Prebúdzame sa do pred predposledného dňa na Balkáne. Martinka sa zobúdza už oblečená v šatoch zo včera. Máme problém sa vymotať, keďže sa moc neponáhľame. Po raňajkách naháňam Rusku, aby som jej mohol zaplatiť tých 27 Eur za tú kuticu, v ktorej sme spali.Klára ma upozorňuje, že si máme spraviť check-in na let do Bratislavy s Wizzair. Som slušne vytočený. Prečo ja, ako platiaci zákazník  si mám na dovolenke robiť nejaký check-in cez telefón??? Nakoniec mi s tým Klára musela pomôcť a k tomu to treba ešte aj vytlačiť.

Ruska tlačiareň nemá a tak ideme vedľa do hotela. Príjemná, afektovaná recepčná nám to bez problémov vytlačí na svojej ihličkovej tlačiarni. K tomu nám vrazí do rúk vizitky, že keď znova prídeme do mesta máme sa ubytovať u nich. Prikyvujeme, dobre že si krky nepolámeme. V duchu si hovorím, nikdy sa tu už nevrátim. Mesto Bar je skutočne hrozné.

Stojíme na ceste, ktorá vedia na sever ku Skadarským jazerám. Stopujem s Klárou a Tomáš s Maťou. V mestách sa stopuje zle a navyše Čierna Hora nie je tak otvorená stopárom ako Chorvátsko. Po pol hodine sme stopli autobus, ktorý nás odvezie na rázcestie za mesto Sutomore. Autobus nás stál euro, rovnako tak aj taxík, ktorý stopla Maťa s Fidelom. Stopujeme na viadukte a teda žiadna možnosť zastaviť. Je to tak nebezpečné, že preskakujeme zvodidlá a stopujeme spoza nich . Osobne neverím, že nám tu niečo zastane, pretože jednoducho nie je kde. Na moje prekvapenie zastavilo auto s nórskou značkou priamo na ceste. Po vytrúbení od ostatných sme naskočili do auta, kde sa už viezlo 5 ľudí. Vravím si, toto sa mi na Nórov nepodobá. Nakoniec išlo  o Kosovčanov žijúcich v Nórsku. Starý fajčil jednu od druhej aj napriek tomu, že mal v aute dve malé deti. Stará kojila to mladšie a my s Klárou sme sa tlačili vzadu. V tom aute náš šlo sedem až ku Skadarským jazerám.  Druhý tým chytil stop do Podgorice a idú rovno tam.

Klára sa zas bojí o búrky a o nejakom výlete okolo jazera nemôže byť reč. Pomotáme sa medzi brehom jazera a koľajnicami, spravíme pár fotiek a pokračujeme v stopovaní. Po krátkom čase nám zastavil pekný mercedes s macedónskou značkou. V aute sedia traja mladí chalani. Majú tak 20 rokov a mne sa to samozrejme nezdá.  Pýtam sa ho „what do u do for living?“, on na to „nothing, I work with my head“. Tak si vravím no dobre. Buď povolanie otec-syn, drogy, zbrane, biele mäso a tak podobne. Týpek vedľa je totálne nafetovaný. Mám strach, že nás niekde odvezú, Kláru znásilnia a mňa okradnú a strašne zbijú. Vyberám karty z foťáku a GoPro kamery, nech mi ostanú aspoň fotky ak to prežijeme. Chalani sa ponúkajú, že by nás hodili až do Skopje, lenže budú mať psa a tak s nimi chvalabohu nemôžeme.

Na moje prekvapenie nás poslušne vyhodili takmer v centre Podgorice. S Klárou kráčame po ulici a tesne pred nami zrazu kráča Martina a Fidel. Sme úspešne v Podgorici. Je asi jedna poobede a nevieme, čo tu budeme do ôsmej večer robiť. Zapadli sme do kaviarne, kde máme poradu, kávu a dezert. Klára objavila reštiku „AHH RYBA“. Vraj veľmi dobrá a luxusná.

