Do mesta Copiapó prichádzam veľmi skoro ráno. Psi sa motajú po autobusovej stanici a ja čakám na prvé svetelné lúče. Mesto sa nachádza uprostred púšte Atacama a tak je tu v noci celkom zima. Cez cestu sa nachádza obrovské nákupné centrum s voľnou WIFI.  Snažím sa odblokovať nefunkčnú kartu, ale bez úspechu. Dobíjam všetky elektronické zariadenia, pretože dnes chcem vyraziť k sopke Ojos Del Salado v blízkosti Národného Parku Nevado Tres Cruses.

Moje ďalšie kroky smerujú do centrály správcu parku CONAF, kde sa dozvedám, že bez vlastného auta to nepôjde, autobusy tam nechodia a stopovať mi neodporúčajú. Prikyvujem hlavou, že to auto si požičiam, ale mysľou si premietam aké bude stopovanie v tak nehostinnej púšti a či tam nejaké auta pôjdu. Od miestnych som sa dozvedel, že krížom púšte vedie cesta a mohol by som stopnúť kamióny idúce do Argentíny. Sopka Ojos del Salado sa nachádza na hraniciach Čile a Argentíny a týči sa do výšky 6893 m.n.m.

Z CONAF teda odchádzam s tým, že to na „punk“ nejak dám. Som späť v obrovskom nákupnom centre a nakupujem potraviny na tri dni. Hlavne s vodou to bude problém, ale predpokladám, že 6 litrov by mi malo na dva dni stačiť. Ako veľmi som sa mýlil. Batoh mám ťažký, veď len voda váži 6 kíl. Pomaly vyrážam smer „neznámo“ a stopujem. Nenávidím stopovanie v meste, kopec áut, ale žiadna nezastane. Je mi jasné že väčšina ľudí sa pohybuje len v rámci mesta. Postávam pri benzínovej stanici, batoh pekne položený pod opustenom palmou a stopujem. Bez výsledku. Pristavia sa pri mne dvaja chlapi a vypytujú sa tie klasické otázky. Nemám na nich moc náladu, ale nakoniec sa dáme do reči a poriadia mi tzv. „colectivo“. To je klasické, osobné auto, ktoré funguje ako verejná doprava. Za tisíc pesos ( 1,3 Eur ) sa dostávam za mesto. O desiatej ráno je už brutálne teplo. V malom bistre ( stánku ) sa napchávam tzv. „completo“ ( sendwič ) a stopujem.  Rovnaké miesto zaberá aj Čiľan, ktorý mi stále ponúka trávu. Na tej tu idú takmer všetci mladí Čiľania. Slušne odmietam.

Po chvíli nás oboch nabral mladý chalan, ktorý mňa vyhadzuje na rázcestí. Jedna cesta vedia ďalej na juh a druhá do Argentíny. Tu som zrazu úplne opustený, bez signálu.

Počas 1,5 hodiny som spotreboval liter vody a je mi jasné, že jej mám žalostne málo. Stopujem a sem-tam sa skryjem do tieňa pod obrovské betónové potrubia . Nikde žiadne auto. Čakám hodinu a nič neprešlo. Je mi však jasné, že ak nejaké pôjde, tak zastaví. To sa stalo zhruba po dvoch hodinách. Vypil som ďalší liter vody a to sa maximálne krotím. Teplota dosahuje 40 stupňov. Miestny robotník ma berie asi 60 km ďalej. Je už dosť neskoro a do Národného Parku je to ešte 200 kilometrov. Som stále veľmi ďaleko, ale takto večer už nič nestopnem. Robotníci, ktorí tu budujú cesty ma presviedčajú aby som ostal spať pri jednom lome. Sú tam drahé ťažiarske stroje, ktoré v noci chráni ochranka pred zlodejmi. Ochranku rozumej starého pána na dôchodku, ktorý v prípade útoku nič nespraví.

S odstupom času si uvedomujem, že som ich slová bral zbytočne vážne. Ale ako sa hovorí, „radšej hamovať, než banovať“. Robotník, ktorý ťaží kameň o šiestej odchádza a zoznamuje ma s mojím ochrancom. Nemáme si čo povedať, keďže ani jeden druhému nerozumieme. Rozkladám stan pri plechovej búde a odpočívam.

Po západe slnka sa dívam na hviezdy. Nikdy som ich toľko nevidel, ako práve tu. Na púšti, bez svetelného smogu. V noci nie je ani taká zima, ako sa hovorilo. Je príjemné teplo, všade až chorobné ticho. Len môj ochranca sa sem tam prejde a skontroluje okolie.

