou výškou, na aklimatizáciu nebol čas. Posledných 100 metrov je nekonečných. O desiatej sme však na vrchole a okolité hory máme ako na dlani. Nevadí nám ani zamrznuté jazero Ala-Kul a ani partia ruských turistov, ktorá prekonáva 5 horských sediel počas 10 dní.

Severná strana sedla je stále pod snehom. Snažíme sa traverzovať, lenže snehu je tu toľko, že sa stále viac a viac zabárame, miestami až po pás. Nakoniec sme naše úsilie vzdali a nebezpečný úsek zišli po zadku. Totálne mokrí sledujeme Rusov, ktorí sa pokúšajú o to isté. Celý čas tohoto zostupu sme sa báli, aby sa neodtrhol snehový previs nad nami, ktorý sa ruskí turisti snažili lanami odrezať.

Čaká nás ešte 15 kilometrov zeleným udolím do najbližšieho kempu, kde strávime druhú noc.  Keď sme sa opýtali na večeru, tak odpoveď bola jasná. „Dinner is komplex, tomato, komplex.“ Nakoniec to bola polievka a mrkvový šalát za 350 SOM, teda cca. 4 Eurá. Burger v jednej z najlepších reštaurácií v hlavnom meste stál len o 1,5 Eur viac. Ale komplex, je komplex.

Sme unavení, ale stálo to za to. Tretí deň  sa znova prebúdzame do slnečného rána a pred nami je posledných 15 kilometrov do dediny Altyn Arashan. Sto litrový „monster“ ma zabíja. Evka má toho tiež dosť, ale statočne bojujeme. Samozrejme sa mi cestou podarilo stratiť okuliare, čo mi náladu vôbec nezlepšilo. Posledné 4 kilometre pred cieľom sme zastavili auto idúce do Karakol. Cestou sa pokazilo a tak sme museli stopnúť ďalšie. V Kyrgistane Vám vždy niekto zastane, ale za finančnú kompenzáciu.

Únavení sme opäť došli k Sergejovi a Ľube, ktorí už pre nás nemali voľnú izbu, ale pohotovo vymysleli záložný plán a miestnosť plnú harabúrd premenili v celkom slušnú spálňu. Sergej dokonca vyliezol na strechu svojho domu, aby sme mali z úvodného zápasu MS vo futbale ten najlepší zážitok. Anténa však bola proti.

Tento 3 dňový trek v pohorí Tian Shan bol pre mňa tým najlepším, čo som v Kyrgistane zažil. Aj keď je fyzicky veľmi náročný, určite ho každému odporúčam.

The post Trojdňový trek k jazeru Ala-Kul appeared first on .

Vybral som 10 krásnych trekov, ktoré možno nie sú až tak známe, ale určite stoja za návštevu. V prvej časti sa pozrieme do Francúzska, Kanady, Mjanmarska, Guatemaly a Peru. V druhom blogu to bude Slovensko, Nikaragua, Slovinsko, Kolumbia a opäť Kanada.

GR-98, Les Calanques, Francúzsko

Národný Park Les Calanques je najmladší NP vo Francúzsku. Celková dĺžka treku GR 98 je 80 míl a tiahne sa pobrežím Stredozemného mora, z ktorého vystupujú strmé vápencové hory. Za jedeň deň som absolvoval poslednú časť celého treku a to z Cassis do Callelongue, čo je zhruba 30 kilometrov ( 9 – 11 hodín). Táto cesta je veľmi dobre značená červeno-bielou značkou a na niekoľkých miestach je možné ju ukončiť a zobrať kratšiu a jednoduchšiu cestu. Ja som zaprisahal, že žiadne podvádzanie nebude a odmenou mi boli krásne výhľady na okolité hory, mesto Marseille, pláže a more.

