Dobré ráno Medjugorje! Dievčence nás v uterákoch budia pesničkami od Whitney Houston. Stále im v hlavách behá Silvester Stalone, ktorý nám ju celý čas púšťal v rádiu. Dnes máme veľký deň. Dubrovník už je len na skok a máme veľkú šancu, že sa tam aj dnes dostaneme. Ráno bookujeme lístky na autobus z Podgorice do Skopje. Nočný autobus ide 10 hodín a stojí 25 Eur. Klára si samozrejme kúpila študentský.

Ako prvá nám zastavila krásna veriaca blondínka, ktorá ide za svojim frajerom. Zobrala nás všetkých štyroch. Ďalší stop nás hodí asi 500 metrov cez most. Najkratší stop na celom tripe. Sme na ceste, ktorá vedia k hraniciam s Chorvátskom. S Klárou sa oddelíme, aby sme nestáli všetci štyria na kope. Za posledné bosnianske marky idem kúpiť broskyne. Slečna v stánku mi ich dáva zadarmo. Som polichotený až do chvíle, kým mi Klára oznámi, že broskyne rastú všade a jeden strom je aj meter odo mňa.

Ďalší stop nás hodil len 6 km pred nejaký bar pri ceste. Tu čakáme asi hodinu. K tomu začalo pršať, čo mne nevadí, ale Klára dopláca na nedostatok nepremokavého oblečenia. Idem si do baru kúpiť aspoň pivo. Trochu dúfam, že ho dostanem zadarmo. Nestalo sa a musím ho zaplatiť chorvátskymi kunami s „férovým kurzom“.

Hranice sú vzdialené asi 6 km. Rozhodli sme sa, že túto vzdialenosť prejdeme pešo. Keď sme už stratili všetku nádej zastala dodávka, ktorá nás hodila až po hranice. Zaradíme sa medzi dve autá a čakáme. Na colnici si vyžiadam pečiatku do pasu. Sme znova v Chorvátsku. Cestou do Dubrovníka však ešte raz budeme prechádzať cez Bosnu.

Za hranicami sme stopli Chorvátskeho dôchodcu so svojou Nemeckou manželkou. Potiahli nás ďalších 20 – 30 km. Tam nám zastavila pekná Poľka s perfektnou britskou angličtinou, ktorá išla po lieky na alergiu svojej sestre. Dubrovník je už len 70 kilometrov a jeden hraničný priechod. Stopujeme dobrú pol hodinu až kým sa Klára neprehla pre niečo do batohu a neukázala všetkým vodičom svoj zadok. Hneď prvé auto zastalo. Myslím, že by zastalo aj tak. Bol to Egypťan, ktorý cestuje po Európe. Ide až do Dubrovníku. Super chlapík, napriek tomu, že šoférovanie mu moc nejde. Väčšinu času sa hrá so svojou GoPro kamerou a jazdí stredom cesty.

Bojíme sa o Maťu a Fidela. Máme pocit, že sú ďaleko za nami, možno ešte v Bosne. Do cieľa nakoniec prichádzame takmer v rovnakom čase. S Mohamedom dobrú pol hodinu hľadáme parkovanie. Všetci sa stretávame v starom meste. Dubrovník je plný turistov. Doslova hlava na hlave. Našli sme bar vedľa ktorého je skala a dá sa do nej skákať do mora. Samozrejme, že také niečo mi nemôže ujsť. Pomotáme sa uličkami mesta a hľadáme ubytovanie. Nič poriadne v centre mesta nie je. Rozhodli sme sa, že ideme stopovať ďalej k hraniciam s Čiernou Horou. Z mesta na cestu vedú strmé schody priamo hore ku zvodidlám. Baby toho už majú dosť. Klára nevládze a Maťu bolia ramená z batohu. Cestou hore sme našli pár apartmánov. Pýtam sa babky či by sme si mohli na záhrade rozložiť stan. Chvíľu premýšľa, až kým nezbadá vo dverách nášho kamaráta Mohameda. Tu teda neprespíme.