Ráno o ôsmej stopujem ďalej, zastane hneď prvé auto, ale zoberie ma len 20 km. Najbližšie tri hodiny neprešlo jedno jediné auto. Kurva, kde sú tie kamióny, ktoré smerujú do Argentíny. Kde sú turisti, ktorí do NP smerujú. Som zúfalý, pretože je 11 hodín, vody mám už žalostne málo a do cieľa 170 km plus cesta naspäť. Musím sa otočiť! Nechcem riskovať, ostať bez vody a jedla uprostred ničoho. Navyše je nedeľa, ale to vraj na premávku nemá žiadny vplyv. Začína mi z toho ticha hrabať a tak si spievam nejaké pesničky, ktoré som si v hlave vymyslel. „There is an endless road, there is an endeless road, and an endless road, rooaaaad without the eeeend“. Čas si krátim hádzaním kameňov do značiek ukazujúcich ako ďaleko môj cieľ ešte je.

Po ďalšej hodine sa rúti čierne SUV. Nestopujem! Stojím uprostred cesty a nemám v pláne sa pohnúť. “Hola! A donde Van porfavor?“. Ideme do Copiapo, odpovedá staručký Nemec, ktorý cestuje so svojou ženou. To auto im závidím, klíma, kopec vody a jedla. „Na mesiac stojí len 3000 Eur“, odpovedá. Paráda, to je môj trojmesačný rozpočet. Len sa pousmeje, ako by mi trošku závidel tú mladosť, bezstarostnosť, veď to nejak dopadne. Nakoniec sa z nich vykľul super párik. Ich vnuk študuje v Buenos Aires a tak si na mesiac vyhodili z kopýtka a cestujú. Je super byť nemeckým dôchodcom.

Som späť v Copiapo, unavený a smädný. Posedávam na lavičke, tlačím tuniaka z konzervy a sklamaní rozmýšľam čo ďalej. Bahía Inglesa je neďaleko a vraj je to najkrajšia pláž v celom Čile.

The post Strastiplná cesta k najvyššej sopke sveta appeared first on .

Trojdňová cesta po náhornej plošine Altiplano sa končí na hraniciach s Čile. Trasieme sa zimou, v rukách zvierame pasy, užívame si posledné výhľady na takmer 6 000 metrov vysokú sopku Licancabur večne pokrytú snehom. Naše bolívijské dobrodružstvo je po troch týždňoch u konca a Patagónia je zas o niečo bližšie. Posledné lúčenie s našimi novými kamarátmi posledných dní, ktorí sa vracajú spať do mesta Uyuni.

Na Atacame prší raz za 10 rokov

Po prekročení hranice strmo zostupujeme do dedinky San Pedro de Atacama. Cesty sú zrazu lepšie, autá modernejšie, budovy krajšie. Je nám jasné, že Čile je niekde inde. Asi ako keď prechádzate z Ukrajiny na Slovensko. Cestou v autobuse zhadzujem takmer všetky vrstvy, pretože sa dostávame na jednu z najsuchších púští na svete. Atacama sa tiahne tisíc kilometrov pozdĺž čilského pobrežia. Neuveriteľné sucho spôsobujú Humboldtov prúd a vetry, ktoré vejú od mora. Vlhkosť, ktorá prúdi od mora, sa však nad vyprahnutou krajinou takmer okamžite vyparí a tak nad Atacamou zaprší priemerne len raz za 10 rokov. Ťažko uveriť, že toto nehostinné miesto bolo v minulosti komplet pod vodou.

San Pedro de Atacama

S Ando sedíme v jednom z miestnych podnikov, nechápavo kukáme na cenník. Všetko je tu tak trikrát drahšie. Čile je s cenami na úrovni západnej Európy. Dávam si kávu za 3 eurá. Za tieto peniaze som mal len pár kilometrov ďalej tri obrovské ovocné milkshakes. Za výber z bankomatu platím 6 EUR. Ubytovanie sa v tejto dedinky pohybuje od 12 EUR a viac. Osobne sa mi toto miesto vôbec nepáči. Je vidno, že vzniklo len vďaka turizmu a miestnym peniaze rýchlo zavoňali. Zastavil som sa v miestnej agentúre s otázkou, koľko stojí výstup na najvyššiu sopku sveta, Ojos del Salado. Cena je cca. 3000 Eur, čiže môj trojmesačný rozpočet a tak s padnutou sánkou odchádzam. Ando s jej nemeckou kamoškou berú hostel. Po troch týždňoch sa lúčime. Je to trošku nostalgické, ale na druhej strane sa teším, že budem znova sám.

Čaká ma prvá noc v stane niekde v divočine za mestom. Je však stále príliš skoro a tak pokračujem do Valle de la Luna ( mesačné údolie ). Na kopci s výhľadom na okolitú púšť som sa prihovoril dievčine z Argentíny, ktorá mi ponúkla maté – nápoj priateľstva, ktorý majú v obľube hlavne Argentínčania a mám pocit, že je to pre nich niečo ako náboženstvo. V krajinách svojho pôvodu (Paraguaj, Argentína, Uruguaj, Brazília), je bežné nosenie špeciálnych tašiek, ktoré sa nazývajú matera a sú uspôsobené na nosenie uvedenej výbavy a navyše termosky.