Motáme sa mestom. Podgorica nie je nič moc, stretávame len pár turistov. Je tu pekný most, veľmi pekný kostol a nejaká socha bojovníka. Pre mňa socha „Rocky Balboa“. Vonku už prší a tak ideme na obed. V reštaurácií AHH RYBA sme len my. Majú tu len ryby a morské plody. Vyberiete si čerstvú rybu, odvážia ju a pripravia. Nepýtajte sa ma, akú rybu som mal ja. Baby si dali nejaký šalát z morských príšer a nejaké malé rybky. K tomu liter chorvátskeho vína „Grašavina“. Naše obľúbené. Vonku stále prší a tak objednávame ďalší liter. Účet za všetko asi 40 Eur.

Vonku stále leje, lenže musíme sa pomaly presunúť na autobusovú stanicu. Klára má trošku problém. Nemá bundu a ani pláštenku na batoh. Na záchode teda ukradla plastové vrece do koša. Ten batoh má rovnaké rozmery ako vrece a krásne to tam zapadlo. Proste od výroby.

Cestou na stanicu sme nakúpili nejaké jedlo na cestu a víno, ktoré chceme vypiť v autobuse. Autobus mešká skoro dve hodiny a tak sme víno vypili už na stanici. Prichádza za mnou utečenec zo Sýrie, či nemám peniaze na cestu do Chorvátska. Je na ceste už pol roka a dostal sa len do Macedónska. Veľa z nás má negatívny postoj k utečeneckej kríze, lenže keď vidíte konkrétne osudy jednotlivcov, celé to vnímate úplne inak.

Autobus teda mešká hodinu a pol. Má isť o ôsmej. O pol deviatej sa pýtam zamestnanca stanice „What time the bus is coming?“ A jeho odpoveď ? …. “Maybe one house”.  Mne len trhlo kútikmi, poďakoval som za odpoveď a vyletel von za ostatnými, kde som vybuchol smiechom. Nesmejem sa z druhých ľudí, ale tá odpoveď bola neskutočne vtipná. Keď sa ma niekto niečo podobné opýta tak jedine „maybe one house“.

Autobus konečne prichádza. Kláre prešiel študentský lístok a tak vyrážame cez Kosovo do Skopje v Macedónsku.

Klára nestopuje, ale modlí sa. Cestou do Čiernej Hory

Katedrála v Podgorici

Ešte raz, originálne riešenie v podaní Kláry

The post Balkánsky sen stopom, 8. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do veterného a chladnejšieho rána. Chrbtice zlámané zo spania na betóne, pretože všetky karimatky sa deň predtým vyhodili s tým, že stanovať už asi aj tak nebudeme. Jediný ja som mal niečo pod seba. Nafukovací matrac za 20 Eur, z ktorého sa  vykľula nafukovačka. Radšej nič ako túto haraburdu.

Balíme stan a vyrážame na miesto, kde sa nám včera nedarilo. Chodí tu málo áut a po necelej hodine voláme taxislužbu s otázkou „Koľko stojí taxík na hranice?”. Odpoveď 30 Eur neakceptujeme a pokračujeme v stopovaní. Po chvíľke nám zastal starší pán, ktorý ide na letisko v meste Tivat, ktoré už je v Čiernej Hore asi 20 kilometrov od mesta Kotor. Pred tým, ako nás zobral si samozrejme dva krát overil či máme platné pasy.

Príjemná cesta v klimatizovanom SUV. Na hraničnom prechode sú asi 3 autá, ale aj tak čakáme pol hodinu. Dvaja policajti, z ktorých jeden sedí a celý čas čumí do telefónu. Južná Amerika je známa svojim „maňana“ postojom k životu a povinnostiam a tu to bude dosť podobné. Nikto sa nenáhli.

Prichádzame do letoviska Tivat, kde náš stop končí. Trajektom sa máme dostať na druhú stranu zátoky. Zisťujem, že nemám pas. Som v strese, pretože trajekt o chvíľu odchádza a auto, v ktorom som ho zabudol tu nie je. Fidel mi vraví, že tam je druhý trajekt. Preskakujem z jednej bárky na druhú, kde sa ligotá zlato-metalízový chevrolet. Vravím pánovi, že tu isto mám niekde pas. Kukám do kufra, pod sedadlá, okolo auta a nakoniec som ho našiel, kde inde, ako v priehradke vo dverách. Mám pas, ale srdce mi bije ešte 10 minút. V tom zhone som skoro stratil GoPro kameru. Ešteže mám brata, ktorý na mňa dohliadol.

