Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.

O šiestej sa prebúdza Ando „Caminando“ zo Švajčiarska, s ktorou som sa zoznámil pri výstupe na Huayna Potosí. Mladá holka, ktorá pol roka študovala v Lime a teraz cestuje. Nechce sa nám platiť za taxík a tak ideme pešo do „Family  Hostel“ v centre mesta. Motáme sa kopcovitými ulicami nabalení až po uši. Víta nás majiteľka Andrea, ktorá hneď doniesla raňajky, aj keď sme ich mali zaplatené až od druhého rána. Veľmi pekný, útulný hostel priamo v srdci Sucre, za super peniaze, cca. 5 Eur na noc s raňajkami. S Andreou a jej deťmi sa hneď skamarátime.

Rozpráva nám o jej strachu, čo s jej deťmi a vlastne celou Bolíviou bude. Tento strach pramení z prezidenta Eva Moralesa, ktorý veľmi polarizuje celú Bolíviu. Všade na uliciach sa stretávame s nápismi „Te Amo Evo“ ( Milujeme Ťa Evo ). Podľa Andrei je to práca jeho vládnej strany a drvivá väčšina Bolívijčanov ho za prezidenta nechce. Američania ho radi nemajú, pretože Evo zaviedol vízovú povinnosť voči USA. Iróniou je, že väčšina článkov o tomto prezidentovi je viac – menej pozitívnych.

Sucre je na rozdiel od iných miest v Bolívii veľmi pekné. Všetky stavby v centre mesta sú ladené do biela a človek sa tu cíti veľmi dobre. Samozrejmosťou je miestny market s ovocím a zeleninou.

Tradične nakupujeme haldy ovocia, mango, melóny, avokáda, ale aj netradičné ovocie, napr. čirimoja, ktorá chutí asi ako keď zmiešate banán s ananásom.

Na druhý deň vyrážame k vodopádom „Garganta del Diablo“. Naša cesta začína na autobusovej stanici, kde však ešte hodinu čakáme kým sa autobus pohne.

To je taká juhoamerická klasika. Všetci majú na všetok čas. Nikto z toho nerobí problém a vlastne už ani my nie. Po hodine cesty autobusom vystupujem niekde na rázcestí, kde sa napájame na „Camindo del Inca“, tzv. cesta Inkov.

Úžasná prechádzka prírodou až do prvej dediny a odtiaľ ďalších 20 km k vodopádu. Mali sme šťastie, zastavil nám francúzsky pár a odviezol nís až k vodopádu. Teda aspoň sme si to mysleli. Voda síce padá, ale jej objem sa dá prirovnať k lepšej sprche. Po obede ( mango a orechy ) pokračujeme naspäť do dediny, odkiaľ ide autobus do Sucre. Sme totálne unavení. V tom teple sme nachodili takmer 50 kilometrov.

Nasledujúce ráno mám ambíciu trošku zabehnúť okolo miestneho parku, avšak po raňajkách ma tento nápad rýchlo prešiel. Robím omeletu a tak máme po dlhšom čase niečo iné, ako pečivo s maslom a džemom. Lúčime sa s Andreou, ďalšia zastávka je banícke mesto Potosí.

The post Sucre – biele, hlavné mesto Bolívie appeared first on .

Späť v Lime

„Ahoj Romy, to som ja Marcel. Som na letisku v Lime a o hodinu som u teba.“ Nechápete? To je couchsurfing. Stále nechápete? Dobre. Jedná sa o sociálnu sieť, cez ktorú sa spojíte s ľuďmi z celého sveta a ktorí sú ochotní Vás ubytovať napriek tomu, že Vás nikdy nevideli. Nie je to super? Spoznáte miestnych, ich príbytky, obyčajné každodenné životy, kultúru, vezmú Vás na miestnu diskotéku, zoznámia s priateľmi a možno uvaria jednu z miestnych špecialít. Všetko funguje na vzájomnej dôvere a na presvedčení, že cestovatelia sú vo všeobecnosti fajn komunita. Zorientovať sa medzi tisíckami užívateľov tejto siete nie je jednoduché a tak sa mnohí riadia podľa referencií jednotlivých užívateľov. Čím viac pozitívnych, tým lepšie.