Začiatok –Cassis

Koniec– Callelongue

Dĺžka  – 30 km, 9 – 11 hodín

Čo si pribaliť – 2 litre vody, opaľovací krém, turistická obuv, jedlo

Na čo si dať pozor  -silný vietor, slnko, veľmi nerovný, kamenistý terén a  strmé zrázy

Poplatky – vstup do NP Les Calanques je zdarma, ale od júla do augusta je uzavretý

Viac info nájdes v blogu “Marseille a Les Calanques za 98 Eur“

Marcahuasi,  Peru

Trek na náhornú plošinu Marcahuasi začína v dedinke San Pedro de Casta, ktorá sa nachádza vo výške 3100 m.n.m, asi 3 hodiny autobusom od hlavného mesta Lima. V dedinke je potrebné zakúpiť vstup na samotný trek v cene…. Vašim cieľom je kemp ….. vo výške 4100 m.n.m. Na plošine sa nachádzajú obrovské skaly do ktorých vietor vytesal zaujímavé sochy zvierat a ľudských postáv. Najznámejšou je monument…… Odmenou za náročný trek nehostenou pustinou Vám budú prekrásne výhľady na okolité Andy a silné energie, ktoré sa na tomto miesto nachádzajú. Marcahuasi je jedno z najmystickejších miest na svete a turistami veľmi málo navštevované.

Začiatok – San Pedro de Casta

Koniec treku – Kemp Anfiteatro

Dĺžka  – cca. 3 hodiny, prevýšenie cca 900 metrov

Čo si pribaliť – voda 2-3 litre, jedlo, opaľovací krém, turistická obuv, teplé oblečenie, stan, spacák, v prípade, že chcete v kempe nocovať. V kempe je možné zakúpiť jedlo a drevo.

Na čo si dať pozor – veľmi ostré slnko, strmé stúpania, v noci veľká zima s teplotami okolo nuly, vysoká nadmorská výška

Poplatky – vstup na trek za 10 Soles, resp. 3 Eur ( v roku 2012 )

Viac o Marcahuasi v blogu “Mystické Marcahuasi“

Black Tusk, Garibaldi, Kanada

Náročný dvojdňový trek v Britskej Kolumbii na západe Kanady, ktorý začína v meste Whistler. Prvý deň Vás čaká túra na jazero Garibaldi, kde sa nachádza kemp. Nasledujúci deň máte tri možnosti a to Black Tusk, Panorama Ridge alebo oboje. Počasie tu vie veľmi prekvapiť a aj v júni môžete očakávať snehovú búrku. Výhľady na okolité hory a nádherne modré jazero Garibaldi robí tento trek najkrajším v Britskej Kolumbii.

Začiatok – Whistler, Rubble Creek Parking

Koniec  – Black Tusk, Panorama Ridge

Dlžka  – cca 5. hodín ku jazeru Garibaldi a ďalších 5 hodín na Black Tusk resp. Panamora Ridge, celkovo 28 kilometrov

Čo si pribaliť – voda, jedlo na dva dni, teplé oblečenie, kvalitný spacák, stan, opaľovací krém, turistická obuv

Obmedzenia – trek je možné absolvovať medzi 29. 6 – 17.10, najlepšie august a september

Na čo si dať pozor  – veľmi strmé stúpania, nočné teploty okolo nuly aj v lete, nestabilné počasie

Poplatky – vstup do parku zdarma, kemp Taylor Meadows 20 CAD/noc, nie som si úplne istý

Jazero Inle,  Mjanmarsko

Dvojdňový trek skrz Mjanmarskou džungľou je skutočné dobrodružstvo. Turisticky ešte stále veľmi málo rozvinutá Barma je zážitok na celý život. Trek začína v dedinke Kalaw a končí na posvätnom jazere Inle, kde nájdete všetko, od hostelov, reštaurácií až po dielničky na výrobu mečov, cigár a šperkov.  Noc strávite na matraci u miestnej rodiny, kde sa dozviete mnoho zaujímavého o mjanmarskej kultúre a živote.

Začiatok  – Kalaw

Koniec  – Jazero Inle

Dĺžka – dva celé dni

Čo si pribaliť – voda, turistická obuv, sprej proti komárom, pláštenka, krém na opaľovanie

Poplatky – v cene cca. 30 USD máte sprievodcu, jedlo a ubytovanie u miestnej rodiny

Na čo si dať pozor – silné slnko, výdatné dažde, hmyz, teplo a veľa blata, super muddy ako hovoril náš sprievodca Johny Walker.

