O tomto niekoľkodennom treku v Patagónia som pred odchodom do Čile nevedel vôbec nič. Nie je tak populárny ako napríklad Torres del Paine, „koniec sveta“ v Ušuaja, alebo argentínske Bariloche. O tom, že Cerro Castillo rozhodne treba navštíviť som počúval tým viac, čím bližšie som sa bol k regiónu Aisén, ktorý je podľa mňa z celej Patagónie najkrajší.

Čo je Cerro Castillo

Jedná sa o Národný Park veľký 180 000 hektárov v regióne Aisén, kde môžete vidieť visiace ľadovce, prechádzať sa bukovým lesom, kúpať sa v ľadovej vode, prechádzať sa po snehu uprostred leta a obdivovať skutočne zaujímavé hory okolo. Trek má cca. 45 kilometrov a je možné ho absolvovať za 3 – 4 dni. Odporúčam druhú variantu. K lagúne Cerro Castillo sa dá dostať aj za jeden deň, pokiaľ máte málo času a chcete vidieť aspoň niečo. Výhodou je oveľa, oveľa menej turistov ako v Torres del Paine, alebo v El Chaltén.

Veľmi pekné video o 4 dňovom treku. Je lepšie raz vidieť, než stokrát počuť

Koľko ma to bude stáť?

Ak vydržíte celé 4 dni na vode a lesnom ovocí a pokiaľ nebudete musieť platiť vstup, tak vás tento výlet vyjde úplne zadarmo. Ja som jedlo nakúpil asi za 20 Eur v meste Coyhaique a 7 Eur vstupné som nakoniec neplatil.

Kedy sa na trek vydať?

Najstabilnejšie počasie je v januári a februári. Tak ako v celej Patagónii je ťažké niečo predvídať. Ja som mal slnečno a teplo celé 4 dni, ale poznám ľudí, ktorí šli na trek už trikrát a ani raz ho kvôli počasiu nedokončili.

Čo si zbaliť?

Určite si zakúpte varič, plynovú bombu, jedlo ( ľahké, skladné a trvanlivé ), kvalitný stan, spacák s komfortom do nuly, karimatku, kvalitné topánky, čelovku a vlastne to čo treba všade na viacdenné treky. Ešte by som pripojil dobré slnečné okuliare a opaľovací krém 50+. Ak sa pozriete na mapu tak sa tento región nachádza oveľa južnejšie než Juhoafrická Republika a slnko je tu veľmi silné.

Príchod do NP Cerro Castillo

Pokiaľ prilietate na letisko Balmaceda, tento NP bude pravdepodobne to prvé, čo počas svojho dobrodružstva v Patagónii navštívite. Letisko je od začiatku treku v Las Horquetas vzdialené len 43 kilometrov, čo hravo zvládnete za pol hodinu. Pokiaľ auto nemáte, odporúčam stopovať. V Čile je stopovanie rýchle, bezpečné a zadarmo. Viac v článku o mojom stopovaní v Čile. Odporúčam si cestu predĺžiť o pár desiatok kilometrov a staviť sa v meste Coyhaique, ktoré bude na najbližšie týždne prvé a posledné „veľké mesto“, kde máte možnosť nakúpiť všetko, čo potrebujete. Od relatívne lacných potravín až po outdoor vybavenie. Ďalšie mestečká ponúkajú len to základné a najdôležitejšie.

Ja som svoju cesto do Cerro Castillo začal práve v tomto meste. Nákup jedla v supermarkete, doplnenie plynovej bomby, kvalitný 10 hodinový spánok u babičky, ktorá mi vypratala izbu svojej vnučky, navarila večeru a raňajky a popýtala len 20 Eur. Vnučka Alexandra sa musela na noc zložiť v ocovej dodávke. Po 10 minútovej „hádke“, kto bude v tom aute spať nás musel rozseknúť až dedko, ktorý Saške priniesol matrac, vrazil jej ho do ruky a poslal do garáže.

Tento zážitok ma vykoľajil natoľko, až som na druhý deň zabudol peniaze a pas na múriku pred supermarketom. Našťastie som sa po pár minútach spamätal a všetko našiel.

Na obed som už stopoval za mestom, kde bolo ďalších cca. 15 stopárov. Po hodine sa nad nami zľutoval  šofér nákladiaku, ktorý odvážal porúbané stromy. Za radom zobral všetkých čakajúcich. Po hodine polovicu z nás vysadil na rázcestí a ja som tak bol len pár kilometrov od NP. Po polhodine mi zastavil pár, on bol Nemec, ona Čiľanka. V aute hral soundtrack z filmu „Into the Wild“, a to bola presne tá hudba, ktorú som potreboval počuť.

Ako som po 10 minútach utopil foťák

V Las Horquetas nie je nič, len drevená bránka, ktorú si otvoríte, prekročíte rieku a vydáte sa na 13 kilometrov dlhú túru až do Národného Parku, kde je treba zaplatiť asi 7 Eur za vstup. Cesta je príjemná s peknými výhľadmi a dá sa zvládnuť za 3 – 4 hodiny. Mnoho ľudí hovorí, že je to najnudnejšia pasáž celého výletu, s čím môžem len súhlasiť. Poľná cesta sa strieda s lesom a riekami, ktoré treba prebrodiť. Hneď na začiatku je malá riečka, ponad ktorú vedie most. Neviem ako sa mi to podarilo, ale nevšimol som si ho. Možno to nadšenie a radosť mi položilo klapky na oči a ja som videl len tie hory v diaľke, ku ktorým som sa chcel čo najskôr dostať.