Môj prvý couchsurfing som absolvoval v hlavnom meste Peru, v Lime. Po pristátí na letisku Jorge Chávez som po tretíkrát prešiel pasovou kontrolou a tak som pre peruánskych imigračných úradníkov podozriví. Kto sa vráti do tej istej krajiny trikrát cestovať? Rodinu tu nemám, ani podnikanie neriešim. Pri poslednom odlete z Limy v roku 2013 si ma pri prestupe v Miami zobral do parády policajt, ktorého zaujímalo čo som v Peru robil, s kým som sa stretával, aké miesta som navštívil. Chcel konkrétne mená ľudí a názvy hotel. „Kámo čo ti šibe, vyzerám ako díler“, pomyslel som si. Asi som predsa len vyzeral. Oči červené z neónových lámp, ktoré mi vôbec nerobia dobre a v obrovskom kufri pol kila vanilkového proteínu v igelitovom neoznačenom vrecku. „Ten biely prášok nie sú drogy, ale vanilkový proteín.“ Fízlovi trhalo kútikom, ja som sa z nejakého dôvodu poďakoval a on mi poprial šťastný let do slobodnej Európy.

Nie som terorista

Tentokrát som sa pre zmenu zahral na teroristu. Všetko to začalo mojim nočným prestupom v Amsterdame. Veľkú batožinu som nechal odbaviť a malý starý batoh s karimatkou a spacákom zobral so sebou. Noc na letisku je dlhá a chladná. Po pristátí v Lime bol plán jasný, rýchlo zobrať veľkú krosnu, prebaliť malý batoh do veľkého a ten starý vyhodiť. Všetko fungovalo podľa plánu až na finálnu bodku. Ten prázdny, starý batoh som decentne odložil vedľa odpadkového koša hneď pri peruánskych úradníkoch a odpochodoval smer „EXIT“. Po pár sekundách ma niekto chytil za rameno a nechápavo ukazoval na ten môj starý, krikľavo zelený batoh. Nechápavo sa pozeráme jeden na druhého. „Porque, porque?“ Ok, došlo mi. „No bomba seňor, no bomba, nada“. Prinútil ma opatrne ho otvoriť a pomaly vybrať obsah. Je prázdny, nemám čo vysypať. Úradník nechápe, prečo sa zbavujem „funkčnej“ veci. „Seňor, mira“. Lámavou španielčinou sa snažím vysvetliť situáciu, ktorú bohužiaľ nie úplne pochopil. To, že nie som terorista však zvládol. S prianím krásneho dňa sa lúčime. Tú starú haraburdu si samozrejme schoval pod svoj stôl. Nech mu slúži v zdraví.

Prvý Couchsurfing

Pred letiskom to bolo staré dobré Peru, aké poznám z minulých rokov. „Taxi seňor, taxi, barato, taxi, taxi….no gracias, no necesito“, Romy pre mňa poslala Uber, ktorý však nikdy neprišiel. Dotyčný pravdepodobne dostal cestou na letisko lepší kšeft. S mladou Nemkou Antóniou, ktorá si v Ekvádore našla chlapca zo slamu sa nám skrížili pohľady. Berieme spoločný taxi do časti San Miguel. Romy má apartmán na 20. poschodí s výhľadom na oceán, netflix a trojročnú dcérku Noa.

U Romy som nakoniec ostal tri dni. Ľudia mi z nejakého dôvodu veria. Romy mi hneď navrhla aby som sa poriadne vyspal a nechala mi kľúče od bytu. „Cíť sa tu ako doma“. Parádička. Mám pre seba byt na najvyššom poschodí s výhľadom na Pacifik. Začiatok mojej cesty nemohol začať lepšie. V Lime som dokopy strávil takmer pol roka, kvôli svojej peruánskej priateľke. Netúžil som viac spoznávať miestnu „dopravu“ a tak som sa prvý deň len motal po meste a ochutnával domáce špeciality. Do avokáda som sa pustil švajčiarskym nožíkom, ktorým som si zarezal do jazyka.

The post Vitaj v Peru, Marčelo! Trip začína appeared first on .

Silvestrovská opica a odlet do (ne)známa

Rok sa s rokom stretol a do môjho odletu ostávali už len hodiny. Vlastne som si to naplánoval skvele, pretože som sa počas Silvestra mohol rozlúčiť s takmer všetkými kamarátmi. Boli to fakt skvelé tri dni na chate v prírode,  kde mi každý tak trošku závidel moju cestu, ale zároveň mi ju aj doprial. Do práce som sa nemusel vrátiť celých 90 dní a pred sebou som mal životnú cestu dlhú 8 000 kilometrov z peruánskej Limy až na juh kontinentu. Na Nový Rok som sa ešte vrátil do Prahy rozlúčiť sa s priateľkou, ktorá na Silvestra musela pracovať. Už vo vlaku som začal mať zo všetkého zvláštny pocit, ktorý sa postupne prehlboval a vyvrcholil na amsterdamskom letisku. Zrazu som sa začal obávať, či to čo robím je správna vec. Sebecky odídem od ženy, ktorá kvôli mne prišla do mesta, kde nikoho nepoznala, len preto aby bola so mnou. No a ja sa po pár mesiacoch spoločného bývania vyberiem bez nej do tramtárie.