Viac o Mjanmarsku a o treku Kalaw – Inle v článku “Nádherná, nedotknutá Barma“

Indian Nose, Atitlán,  Guatemala

Jedno z mojich najobľúbenejších miest je jazero Atitlán v Guatemale. Jednodňový trek, ktorý začína skoro ráno v dedinke San Pedro a trvá okolo troch hodín. Neodporúčam sa ponáhľať, lebo aj tak budete hodinu mrznúť na kopci a čakať na východ slnka. Veľmi strmé stúpania, ktoré sú pocitovo znásobené tým, že šliapete už od 4 ráno. Odmenou Vám bude východ slnka nad jazerom, ohraničené siedmymi sopkami ( San Pedro, Toliman, Atitlan, Fuego, Aqua, Acatenango, Pacaya).

Začiatok – San Pedro de la Laguna, Atitlán

Koniec  – Indian Nose Peak

Dĺžka  – cca 2 – 3 hodiny na vrchol, cestou späť zbehnete do najbližšej dedinky a miestnou dopravou spat do San Pedro

Poplatky – 15  – 30 USD,  ranný trek, určite odporúčam so sprievodcom. Cena závisí od počtu osôb

Čo si pribaliť – voda, turistická obuv, opaľovací krém, sprej proti komárom, čelovka

Na čo si dať pozor – strmé stúpania, hady, škorpióny, chlad, nočný výstup

Viac info o “Indian Nose” v článku “Krásna Antigua a tajomné Atitlán”

The post Krásne a málo známe treky, 1. časť appeared first on .

Zatknutý v Belize

Ostrov Key Caulker patriaci Belize je miesto, kde som sa prvý a dúfam, že aj posledný krát ocitol v base. Život na karibských ostrovoch je iný ako na pevnine a nedá sa vôbec porovnať so západným svetom. Zákony tu však stále platia. Bohužiaľ pre nás. Po fľaške rumu sme s kamarátom dostali nápad  a to presunúť sa na druhú stranu ostrova „požičaným“ golfovým autíčkom. Naschvál hovorím požičaným, pretože ako chcete ukradnúť auto z ostrova, keď všade okolo je voda? Kombináciou rum, sponka a kľúč od zámky sme motor naštartovali. V tom momente sa pri nás zjavil majiteľ a policajt. Všemocne sme sa ich snažili presvedčiť, že sme to auto vlastne nechceli ukradnúť a celé to je len nedorozumenie.  Neuspeli sme a tak sme boli odvedení po políciu. Pri výsluchu sme všetko stavili na jednu kartu. Auto sa fyzicky nepohlo a tak nás nemohli obviniť z krádeže. Pri každom z troch výsluchov sme hovorili to isté. A to, že sme len chceli otestovať naše schopnosti štartovania auta bez kľúča. Samozrejme, v každej vete sme spomenuli, ako nás to všetko mrzí a nikdy nič také už neurobíme. Nad ránom nás v našej cele vystriedal iný „gringo“ a  nás na kauciu 5 USD prepustili.

Havária v Barme

Po krátkom výlete na most U Bein ( najdlhší teakový most na svete ) sme si s Andrejom prenajali motorku aj s mladým šoférom naspäť do mesta Mandalay. Všetci traja sme teda nasadli a vyrazili. Cestu rovno ešte mladý chalan zvládal. Problém nastal vtedy, keď mal zatočiť doľava. Celý život sa mi premietol vo chvíli, keď  mládenec zaspal a miesto doľava išiel rovno oproti betónovému domu . Za okamih sme narafali. Všetci traja sme preleteli cez kanál pred záhradou a dopadli na motorku. Ja na šoféra a Andrej na mňa. Nič vážne sa nám nestalo. Nejaké odreniny, obité členky, zakrvavené ruky. Ako dopadol šofér motorky, to už neviem. Bol pravdepodobne nadrogovaný z betelu (rastlina, ktorú tam skoro všetci prežúvajú a následne z toho majú červené zuby a sú z toho celkom high). Do Mandalay sme sa rozhodli ísť autobusom. Cestou  sme videli ako na to miesto ide záchranka a polícia. Zaprisahal som sa, že na motorke už nikde nepôjdem. O týždeň na to som si v Thajsku jednu na týždeň prenajal.