Každopádne som plný elánu vkročil do rieky, prvý, druhý krok a čľup. Na jednom kameni sa mi šmykla noha a ja som rukami napred spadol do priezračnej vody. Samozrejme, že som v pravej ruke držal foťák, ktorý som tam kompletne vykúpal. Počas môjho nadávania som si všimol 10 metrov vzdialený most a môj hnev sa zdvihol o pár úrovní vyššie. Prvých 13 kilometrov som v nádhernom a teplom počasí odkráčal so zaparenými, mokrými nohami a igelitkou, v ktorej som mal ryžu a súčiastky z fotoaparátu.

Po zotmení mi odišla baterka  – svetlo. Nikdy nešetrite na týchto veciach. Čelovka, externá baterka, topánky. Nie je nič horšie, ako ísť po tme v teréne, ktorý nepoznáte.  Po 4 hodinách som sa dostal do parku. Samozrejme tam o tomto čase už nikto nebol. Stan som postavil v prvom kempe, bol som tam úplne sám. O ďalšie dva kilometre sa nachádza kemp Rio Turbio, kde prespia takmer všetci turisti. Dôvodom je zdroj vody a nejaké jednoduché vybavenie, ako latrína, lavičky a stoly.

Ráno bez teplej kávy a výstup na El Panon

Jedna z vecí, na ktorú som sa vždy tešil bola teplá instantná káva so sušeným mliekom. Vyzeralo to na úžasný deň, hlavne potom čo som ráno z ryže vytiahol foťák a on fungoval tak, akoby mu ľadový kúpeľ vôbec neublížil. Moje ďalšie sklamanie prišlo o pár minút. Nakrúcam varič na plynovú bombu a plyn ide kade-tade len nie do variča. Well done Marcel. Znova si dvakrát strihal a raz meral. Prosím, overte si koncovku na variči pred tým ako kúpite plyn. Vyhnete sa sklamaniu, ktoré bolo väčšie ako utopený foťák. Zbalil som stan, spacák, batoh a vyrazil k najbližšiemu kempu, kde na mňa čakala Estelle a Angelo z Belgicka. Boli sme dohodnutý, že ich dobehnem a pôjdeme spolu. Ten deň sa k nám pridal Marcus z Holandska.

Asi 4 km za kempom sa chodník začína vynúť smerom nahor do sedla El Panon, ktorý je celoročne pokrytý ľadom a snehom. Výhľady na okolité ľadovce a vrcholy hôr sú skutočne nádherné. Okrem toho Vám nad hlavami neustále lieta obrovský kondor, ktorý ma rozpätie krídel až tri metre. Zo sedla pokračujete dole k lagúne Cerro Castillo. Približne 15 minút pred lagúnou je kemp na zelenej lúke so skvelým zdrojom pitnej vody z neďalekého potoka. Tento deň je dosť náročný a celkovo zaberie okolo 8 hodín. Vždy sa snažte z kempu vyraziť čo najskôr, aby ste si chytili dobrý „spot“ v ďalšom kempe, mali čas si navariť a pokochať sa okolitou prírodu.

Najsilnejší vietor, aký som zažil

Skoro ráno sme vyrazili a k lagúne, kde sme sa s Angelom vykúpali. Voda mala niečo málo nad nulou. Bodaj by nie, keď na druhej strane sa do lagúny topí ľadovec. Za lagúnou nasleduje výstup na planinu, odkiaľ sa Vám naskytne výhľad na smaragdovo zelenú lagúnu, jazero General Carrera (druhé najväčšie v Južnej Amerike), rieku Ibañez, severné ľadové pole a vulkán Hudson. Veľmi tu fúka a tak si dávajte pozor. Estelle zrazil vietor k zemi aj s jej 20 kilovým batohom. Ak si potrebujete zavolať tak je tu signál s 4G pokrytím.

S vetriskom bojujete až kým sa nedostanete do lesa čo potrvá približne hodinku. Znova klesáte až ku kempu, v ktorom veľa ľudí neostáva. Cesta pokračuje do ďalšieho, nazvaného „Camp New Zealand“. Tu sme strávili tretiu noc. Po tretí krát sa mi podarilo prepáliť páperovú bundu, ktorú lepím goratex nálepkami. Jedlo pomaly, ale isto dochádza a tak večeriam len cestoviny s tuniakom a moju super kávičku so sušeným mliekom.

K lagúne Duff a späť do civilizácie

Posledné ráno pokračujeme k lagúne Duff, ktorá je od kempu vzdialená hodinku. Niekto tu nie je. Dôvod je jednoduchý. Lagúna je dvojhodinová zachádzka a veľa turistov má toho na štvrtý deň dosť. Tiež sme dlho rozmýšľali, či sa k lagúne vyberieme. Každému odporúčam. Od lagúny späť do kempu a hurá do dediny.