Okrem toho mi začal v hlave vŕtať aj výpadok peňazí, keďže počas neplateného voľna necinkne na účte ani euro, resp. koruna. Mám 30 rokov a idem niekde nezodpovedne vandrovať po svete. A čo ak sa stane niečo vážne a ja budem v tej chvíli na opačnej strane zemegule? Nikdy som takýto pocit nemal a cestovanie vnímam ako jednu z najlepších investícii. K hmotným statkom som nikdy neinklinoval a zážitky, skúsenosti a poznanie mi prišli večné, ktoré mi nikto nikdy nezoberie. Tentokrát to však bolo inak. Nikdy predtým som tak dlho necestoval, mal som obavy, že to bude na mňa príliš. Odlúčenie od rodiny, kamarátov a hlavne priateľky. Užijem si to vôbec?

Deň “D”

Ráno 2. januára som zbalil 60 litrový batoh a vyrazil na viedenské letisko. Evka ma odprevadila na vlakovú stanicu v Prahe, kde sme sa rozlúčili. Celé týždne som si predstavoval, aké naše lúčenie bude, či si poplačeme, alebo to zoberieme športovo, s úsmevom. A zrazu ten okamih nastal. Pusa na líca a ahoj mi prišlo dosť málo, ale „s Bohom“ predsa tiež nepoviem. Obaja sme to však zvládli so cťou, bez zbytočných emócii. Vidíme sa o 90 dní, láska.

Po 4 hodinách som sa ocitol niekde na vlakovej stanici vo Viedni, kde ma čakal „shuttle bus“ na letisko. Podľa hodiniek by mal odchádzať práve v tejto chvíli. Zmätene pobehujem po parkovisku a hľadám žltý autobus s nápisom „Flughafen“. Zrazu počujem moje meno, „Marcel, Marcel, airport??” Autobus si ma nakoniec našiel sám, čo mi prišlo ako veľmi šťastný moment a nejak som cítil, že aj tá moja cesta sa budem viesť v podobnom duchu a že osud je na moje strane. V malom autobuse som sa nakoniec viezol sám, vodič zo Srbska zo srdca zaželal šťastný let a ja som si naplno uvedomil, že to na čo som sa takmer rok tešil je tu.

Odletím vôbec?

Môj let je dosť komplikovaný. Z Viedne letím do Amsterdamu, kde mám celú noc. Skoro ráno odlet do Quita v Ekvádore a potom ešte tri hodiny do Limy. Práve v Amsterdame prišli moje najťažšie chvíle. V príletovej hale nebolo v noci ani nohy a tak som sa cítil neskutočne opustený. „Čo to Marcel pre Boha robíš?” V tom momente som chcel kúpiť letenku naspäť do Prahy a na celú cestu sa vykašlať. Ten moment vlastne trval niekoľko hodín. Evke som počas nášho telefonátu niekoľkokrát povedal, že idem domov, ona však vedela, že je to hlúposť a chvíľkové rozrušenie. Taký pocit, keď si zrazu naplno uvedomíte následky svojich činov ma prenasledoval takmer celú noc.  Pár hodín spánku na veľmi pohodlnej pohovke, pod novým spacákom a skorý ranný let za oceán.

The post Deň “D” je dnes appeared first on .

Film, ktorý to celé začal

Stalo sa Vám, že ste si po vzhliadnutí nejakého filmu povedali, „Wow, toto chcem zažiť”. Takéto pocity som mal veľakrát. Po „Blood Diamond“ som chcel letieť do Afriky a po „Into the Wild“ zas utiecť do aljašskej divočiny a nikdy sa nevrátiť späť domov. Po skončení filmu pominuli aj moje dobrodružné odhodlania. Jeden zimný večer som na internete našiel film „180° South“. Patagónia? “Hm, niekde som to už samozrejme počul.” Tá divoká, panenská zem na juhu amerického kontinentu, plná hustých lesov, tyrkysových jazier a vysokých štítov, kde stále nájdete miesta, ľudskou nohou nedotknuté.

„Idem“! Povedal som si s vedomím, že zajtra sa budem chystať, neviem, na Kamčatku? Po pár dňoch začalo toto semiačko v mojej hlave rozkvitať, kukal som ďalšie dokumenty, fotky, videá a moja túžba odletieť do Čile bola čoraz silnejšia. V svojej hlave som si začal predstavovať, ako to všetko zariadim. Nechcel som tam ísť na pár týždňovú dovolenku, počas ktorej sa zaradím medzi čínskych turistov, navštívim najznámejšie miesta a vrátim sa domov s tým, že som v Patagónii „len“ bol. Toto úchvatné miesto chcem zažiť dobrodružne, no zároveň pokojne s vedomím, že čas nehrá rolu a ja sa nemusím ponáhľať. Precestoval som už veľa a vedel som, že viem cestovať nízko nákladovo  a aj tak drahá destinácia ma nemusí finančne zruinovať. Som človek, ktorý sa pre veľa vecí nadchne, no časom takmer každé nadšenie opadne. Myslím, že veľa ľudí to má tak nejak podobne. V tomto prípade som mal však od začiatku jasno.

