Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.

O šiestej sa prebúdza Ando „Caminando“ zo Švajčiarska, s ktorou som sa zoznámil pri výstupe na Huayna Potosí. Mladá holka, ktorá pol roka študovala v Lime a teraz cestuje. Nechce sa nám platiť za taxík a tak ideme pešo do „Family  Hostel“ v centre mesta. Motáme sa kopcovitými ulicami nabalení až po uši. Víta nás majiteľka Andrea, ktorá hneď doniesla raňajky, aj keď sme ich mali zaplatené až od druhého rána. Veľmi pekný, útulný hostel priamo v srdci Sucre, za super peniaze, cca. 5 Eur na noc s raňajkami. S Andreou a jej deťmi sa hneď skamarátime.

Rozpráva nám o jej strachu, čo s jej deťmi a vlastne celou Bolíviou bude. Tento strach pramení z prezidenta Eva Moralesa, ktorý veľmi polarizuje celú Bolíviu. Všade na uliciach sa stretávame s nápismi „Te Amo Evo“ ( Milujeme Ťa Evo ). Podľa Andrei je to práca jeho vládnej strany a drvivá väčšina Bolívijčanov ho za prezidenta nechce. Američania ho radi nemajú, pretože Evo zaviedol vízovú povinnosť voči USA. Iróniou je, že väčšina článkov o tomto prezidentovi je viac – menej pozitívnych.

Sucre je na rozdiel od iných miest v Bolívii veľmi pekné. Všetky stavby v centre mesta sú ladené do biela a človek sa tu cíti veľmi dobre. Samozrejmosťou je miestny market s ovocím a zeleninou.

Tradične nakupujeme haldy ovocia, mango, melóny, avokáda, ale aj netradičné ovocie, napr. čirimoja, ktorá chutí asi ako keď zmiešate banán s ananásom.

Na druhý deň vyrážame k vodopádom „Garganta del Diablo“. Naša cesta začína na autobusovej stanici, kde však ešte hodinu čakáme kým sa autobus pohne.

To je taká juhoamerická klasika. Všetci majú na všetok čas. Nikto z toho nerobí problém a vlastne už ani my nie. Po hodine cesty autobusom vystupujem niekde na rázcestí, kde sa napájame na „Camindo del Inca“, tzv. cesta Inkov.

Úžasná prechádzka prírodou až do prvej dediny a odtiaľ ďalších 20 km k vodopádu. Mali sme šťastie, zastavil nám francúzsky pár a odviezol nís až k vodopádu. Teda aspoň sme si to mysleli. Voda síce padá, ale jej objem sa dá prirovnať k lepšej sprche. Po obede ( mango a orechy ) pokračujeme naspäť do dediny, odkiaľ ide autobus do Sucre. Sme totálne unavení. V tom teple sme nachodili takmer 50 kilometrov.

Nasledujúce ráno mám ambíciu trošku zabehnúť okolo miestneho parku, avšak po raňajkách ma tento nápad rýchlo prešiel. Robím omeletu a tak máme po dlhšom čase niečo iné, ako pečivo s maslom a džemom. Lúčime sa s Andreou, ďalšia zastávka je banícke mesto Potosí.

The post Sucre – biele, hlavné mesto Bolívie appeared first on .

Po 2 dvoch ťažkých, ale krásnych dňoch vo vysokých horách Ánd sme späť v La Paz. S Ando zo Švajčiarska sme si počas výstupu na Huayna Potosí povahovo sadli a zobrali sme jeden hostel v centre mesta. Obaja sme unavení a nejakí bez nálady, čo si nikto z nás nevie vysvetliť. Máme byť šťastní, že sa nám obom podaril životný výstup a v zdraví sme sa vrátili späť do civilizácie. Obaja sme pociťovali akési prázdno, možno preto, že to na čo sme sa niekoľko dní tešili je za nami a ani jeden z nás nemá plán čo ďalej. Nad avokádom premýšľame čo budeme najbližšie tri týždne v Bolívii robiť. Po zálohovaní fotiek z výstupu premýšľam nad NP Torotoro.