Prvá, prebdená noc v stane

Po západe slnka hľadám vhodné miesto na prespanie. Hlavne chcem aby ma nikto nevidel, priznám sa, že mám trochu strach. Neviem aké plazy, zvery, ľudia sa tu pohybujú. Čile je vo všeobecnosti bezpečná krajina, ale zrovna táto lokalita je jedna z tých menej bezpečných. Stan som rozložil neďaleko cesty medzi kríkmi, ktoré ma kryjú pred očami turistov a miestnych. Je mi smutno. Nemám moc čo robiť, je stále len 7 hodín a tak dopíjam whiskey, ktorú ťahám ešte z Bolívie. Žiadny signál, úplne ticho, len sem-tam zabrechá pes, alebo prejde okolo auto. Túto noc som nakoniec spal minimálne. Všade okolo stanu sú psi. Nie je to nič príjemné. V malom stane, sám a vonku kadejaká zver. Musím povedať, že mám o seba strach, srdce sa mi prudko rozbúši pri každom malom zašuchotaní. O piatej ráno balím stan a pokračujem späť do mesta. Na hlavnej ceste smerom na sever do mesta Calama stopujem asi pol hodinu. Zastavil mi pán na dodávke, ktorý preváža stavebný materiál. Je ťažké s ním komunikovať, pretože čilská španielčina je veľmi rýchla a Čiľania radi useknú aj polku slova. Vždy z auta vyjdem totálne vyčerpaný, ale som rád, že sa takto spoznám s ľuďmi, ktorí mi vždy povedia niečo zaujímavé. Vedľa cesty často vidím malé, väčšie pomníky, ktoré tu rodiny postavili na počesť ich blízkych, ktorí zahynuli pri autonehode. Niektoré pomníky pripomínajú malé domy. Záleží z akej spoločenskej vrstvy dotyčný pochádzal. Navyše mi každý niečo ponúka. Tento pán mi dal svoj avokádový sendvič a ponúkol ma cigaretou.

Somos Chilenos!

Calama je väčšie mesto a tak kupujem sim kartu, nejaké potraviny a oddychujem na námestí. Moja banka mi zablokovala internet banking a vybaviť re-aktiváciu je nadľudský výkon a vlastne sa mi to ani za dva mesiace nepodarilo. Prvá karta je teda z hry von, ostávajú ešte tri. Som špinavý, unavený, asi smrdím, pretože je tu veľmi teplo. Kupujem lístok do mesta Copiapo, autobus pôjde celú noc a veľmi sa teším ako si trochu oddýchnem, bez toho aby som sa strhával pri na každé zašušťanie. Hlavne sa treba niekde osprchovať. Klopem na dvere hostela s otázkou, „Puedo ducharme, por favor?“ Majiteľ hostela ma pozve dnu, dá mi uterák a úsmevom ukáže smerom ku sprche. Keď sa ho neskôr pýtam, čo som dlžný, odpovie „Nada, somos Chilenos“, (Nič, sme Čiľania ). O ich láskavosti sa presviedčam každý deň. Osprchovaný v čistých veciach sa cítim skvelo. Čakám na autobus, čítam si knihu „The happiness project“, z ktorej som počas troch mesiacov prečítal asi 50 strán. Jednoducho nie je čas, stále sa niečo deje a keď mám čas, tak píšem blog, komunikujem s rodinou, priateľkou, alebo pozorujem okolie a ľudí. Z okna autobusu sledujem západ slnka nad vyprahnutým kusom zeme. Ďalšia zastávka je najvyššia sopka sveta „Ojos del Salado“ a mesto Copiapo.

The post Naprieč nehostinnou púšťou Atacama appeared first on .

Opúšťam Lima, smer Nazca

O ľuďoch v mojom veku sa hovorí ako o generácií „Y“. Jednou z charakteristík je možnosť robiť všetko a zároveň nič. V takomto rozpoložení som mohol byť aj ja na autobusovej stanici v Lime, keď som kupoval lístok do mestečka Nazca, známemu vďaka rozsiahlym líniám na rovnomennej planine.  Mal som pred sebou 90 dní absolútnej voľnosti, žiadne pracovné, spoločenské, rodinné povinnosti. Ako človek, ktorý nepotrebuje veľa ma nelimitovali ani financie a čas už vôbec nie. Mohol som sa vydať všetkými možnými smermi, ale zodpovedne som sa vydal na juh, tak ako to bolo celý čas v pláne.