Posledný štvrtý deň je nenáročný a idete len mierne dole, až kým nenarazíte na poľnú cestu vedúcu do Villa Cerro Castillo. Angelo a Marcus s ponáhľali a ja s Estelle sme boli dobrú hodinu za nimi. Hneď ako sme dorazili k ceste nám zastalo asi jediné auto, ktoré tu dnes šlo. Chalanou sme nabrali o 6 kilometrov ďalej totálne zničených, hladných a smädných. V tomto prípade platí plavidlo, že pomaly zájdeš rovnako ďaleko.

Konečne poriadny obed

Spotení, unavení, hladní sme vošli do prvej reštiky a objednali pivo, pivo, pivo a jedlo. Obrovský steak bolo to pravé, čo som v tej chvíli potreboval. Neuveriteľné ako chutí kus mäsa po tom, čo máte 4 dni len nedochutenú cestovinu, konzervu a lacné sušienky.

V prípade, že sa chystáte do Patagónie a potrebujete viac info, tak ma určite kontaktujte

The post NP Cerro Castillo, Patagónia appeared first on .

Hace-dedo, hitch-hiking, alebo po slovensky stopovanie je v Čile veľmi často využívaný prostriedok prepravy. Dôvodov je viacero, ale medzi tie najhlavnejšie patria tieto. Je to zadarmo, je to rýchlejšie a je to oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie. Okrem toho je stopovanie v tejto krajine veľmi bezpečné. Skutočne sa nemusíte ničoho báť. Ani ak ste žena, ktorá cestuje sama. V Peru a Bolívii na to domáci nie sú zvyknutí,  a ak Vám aj niekto zastane, je možné že si nakoniec  vypýta peniaze. Tak ako sa to stalo mne v Peru.

Čile je krajina, ktorá má vcelku európsky charakter a stopovanie patrí do ich kultúry. Každé leto sa tisíce študentov postavia vedľa cesty a stopujú všetkými smermi. Cestovanie je oproti iným juhoamerickým krajinám drahšie a tak môžete týmto spôsobom ušetriť veľa peňazí. Hlavne Patagónia je veľmi drahá, od jedla, ubytovania až po spomínané autobusy.

Po dvoch mesiacoch stopovania zo severu na juh (cca. 5000 km) môžem povedať, že „hacededo“ (doslova rob palec) je skutočne jednoduché. Najmenej som čakal asi 30 sekúnd a najviac 5 hodín. Priemerná doba čakania bola približne pol hodinu.

Na začiatok niekoľko tipov, ktoré urýchlia vaše stopovanie

Stopujte od skorého rána

Ste v krásnej krajine, nemáte čo vyspávať. Veľa ľudí sa presúva autami za prácou skoro ráno, je dobré byť prvý. Ocitnúť sa na ceste, ktorou prejdu dve autá za hodinu v konkurencii ďalších desiatich je nočná mora každého stopára. Okrem toho sa vyhnete slnku, ktoré je na juhu amerického kontinentu skutočne silné a nebezpečné.

Napíšte vtipný text na kus kartónu

Ja s som tam mal „De Lima a Punta Arenas a dedo“ – „Z Limy do Punta Arenas stopom“. Odlíšite sa od ostatných a šoférov tým určite zaujmete. Budú sa dívať, čo to tam máte napísané a garantujem, že čoskoro jeden z nich zastane.

Usmievajte sa a zložte okuliare

Prvý dojem je veľmi dôležitý, myslite pozitívne a usmievajte sa od ucha k uchu. Okuliare nechajte v batohu. Veľa miestnych zastane len kvôli tomu, že ste zjavne turista, od ktorého sa môžu dopočuť veľa zaujímavého. Okrem iného budú vedieť, že ste ich do Čile pravdepodobne neprišli okradnúť. Niekoľko miestnych mi povedalo, že radšej zoberú bieleho turistu, než domáceho.

Stopujte sólo

Páry a sólo cestovatelia to majú značne jednoduchšie. Ak ste v skupine 2+ je lepšie sa rozdeliť a stretnúť sa až v cieľovej destinácií.

Nevzdávajte sa

Verte mi, viem aké je frustrujúce, keď po hodine ide konečne okolo nejaké prázdne auto a ani nespomalí. Máte chuť na plné hrdlo zakričať „FUCK YOUUUU“, nič nenarobíte, ale aspoň sa Vám uľaví.

Ako na to ?

Je to veľmi jednoduché. Postavíte sa vedľa krajnice, ideálne z vonkajšej strany a v správnom smere. Zhodíte batoh, keďže nejaký čas tam môžete pobudnúť. Nastavíte pozitívnu mysel, natiahnete ruku, zdvihnite palec a čakáte. Čakáte 5 minút, hodinu, alebo dva dni, ako kamoš Tomáš. Keď zastane auto otvoríte dvere a poviete buď toto, “Hola, a donde va?”, alebo si sadnete rovno do auta. Panamaerická dialnica  vedie zo severa na juh, čiže nemáte moc na výber. Všetci sa pýtajú tie isté otázky, odkiaľ si, kam cestuješ, ako sa ti páči moja krajina a každý chce aby som povedal niečo v slovenčine. To je dosť divné. Niektorí šoféri, ako napríklad vodiči kamiónov sa nepýtajú nič. Chcú Vám pomôcť a asi aj oni sa cítia lepšie ak niekto sedí vedľa nich. Čilská španielčina je dosť zvlášna. Hovoria mega rýchlo, používajú slová, ktoré ste zaručene nikdy nepočuli a slová, ktoré poznáte skracujú. Anglicky z nich väčšina nehovorí a tak by mala byť znalosť španielčiny v povinnej výbave. Po príchode do cieľovej destinácie sa pekne poďakujte a zoberte si všetky svoje veci. Trikrát som v aute zabudol šiltovku, ale vždy ma na to upozornili.