Ako som sa nerozhodol

Hlavným hrdinom filmu „180° South“ je mladý muž Jeff, ktorý po stopách Yvon Chouinard  and Douglas Tompkins (obaja cestovatelia, ochrancovia prírody, filantropi a zakladatelia outdoor spoločností Patagonia, resp. North Face ) vyráža na cestu z USA až do tisíce kilometrovej vzdialenej Patagónie. Yvon a Douglas to pred 50 rokmi dokázali na dodávke, Jeff sa rozhodol inak. V Mexiku „stopol“ malú loď smerujúci do Čile. „The best journeys answer the question that in the beggining you didnt even think to ask“.

Alfou a omegou mojej cesty bol čas. V Prahe som mal serióznu prácu, v rukách pracovné víza do Kanady, začínajúci sa vzťah s priateľkou a v hlave sen, ktorý sa musel splniť. Premýšľanie nad budúcnosťou má stálo veľa prebdených nocí. Analyzovanie, ktorá možnosť je tá najlepšia. Kanada a dobrodružstvo, alebo práca, skvelá žena a rodina. Rozhodoval som sa celé tri mesiace, až som sa nakoniec vôbec nerozhodol. Aj nulová aktivita má svoje následky. V to ráno som sa dal sám sebe ultimátum.

Šéfko, letím do Južnej Ameriky

Do práce som prišiel so stiahnutým žalúdkom. Pri rannej káve číham na správny moment, aby som to na neho vybalil a ukončil moje „trápenie“. „Standa, chcem neplatené, trojmesačné voľno.“ Neverím, že som to naozaj vyslovil a je to konečne za mnou. Viem, je to obyčajná otázka, nad ktorou som rozmýšľal tak dlho, až som ju nafúkol na obrovského slona. Standa sa díval cez okno. Neviem, čo sa mu v tej chvíli honilo hlavou. Z jeho výrazu som mal pocit, akoby tam chcel ísť so mnou a zažil to dobrodružstvo na vlastnej koži. Pravdepodobne však len rozmýšľal ako ma tie tri mesiace nahradí. Viem, že ak by som voľno nedostal, tak by som dal celkom iste výpoveď. Po krátkom zamyslení, ktoré si budem pamäť celý život mi povedal, „Tak jo Marceli, proč ne, cestuj kým můžeš.“

Bol som úplne v šoku, aké to bolo nakoniec jednoduché a rýchle. Možno si dostatočne neuvedomoval vážnosť situácie, pretože táto cesta bola naplánovaná až o 10 mesiacov neskôr. Jedného šéfa som teda zvládol. Druhému som to oznámil medzi záchodovými dverami. Vedel som, že on bude súhlasiť. Ten deň som mal zo seba skvelý pocit. Kanadu som pustil dole vodou, ale Patagónia začala naberať reálne kontúry. Nič som však nemal na papieri, aj tak som bral všetko ako hotovú vec.

Treba začať šetriť

Čas a chuť by som už mal a teraz bolo treba to druhé, peniaze. Byť tri mesiace bez príjmu nie je celkom sranda. Tým, že žijem v celku minimalisticky sa mi všetko zjednodušilo. Žiadne auto, za ktoré treba platiť leasing a poistku, žiadne dlhy, hypotéka, alimenty. Na celú cestu som vyčlenil 4 000 Eur, vrátane letenky, poistenia, očkovaní a trojmesačného vreckového. Prvá vec, ktorú som urobil bolo rozdelenie účtov v banke. Po každej výplate som 400 Eur dal stranou a zo zvyšku som musel vyžiť. Nakoniec to nebolo nijak komplikované, začal som si variť, obmedzil pracovné kávičky a prestal míňať peniaze na hlúposti, ako napríklad oblečenie a alkohol. Nie som žiadny pijan, ani manekýn, ale každé euro bolo dobré. Peniaze vo firme, kde pracujem sú celkom dobré a tak sa mi po 10 mesiacoch podarilo odložiť spomínaných 4000 Eur. Inak je skvelé mať takýto sen, šetrenie je oveľa jednoduchšie, keď viete, že za pár mesiacov sa to odriekanie niekoľkonásobne vráti.