Po troch dňoch opúšťam Limu a svoje krátkodobé sídlo na 22. poschodí apartmánu pri pobreží Pacifiku. Malá Noa sa so mnou lúči, ako sa bezstarostné dieťa lúčiť má. Je 5. január a ona mi kýva a želá „Feliz Navidad“ ( Štastné Vianoce ) až kým nezahnem na konci dlhej chodby do výťahu.

Celý čas v Lime používam Uber, alebo chodím pešo. Nemám sa kde ponáhľať a v tomto meste chaosu sa vždy niečo deje. Tam si kúpim tradičnú Inca kolu, inde mandle, alebo avokádo. V Lime som chcel absolvovať aspoň „free walking tour“, lenže po pol hodine som to vzdal a šiel si svojou cestou. Samozrejme sa mi za dva dni podarilo stratiť dve kvalitné fľaše na vodu. Na moju obranu musím povedať, že tretiu som priviedol po 3 mesiacoch do Prahy a nepostrácal som až tak veľa vecí, ako by mnohí moji známi predpokladali.

Rozličné osudy na hosteli

Do mesta Nazca prichádzam pred polnocou. Volám s priateľkou a špinavými ulicami, plných túlavých psov, rezkým krokom pokračujem na hostel. Majiteľ hostela samozrejme spí a tak ma privítal jeden z hostí. Na druhý deň sa zoznamujem s černoškou z USA. „Oh, ty si zo Slovenska? Mám kamarátku zo Slovenska, ktorú som spoznala v Guatemale“. Odpovedám, „jasné, to bude určite Janka“. Samozrejme, že tak aj bolo. Svet je fakt malý a pre nás cestovateľov ešte menší. Takže Janka a ja sme jediní Slováci, ktorých pozná a zároveň sme s Jankou kamaráti.

Ďalšou zaujímavou osobou je Američan Joe. Bývalý vojak, ktorého nechala žena a ktorého „sponzoruje“ americká vláda. Ja sa rozhodujem či pôjdem busom za 100, alebo 80 soles a on či do Cusca poletí lietadlom, alebo tam nepôjde vôbec. Spoločnosť nám robí desaťročný peruánsky chlapec, ktorý v hosteli brigáduje. Jeho matka zomrela pri pôrode a otec ho následne opustil. Takže Joe po mojej pravici rieši armádne, zásobovacie lietadlo, ktoré by ho za pár stoviek dolárov do Cusca odviezlo, pretože je už pár dní deprimovaný 20 hodinovou cestou autobusom  a  po mojej ľavici chlapec, ktorý nemá absolútne nič. Žijeme na jednej, nie veľkej plánete, ale tých rozličných svetov tu máme stovky, tisícky.

Cez deň som navštívil obrazce na planine Nazca. Bežným spôsobom je prelet na týmito obrazcami, čo musí byť úchvatné, ale ja som po tejto turistickej atrakcii nejak netúžil. Pol hodinu od mesta sa nachádza veža, z ktorej je možné pár obrazcov vidieť. Som tu sám, až kým neprišiel Talian s otázkou či ho neodfotím. Jasné, spravil som mu pár fotiek a o pár sekúnd už bol späť v kamióne, ktorý si cestou stopol. Zaplavil ma pocit nádeje a  šťastia, že aj moja cesta bude fajn a že nie som jediný, kto cestuje takto na punk.

Večer, cestou na autobus sme s Joe zašli na večeru. Konkrétne malý stánok na kolesách, kde žena varila kura s ryžou, tzv. „streetfood“. Moje odhodlanie sa takémuto stravovaniu vyhnúť, vydržalo len pár dní. Nie som snob, ale v Kolumbii som na to nepekne doplatil a schytal parazita, ktorého som z tela vyštval až po pol roku.

Na juh Peru, do mesta Arequipa

O ôsmej sedím v buse do mesta Arequipa na juhu Peru. Cesta nám zaberie celú noc. Budím sa vždy, keď autobus zíde z asfaltu na rozbitú štrkovú cestu Panamerickej diaľnice. Tak ako pred 5 rokmi aj teraz míňame mesto Juliaca, ktoré vo mne zanechalo oveľa lepší dojem ako vtedy. Mesto pred piatimi rokmi vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby.

Do Arequipy prichádzam skoro ráno.  Totálne rozbitý túžim po dobrej káve s mliekom. “Seňora, café con leche porfa!” Ak si v Arequipe objednáte kávu s mliekom dostanete tri deci plnotučného a nescafé 2 in 1. Som sklamaný, ale len preto, že moje očakávania boli zjavne prehnané. Vždy sme sklamaní len preto, že máme očakávania. Najlepšou cestou, ako byť štastný je asi fakt nič neočakávať.  Moja cesta pokračuje do druhého najhlbšieho kaňonu Colca.

Pokračovanie cesty v článku Colca Canyon

The post Za obrazcami na planine Nazca appeared first on .