Cesta smrti v Peru

Marcahuasi je moje obľúbené miesto v Peru. Nachádza sa asi tri hodiny od mesta Chosica na predmestí hlavného mesta Lima. Nádherné výhľady na krajinu a okolité kopce. Všetko je skvelé, kým sa nepozriete pod seba. Ak má autobus šírku 3 metre, tak cesta samotná maximálne 3,5 metra. Nespevnená vozovka a stovky metrov hlboké zrázy. Celú cestu lemujú spomienkové krížiky na ľudí s ktorými sa zrútili ich autobusy. Počas celej trojhodinovej cesty ste jednou nohou v hrobe. Jeden zlý manéver a letíte dole do údolia. Najhoršie to je vtedy, keď ide oproti auto a autobus začne cúvať. Váš život tu visí na vlásku a cesta z Chosica do San Pedro de Casta je na vašu zodpovednosť. Niečo podobné som zažil aj v Guatemale, keď naše auto schádzalo serperíntami dole a brzdilo len motorom, pretože brzdy nefungovali.

Keď dôjde nafta

Ďalší príbeh z Belize. Čo sa stane, keď váš nahúlený kapitán zle vyráta potrebnú dávku paliva a vyrazí na otvorené more?  Môžete si zavolať o pomoc, alebo ak to podmienky dovoľujú vyskočiť z lode a čln dotlačiť do prístavu, resp. k najbližšej pumpe na mori. Z lode sme teda vyskočili a začali ju tlačiť. Úspešne sme ju dotiahli na plávajúcu benzínku a bezpečene došli do prístavu. Všetko v poriadku až do chvíle, keď sme sa dozvedeli, že tá plytčina v ktorej sme čln tlačili je plná hladných krokodílov. Našťastie nikto o nohy neprišiel.

Jaskyňa v Guatemale

V Národnom Parku Semuc Chamepii  som absolvoval výlet do jaskyne, cez ktorú preteká podzemná rieka. Dvojhodinová „prechádzka“ jaskyňou začína pri jej vstupe, kde dostanete baterku, neoprénové oblečenie ( dve hodiny v tme a v studenej vode), bezpečnostnú helmu a budete informovaný o pravidlách bezpečnosti.  Zabudnite na poslednú vetu. Ste v Guatemale a nič z toho nedostanete. Jediné čo vám dajú do ruky je sviečka. Dlhá, biela sviečka. Jediný s baterkou je náš sprievodca. Ako máte v tej studenej vode plávať, keď máte v rukách sviečku? Po pár minutách 90 % percent z nich zhaslo. Brodíme sa, plávame so sviečkami v ústach, skáčeme do čiernych dier označených baterkou nášho sprievodcu. V jaskyni musíme zdolať vodopád a to tak, že proti jeho prúdu vylezieme po lane hore. Prúd vody nám naráža do tváre a my naslepo rúčkujeme hore. Jedna holka to neustála a keby ju v poslednej chvíli nezachtila ruka nášho sprievodcu, zletela by dole. Po dvoch hodinách sme z tejto čiernej diery vyšli. Do kosti premrznutí a ja navyše s fľakmi na prstoch, ktoré mi mizli ešte pol roka.

Rozrezané chodidlo v Kanade

Ďen pred plánovaným výletom do Skalistých hôr v Kanade som si neštastne rozrezal nohu. Stupil som na pohár od vína a chodidlo som dorezal do masä. Bez srandy, videl som si vlastné mäso ako sa tlačí von. Rýchlo do nemocnice, kde chceli 1000 dolárov za to, že sa na mňa doktor pozrie. Odmietam platiť takúto sumu. Cez noc sa noha nijak nezlepšila a je potreba to riešiť. Ak máte veľkú reznú ranu je potreba zašiť ju do 6 hodín. Od môjho úrazu ubehlo 12 hodín a štichy stále nemám. Obvolávame kliniky, až sa ma ujal indický doktor a nohu za 150 dolárov zašil. Po ceste z nemocnice ešte kúpiť lieky, barle a hurá do Skalistých hôr Viac v článku “Skalisté hory a barle k tomu”.

Na blogu MiliMundo nájdete ďalšie nehody z cestovania, na ktoré dnes s úsmevom spomína cestovateľka a blogerka Milada

The post 6 momentov, kedy som mal ozaj strach appeared first on .