Znova letím do Peru

Blížil sa čas odletu a plány bolo začať treba realizovať. Ako prvé bolo zakúpenie letenky. Snažil som sa kúpiť čo najlacnejšiu, nevadia mi ani prestupy, ale chcel som sa vyhnúť medzipristátiu v USA ( z byrokratických dôvodov ). Vlastne celý plán cesty sa odvíjal od letenky. Ak by som letel priamo do  Čile, tak by som pravdepodobne spoznával Čile a Argentínu. Ak do Bolívie, tak by som šiel z La Paz nejak na juh. Moc to neriešim, viem, že kdekoľvek pôjdem, všade to bude veľmi pekné a zaujímavé. Nakoniec to vyšlo tak, že som kúpil spiatočnú letenku do Peru, kde som sa mal teda vrátiť už tretí krát. Prvý a druhýkrát som do Limy letel za svojou peruánskou priateľkou, ktorú som spoznal v Miami. V meste som nakoniec prežil takmer pol roka. Vždy som neznášal ich šialenú dopravu, chaos na uliciach a večný smog vznášajúci sa nad mestom, ale aj tak mi Peru a aj Lima prirástla k srdcu a vlastne som bol rád, že sa tam po čase vrátim. Odlet bol naplánovaný na 2. januára z Viedne.

Druhou dôležitou vecou bolo očkovanie. Áno, kto ma pozná, tak je možno prekvapený. Očkovanie? Veď počas cestovania v Guatemale a Mexiku som nemal ani cestovné poistenie, nie to ešte nejaké očkovanie. No, s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami rastie asi aj zodpovednosť voči sebe samému a rodine. Samozrejme som sa nechal zaočkovať len voči tomu najhlavnejšiemu, žltá zimnica a brušný týfus. A čo žltačka? Tá bola drahá a tak som sa rozhodol, že nebudem chytať žiadne použité ihly a veriť, že to všetko dopadne dobre.

Na ľahko, no nie úplne na punk

Výbava bola ďalšia položka na virtuálnom zozname. Zo začiatku som mal v pláne zobrať len pár kusov oblečenia a ísť veľmi, veľmi naľahko. Postupom času som si však uvedomil, že v Južnej Amerike budem dokonale slobodný len vtedy, ak nebudem riešiť to kde budem spať, kde sa budem stravovať a ako budem cestovať. Počas jedného ranného behu pozdĺž Vltavy som dostal nápad, že všetko čo treba ponesiem so sebou. Tento nápad bol nakoniec veľmi prezieravý, pretože hlavne Čile by inak bolo veľmi drahé a isto by som sa tak nezmestil do svojho rozpočtu.

Stan, spacák a karimatka zrazu obsadili prvé tri mesiace na pomyselnom zozname. Obyčajne ľudia riešia kvalitu za rozumnú cenu. Do tejto „rovnice“ som musel pridať ďalšie dve premenné, hmotnosť a objem. Ťahať so sebou 4 kilový veľký stan, karimatku a rozmerný spacák proste nešlo. Aj keby to všetko malo ísť na úkor komfortu, kvalita a aj cena boli rozhodujúce. Pozrel som niekoľko webov s ultraľahkým vybavením za skutočne vysoké ceny. So zlatou kreditkou by to bolo jednoduché a tak ma tento prieskum hneval, ale zároveň aj bavil. Mal som osobnú výzvu dobre nakúpiť.

Môj prvý sponzor

Začal som postupne oslovovať obchody s outdoor vybavením a ponúkať reklamu na mojom cestovateľskom blogu, výmenou za tovar. Rovnako tak by som mohol propagovať ich výrobky v zahraničí, fotiť sa s nimi a následne ich publikovať na sociálnych sieťach. Produktový marketing sa tomu hovorí. Na začiatku sa mi to zdalo ako nápad za milión, realita však bola úplne iná. Poslal som približne 50 mailov s itinerárom mojej cesty ( v tom čase som ho ešte nemal ), s marketingovým plánom a s jednotlivými bodmi, čo pre danú firmu moja cesta prinesie. Fakt sa mi to zdalo perfektné. Realita však bola taká, že z 50 firiem sa mi nakoniec ozvalo asi 5. Z toho štyria ma odmietli s tým, že už na podobné projekty nemajú rozpočet. ( S jednou, ktorá ma odmietla, som sa dohodol po návrate, z čoho som mal veľkú radosť).