Na čo si dať pozor?

Počas mojej cesty som nemal absolútne žiadny problém. Sem tam boli vodiči nahulení, ale to je v Južnej Ameriek normálne. Nestopoval som v noci, pretože postávanie pri dialnici nie je úplne bezpečné. Stopovanie v daždi je komplikované. Ja som mal šťastie, že mi nejakým zázrakom takmer vôbec nepršalo. Šoféri neradi berú mokrých a zablatených backpackerov. Ak Vás už nebaví stopovať, zastavte si autobus. Ak má miesto, zobere vás a záučtuje si menej, ako by ste zaplatili na stanici.

Počas dvoch mesiacoch som mal XYZ stopov, preto nie je možné vymenovať všetkých. Niektorí boli však jedineční a ovplyvnili môj projekt „90dayssouth“.

V meste Vallenar na severe krajiny som stopol pána s dodávkou. Jeho hlas znel ako keby práve vdýchol liter hélia a nerozumel mu ani Vančo z Čile, ktorý so mňou okupoval rovnaký „hitchhike spot“. Vančo mi hneď ponúkol jeho gauč v hlavnom meste Santiago a tak som si hneď vyriešil bývanie v centre meste. Jeho sestra a venezuelský spolubývajúci boli skutočne super a u nich som sa prvý a posledný krát opil. Samozrejme z tradičného piska, na ktoré sú veľmi hrdí.

Do Santiaga som sa však dostal s Pablom. Mladý chalan, ktorý ma odviezol až pred bytovku Vanča a navyše mi dal kartu na metru s kreditom. Čiľania sú stelesnená ochota a po mojom príchode do Európy si tom uvedomujem viac a viac.

Rovnaký spot som zdieľal aj s Nicolasom v meste Pucón, čo je skutočne mestečko ako z kalendára. Ešte aj na autobusovej stanici máte kožené gauče a veľmi mi pripomína turistické mestá v Kanade. Nicolas ma ako inak pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho rodina mi oprala všetky veci, spravila so mňou nákup všetkého, čo som potreboval pred Patagóniou. Jeho otec bol navyše výborný kuchár a tak som mal na večeru steak, na raňajky skvelú avokádovú nátierku a domáce lazagne na obed. Odviezli mi späť na diaľnicu a čakali, kým mi niečo zastane.

Čiľania vás budú stále niečím núkať. Káva, čoklo ( miestny pokrm z kukurice ), obed, pivo, cigarety, pisco a hlavne veľa, veľa trávy.

Za Národným Parkom Queulat som čakal takmer dve hodiny a bol som skutočne frustrovaný. Vrchol bol, keď z križovatky vyšlo auto a šofér mi ľútostivo ukázal, že on ide „bohužiaľ“ doprava. „Yo voy derecho“, kričím na neho. Išiel rovnakým smerom, ale tváril sa, že ja idem opačným. O pár minút okolo mňa presvišťal mladý pár a keď nezastal, tak som na plné hrdlo zakričal „FUUUUUUUUCK OFFFF“. Isto ma nepočuli, lebo sa po 5 minútach otočili a prišli po mňa. Nakoniec vedeli po anglicky a bol z toho skvelý 5 hodinový rozhovor.

Z mesta Coyhaquie som mal šťastie na „truckera“, ktorý bral úplne všetkých. V meste nás na 100 metroch čakalo 12 a on zobral všetkých do návesu medzi konáre, ktoré za mestom orezal. Kde je vôľa tam je cesta.

Najrýchlejší stop som mal paradoxne v dedine Villa Castillo. Počul som, že stopári sa tu zaseknú aj na dva dni. Ja som mal stop po dvoch sekundách. Ako? Dorazil som na cestu, ktorú práve opravovali a tak púšťali len jeden pruh. Na červenej čakali dve autá. Vodič prvého sa mi hneď prihovoril, že odkiaľ som. Bratislava? I have been there many years ago! Vamos conmigo ! Sadol som do auta a zviezol sa o dvesto kilometrov južne aj s jeho rodinou. Slovensko tam pozná len veľmi ľudí. Reakcie všetkých sú zväčša rovnaké. „Where are u from ? ..Slovakia..Slovakia??? Ahhhhh OK….Do u know where is it? No !” Pár ľudí si myslí, že sme Slovinsko, ostatní, že sme Rusi. Niekedy som im povedal, že som z Kanady, zo Švédska, z Uzbekistanu, jeden mi uveril aj Angolu.