Opúšťam La Paz, smer Cochabamba

Balím veci a vyrážam na autobusovú stanicu, kde to funguje veľmi chaoticky. Každá autobusová spoločnosť zamestnáva človeka, ktorý na plné hrdlo, veľmi škrekľavým hlasom vykrikuje mestá kam ich autobus smeruje. Obieham pár agentúr a zisťujem cenu do mesta Cochabamba. Nakoniec sa veziem 6 hodín v relatívne pohodlnom buse za 6 Eur. Som rád, že som odišiel z rušného mesta. To som ešte nevedel že Cochabamba je tretie najväčšie mesto Bolívie. Predstavoval som si malú dedinku na úpätí hôr. To by som však nebol ja, keby som si všetko dopredu naplánoval a skontroloval. V autobuse sa zoznamujem s týpkom, ktorý pozná môjho „couchsurfing“ kamaráta, u ktorého môžem prenocovať. Javier vedie miestnu školu a tak sa teším, že sa dozviem niečo o tom, ako funguje škola v Bolívii. Chlapík z autobusu ma odprevadil až k Javierovmu domu. Klopem, búcham, volám na mobil, ale nikto neotvára.

V bistre oproti dojedám polovicu grilovaného kuraťa a dokola vytáčam Javierov mobil. Je mi jasné, že bude musieť na hostel. Je už poriadna tma. Som samozrejme mimo centra, kde žiadne hosteli nie sú. Najbližší je 4 km ďaleko. Na hostel som dorazil neskoro večer. Chcel som ísť rovno spať, ale partia kamarátov z Čile a Argentíny ma prehovorila na pivo. Zašli sme do miestnej „barmácia“ pre pivo a pukance. Argentínska a čilská španielčina je hrozná, nerozumiem im jednu súvislú vetu, ale im to je evidentne jedno. Anglicky nikto z nich nevie.

Na druhý deň sa prechádzam po meste a rozmýšľam, že sa vrátim do La Paz a vyrazím na ešte vyššiu horu Illiami ( 6438 m.n.m. ). Volám s Ando či by do toho išla. Je nadšená a tak sme sa dohodli, že zavolám agentúre a zistím, koľko to bude stáť. Na naše prekvapenie je tento výstup 6 násobne drahší. 600 Eur sa nám asi platiť nechce, aj keď by to bol určite skvelý zážitok.

Švajčiarsky pár Helen a Tomas

Ando nakoniec dorazila do Cochabamba deň po mne. V miestnej kaviarni sme sa stretli s jej známymi zo Švajčiarska, ktorí tu pracujú ako učitelia. Asi som im sympatický, pretože ma pozvali do ich domu, aj keď predtým vraveli, že u nich nie je miesto. Privítali nás čerstvým mangom a „cuba libre“. Cítim sa ako doma, čistá kúpeľňa, obývačka, záhrada a skvelé európske jedlo, ktoré pre nás pripravili. Našli sme aj voľný matrac, na ktorom som mohol prespať.

Po stopách dinosaurov v Torotoro

Na druhý deň, skoro ráno, vyrážame do Národného Parku Torotoro. Toto miesto je vzdialené 6 hodín od Cochabamba. Cesta tam je úplne rozbitá, ale o to zaujímavejšia. Signál samozrejme strácam tesne za mestom, ale výhľady na okolitú prírodu sú ako z Jurského parku.

Torotoro je v týchto dňoch úplne preplnené domácimi, keďže je v Bolívii predĺžený víkend. Navyše tu každý deň hrozia štrajky a tak je možné, že  ostaneme dlhšie ako plánujeme.  Národný Park Torotoro je populárny hlavne kvôli dinosaurím stopám, ktoré tu boli nedávno objavené. Taktiež sa tu nachádza hlboký kaňon Torotoro, odporúčam jednodennú túru do jeho útrob. Vstup je povolený len s miestnym sprievodcom, ale aj tak to vychádza na pár korún.

Náš sprievodca Johny je trošku svojský, ale nakoniec sme si na jeho štýl zvykli. V mega teple totálne odišiel telefón, nedá sa zapnúť, čo ma dosť štve, pretože iný nemám a ostať bez prístupu k internet banking, emailu atď. je dosť na prd. Pri večeri sa však zrazu rozsvietil, preinštaloval sám seba a od vtedy funguje ako hodinky.