Ak si myslíte, že mi tým nadpisom načisto preplo, tak sa mýlite. Nadpis je irónia a žiadnu finančnú, účtovnú dal / má dať analýzu neočakávajte. Veľa z Vás sa ma v komentároch a správach pýta, koľko moje vandrovanie v Južnej Amerike stálo. Sklamem Vás,  žiadne štatistiky som si neviedol, pretože som na to nemal čas, chuť a ani relevantný dôvoď. Finálne číslo sa však čoskoro dozviete. Obdivujem kolegov, ktorí vedia presne povedať koľko minuli za pivo, banány, verejné toalety a ešte to majú prepočítané na každú krajinu zvlášť  a v troch rozličných menách, zaokrúhlené na tri desatinné miesta. Ja len viem, že Peru, Bolívia boli lacné a Čile s Argentínou drahé. A tiež viem koľko som minul celkovo, keďže stačilo odpočítať stav účtu pred a po ceste. Paradoxne som utratil v Čile menej ako v Bolívii, ktorá je s Venezuelou najchudobnejšou a najlacnejšou krajinou Južnej Ameriky. Všetko tu stojí priemerne trikrát menej než u susedov v Čile. Ako je to teda možné?

Nemcovi na taxík

Odpoveď je jednoduchá. Prvý mesiac som strávil v Peru a Bolívii s rozpočtom 29 Eur na deň. Platil som za jedlo v reštauráciách, izby v hosteloch, šiel som na takmer každú platenú aktivitu, na ktorú som natrafil, opral som si v platenej práčovni, na pivo som šiel do baru a na tringeltoch som takisto nešetril. Dokonca som jednému študentovi z Nemecka zaplatil taxi na letisko. Treba podporiť, keď sa našej ekonomike tak darí. Ak je všetko lacné, tak si všetko doprajete. Problém je v tom, že keď si tieto malé položky zrátate, dostanete sa na spomínaných 29 Eur. Môj rozpočet na 90 dní som stanovil na 40 Eur / deň, čiže stále som bol hlboko pod hranicou. Zároveň som vedel, že čoskoro to budem musieť poriadne okresať, inak budem mať vážny problém.

Čile patrí medzi najdrahšie krajiny kontinentu a ich ceny sú porovnateľné so západnou Európou. Tak napríklad, pivo v bare 3000 Pesos ( 4,5 Eur ), výber z bankomatu 4000 až 7000 Pesos ( 5 – 9 Eur, najlacnejšie sa dostanete k hotovosti cez bankomaty Banco Estado), denné menu okolo 5000 Pesos ( 7 Eur ). Nehovorím  o Patagónii, kde sú tie ceny ešte vyššie. Jedine alkohol bol lacný, keďže sa nikdy nepokazí. Lenže ja ani nevypijem už. Ovocie a zelenina boli „tam dole“ luxus. Moja obľúbená tuniaková konzerva za euro v celej krajine. Long story short, po prekroční hranice mi cenovky vyrazili dych.  Asi ako keď idete na pivo do dedinskej krčmy a potom na Václavák v Prahe.

Stopovanie, kempovanie

Ubytovanie vyšlo od 10 do 20 Eur, čím južnejšie tým drahšie. Kempy  4 až 8 Eur, v NP Torres Del Paine 13 Eur. Prišiel teda čas aby som začal naplno využívať svoj ultraľahký stan, spacák z obchodu pod7kilo a karimatku. Niekedy som spal na divoko, inokedy som šiel do plateného kempu a párkrát som z plateného kempu odišiel bez toho aby som zaplatil. Karma ma dobehla a nie raz.

Transport som riešil stopovaním, čo mi ušetrilo extrémne veľa peňazí. Za nočný autobus idúci 9 hodín zaplatíte približne 25 Eur. Stopovanie je zadarmo, veľakrát som dokonca dostal jedlo, vodu, informácie, rady atď. Navyše som spoznal zaujímavých ľudí, ktorí mi zároveň ponúkli prespanie  v ich bytoch, domoch. Na všetkých mojich cestách mi preprava zhltla najviac financií. Počas tohto tripu sa však zaradila až na tretie miesto po jedle a ubytovaní.

Mango a avokádo za bagateľ

Jedlo bola položka, ktorá sa umiestnila  v mojom virtuálnom rebríčku najvyššie. Napriek tomu, že som stratil 8 kilo mojej váhy tak som najviac míňal na potraviny. Od peruánskych špecialít až po moju patagónsku chuťovku ( cestoviny a tuniak z konzervy, prípadne vločky s instantným mliekom ). Pred odletom som si dal cieľ zjesť mango a avokádo každý deň. Hlúpy nápad, čo? O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som stretol dievča zo Švajčiarska, ktorý si dalo ten istý „goal“.