Posledný a asi najlepší stop bol Javier zo Santiaga. Vybral sa na svojom 25 ročnom citroene naprieč „Carretera Austral“, ktorú dal postaviť diktátor Pinochet. Táto cesta je z polovice štrková a odporúča sa použiť SUV vozidlá s pohonom 4×4 . On šiel na svojom autíčku sám aby nechytal podvozok. Po pár hodinách sme tam boli štyria, každý s 15 kilovým batohom. Javier nemal plán a tak nás vozil hore dole týždeň. Okrem mňa sa viezol Angelo a Estelle z Belgicka, ktorých som spoznal dva týždne predtým v meste Chaitén.

Tam som mal asi najhorší 15 minútový stop. Super týpek nás posadil na korbu jeho džípu a v Národnom Parku Pumalín, trielil stovkou vo vetre a daždi. Najdlhších 15 minút mojej cesty. Ale späť ku Javierovi. Z mesta Cochrane chcel ísť priamo na koniec Carratera Austral do mesta Villa O’Higgins, kým sme ho neprehovili na zastávku v Caleta Tortel. Ďalšie 4 dni s nami čakal na loď, ktorá neodišla a tak nás odviezol 500 km na sever k hraniciam s Argentínou, kde sme sa rozlúčili. Jeho auto to nakoniec vydržalo. Cestou nám síce vytekal benzín, nefungovali dvere a tak sme nastupovali cez kufor a nakoniec  odpadlo niečo s ľavej, zadnej brzdy, Javier však ostal pokojný po každom telefonáte so svojim servisákom.

Úplne posledný stop bol z argentínskeho El Calafate do Puerto Natales v Čile. Stopovať som začal o deviatej večer. Prvé auto nič, druhé nič. „Kašlem na to, prespím pri tej rozvodnej stanici a budem stopovať ráno“, povedal som si. Dal som šancu ešte jednému auto. A zastalo! Študenti z Talianska. K hraniciam sú to tri hodiny a tak ich ešte stihneme prekročiť. Upaľujeme po „Ruta 41“, zrážame jedného zajaca za druhým. Nakoniec sme ich dali dole 5, aj keď sa Fabio snažil ako mohol. Cítili sme sa ako v tej starej počítačovej hre, kde treba zraziť čo najviac terčov. My sme to mali naopak, lenže tie malé mrchy priťahovalo svetlo a chúďatá zastali priamo pred kolesami. Chalani mali ešte dva gramy trávy, ktorej sa nechceli vzdať a čas sa krátil. Na hranice sme s červenými očami dorazili tesne pred polnocou. Pečiatky do pasu a som znova v Čile.

Dokopy som stopol približne 50 áut, vždy šoféroval chlap. Prestopoval som viac ako polovicu Čile, približne 3 000 km. Nikdy som sa necítil v ohrození. Každému odporúčam. Je to najlepšia možnosť, ako si zlepšiť španielčinu, získať nových kamarátov a dozvedieť sa mnoho užitočných informácií.

The post Stopovanie v Čile je jednoduché a zábavné appeared first on .

Torres Del Paine je podľa všetkých príručiek, kníh, sprievodcov to najlepšie čo môžete v Čile vidieť. Príroda tu vytvorila skutočne úchvatné dielo, keď sa z nekonečnej suchej stepy na úrovni mora dvíhajú hory dosahujúce 3 tisíc metrov. Kde je komercia tam sú davy ľudí. Domáci, Američania, Európania, a samozrejme Aziati. Top môjho tripu bol “Circuit Huemul” a výstup na “Huayna Potosí”, ale Torres del Paine by som zaradil hneď na tretie miesto spolu s “Cerro Castillo”. Pár dní som váhal, či tu vôbec ísť a zaradiť sa medzi ostatných turistov. Chcel som sa tomúto všetkému vyhnúť a užiť si Patagóniu inak, dobrodružne a podľa seba. Nakoniec som sa rozhodol pre W trek, že idem a urobil som dobre.

Po príchode do mesta Puerto Natales som bol veľmi unavený, dva dni som nerobil nič, len spal a jedol. Šesť týždňov prespávania v stane, nepravidelnej stravy, spánku a v nohách priemerne 15 kilometrov denne sa muselo konečne prejaviť. V tomto NP máte dve možnosti, kratší trek “W”, alebo dlhší ”O”. Názvy sú odvodené od tvaru turistických chodníkov. Obe možnosti vyžadujú detailné plánovanie mesiace pred začatím samotného treku, pretože jednotlivé kempy treba zarezervovať dopredu na konkrétny dátum. Druhou možnosťou je ísť na “punk” a dúfať v najlepšie. Tak som to spravil ja a vyšlo to.

Deň pred začatím túry som nemal nič pripravené a tak som zašiel do Erratic Rock, čo je hostel, reštika, požičovňa a agentúra v jednom, vedená týpkom z USA. Dozviete sa tu veľa informácií, niektoré by som označil za “bullshit”. Napríklad to, že isto iste budete celý čas mokrí, alebo bez rezervácie kempu sa tam nedostanete. Celý čas som mal nohy v suchu a trek som dal aj bez rezervácie.