Spacák, stan, karimatka = 2400 gramov

Jedna z päťdesiatich firiem mi teda navrhla spoluprácu. Skvelé na tom bolo to, že sa jednalo a obchod s  ultraľahkým turistickým vybavením. Kvalitný páperový spacák Cumulus som tak dostal so 60 percentnou zľavou, ale aj tak ma vyšiel na viac ako 100 Eur.  Okrem toho, že bol veľmi kvalitný, tak vážil len 700 gramov a teplotný komfort predstavoval mínus štyri stupne. To by malo stačiť aj v odľahlých častiach Patagónie. Ako veľmi som sa vtedy mýlil. Ďalšou položkou mojej „svätej trojice“ bol stan. Kvalitný, ľahký a malý. Nájsť ten najvhodnejší zabralo pomerne veľa času a úsilia. Neveril som, že tie najkvalitnejšie stany stoja aj tisícku. Nakoniec som na bazáre objavil ultraľahký stan Vango, ktorý vážil 900 gramov a perfektne zapadol do môjho 60 litrové batohu. Síce z vonkajšej strany, kde som ho zapichol do vrecka pre turistickú fľašu a na vrchu upevnil jedným z remeňom od batohu. Tento stan bol fakt skvelý, až na jeden detail, ktorý veľmi znižoval komfort spania. O tom bude reč neskôr.

Poslednou do partie bola karimatka, opäť lacná, kvalitná a skladná. V tomto prípade som to až tak neriešil a v obchode kúpil za 30 Eur najlacnejšiu samo nafukovaciu karimatku, ktorá navyše ladila do zelena so spacákom a aj so stanom. Zelená mi taktiež prišla veľmi praktická do prírody. Plánoval som spať kade-tade a teda nevyčnievať, nedráždiť ani zvieratá a ľudí. Karimatka sa nakoniec konca mojej cesty nedožila v zdraví, rovnako ako stan, ale to už opäť predbieham.

Najlepší vianočný darček

Po skúseností z Kolumbie, kde som schytal črevného parazita, a ktorý ma trápil pol roka som určite chcel pribaliť filter na vodu. Ten som dostal pár dní pred odletom. Vďaka Bohu za čas vianočný a skvelú priateľku, ktorá mi túto praktickú vec darovala. Paráda! Mám „strechu“ nad hlavou, teplý spacák, trojcentimetrový matrac a filter na vodu, takže od smädu neumriem. Južná Amerika  je predsa plná jazier, potokov a divokých riek. Nejaká voda sa vždy nájde. Ha! Ďalší omyl, na ktorý som neskôr prišiel v púšti Atakama na severu Čile.

Návrat kolumbíjskeho parazita

Najdôležitejšia vec, ktorú som musel vybaviť bolo cestovné poistenie. Vedel som, že sa budem pohybovať vo vysokých horách, kúpať sa v divokých riekach a prespávať na pankáča tam, kde to bude len trošku možné. Nehovoriac o tom, čo budem pchať do úst. Myslím tým samozrejme jedlo. Kvalitné poistenie bolo preto veľmi žiadúce a nechcel som riskovať. Za tri mesiace sa toho môže stať čokoľvek. Nakoniec to nebolo až také hrozné. Raz som sa takmer utopil a padol zo skaly, obe udalosti som však s prehľadom mne podobným vyriešil a cestovné poistenie som ani raz nevyužil.

Nevyužil som ho ani na záver cesty v Peru, kde som v meste Huaráz vracal a sral celú noc a celý deň. Čertove otočky sa tomu hovorí.  V tej chvíli som sa veľmi bál, že som znova chytil parazita, ako dva roky predtým v Kolumbii. V mysli som už objednával biely prášok ( liek ) v neoznačených plastových vrecúškach z nemeckej fabriky. Žiadne bežné lieky mi nepomáhali a tak som trošku zariskoval a oplatilo sa. Parazita som sa po pol roku zbavil, ale predstava že ho dostanem znova pre mňa prestavovala nočnú moru. To obdobie bolo jedno z najhorších v mojom živote a rozhodne som ho nechcel prežívať znova. Hlavne ak som celý čas dával pozor na to čo pijem a čo jem. Nakoniec to dopadlo dobre a zotavil som sa po pár dňoch. Pár kilo dole a nechuť na vajcia a avokádo na pár týždňov.

Oblečenie ako posledné na zozname

Ďalej som do batohu pribalil pár kusov oblečenia od teplých ponožiek až po nepremokavú bundu. Musel som sa predsa zbaliť na akékoľvek počasie. Južný cíp Ameriky je od Antarktídy vzdialený len niečo málo cez tisíc kilometrov, koncom leta začína poriadne fúkať a nočné teploty padajú pod bod mrazu. Kvalitná obuv bola samozrejmosťou. Kúpil som si rovnaké topánky, ako pred pár rokmi v Kanade, ktoré držia doteraz. Chcel som ale nové, s novou podrážkou. Na moje prekvapenie sa však už po pár týždňoch začali trhať a po troch mesiacoch cestovania boli úplne na kašu. Reklamácia mi však bola uznaná. Kvalita výrobkov u nás a na západe je asi odlišná, resp. som len mal smolu na zlý kus.