Sme na autobusovej stanici v Mandalay. Toto mesto bolo otrasné. Skoro sme tu umreli a okrem toho pršalo celé dva dni. Tlačím do seba kurací burger bez akéhokoľvek náznaku mäsa. Pes to našťastie zjedol. Medzitým sa mi prihovorila Austrálčanka, že kam idem a dohodli sme na spoločnom treku z mesta Kalaw na jazero Inle.

V noci sme dorazili do Kalaw. Taxikári a hotelieri si nás hneď rozdelili, jeden bol tak aktívny, že zobral do hotela viac ľudí ako mohol a tak ostal čierny peter na nás a museli sme hľadať hotel o tretej v noci sami. Na druhý deň sme sa  stretli s Johnym, našim sprievodcom. Austrálčanka dotrepala ešte amíka žijúceho v Thajsku a tak sa z dvojice stala štvorica a do konca tripu sme cestovali spolu. Zobrali sme taxík do jaskyne Pindaya asi hodinu a pol od mesta. Je to jaskyňa v ktorej je asi milión sošiek budhu a sú tam natlačení, že sa tam už ani chodiť nedá. Neskôr sme zastavili v malej fabrike na výrobu dáždnikov. Všetko vyrobené ručne precízne do detailov. Ceny týchto výrobkov sú smiešne nízke na to koľko času to zaberie.

Večer sme našli nepálsku reštiku a konečne tam mali aj niečo iné ako ryžu na všetky spôsoby. Kupujeme trochu rum na cestu. Spať budeme v nejakom bambusovom dome v dedine uprostred džungle.

Ráno nás Johny Walker vyzdvihol a mohli sme vyraziť. My vybavení turistickým topánkami, nepremokavými bundami a on v žabkách s dáždnikom. Rovnako tak ako aj teplý kamarát, ktorý sa nás pri každej príležitosti musel dotknúť. Po obede nám začalo klasicky pršať a tak sme dorazili do ďalšej dediny zadrbaný od blata až po uši. Žabky bola lepšia voľba. Okrem toho dažďa a blata sme teda videli aj tradičný spôsob života miestnych vidiečanov a úprimne neviem či by som zvládol makať tak ťažko na poli od skorého rána do zotmenia. Miesto traktora byvol a všetko náradie čo potrebujú si vyrobia svojpomocne a potom to medzi sebou vymieňajú.

Na druhý deň obúvame mokré, ale čisté topánky a pokračujeme na jazero. Po 40 kilometroch sme dorazili k brehu jazera. Po obede, ryža s vajcom, nás loďka prevezie krížom cez celé jazero. Tu na jazere je veľmi rušný život, dokonca tu majú natiahnuté aj elektrické káble, keďže ľudia majú svoje príbytky postavené aj na vode. O tomto jazere som vedel len to, že miestny rybári tu veslujú jednou nohou. Veľmi komicky to vyzerá, ale asi je to veľmi efektívne, keď nič lepšie nevymysleli. Špinavý sme došli do hotela, ktorý bol ale plný a tak hľadáme ďalší. Unavení  a zablatení sa túlame cestou a hľadáme niečo iné. Zrazu zastane motorka a zoberie všetky naše veci. Nechápem kde sme všetci našli tú dôveru odovzdať foťáky, počítače, pasy niekomu koho nepoznáme. Po 15 minútach sme došli do hotela Lady Queen, inak všetky hotely tu majú také honosné názvy. Recepčné evidentne na niečom fičia, lebo pri každej otázke na nás vypleštia oči a začnú sa rehotať. Ale je to celkom milé. Posledné ráno si náš americký podnapitý kamarát klakol pred recepčnú a požiadal ju o ruku. Nepovedala áno, ale ani neodmietla. Anglicky tu moc nevedia, lebo keď sa spýtam či mám ísť do prava tak povedia yes a keď poviem či nie náhodou doľava tak tiež povedia yes a potom že ako sa voláš synku a on že yes.

V ten večer sme išli na masáž. Štvrtá masáž a zas obrovský neúspech. Američan, btw. Bryan dostal mladú, tenkú a peknú barmanku resp. mjanmarku, ako chcete a ja jej 100 kilovú starú mamu. Keď som videl ako ta mladá začala chodiť po jeho chrbte a mne došlo, že asi to urobí aj tá stará tak mi prišlo mdlo. Doteraz nechápem ako som to mohol vydržať, lebo keď sa mi postavila na chrbát tak to bolelo tak, že som mal pocit, že mi rozmliaždi všetky stavce. Prežil som celú hodinu a mohli sme ísť na večeru.