Mäso som si doprial raz za týždeň, ale to som bol schopný zjesť polkilový steak bez problémov. Za jedlo som minul určite najviac a to som jedol dvakrát menej ako teraz. Priateľka varí skutočne výborne a veľa a tak svoje kilá rýchlo naberám späť. Už mi ani rebrá netrčia. Výhodou rapídneho schudnutia je, že si môžete obliecť veci z obdobia keď obtiahnuté tričká boli ešte v móde.

Ďalšou položkou boli aktivity. Nebolo ich zas až tak veľa, kráčanie po horách s batohom je zatiaľ stále zadarmo. Najviac ma vyšiel trek na Huayna Potosí, Salar de Uyuni a trek na ľadovec Exploradores, všetko stálo okolo 100 Eur. Posledný kľudne vynechajte, ale prvé dve majú ďaleko vyššiu hodnotu. Bolívia je veľmi lacná a tak si tu doprajte. Zaplatiť za dvojdňový výstup na 6 tisícovku 80 Eur je skutočne jedinečná cena. Gerlach Vás vyjde viac.

S príručnou späť do Európy

Letenka z Viedne do Peru stála 600 eur a okrem toho som musel prikúpiť 150 eurovú letenku z Punta Arenas späť do Limy, ktorú som vymyslel skutočne šalamúnsky a mal som ju vlastne zadarmo. Tým, že som mal len príručnú batožinu musel som pár vecí predať.  Konkrétne stan, karimatku, nôž, varič, hrnce, za ktoré som dostal tých 150 Eur. Ako bonus som k tomu získal ľahší batoh. Po troch mesiacoch cestovania som teda odletel len s príručnou batožinou, ktorá vážila 8 kilogramov plus pol kila špiny, piesku a štrku.

Poistenie som si zorganizoval cez banku. Z ponuky som si vybral najvyššie možné poistenie s 90 dňovým výjazdom a zaplatil som za to 60 Eur. Skvelá cena. Očkovanie stálo ďalších 60 Eur, z toho polovicu mi preplatila zdravotná poisťovňa. Výbavu som dostal sponzorsky, alebo som si ju kúpil, resp. dostal. Tieto položky do celkového rozpočtu nerátam, pretože ich môžem ďalej používať. Jedná sa o vodný filter, čelovky, externé nabíjačky atď. Turistické boty som totálne zdemoloval, ale predsa som ich poslal na reklamáciu, ktorú mi nakoniec uznali. Myslím, že boty za 150 Eur by mali vydržať viac ako 3 mesiace.

Pisco, metla ľudstva

Poplatky boli ďalšou nezanedbateľnou položkou. Vstupy do národných parkov, poštové známky, poplatky za výbery z bankomatov, daň za využívanie služieb autobusových terminálov v Bolívii. To som chápal až dovtedy, kým som to musel zaplatiť na stanici kde nebolo nič, iba holá zem a autobus.

Alkohol predstavoval úplné minimum. Pár pív a jedna fľaška pisca ( peruánska vodka z hrozna ) mi spôsobila takú opicu, že ďalšiu som už do konca výletu nepotreboval. V Santiagu som kvôli tomu nevyšiel na najvyšší kopec, ktorý dosahoval neskutočných 350 výškových metrov.

Finálne číslo

Mesiac pred odletom mi došlo, že pravdepodobne miniem trošku menej ako som očakával . Po dôkladnej analýze zhromaždených dát ( odpočítanie zostatkov na dvoch  kartách, tretiu som stratil ) som sa dostal na číslo 3020 Eur ( z toho 60 Eur mám doma vo falošných peruánskych soles. Dám za polovicu, ak má niekto záujem), vrátane všetkého čo som v blogu spomenul. Po odrátaní leteniek som sa dostal na magické číslo 26,11 Eur na deň. Kukal som na to ako vyoraná myš, pretože moje minimum bola Kolumbia a to presne 40 Eur.

Dokonca Juhovýchodná Ázia ma stála viac, čo je takmer pre všetkých tá najlacnejšia destinácia. ( Nie ak si doprajete masáže trikrát denne a osobného šoféra vášho tuk-tuk).  Skúsenosti sa teda prejavujú aj tu, čo ma veľmi teší. Treba však povedať aj to, že som väčšinu času trávil v horách a keď ste 5 dní mimo civilizácie tak nemáte moc možností tie dukáty mínať. Jedine, že by ste ich rozdávali domácim, stratili, alebo hádzali pre šťastie do jazera. Druhou skutočnosťou je, že keď cestujete tak dlhý čas, náklady sa rozrátajú na viac dní.

No offence

Pre mňa najdôležitejšou vecou je, že som si svoje cestovanie skutočne užil a ušetrené peniaze som aj tak rýchlo minul po návrate domov. Tlačiť denný rozpočet čo najviac dole je fajn, ale niektorí na tom postavili svoje cestovanie / blogovanie. Tvrdia, že cestovanie nie je o peniazoch, ale dennodenne na ne myslia aby neminuli viac, ako si vo svojej hlave predsavzali. Áno, cestovanie je aj o peniazoch, bohužiaľ. V opačnom prípade sa túlate po svete a snažíte sa prežiť. Opakujem, bez urážky. Všetci čo tak cestujú majú u mňa rešpekt, pretože to chce veľmi pevnú vôľu.