The post Film, ktorý to celé začal appeared first on .

Je to vyše mesiaca, čo som napísal posledný blog a keďže mám konečne čas ( resp. príliš veľa času) rozhodol som sa napísať  krátky blog o tom, ako sa mi v Patagónii darí. Viac blogov, o všetkom čo som tu zažil po mojom návrate.

Momentálne sa nachádzam v dedinke Villa O’Higgins na konci 1240 km dlhej cesty Carretera Austral ( v 80. rokoch ju nechal postavi¡ť generál Pinochet), ktorá vedie z mesta Puerto Montt krížom cez Patagóniu až do spomínaného maličkého mestečka Villa O’Higgins vzdialeného 7 kilomtrov od jazera  O’Higgins.. Toto jazero mi momentálne komplikuje moju cestu. Prišiel som tu, pretože chcem prejsť do Argentíny pešo, konkrétne do El Chaltén, čo je 2 dňový trek skrz patagónsku divočinu. Loď premáva trikrát do týždňa. Momentálne je sobota a najbližšia dostupná odchádza v utorok. Avšak počasie v okolí jazera je nestabilné, tak ako v celej Patagónii. Veľká loď je rozbitá a premáva len malá pre 16 ľudí. Počasie tu nie je zlé, problém je však argentínska strana, kde sa jazero otvorí a vlny tam dosahujú tri metre. Verím, že sa mi v utorok podarí dostať cez jazero a pokračovať ďalej pešo do Argentíny a k veľkolepej hore Fitz Roy. Ak nie budem sa musieť vrátiť na sever do Chile Chico, ktoré je odtialto deň jazdy a tam prekročiť hranicu.

Update: Vraciame sa na sever, loď ani 5. deň neodišla….

Spanie

Za posledných 5 týždňov som prespával kade-tade. Malá štatistika na začiatok. Jedna noc v buse, jedna noc na ľodi, 5 krát hostel, 1 x couchsurfing, 10 x kemp na divoko, 8 x platený kemping,  4 x kemp zadarmo . V Rio Puelo som si rozložil stan pri rieke, super miesto obklopené zasneženou sopkou Yate, riekou Puelo a nekonečnými lesmi. O druhej ráno som sa zobudil na divné zvuky. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil, že stan sa nachádza kompletne pod vodou. Vyskočil som zo stanu a bol som po členky vo vode. Rýchlo som zdrapil batoh a stan a vybehol na najbližší kopček. Voda však stále stúpala a ja som sa odtiaľ musel dostať rýchlo preč. Videl som nejaké stany pri lese, avšak medzi nami bola voda po pás a stúpala čoraz viac. Ako prvé som zobral batoh nad hlavu a nahý prebrodil rieku. Stan som zobral rovnakým štýlom. Vodu som mal takmer po hrudník. Všetko nakoniec dobre dopadlo, zobudil som sa do slnečného rána a vysušil všetky veci. Na kempovanie na divoko som si potreboval zvyknúť. Prvú noc v San Pedro de Atacama som bol posratý aj zo psa, ktorý sa motal okolo  stanu. Po mesiaci kempovania nasadím špunty a spím. Treba povedať, že juh Čile je oveľa viac bezpečnejší ako sever. Okrem jedovatého pavúka sa tu nenachádza nič, čo by ma mohlo zabiť, žiadne hady, žiadne medvede. Prespávanie v hosteloch je oproti Bolívii dosť drahé, pohybuje sa od 12 do 20 Eur. Kempy stoja cca. 7 – 9 Eur. Kempovanie na divoko je samozrejme zadarmo. Couchsurfing som mal v Osorne u Nicolasa, ktorého som stretol v meste Pucón. Po pár hodinách ma pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho úžasná mamina mi oprala všetky veci a jeho otec pripravil steak a skvelé raňajky, spravili so mňou potrebný nákup a nakoniec som musel ostať na obed. Na cestu mi pribalili domáci chlieb a ovocie.