Torotoro opúšťame po troch dňoch. Ráno o siedmej odchádza autobus, ktorý sme rezervovali deň predtým. Desať minút pred odchodom dojedáme raňajky a z agentúry volajú do hotela, že kde sme. Ponáhľame sa, máme pocit, že sa teda čaká len na nás. Na naše prekvapenie je autobus takmer prázdny a nakoniec z mesta vyrážame s hodinovým meškaním. Sme späť v Cochabamba a večer sa presúvame do hlavného mesta Sucre.

The post Národný Park Torotoro appeared first on .

Séria niekoľkých blogov o Bolívia, v ktorej som strávil úžasné tri týždne a hlavne výstup na 6 tisíc metrovú horu bol jeden z top zážitkov celej cesty. Od návratu ubehlo už niekoľko mesiacov, ale budem sa snažiť rozpomenúť a na nič podstatné nezabudnúť.

Cesta do Copacabana

Bolívia je druhá krajina, ktorú počas môjho 3 mesačného tripu navštívim. Z mesta Puno na brehu jazera Titicaca vyrážam skoro ráno. Na druhú stranu jazera, do mesta Copacabana v Bolívii je to približne 60 km, aj tak mi cesta zaberie 12 hodín.

Pri hoteli stopujem rikšu, ktorá ma odvezie za mesto. Som len pár kilometrov od centra, ale všetko je výrazné iné. Deti na mňa kývajú, starší sa prihovárajú a ja sa ich pýtam na autobus do Bolívie. Dnes nič nejde kvôli pretekom Dakar. Napadlo ma stopnúť jedno auto z pelotónu, nikto nezastal, ale pretekárov som aspoň pobavil. Dokonca okolo mňa prešlo auto s ostravskou značkou. Naučil som sa že domácim veriť netreba, aj keď mi viacero z nich povedalo, že dnes sú všetky autobusy zrušené.

Neverím a dobre robím. Na čerpacej stanici som sa napchal do starého autobusu, ktorý ide okolo mesta Pomata. Tu vystupujem a stopujem k bolívijským hraniciam. Po pár minútach zastal Peruánec so svojim malým synom vracajúcich sa z Realy Dakar do mestečka Yunguyo, ktoré leží len 3 kilometre od hraníc. Naivne som si myslel, že stopovanie je zadarmo, mýlil som sa. Veľmi milý pán razom zmenil výraz v tvári a požiadal ma o 2 Soles, teda asi 50 centov. Jasné, je to pár drobných a jemu sa možno hodia. Ešte jeden taxík a som na hraniciach.

Šialené imigračné

Peruánska strana v pohode, po hodine mám výstupnú pečiatku v pase a teraz nasleduje to horšie, imigračné v Bolívii. Keď vidím tu radu pred imigračným „stánkom“ tak mi príde mdlo. Tá kolóna turistov nemá konca. Navyše sa brutálne rozpršalo. V malom obchode kupujem pončo, ktoré je na kašu už po pár minútach. Je sedem hodín večer a hranice sa o desiatej zatvárajú. Rozmýšľam, kde tu na hraniciach rozložím svoj stan, pretože tento zástup ľudí je minimálne na pol dňa. Imigrační úradníci však majú situáciu zmáknutú a svoje pracovné nasadenie upravujú podľa potreby. Poslednú hodinu búchajú pečiatky bez akejkoľvek kontroly, som si istý že v tejto situácii by Vám opečiatkovali aj vysokoškolský index. Posledný krok je dostať sa do mesta Copacabana. Sám taxi nechcem zobrať a tak som sa nasáčkoval do dodávky plnej rakúskych turistov. Alles klar.

Som v Bolívii v malej hotelovej izbe za 3 Eurá a rozmýšľam čo ďalej.  Nejak mi prišlo smutno, že sa o všetky tieto zážitky nemám s kým podeliť a cítim sa osamelo. Druhý krát premýšľam o zmysle tejto cesty. ( Prvýkrát to bolo na letisku v Amsterdame ). Dômyselne rozkladám mokré veci po izbe. Všetko je do nitky mokré, aj to čo bolo hlboko schované v batohu. Zachránil som foťák a mobil, pas je však tiež kvalitne navlhnutý.