3020 Eur je to číslo, ktoré mi dovolilo spoznať 4 krajiny a prežiť 90 dní mimo každodennú realitu. Pre niekoho veľa, pre niekoho jeden plat. Ja len viem, že skúsenosti a zážitky majú pre mňa ďaleko vyššiu cenu a navyše ich nikdy nezožerie inflácia. Koniec analýzy, prípadné otázky rád zodpoviem. Malá inzercia na záver. Ostalo mi 100 000 Pesos, asi 135 Eur. Ak sa niekto chystá do Čile

The post Finančná analýza projektu 90 DAYS SOUTH appeared first on .

“Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.

Na druhý deň prichádzam do agentúry „Inca Land Tours“, ktorá sa nachádza v centre mesta a ktorá organizuje expedície počas celého roka. Počasie však nevyzerá moc dobre a tak som sa rozhodol počkať dva dni. Výsup stojí 800 Bolivianos, v prípade, že sa rozhodnete pre 2-dňovú túru. Moja cena je 700 Bolivianos, keďže som spravil agentúre menšiu reklamu. Taktiež sa môžete rozhodnúť pre 3-dňový trek a získať tak jedeň deň extra na aklimatizáciu a tréning na ľadovci.

Noc pred výstupom nemôžem spať. Mám nervozitu v žalúdku ako pred štátnicami, alebo pred prvým rande. O deviatej ráno už v agentúre prebaľujem svoje veci a skúšam výstroj. Ramiro, náš sprievodca, Lee, parťák z Kóreii a ja sme pripravení na cestu do základného tábora, ktorý sa nachádza na úbočí hory vo výške 4800 metrov. O 11 prichádzame do tábora. Cesta nám zabral necelé dvehodiny a tesne pred príjazdom stretávame „Ando“, ktorá tu prišla o deň skôr a čaká na nás. Po obede znova prebaľujeme veci ( oblečenie, výstroj, jedlo atď, atď… ). Vyrážame do tábora vo výške 5200 metrov. Počas výstupu nemáme žiadny výhľad, sme ponorení do hmly a navyše začalo snežiť. Hora je v nedohľadne. Po 2,5 hodinách sme dorazili do tábora. Čaká nás skromný príbytok s matracami. Naše veci sú všade okolo nás. Páperky, topánky, mačky, batohy a ostatné vybavenie. Žiadny internet, žiadny signál a tak sa rozprávame medzi sebou. V tábore sme sa zoznámili s Viktorom, ktorý tu žije svoj skromný, pokojný život a okrem toho veeeeeľmi, veeeeeeľmi pomaly buduje toaletu, ktorá tu chýba. Okolo šestnástej máme večeru, quinoa soap, ktorá je tradičná v oblasti Ánd a samozrejme mäso, ryža a hranonlky. Po večeri nám Ramiro vysvetľuje postup výstupu a pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. O 7 večer sme v posteli a máme 4 hodiny na spánok. Ando pomedzi dvere zazrela slnečné lúče a konečne sa nám naskytli výhľady na okolité hory pohoria Kordiliera Real. Vytúženú Huaynu však stále nevidíme.

Ando ani ja sme nezavreli oči. Budík máme nastavený na 11:30. Prehadzujeme sa v posteli a nemôžeme zaspať. Sme príliš vzrušení a nedočkaví. Hodinu pred pred budíkom sme naše úsilie vzdali.

Pred polnocou sa obliekame do výstroje. Dvoje ponožky, termo nohavice, goratex nohavice, topánky, termo tričko, polar mikina, páperka, goratex bunda. Snáď to bude stačiť.

Na raňajky máme tradične kávu a čaj z listov koka, chlieb a maslo. Môj syr, ktorý som priniesol z La Paz všetkým rozjasnil oči. Dojedáme posledné zbytky čokolády a vyrážame na 5,5 hodinovú cestu k vrcholu, ktorý sa nachádza vo výške 6088 metrov nad morom.

Obloha je krásne jasná. Nikdy som nevidel toľko hviezd a mliečnu dráhu tak jasne, ako práve tu. Po pár minútach sme dorazili k ľadovcu. Nasadzujeme mačky, zapíname čelovky a stúpame hore. Sneh sa nádherne trblieta pod svetlom našich čeloviek a my, v tme, prestupujeme z nohy na hohu. Prvé kroky sú veľmi náročné, som nevyspatý a jediné na čo sa sústredím sú moje kroky. Nechcem spraviť ani jeden zlý krok, ktorý by ma stál zbytočné množstvo energie.