Stopovanie

V Patagónii sa presúvam výhradne stopom a trajektami. Najmenej som čakal v dedine Villa Castillo, a to presne 20 sekúnd. Rodina z Čile čakajúce na semafóre mi ponúkla odvoz až do Rio Tranquilo, teda tam kde som chcel ísť. Čiľania sú extrémne milí a pohostinní. Táto rodina mi ponúkla kávu a šišky. Mal som šťastie, pretože niektorí ľudia tu ostali vysieť dva dni. V Santiagu ma Pablo doviezol až pred byt tzv. Vancha, ktorého som stretol deň predtým, pretože sme stopovali rovnakým smerom, a ktorý mi hneď ponúkol svoj gauč. Pablo mi navyše daroval kartu na metro s kreditom 4 eurá. Nič za to nechcel. Najviac som čakal v meste La Junta, po 5 hodinách a 17 prejdených kilometroch mi zastavilo auto, ktoré som ani nestopoval. Veľmi frustrovaný som bol na ceste z NP Queulat. Išlo ma poraziť, keď okolo mňa prešlo poloprázdne auto a nezastavilo. Keď okolo mňa prešiel mladý pár, na plné hrdlo som zakričal “FUCK YOUUUUUU!”. Pravdepodobne ma nepočuli, lebo sa po pár minútach otočili a prišli po mňa. Posledný stop so mňou cestuje už tretí deň. Javiera som stopol v mestečku Cocrane, cestou sme nabrali mojich dvoch kamošov z Belgicka a super naložení sme v malom Citroene Xsara pokračovali na rázcestie medzi dedinou Caleta Tortel a Puerto Yungai. Javier cestou zmenil svoj plán a tak spolu cestujeme už pár dní. Stopovanie je v Čile veľmi bezpečné, je zadarmo a navyše praktizujem svoju španielčinu. Druhá vec je, že čilská španielčina je dosť ťažko zrozumiteľná a mám čo robiť aby som rozumel. Najtažší stop bol od sopky Chaitén do dediny Santa Barbara. Totálne mokrý som v silnom vetre a zime sedel na korbe auta a rátal každú sekundu. Najdlhších 15 minút tohto tripu.

Jedlo

Za posledný mesiac som jedol v reštaurácií presne dva krát. Mal som rybu v prístave Caleta Gonzalo a steak vo Villa Cerro Castillo. V Osorne som sa vybavil varičom, plynovou bombou, panvicou a hrncom. Varím všetko možné od vajec, cestovín, šošovice, hamburgerov atď, atď. Dokonca som mal aj rybárske náčinie, ktorého som postupne rozdal. Chytiť rybu nie je až tak jednoduché. Niečo málo som aj stratil, najviac ma zabolela kreditná karta a čelovka. Veľa vecí sa mi podarilo opraviť, napríklad stan, topánku, hybrid lyžicu, foťák, páperovú bundu a nepremokavú bundu. Vďaka Bohu za goratex nálepky. To len na okraj. Raňajky buď vajcia, alebo ovsená kaša. Patágonia je veľmi drahá a to je vraj argentínska strana ešte dvakrát drahšia. Najlacnejšie je tu víno, 2 litre za 5 Eur. Momentále robíme hamburger z mraziaka, zemiakovú kašu so sušeným mliekom a zeleninový šalát a samozrejme víno. Pred odchodom som si dal za cieľ mať avokádo každý deň a celkom sa mi darí. Highlight tohto tripu je určite káva v La Junta. Len si predstavte, že Vám donesú horúcu vodu, instantnú kávu a účet na 4 eurá.  Voda je všade na okolo. Z rieky, vodopádu, dokonca aj z jazera.

Znova som utopil foťák

Prvý deň treku v Národnom Parku Villa Castillo bol veľmi divný. Bol som veľmi šťastný, pretože predpoveď bola dokonalá na celé 4 dni. Od radosti som sa smelo vybral prekročiť prvú rieku, v ktorej som sa po pár sekundách vykúpal. Samozrejme aj s foťákom. Bol som smutný celých 10 minút, pretože to bol tretí foťák, ktorý som utopil. Ale kašlať na to, som v Patagónii. Chýbalo mi 13 km do kempu a bolo 6 hodín večer. O deviatej vyťahujem baterku a fuuuuck, nefunguje. Svietim telefónom a v druhej ruke mám vrecko ryže s foťákom. Ráno sa prebúdzam, skúšam foťák a wow, rozsvietil sa! V brutálnej zime chcem pripraviť čaj avšak moj plyn nepasuje na plynovú bombu. Musím povedať, že toto ma naštvalo najviac. Nikdy som tu nemal toľko “ups and downs” ako tento deň.

Na záver

Cestujem už dva mesiace a takmer mesiac mám stále pred sebou. Je toho veľmi veľa a isto napíšem veľa blogov. Stretol som skvelých ľudí v Peru, Bolívii a Čile. Začal som v peruánskej Lime, pokračoval na línie Nazca a do kaňonu Colca, prekročil hranice s Bolíviu, vyliezol 6088 metrov vysokú horu, prešiel sa po solnej pláni, krížom precestoval Čile a dostal sa takmer na koniec, až do Patagónie. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale aj keby som už nemal nič pekné zažiť, stálo to za to.

The post Meanwhile in O’Higgins, Patagónia appeared first on .