 Na druhé ráno pokračujem na ostrov Isla del Sol, zabudol som si posunúť čas o hodinu dopredu a tak som prvú loď na ostrov zmeškal. Ďalšia ide za 6 hodín. Good Job Marcel. Nestresujem sa, mám predsa ešte 2,5 mesiaca a tak sa motám po malom meste a trápim sa s vysokou nadmorskou výškou. Výhľady na oceľovomodré jazero Titicaca a tradičná andská hudba mi hneď spravia náladu.

Raj na jazere Titicaca

Isla del Sol je malebný ostrov na jazere Titicaca, plný turistov, reštaurácií a hotelov. Z prístavu sa vyberám čo najďalej, až do samého srdca ostrova, kde ma vojaci posielajú naspäť. Južná aj severná strana sa momentálne v láske nemá. Dôvod? Jedna časť ostrova súhlasí s rozvojom turistického ruchu, druhá to odmieta a snaží sa turistov z ostrova vyhnať. Pár dní pred mojím príchodom našli v hoteli zavraždenú Japonskú turistku, ktorej v noci niekto podrezal hrdlo. Toto ma trošku vydesilo, pretože som chcel stráviť noc v stane.

V úplne poslednom dome, ktorý poskytoval ubytovanie som sa dohodol s majiteľom, že za večeru a raňajky ma nechajú prespať v stane na záhrade. V celom „hoteli“ som bol sám. Väčšina turistov sa ubytuje v blízkosti jazera a tu dôjde len pár bláznov. Rozkladám svoj stan, nafukujem karimatku a trošku vystresovane rozmýšľam, či ma v noci niekto nezareže. Miestny vravia, že síce to neodporúčajú, ale snáď sa mi nič nestane. Paráda, toto mi na pohode nepridá. Medzičasom sa rozpršalo a stará babka ma volá spať do kuchyne. Vravím, že v stane to bude pohoda a je nepremokavý. Keď ma o to postupne požiada celá rodina, prikývnem a noc strávim v kuchyni pri horiacom krbe. Miesto karimatky mi postlali z vankúšov a naskladali tam všetky, ktoré v dome našli. Po raňajkách sa lúčim s celou bolívijskou rodinou a prechádzam sa po ostrove, ktorý je skutočne nádherný. Nájdete tu ruiny z čias Inkov, ktoré síce nie sú tak majestátne ako v Peru, ale rozhodne stoja za návštevu. Na obed som znova v prístave. Loď ide za tri hodiny a tak rozmýšľam ako sa dostať späť. Čakať sa mi tu rozhodne nechce. Obehám pár miestnych, až natrafím na rodinu, ktorá ide do Copacabana na nákup a radi ma zoberú so sebou. Som späť v meste Copacabana a pred odchodom do mesta La Paz zájdem na obed. V týchto končinách je obľúbená „Sopa de Maní“, arašidová polievka, ktorú som si aj ja veľmi obľúbil. Ďalšou skvelou polievkou ja „Sopa de Andina“, ktorej hlavnou zložkou je quinoa, superpotravina z Južnej Ameriky

Autobusov do La Paz sa na autobusovej stanici nachádza hneď niekoľko. Kupujem lístok za 2,5 Eura ( autobus ide 5 hodín a vzdialenosť medzi mestami je 154 kilometrov ). Odchádza o 5 minút a tak utekám kúpiť vodu a zájsť na záchod. Utekám naspäť aby mi autobus neušiel. Nechápem, že som im zas naletel. V autobuse čakám ešte dobrú hodinu, kým sa konečne pohneme. Moje pokračovanie v Bolívii pokračuje výstupom na horu Huayna Potosí, ktorá sa hrdo týči nad mestom La Paz.

The post Amigo, Bienvenido en Bolivia appeared first on .

“Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.

Na druhý deň prichádzam do agentúry „Inca Land Tours“, ktorá sa nachádza v centre mesta a ktorá organizuje expedície počas celého roka. Počasie však nevyzerá moc dobre a tak som sa rozhodol počkať dva dni. Výsup stojí 800 Bolivianos, v prípade, že sa rozhodnete pre 2-dňovú túru. Moja cena je 700 Bolivianos, keďže som spravil agentúre menšiu reklamu. Taktiež sa môžete rozhodnúť pre 3-dňový trek a získať tak jedeň deň extra na aklimatizáciu a tréning na ľadovci.