Stopujeme na ceste, kde autá nemajú ani možnosť poriadne zastaviť. Na naše prekvapenie nečakáme dlho. Náš stop nás hodí 10 kilometrov za mesto. Tam chytáme prvého Slováka s košickou značkou. Dlhodobo už žije v Chorvátsku. Vysadí nás 15 kilometrov pred hranicami s tým, že musí niečo vybaviť a že sa bude za hodinu a pol vracať. Sľúbil nám, že nás nechá postaviť stan u neho na záhrade ak nás nájde stopovať pri ceste.

Po necelej hodine prichádza aj Maťa s Fidelom. Klára medzitým odbehla do obchodu. Dal som jej posledné chorvátske peniaze, nech kúpi niečo poriadne. Maťa ju nasleduje. Baby kúpili banán, burek (pečivo plnené mäsom), baken rolls špenátové a fľašu vína. Aspoň jednu poriadnu vec kúpili.

Čakáme na Košičana, ale ten sa ani po dvoch hodinách neukázal. Víno padlo a okrem stopovania už aj spievame a tancujeme. Medzičasom sa zotmelo a do Čiernej Hory sa dnes nedostaneme. Vybrali sme sa do dediny nájsť nejaké ubytko. V malej obci sme urobili poriadny rozruch. Domáci vychádzajú v pyžamách do ulíc, diskutujú, premýšľajú, kde, čo, ako by sa dalo. Náš ambasádor Martinka sa dáva do reči s dvoma mladými ženami, ktoré anglicky vedia. Za 20 eur si môžeme postaviť stan u domácich na terase. Je to dosť peňazí na meter štvorcový prázdnej betónovej plochy. Skúšame vyjednať ešte nejaké benefity. Ako prvý je sprcha a možnosť nabiť telefóny, powebanky, gopro kameru. Druhý benefit je domáce víno a domáci syr.  Nakoniec sme ešte vyjednali aj rakyju, čo je taká chorvátska slivovica. Tá nám vôbec nechutí, za to domáce ovocné čučo nám aspoň pomohlo zaspať.

Martinka sa hecla a na tretí pokus skočila

The post Balkánsky sen stopom, 6. deň appeared first on .

Skorý budíček o siedmej ráno! Noc som prespal striedavo na balkóne a v obývačke. V izbách bolo nehorázne teplo. Karlo prišiel z práce a hodil nás na autobusovú stanicu, kde berieme autobus do národného parku Krka. Je to asi pol hodina a 3 Eurá v nepohodlnom mestskom autobuse . Sedíme vedľa starších pánov. Jeden z nich svoju roztrhanú košeľu prelepil lepiacou páskou. Klára pospáva a pozornosť troch geriatrikov si vôbec neužíva.

Všetci turisti vystúpili pri vstupe do parku. Okrem nás, samozrejme. Staršia pani mi povedala, že máme ísť až do mesta Skradin a odtiaľ zobrať loď. Celý ten čas, ako sme sa vzďaľovali od parku, sme si mysleli, ako veľmi sme sa pomýlili. Nakoniec všetko dobre dopadlo.  Loď bola zadarmo a vstup do parku 20 Eur. Alebo môžete ukázať kartu „Českých Dráh“ a tvrdiť, že je to študentská karta. Presne takto to urobila Klára a vstup mala za 12 Eur.

Národný park Krka je sieť kaskádovitých vodopádov, v ktorých sa na rozdiel od Plitvic môžete kúpať. Samozrejme je tu veľa turistov. Za 10 Eur OK, ale 20 by som už za to nedal. Cestou späť sme stopli prázdny autobus, ktorý nás hodil na príjazdovú cestu do Šibeníku. Odtiaľ ďalší stop až do mesta. Balíme švestky a vyrážame do Dubrovníku, čo je 300 km južne.

Na móle sa ešte naobedujeme. Martina s Fidelom majú mušle a šalát. Mňa bolí brucho, takže si dávam len veľké pivo. Pred stopom samozrejme lopatica zmrzliny a vyrážame. V mestách je stopovanie náročné. Dnes idem s Maťou. Zastavil nám Ževko na malom aute a hodil nás kúsok za mesto. Po niekoľkých kilometroch sa stretávame s týmom číslo dva. Zastavil nám Chorvát, ktorý vyzeral úplne ako Silvester Stalone. Ten nás hodil až do Splitu. Zo Splitu pokračujeme opäť spolu. Rozdelili sme sa asi 50 km pred Makarskou. To som práve obedoval a tak Klára a Fidel chytili stop prví. My sme stopli starú dodávku. Patria troch nahúlených mladých Chorvátov, ktorí rozvážajú stratené kufre po Chorvátsku. Vezú sa s nami ešte dve baby zo Švédska. Okrem kufrov prevážajú pár gramov trávy, balík extázy s logom FC Barcelona. V meste Omiš stojíme na krajnici, pretože chalani dostali hulyhlad. Krabicu od pizze bez rešpektu zahodia do trávy.