Vstup do parku stojí cca. 28 Eur ( nikto ma za celý čas neskontroloval ), spiatočný lístok na autobus z Puerto Natales stojí 20 Eur ( môžete stopovať ), platené kempy stoja okolo 13 Eur, kempy od CONAF sú zdarma, katamarán cez jazero Pehoe stojí 23 Eur ( alternatívou je jazero obísť, tak ako som to spravil ja a túto možnosť veľmi odporúčam). Jedlo na 3 dni okolo 20 Eur. Trek “W” je normálne vyrátaný na 4 dni, ja som si mákol a spravil ho za tri.

W trek  môže začať

O 7 ráno prichádzam na autobusovú stanicu v Puerto Natales. Keďže mi ide o čas, nestopujem. Cesta trvá dve hodiny. Po hodine nám začal “horieť” autobus, teda všetci aziati začali vykrikovať “fire, fire, fireeee!!!” a začali sa tlačiť von. Ja som ostal v buse, pretože žiadny oheň tam nebol, len trošku dymu z pokazenej klímy. Šofér vypol klímu a pokračovali sme ďalej.

Pred vstupom je už slušná rada ľudí. Lístok, video o tom ako nepodpáliť tretinu parku. ( Opatrenie potom ako jeden Čech pred asi 10 rokmi tretinu parku podpálil ). Po príchode do kempu “Central” rozbaľujem stan a idem k vežiam “Las Torres”. Tri skalné veže týčiace sa nad tyrkysovou lagúnou. Túto fotku ste už určite niekde videli. Cestou hore neskutočne fúka. Niektorí sa mocne držia stromov, ja stojím chrbtom k vetru, len tak tak držím balance. V určitých momentoch nie je možné pokračovať vpred. Dážď nepadá kolmo nadol, ale kvôli vetru prší vertikálne. Nikdy som nič také nevidel. Po 2,5 hodinách som pri lagúne. Prišiel som načas, ešte je možné veže vidieť. Po hodine schádzam dole do kempu a to už poriadne prší a fúka.

Trasiem sa v malom stane a rozmýšľam, čo idem robiť. Skúšam spať, lenže v tom vetre to nejde. Po večeri v mojom mini stane vyťahujem spacák a len ležím a ležím a premýsľam, prečo toto všetko robím. Ľahšie je predsa sedieť v teple pred telkou s pivom v ruke. V noci mi treba na záchod, no ale choďte von keď je tam zima, fúka a sneží. Rozmýšľam čo spraviť. Mám fľašu so širokým hrdlom, tak idem do toho. Je fascinujúce, koľko vody človek vymočí.

Môj spacák je síce veľmi dobrý ( ďakujem eshopu pod7kilo za sponzoring ), ale tieto extrémy už nezvláda. Mám na sebe páperku a nohavice. Karimatka sa za tri mesiace rozsypala a vzduch sa v nej urdží maximálne hodinu. Ráno o piatej je obloha jasná s tisíckami hviezd a môj stan je kompletne pokrytý ľadom, navyše je kvôli vlhkosti mokrý aj vo vnútri. Obliekam na seba všetko čo mám, ponožky na ruky miesto rukavíc. Balím stan, ale prsty mám úplne zkrehnuté a akákoľvek snaha ma stojí zbytočné množstvo energie. Nakoniec som stan natlačil do batoha a rýchlou chôdzou opustil kemp ako prvý. Je tma a tak idem s čelovkou, všetci v kempe ešte spia a ja som už na ceste.

Francúzske údolie a Grande Paine

Pri východe slnka som došiel k výhliadke nad jazerom Inge. V pozadí vidím zasnežené hory zafarbené na červeno a jazero Nordenskjöld, okolo ktorého pôjdem 16 kilometrov. Najkrajšie je na tom to, že som tu úplne sám.

Už nemám varič a tak sa snažím použiť kamošove prášky na varenie vody. Studená voda a sáčok s chemikáliou, ktorá zvarí vodu. Nefunguje to a tak to všetko balím do batoha. Po 5 minútach sa mi začalo poriadne dymiť z batoha. No, treba asi trošku počkať, kým to začne účinkovať. Okolo jazera pokračujem ďaľšie 4 hodiny a sem tam stretnem pár ľudí idúcich opačným smerom. Na slnku suším spacák, ktorý v noci navlhol. Okolo obeda som v sektore “Francés” pri kempe Italiano, ktorý prevádzkuje CONAF a je zadarmo. Francúzske údolie je podľa mňa najkrajšia časť treku “W”. Dominantou tohto sektora je hora Paine Grande vysoká viac ako 3 tisíc metrov a keďže ja sa nachádzam len vo výške okolo 100, hora pôsobí skutočne ohromujúco.

O štvrtej som už v kempe Italiano. Podľa nových pravidiel je potrebné mať každú noc v parku dopredu rezervovanú. Nie som jediný, kto rezerváciu nemá. Spolu s dvoma Grékmi sa snažíme prehovoriť strážnika, aby nás nechal prenocovať, veď kemp je poloprázdny. Vyzerá to s nami veľmi zle, no nakoniec to vyšlo. Mám pre neho cigarety, ale on chce LSD, trávu, tabak, alebo kokaín. Nič z toho nemám a tak cigarety zachránili život Alexovi z Grécka, ktorý mi je ochotný za jednu zaplatiť všetko čo má. A to presne 8 Eur. Nakoniec som mu dal celý balík za konzervu zaváraných broskýň. To je asi jediný človek v histórií, ktorý trekuje so zaváranými broskyňami.