Z Tivatu stopujeme do Kotoru. Cesta je uzučká a chodí tu málo áut. Kým sa s bratom prehrabávam v batohu, baby stopli dodávku. Ostali sme dvaja chlapi a nemáme žiadnu ženskú podporu. Stopovanie v taktom zložení bude ťažké. A veru aj bolo. Hodinu a pol ideme pešo. Podľa mapy to je 15 kilometrov a sme rozhodnutí to uraziť pešo. Fidel už ani nestopuje a ja len tak mávam rukou, keď počujem nejaké auto. Sme unavení. Tomáš stále sníva o pive a o tom ako si oddýchneme. Lenže do Kotoru sa musíme dostať. Zrazu prichádza auto. Luxusný mercedes s rakúskou značkou. Takéto autá nestoja a tak ich ignorujeme. Lenže auto spomaľuje a nakoniec aj zastavuje. Za kormidlom tohto krásavca sedí krásna blondínka so svojou dcérou. Auto je síce rakúske, ale dotyčné sú z Ruska.

Konečne sme sa dostali do cieľa. Baby tam už nejaký čas sú. Kotor je historické mesto podobné napríklad Dubrovníku, ale oveľa menšie. Tomáš má dnes narodeniny a tak mu spievame „happy birthday“ priamo na námestí. Klára objavila na tripadvisor reštauráciu Tajnga, do ktorej proste musíme ísť. Objednávame pivo, steaky, grilovanú zeleninu, opekané zemiaky a za to všetko platíme ani nie 30 Eur. Skvelé jedlo za dobré prachy. Matula cestou z bankomatu kúpila pre Tomáša tortu a prvý krát na tripe sme sa prejedli.

Počasie sa oproti horúcim a slnečným dňom zmenilo. Brutálne leje a do mesta Budva sa presúvame autobusom. Všetci sme poriadne unavení. V Budve prší a pre mňa sklamanie napriek tomu, že to malo byť luxusné letovisko pre bohatú klientelu. Škoda, že sme neprišli o deň skôr. Celý týždeň sa tam koná hudobný festival, lenže mojich obľúbených Lost Frequences som zmeškal. Budvu sme teda zobrali z rýchlika. Klára rezervovala ubytko v neďalekom meste. Myslím, že sa volalo Petrovič. Ďalšia chyba, ktorú sme spravili. Z nejakého neznámeho a hlavne nepochopiteľného dôvodu ideme až do veľkého mesto Bar. Možno ten názov nás fascinoval. Každopádne cestou z Budvy do Baru sa strhla príšerná búrka. Ja som celú cestu prespal vzadu v päťke, lenže Klára bol z tej búrky až do večera, kým sa neotvorila fľaša vína trošičku podráždená. Klára je inak super žena. K tomu sme kvôli nehode ostali v zápche. Do Baru prichádzame až o siedmej večere. Ponáhľame sa, pretože chceme mať konečne pekný, pohodový, narodeninový večer. Zo stanice berieme taxík, ktorý nás odvezie blízko nášho apartmánu. Máme problém ho nájsť, ale nakoniec nás usmerní miestny mladík. Apartmán vlastní ruský pár a nie je to žiadna sláva. Lenže čo by sme chceli za 27 Eur. Nejakú terasu majú a to nám stačí. Tomáš nakúpil jedlo a víno a tak môžeme konečne pripiť k jeho 27. narodeninám. Ten apartmán za tie peniaze nám asi bol súdený.

Po poslednej noci sme všetci strašne unavení. Martina sa nezvládla ani prezliecť a tak zaspala  v šatoch. Dnes nenastavujeme budík. Ďalšia zastávka Skadarské jazerá sú len kúsok.

V Podgoricie nehovoria "one hour" ale "maybe one house"

The post Balkánsky sen stopom, 7. deň appeared first on .