Po príchode do mesta Makarska (do Dubrovníku sme nedošli) máme problém s ubytkom. Posedávame na promenáde a snažíme sa nájsť niečo slušné za dobrú cenu. Dlhé hodiny sa nám nedarí. Nakoniec bookneme apartmán cez AirBnB. Klára to cvakla kartou, peniaze odišli, ale neprišiel  žiadny potvrdzujúci email o platbe. Dotyčný Peter sa neozýva. Z každého telefónu mu vypisujeme xy emailov. Medzitým sa už zotmelo, vytiahla sa slivovica a zúfalstvo prešlo do spevu a tancovania. Medzi desiatou a polnocou neustále kontrolujeme emaily. Nakoniec po polnoci príde Peter aj so svojimi kumpánmi. Tvrdí nám, že sme nič nerezervovali ani nezaplatili. Dobrých 15 minút sa tam dohadujeme, kto má a kto nemá pravdu. Nakoniec sme to vyriešili tak, že nás nechali ubytovať a ešte nám zaplatili aj taxík.

Tomáš oslavuje narodeniny a tak mu v starom meste Kotor spievame

Tancovačka v supermarkete v meste Medjugorie, Bosna a Herzegovina

The post Balkánsky sen stopom, 4. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do ďalšieho slnečného dňa v mestečku Senj. Klára, ktorá sa k nám dnes má pridať píše správu, že bude meškať asi 5 hodín. Ide spolujazdou a šofér to akosi nedáva. V Brne ju mal vyzdvihnúť o deviatej večer. Nakoniec prišiel o polnoci. Nemá ani navigáciu a stále mu od únavy padá hlava. Kormidlo ich auta nakoniec prebral 19 ročný mladík.

Nám trom to zas až tak nevadí, keďže posledná noc u Janka bola náročná. Pospávame asi do jedenástej. Kláru očakávame až okolo jednej poobede. Hneď prvý deň máme teda 6 hodinový sklz. Vyrážame na autobusovú stanicu, kde sa máme stretnúť s Klárkou. Medzitým sa ešte zastavíme u Janka na záhrade. Sľúbili sme mu slivovicu na raňajky, ale keďže naša kamarátka mešká, ani spev ani slivovica sa nekoná. Moc im to nevadí. Po poslednej noci nevyzerajú na to, že by chceli zas vypiť.

Cestou na stanicu sme našli výkup zlata. Ideme sa teda spýtať, koľko za nájdený prsteň dostaneme. Je to zlato a presne jeden a pol gramu. Mladík nás hneď upozornil „close the door“. Povedal to takým tónom, že som už len čakal, kedy vytiahne kufor peňazí. Nič také. Ponúkol  nám asi 130 Kun, v prepočte necelých 20 EUR. S tým samozrejme nesúhlasíme. O prsteň má záujem a tak volá šéfovi. Zo 130 Kun je hneď 160, ale aj tak sa nám to máli. Ideme teda inde. Slečna vytiahla nejaké chemikálie, ktorými zlato preveruje. Nakoniec nám ponúka 160 Kun. Málo. Tak volá šéfovi. Ponuka už je na 220 Kunách. Ale vravíme si, že zas až tak to nesúri a skúsime to najskôr ohodnotiť v zlatníctve.