Moja posledná noc v stane a tak sa ju snažím spraviť čo najpríjemnejšiu. Vysušil som stan aj spacák, do ktorého som pred spaním hodil fľašu s horúcou vodou, aby som ho trochu vykúril. Do tretej ráno spím ako zabitý, ale nad ránom sa znova ochladilo pod bod mrazu. O 6 ráno balím stan a vyrážam k ľadovcu Grey.

Ľadovec Grey a okolo jazera Pehoe

Posledný je deň je náročný, pretože sa neustále ponáhľam. Musím spraviť 51 kilometrov. Polku toho s batohom. Cestou od ľadovca Grey som stretol Eve z Grécka, ktorá svojho 100 kilového Alexa nechala v kempe. O druhej som naspäť pri jazere Pehoe, odkiaľ premáva katamáran k autobusovej zastávke. Nechce sa mi platiť 23 Eur za loď a tlačiť sa tam s ostatnými a tak vyrážam na posledných 18 km okolo jazera. Nohy mi skoro vypovedali funkčnosť, ale toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Celú cestu idem sám. Spoločnosť mi robia len divoké koňe, patagónska pampa a hory týčiace sa nad jazerom Pehoe. Autobus som nakoniec stihol a o deviatej som späť v Puerto Natales. Som totálne vyžerpaný, popíjam pivo. Večeru mi za reklamu na blogu uvarila majiteľka hostela San Agostin.

Národný Park Torres del Paine je pre mnoých čerešničkov na patagónskej torte. Je to skutočne nádherné miesto, avšak plné turistov a komercie. Krásne hotely, reštaurácie, výlety k ľadovcom, ale aj jednoduché kempy pre dobrodružné povahy. V januári a februári je to tu skutočne hlava na hlave. Ak si budete chcieť park užiť čo najviac, vyrazte z kempu čo najskôr. Najlepšie pred siedmou, keď sa ostatní ešte len prebúdzajú. Pre viac informácií ma neváhajte kontaktovať.

The post W trek v Torres del Paine appeared first on .

Do El Chaltén v argentínskej Patagónii prichádzame po 11 hodinách z mestečka Los Antiguos na hraniciach s Čile. Mal som veľmi ťažké ráno. Je tu asi 0 stupňov a ja mám na sebe krátke nohavice (mokré, pretože sa mi v noci vyliala voda z fľaše) a tričko. Navyše som v autobuse zabudol slnečné okuliare. Podarilo sa mi ich stratiť až po vyše dvoch mesiacoch. Úspech! Hneď ako som vytiahol batoh z busu, obliekam na seba všetko, čo mám po ruke. Vonku prší a fúka vietor (tak ako vždy). S Estelle a Angelom sme dorazili do prvého kempu a rozmýšlame čo ďalej. Po káve sme sa trošku znormalizovali a zašli do informačného centra. V El Chaltén chceme spraviť pre mňa najdôležitejší trek – Huemul Circuit, ale všetko závisí od počasia. 

Nedočkavo čakáme v rade na informácie. Ide ma poraziť z Izraelčanov, ktorí sa dokola pýtajú to isté. Nakoniec som ich prerušil a začal sa pýtať svoje. “You need to go today!”, odpovedal ranger z parku Los Glaciares. Neváhame ani sekundu, ideme do toho. Dostávame zoznam vecí, ktoré potrebujeme, topografická mapa, sedák, karabíny, lano. Všetko požičiavame v miestnej požičovni, nakupujeme jedlo na 4 dni, balíme všetko potrebné a to nepotrebné nechávame na hosteli. Po rýchlom obede vyrážame naspäť do infocentra. Podpisujeme papier o zodpovednosti za prípadný úraz, alebo iné komplikácie a o jednej vyrážame.

Prvých 16 kilometrov Huemul Circuit

Prvý deň nás čaká 16 kilometrov a 5 hodín do prvého kempu pri lagúne Toro. Počasie je nič moc, ale je to príjemná prechádzka lesom a patagónskou pampou s výhľadmi na okolité hory. Trek je relatívne dobre značený. Jedinou komplikáciou sú potoky, ktoré musíme neustále prechádzať. Dvakrát sa musíme vyzuť, vyhrnúť gate a rieku prebrodiť.

Po pár sekundách nám vykrúca členky, nadávame stále dokola, ale inak to nejde. Okolo 7 sme dorazili do prvého kempu. Okrem nás je tam len pár ľudí. Počasie sa trošku vylepšilo a tak môžeme v kľude postaviť stany. Po rýchlej večeri idem do stanu, poriadne sa vyspať, pretože druhý deň bude veľmi náročný. Prebúdzam sa na to, že mi je prvý krát zima. Vonku sneží.

Zasnežené ráno

Obliekam páperku a spím ďalej. O hodinu neskôr už do seba tlačím, ako inak, ovsenú kašu. Moje takmer každodenné raňajky. Počasie sa krásne vyjasnilo a 9 vyrážame. Dnes náš čaká 12 kilometrov, cez Viento Pass do druhého kempu. Po pol hodine sme dorazili k prvej rieke, ktorú musíme po lane prerúčkovať. Dvaja Argentíčania, ktorí nosili veci pre dôchodcov z USA nám pomohli s istením.