Jedlo je tu dobré, ale komické vždy bolo, že čašníci vždy, ale fakt každý jeden večer zabudli niečo zarátať na účet. Raz zabudli zarátať dve polievky, tak sme ich poslali, nech to opravia a keď to doniesli tak sme ich poslali naspäť, lebo tam nebola ani káva. Ešte, že sme dobráci.

Na druhý deň sme sa vybrali na horúce gýčové pramene. Vonku 35 stupňov a voda mala ešte o niečo viac. Cestou tam sme zablúdili a museli sme bicyklovať skoro hodinu navyše na bicykloch, ktoré sa mohli každú chvíľu rozpadnúť. Večer ochutnávka mjanmarského vína. Kupujeme fľašu a potom aj druhú. Fľaša vína je tu 5 krát drahšia ako fľaša whiskey alebo rumu.

Posledný deň na jazere nás čaká výlet loďou, prišli sme práve ten deň, kedy sa koná oslava tohto jazera. Desiatky lodí, kadejako vyzdobených, všade hudba a mladí chalani veslujúci jednou nohou. Skutočne zaujímavé. Neskôr nás klasicky zoberú do zlatníctva. Zjednal som rubín z 300 na 150 eur, ale nakoniec som skončil u strieborného prsteňa, lebo ktovie či ten rubín nebolo len sklo na červeno natreté. Ďalej ideme obzrieť dlhokrké ženy, od detstva im prihadzujú zlaté obruče okolo krku a tak v starobe majú krky ako ťavy. Keby si to dali dole tak im odpadne hlava.

Ďalej pokračujeme vo výrobe cigár. Nejakú som aj vyskúšal, ale nič moc. Akurát sa mi zas roztočila hlava. Večer som si dal ešte umyť topánky a personál  sa vždy sťažuje, že mám len veľké peniaze a to 5000 kyats, čo je cca 3 eurá. Keď im to ukážem tak sa pozrú do podprsenky a povedia, že nemajú vydať takým smutným výrazom v očiach.

Ráno nás čaká ťažká cesta do Yangonu a mňa noc na letisku. Momentálne sedím v Bangkoku a čakám na let na ostrov Kho Phangan, kde žije jeden Čech s hendikepovaným psom. Stretol som sa s ním v Lime tak idem na návštevu a vraj mi vybaví zľavu na potápačský kurz.

Barma vo mne zanechala veľmi dobré pocity, ale dva týždne je neskutočne málo. Videli sme len veľmi veľmi málo. Dobré jedlo, veľmi milí a úctiví ľudia, lacný alkohol, všetci tam pijú. Včera som videl taxikárov čakajúcich na zákazníkov a všetci driapali rum.  Jeden nás viezol na autobus a tiež bol asi chýtený, lebo dal šoférovať Anrejovi a benzín načapoval niekde v tmavej uličke a to tak že vopchal vedierko do nejakej jamy na ceste a nalial to do auta, urobil to asi 6 krát.Ďalej veľa pekných, usmievavých žien, pamiatky a prírodu, ktorá ešte nie je tak zdevastovaná turizmom, ale miestny jej aj tak dávajú zobrať, Všetok bordel ide do rieky, do jazera a autá nespĺňajú ani základné ekologické normy. Je to veľmi chudobná krajina. Dnes mi španiel v lietadle vravel, že denná mzda je okolo 2 eur, čo je pre nás turistov asi jedno lacnejšie jedlo. Cestovanie v krajine je drahšie ako v Thajsku, lebo turistov treba žmýkať, tak nariadila vojenská vláda.

Ospravedlňujem sa za gramatiku, ale nespal som cca. 30 hodín. Našťastie tu v Thajsku majú aj starbucks a tak si po 2 týždnoch dávam kávu, lebo v Barme si kávu poplietli s horúcou čokoládou s piatimi lyžičkami cukru.

The post Nádherná, nedotknutá Barma appeared first on .

The post Backpacking v Mjanmarsku appeared first on .