Konečne sa stretávame s Klárou. Unavená, hladná, smädná, ale živá a konečne s nami. Navyše priniesla čokoládu. Vyrážame na stopa. Smer Šibeník. Dnes teda musíme uraziť 230 kilometrov po pobreží. Martina ide s Fidelom a ja s Klárou. Prvý stop a hneď rozbitý, starý, bordový favorit. Dvaja chalani, ktorí išli do práce, nás hodili asi 35 kilometrov. Tento deň sme mali asi 7 stopov. Holandský párik na fabii, taxíkár ( zobral nás zadarmo) atď atď. Martina a Fidel mali len tri autá. A veľmi pekné. Keď Maťa otvorila kufor na Mercedese ručne, tak vodič je povedal „Celý čas som si myslel, že kufor sa dá otvoriť len gombíkom na volante“

Do Šibeníku prichádzame skoro rovnako. S Klárou sme boli trochu rýchlejší a tak vyhrávame zmrzlinu. U Karla sme si prenajali apartmán. Zlacnený zo 120 Eur na 44. Super! Na večeru máme víno z predošlého dňa, syr, olivy a bagetu. Toto je naša klasická večera, pokiaľ nejdeme do reštiky. Druhý deň pokračujeme do Národného Parku Krka a potom na Makarsku Riviéru.

Čakanie na autobus v Podgorici, ktorý mešká 90 minút

The post Balkánsky sen stopom, 3. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do krásneho Chorvátskeho rána. Prvú vec, čo som dnes zazrel bol zlatý prsteň na dlážke vedľa postele. Nikomu z nás nepatrí a tak idem za Jurem či nie je jeho, alebo niekoho z hostí. Hovorí mi, že nevie a mám si ho nechať. Jurko nás autom odvezie do najbližšieho obchodu, kde nakúpime potraviny a hlavne víno. Večer ideme na návštevu k Jankovi kukať futbal. Tri litre vína Graševina tu stoja asi 8 Eur.  Po raňajkách, čo je omeleta urobená na panvici bez oleja sa vyberieme na pláž. Z kopca to ide podstatne ľahšie a navyše nemusíme so sebou trepať všetku batožinu.

Pláže v Sejn sú maličké, kamenisté a je to tu hlava na hlave. Už chápem, prečo nás rodičia nikdy nebrali do Chorvátska. Všade Slováci a Česi. Zložíme sa teda na asi troch metroch štvorcových kamenistej pláže. Voda je príjemná, ale tá pláž je iná ako v Karibiku.

Zvalil som sa teda na múrik, kde bol tieň a čítal som si. Po troch stranách som zaspal. S bratom sa máme stretnúť o druhej v meste. Jemu sa na pláž nechcelo. Celé doobedie prespal. Fidel bol na mieste určenia na čas. Jure ho totiž doviezol autom až k moru. Objednávame tri lopatice sľadoledu ( 3 kopčeky zmrzliny). Kúsok za mestom sme našli skvelé miesto na skákanie z móla. Sú to asi tri metre, ale aj to je dostatočná výzva pre Martinku. Nakoniec to na tretí pokus skočila.

Jure nás poobede zas vyzdvihol a odviezol na apartmán. Medzitým nám ešte ukázal firmu, kde pracuje a jeho office, nákladné auto. Prenajíma apartmán a ešte pracuje ako trucker. Peňazí má dosť, ale furt plače, že nemá.

Martinka nám večer uvarila skvelé špagety s paradajkovou omáčkou a syrom. Nevydržali sme to a otvorili si k nim to vínko. A keď sa otvorí, tak sa už nezavrie.

Na záhrade má Jure 5 živých korytnačiek a k tomu kone, žaby, pelikány atď atď. Tie už samozrejme živé nie sú. Martina sa s nimi ale neustále fotí, prekladá ich z miesta na miesto a fotí sa znova. Ja idem do obchodu kúpiť ďalšie víno, pretože nechcem na návštevu prísť s poloprázdnou krabicou.

O ôsmej večer vyrážame na návštevu. Janko nás už čaká aj so synom Tonym a jeho kamarátom. Jeho krásna dcéra tam tento krát nie je.  Televízia vytrepaná z obývačky na záhradu. Repráky zapojené, poháre plné. Futbal môže začať. Po úvodnom hvizde si ale Maťa uvedomila, že vlastne ju futbal nebaví. Navyše sa po pol hodine zranil Ronaldo a tak už úplne stratila záujem o finále Eura. Celý zápas sa rozprávame jazykom „croslovanglish“. Ide o mix slovenčiny, chorvátčiny a angličtiny. Cez prestávku Janko doniesol grilované kuracie mäso, zemiakový šalát, grilovanú zeleninu a opýtal sa nás či si dáme. No samozrejme, že sme mu to tam všetko zjedli.  Finále prešlo do predĺženia, čo nás donútilo dať si ešte jeden pohárik ( dvojdecový ) vína navyše. O polnoci sa lúčime s Jankom s prísľubom, že na raňajky bude slivovica od Kláry, ktorá mu navyše aj zaspieva.