Po pol hodine sme všetci traja aj s batohmi na druhej strane. Miesto doprava sme šli doľava a stratili sme dobrú pol hodinu. Museli sme sa vrátiť k rieke a nájsť správny smer. Cesta k Viento Pass vedie okolo dvoch obrovských horských ľadovcov po pravej strane.

Úchvatné výhľady na okolité hory, nechce sa nám veriť, že sme v nadmorskej výške len okolo 800 metrov. K pasu Viento môžete ísť po ľadovej moréne a potom strmo nahor ( rýchlejšia cesta), alebo celý čas po skalách. My sme šli to druhou možnosťou a dosť sme sa natrápili. Estelle som nakoniec musel zobrať polku batohu, aby nám ako tak stačila. Ja už mám tiež dosť a vrchol je stále hodinu a pol od nás. Cestička je síce strmá, ale dobre značená. Okolo jednej som na vrchole.

Ľadovcové pole v pohybe

Už len pár minút v silnom vetre a predomnou sa rozprestiera ( po Antarktíde ) druhé najväčšie ľadové pole na svete, 17 000 km štvorcových ľadu, na území ktorého nie je doteraz určená hranice medzi Čile a Argentínou.  Ľadové pole je v neustálom pohyba a vytýčenie hraníc je tak nemožné. V pozadí sa nachádzajú vysoké zasnežené hory, ktoré kvôli oblačnosti nevidíme. Pár fotiek a utekáme dole.

Vietor je silný, ale nie tak ako sme očakávali. Po ďaľších dvoch hodinách sme dorazili do kempu „Paso del Viento” pri lagúne “El Refugio”. Najskôr musíme vyrovnať náš kemping spot, pretože je trošku do šikma. Som unavený. Po zotmení sa veľmi ochladilo a páperku radšej obliekam už pred spaním. Jednému starému Argentíčanovi sa veľmi páčí môj stan, kreslí si ho z každej strany. Vravím mu, že mu stačí vedieť model. Lenže on si ho chce vlastnoručne postaviť.

Ľadovcová lagúna jazera Viedma

V noci som sa zas nevyspal, som unavený už od skorého rána. Dnes náš čaká 15 kilometrov okolo ľadovca Viedma, dlhého 80 km. Pomaly stúpame k Huemul Pass. Prechádzame cez 4 horizonty až nakoniec vidíme ľadovcové jazero Viedma, plné ulomených kusov z ľadovca. Po rýchlom obede s Kanaďanom Martinom, ktorý navštívil Bratislavu v 89., a ktorý sa ma spýtal, či steak stále stojí 1 dolár, schádzame strmím zostupom do tretieho kempu. Za hodimu sme zišli 1000 metrov, kolená už poriadne cítím a po páde ma riadne bolí zadok.

O tretej sme v poslednom kempe. Hneď som sa šiel okúpať do ľadovej vody, po 3 dňoch bez sprchy je teplota vody nepodstatná. Na večeru mám už len cestoviny s avokádom, ale nesťažujem sa. Prineste si tu fľašu whiskey a osviežte si ju kockou ľadu z poslednej doby ľadovej.

Najkrajší východ slnka

Na posledný štvrtý deň sme sa prebudil k môjmu najkrajšiemu východu slnka. Hory sú krásne červené a kusy ľadovca pokojne plávajú na hladine. Noc bola rušná. Niekoľko krát som sa zobudil na praskanie ľadu. Hodinu sme strávili pozorovaním východu slnka a z kempu tak vyrážame až po deviatej. Čaká nás posledných 18 kilometrov k prístavu.

Prechádzame po pláži, cez les, znova prekračujeme potok, v ktorom sa Angelo kompletne vykúpal. Strašne som sa pobavil, lebo som mu trikrát povedal, aby sa vyzul a potok prekročil. Spadol tam komplet celý aj s batohom. Cestou sa nám naskytli krásne výhľady na tyrkysové jazero Viedma. Vietor postupne silnie a všetci sa ponáhľame do civilizácie. 2 kilometre pred prístavom náš čaká druhé prerúčkovanie rozbúrenej rieky „Rio Turbio”. Z posledných síl a dorezanou rukou som sa dostal na druhú stranu. O druhej sme v prístave. Nemeckí turisti nás zobrali na korbe auta naspäť do upršaného El Chalten.

Huemul Circuit bol pre mňa najlepší trek v Patagónii. 64 kilometrov dlhý, počas ktorého vidíte dva obrovské horské ľadovce, 80 km dlhý ľadovec Viedma, prejdete dva priesmiky, uvidíte južné ľadové pole a prespíte pár metrov od obrovských ľadových krýh z ľadovca Viedma. Okrem toho si vyskúšate rappeling, chodenie po ľadovci a otestujete svoju stabilitu v silnom vetre.

Informácie k Huemul Circuit

Lokalita – El Chaltén, Argentína

Dĺžka – 64 kilometrov, 4 dni

Náklady – vstup do parku, kemping zadarmo. Požičanie vybavenia cca. 7 Eur na osobu a deň

Náročnosť – na stupnici od 1 do 10, tak 7   

The post Huemul Circuit, najlepší trek v Patagónii appeared first on .