Sem tam sa pozriem na oblohu a často vidím padajúce hviezdy. Prekračujem z nohy na nohu a čakám na slovíčko „break“. Moje najobľúbenejšie slovo počas výstupu. Po čase prichádzame k asi 80 metrovej ľadovej stene, ktorú musíme vyliezť.

S Ramirom sme na čele pelotónu. Tento deň sa o vrchol pokúša 13 ľudí. Ľadovú stenu za pomoci cepínov zdolávame s vypätím síl. Pri každej prestávke spadnem do snehu a zhlboka dýcham. Sme vo výške 5600 metrov a na vrchol treba ešte takmer 500 výškových. Nohy mám čoraz ťažšie, ale dýcha sa mi dobre, hlava nebolí, len mierna bolesť v žalúdku. Ramiro statočne hlási každých 100 výškových metrov. S Ando postupujeme pekne plynule. Kórejčan Lee ide s druhým sprievodcom Luisom. Bojuje sám so sebou, ale nevzdáva sa. Postupne prechádzame ponad napadané lavíny, obchádzame trhliny v ľadovci hlboké desiatky metrov. Som smädný, ale moja voda je úplný ľad. Ramiro sem tam vytiahne čaj a je to ten najlepší čaj, aký som kedy mal. Štyria z nás to počas výstupu vzdali. Traja jednoducho nevládali ďalej a jeden  mal problém s nadmorskou výškou. V 6000 metroch padám na zem a je mi strašná zima. Ramiro vytiahol poslednú páperku a navliekol ju na mňa. Posledných 88 výškových metrov. V diaľke žiari svetllo z La Paz.

Je asi hodina do východu slnka a my sme polhodinu od vrcholu, na ktorý by sme s Andom a Ramirom mali doraziť ako prví. Už vidíme cieľ. Čaká nás posledná komplikovaná pasáž, ktorá predstavuje asi pol metra široký chodník a cca. 800 metrový spád na každú stranu. 15 minút pred východom slnka sme dorazili na vrchol. Nemám silu užiť si môj úspech. Ležím na vrchole a predýchavam. O pár minút sa zbieram, postupne prichádzajú ostatní a aj náš parťák Lee, ktorý sa od začiatku trápil, no napokon dosiahol vytúžený cieľ. O šiestej sa dvíha slnko a my máme krásne výhľady na okolité vrcholy hôr Kordiliera Real. Oproti nám sa z hustých oblakov dvíha takmer 6,5 tisíc vysoká hora Illimani.

Fotíme sa z každej strany, spontánne sa objímame s ostatnými, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Všetko okolo nás je zrazu jasné a tak vídíme cestu po ktorej sme prišli. Kopy snehu, prevysi, ľadovce, obrovské cencúle a trhliny, ktoré sme tak opatrne obchádzali. Cesta do tábora trvá dve hodiny, počas ktorej postupne zhadzujeme takmer všetko oblečenie. Natierame sa opaľovacím krémom, sneh odráža slnečné lúče a moje okuliare ich horko ťažko odrážajú preč. Úžívame si krásne výhľady, ale ponáhľame sa dole, zliezame ľadovú stenu a o chvíľu sme na úbočí ľadovca.

Zhadzujem mačky a cítim sa extrémne vyčerpaný. Tých 10 minút od ľadovca do tábora je najťažších. Ando a Lee len spadli na matrac v komplet výstroji. Lee je celý biely a je mu zle. S Ando si užívame polievku a postupne naberáme silu, ktorú budeme potrebovať na zostup do základného tábora.

Balíme všetky veci a výražame. Zdravíme ľudí idúcich hore a želáme im šťastnú cestu. Na jednej strane im závídím a na druhej ich ľutujem. Neviem si predstaviť ísť znova do kopca. Asi o 11 predpoludním sme dorazili do základného tábora. Lee znova padá do postele, ale farba jeho pleti je výrazne zdravšia. Lúčime sa s Ramirom a Luisom. Po hodine sme opäť v La Paz a všetci si pripíjame pomarančovým džúsom, čerstvo vytlačením na jednej z ulíc La Pazu.

Výstup na Huayna Potosí bol jedným z najväčších zážítkov. V niektorých momentoch som siahol takmer na dno svojich síl. Bojoval som sám so sebou, zimou a nadmorskou výškou, ale všetká tá drina stále za to. Veľká vďaka našim sprievodcom Ramirovi, Luisovi, agentúre Inca Land, mojim parťákom Ando a Lee a hlavne hore, že nám dovolila bezpečne vystúpiť na vrchol. Verím, že Huayna Potosí nebola mojá posledná hora, určite však ostane mojou prvou.

The post Výstup na Huayna Potosí, 6088 appeared first on .

The post Ako som ušetril na moju cestu snov appeared first on .