Stopujeme v Chorvátsku, prepnite si to do HD v pravom dolnom rohu videa

The post Balkánsky sen stopom, 2. deň appeared first on .

Stopovanie po Balkáne začíname na chorvátskej Istrii v zložení ja, brat Tomáš a naša kamarátka Martina. V pláne máme Chorvátsko, Bosnu a Herzegovinu, Čiernu Horu a Macedónsko. Let zo Skopje máme 18.7. Máme 10 dní tam dáko dostopovať.  Čaká nás teda 10 blogov z fotkami a videami z našej cesty. Videá tam dávam ako mi príde, tak sa nečudujte, že v dnešnom videu je aj Klára, ktorá sa k nám pridala neskôr.

Prvý úlovok chytáme z kempu Vršar. Zastavilo nám auto, ktoré nás odviezlo do prvého mesta Rovinj. Napchať sa do toho malého auta s batohmi a karimatkami nám dalo kus práce. Prvý stop máme teda za sebou. Postupne sa osmeľujeme.Na papieri formátu A4 máme napísané Rijeka Free Beer. 

Z mesta Rovinj nás zobral Chorvát Drago. Ponúkame mu pivo a ten si ho v aute hneď otvára. Posunul nás asi 20 kilometrov za Rovinj, smer Rijeka. Pred diaľnicou stopujeme asi hodinu a nedarí sa nám. Chceme ísť pešo do mestečka Kanfanar. Podľa mapy by to mal byť kúsok. V hodine dvanástej nám sami od seba zastavili dvaja Nemci na dodávke a do Kanfanaru nás hodili. V tom meste nebolo nič. Pokračujeme pešo smer Pazin. Mati sa rozsypala karimatka, tak ešte v nejakej garáži lepíme karimatku izolačnou páskou, aby držala pokope. Zastavili sme mladého študenta, ktorý nás do Pazinu hodil. Celú strednú školu chodil do a zo školy stopom, takže teraz zastavuje „stopers“, ako im tento mladík hovorí.

Pazin je malé mestečko, kde sme jediní turisti. Zaujali nás nápisy „spomeň dom“, alebo „petarda house“. Stopovať sa nám už nechce a tak ideme autobusom do mesta Rijeka. Za 5 Eur sme sa teda dostali do tretieho najväčšieho mesta Chorvátska. Autobus do ďalšieho mesta Sejn ide za hodinu a tak chvíľu stopujeme. Spievame, tancujeme, bavíme šoférov, ale nik nezastaví. Do Sejn ideme teda busom, kde máme rezervovaný apartmán u chlapíka menom Jure. Do Sejn prichádzame za tmy. Trepeme sa hore kopcom na adresu, ktorú som zadal do navigácie. Po pol hodine sme v cieli a po apartmáne ani stopy. Vybral som sa teda na obchôdzku a v záhrade som zbadal nejakých domácich. Domáci Janko nás hneď pozval na vínko a zavolal Juremu, aby po nás prišiel. Lúčime sa s Jankom a jeho deťmi s prísľubom, že zajtra ráno prinesieme víno a budeme sa spolu dívať na futbal.

Jure nás teda priviezol na veľmi pekný apartmán. Mali sme platiť 88 eur na dve noci cez booking.com. S Jurem sme nakoniec cenu zjednali na 70 Eur s tým, že sme rezerváciu na booking zrušili. Trvalo to pár minút, kým sme sa pochopili, ale podarilo sa nám. Prvý deň z desiatich na stope máme za sebou a do Skopje, čo je naša „final destination“ ešte ďaleko. Vypijeme ešte fľašku vína a padáme do postele po náročnom dni.

DCIM100GOPRO

Klára a jej profi pláštenka na batoh vyrobená z plastového vreca na odpadky, ktorý zobrala z reštaurácie v Podgorici.

The post Balkánsky sen stopom, 1. deň appeared first on .