Noc pred výstupom nemôžem spať. Mám nervozitu v žalúdku ako pred štátnicami, alebo pred prvým rande. O deviatej ráno už v agentúre prebaľujem svoje veci a skúšam výstroj. Ramiro, náš sprievodca, Lee, parťák z Kóreii a ja sme pripravení na cestu do základného tábora, ktorý sa nachádza na úbočí hory vo výške 4800 metrov. O 11 prichádzame do tábora. Cesta nám zabral necelé dvehodiny a tesne pred príjazdom stretávame „Ando“, ktorá tu prišla o deň skôr a čaká na nás. Po obede znova prebaľujeme veci ( oblečenie, výstroj, jedlo atď, atď… ). Vyrážame do tábora vo výške 5200 metrov. Počas výstupu nemáme žiadny výhľad, sme ponorení do hmly a navyše začalo snežiť. Hora je v nedohľadne. Po 2,5 hodinách sme dorazili do tábora. Čaká nás skromný príbytok s matracami. Naše veci sú všade okolo nás. Páperky, topánky, mačky, batohy a ostatné vybavenie. Žiadny internet, žiadny signál a tak sa rozprávame medzi sebou. V tábore sme sa zoznámili s Viktorom, ktorý tu žije svoj skromný, pokojný život a okrem toho veeeeeľmi, veeeeeeľmi pomaly buduje toaletu, ktorá tu chýba. Okolo šestnástej máme večeru, quinoa soap, ktorá je tradičná v oblasti Ánd a samozrejme mäso, ryža a hranonlky. Po večeri nám Ramiro vysvetľuje postup výstupu a pravidlá, ktoré musíme dodržiavať. O 7 večer sme v posteli a máme 4 hodiny na spánok. Ando pomedzi dvere zazrela slnečné lúče a konečne sa nám naskytli výhľady na okolité hory pohoria Kordiliera Real. Vytúženú Huaynu však stále nevidíme.

Ando ani ja sme nezavreli oči. Budík máme nastavený na 11:30. Prehadzujeme sa v posteli a nemôžeme zaspať. Sme príliš vzrušení a nedočkaví. Hodinu pred pred budíkom sme naše úsilie vzdali.

Pred polnocou sa obliekame do výstroje. Dvoje ponožky, termo nohavice, goratex nohavice, topánky, termo tričko, polar mikina, páperka, goratex bunda. Snáď to bude stačiť.

Na raňajky máme tradične kávu a čaj z listov koka, chlieb a maslo. Môj syr, ktorý som priniesol z La Paz všetkým rozjasnil oči. Dojedáme posledné zbytky čokolády a vyrážame na 5,5 hodinovú cestu k vrcholu, ktorý sa nachádza vo výške 6088 metrov nad morom.

Obloha je krásne jasná. Nikdy som nevidel toľko hviezd a mliečnu dráhu tak jasne, ako práve tu. Po pár minútach sme dorazili k ľadovcu. Nasadzujeme mačky, zapíname čelovky a stúpame hore. Sneh sa nádherne trblieta pod svetlom našich čeloviek a my, v tme, prestupujeme z nohy na hohu. Prvé kroky sú veľmi náročné, som nevyspatý a jediné na čo sa sústredím sú moje kroky. Nechcem spraviť ani jeden zlý krok, ktorý by ma stál zbytočné množstvo energie.

Sem tam sa pozriem na oblohu a často vidím padajúce hviezdy. Prekračujem z nohy na nohu a čakám na slovíčko „break“. Moje najobľúbenejšie slovo počas výstupu. Po čase prichádzame k asi 80 metrovej ľadovej stene, ktorú musíme vyliezť.

S Ramirom sme na čele pelotónu. Tento deň sa o vrchol pokúša 13 ľudí. Ľadovú stenu za pomoci cepínov zdolávame s vypätím síl. Pri každej prestávke spadnem do snehu a zhlboka dýcham. Sme vo výške 5600 metrov a na vrchol treba ešte takmer 500 výškových. Nohy mám čoraz ťažšie, ale dýcha sa mi dobre, hlava nebolí, len mierna bolesť v žalúdku. Ramiro statočne hlási každých 100 výškových metrov. S Ando postupujeme pekne plynule. Kórejčan Lee ide s druhým sprievodcom Luisom. Bojuje sám so sebou, ale nevzdáva sa. Postupne prechádzame ponad napadané lavíny, obchádzame trhliny v ľadovci hlboké desiatky metrov. Som smädný, ale moja voda je úplný ľad. Ramiro sem tam vytiahne čaj a je to ten najlepší čaj, aký som kedy mal. Štyria z nás to počas výstupu vzdali. Traja jednoducho nevládali ďalej a jeden  mal problém s nadmorskou výškou. V 6000 metroch padám na zem a je mi strašná zima. Ramiro vytiahol poslednú páperku a navliekol ju na mňa. Posledných 88 výškových metrov. V diaľke žiari svetllo z La Paz.

Je asi hodina do východu slnka a my sme polhodinu od vrcholu, na ktorý by sme s Andom a Ramirom mali doraziť ako prví. Už vidíme cieľ. Čaká nás posledná komplikovaná pasáž, ktorá predstavuje asi pol metra široký chodník a cca. 800 metrový spád na každú stranu. 15 minút pred východom slnka sme dorazili na vrchol. Nemám silu užiť si môj úspech. Ležím na vrchole a predýchavam. O pár minút sa zbieram, postupne prichádzajú ostatní a aj náš parťák Lee, ktorý sa od začiatku trápil, no napokon dosiahol vytúžený cieľ. O šiestej sa dvíha slnko a my máme krásne výhľady na okolité vrcholy hôr Kordiliera Real. Oproti nám sa z hustých oblakov dvíha takmer 6,5 tisíc vysoká hora Illimani.

Fotíme sa z každej strany, spontánne sa objímame s ostatnými, ktorých sme nikdy predtým nevideli. Všetko okolo nás je zrazu jasné a tak vídíme cestu po ktorej sme prišli. Kopy snehu, prevysi, ľadovce, obrovské cencúle a trhliny, ktoré sme tak opatrne obchádzali. Cesta do tábora trvá dve hodiny, počas ktorej postupne zhadzujeme takmer všetko oblečenie. Natierame sa opaľovacím krémom, sneh odráža slnečné lúče a moje okuliare ich horko ťažko odrážajú preč. Úžívame si krásne výhľady, ale ponáhľame sa dole, zliezame ľadovú stenu a o chvíľu sme na úbočí ľadovca.

Zhadzujem mačky a cítim sa extrémne vyčerpaný. Tých 10 minút od ľadovca do tábora je najťažších. Ando a Lee len spadli na matrac v komplet výstroji. Lee je celý biely a je mu zle. S Ando si užívame polievku a postupne naberáme silu, ktorú budeme potrebovať na zostup do základného tábora.

Balíme všetky veci a výražame. Zdravíme ľudí idúcich hore a želáme im šťastnú cestu. Na jednej strane im závídím a na druhej ich ľutujem. Neviem si predstaviť ísť znova do kopca. Asi o 11 predpoludním sme dorazili do základného tábora. Lee znova padá do postele, ale farba jeho pleti je výrazne zdravšia. Lúčime sa s Ramirom a Luisom. Po hodine sme opäť v La Paz a všetci si pripíjame pomarančovým džúsom, čerstvo vytlačením na jednej z ulíc La Pazu.

Výstup na Huayna Potosí bol jedným z najväčších zážítkov. V niektorých momentoch som siahol takmer na dno svojich síl. Bojoval som sám so sebou, zimou a nadmorskou výškou, ale všetká tá drina stále za to. Veľká vďaka našim sprievodcom Ramirovi, Luisovi, agentúre Inca Land, mojim parťákom Ando a Lee a hlavne hore, že nám dovolila bezpečne vystúpiť na vrchol. Verím, že Huayna Potosí nebola mojá posledná hora, určite však ostane mojou prvou.

The post Výstup na Huayna Potosí, 6088 appeared first on .