Naša loď je plná českých turistov, ktorí tu prišli cez cestovku. Keď sme im povedali, koľko nás stála letenka, tak zaplakali, lebo ich stále tri krát toľko. Nejaké veľryby vidíme, ale sú lenivé a neskáču, navyše začalo pršať a miesto pozorovania veľrýb som celú pozornosť venoval zrkadlovke, aby som ju zas neutopil, ako pred pár rokmi na Floride.

Poobede oddychujeme na ostrove. Fľaša rumu sa rozliala medzi troch Slovákov a jedného Čecha a za 10 minút bola prázdna. Na tom slnku nám to celkom stačilo, keďže sme všetci dve hodiny pospali. Večer sme sa rozhodli vyraziť na miestnu diskotéku. Snažíme sa tancovať s miestnymi devami, ale tie nás nechcú. Buď sa hanbia, alebo sa nás boja, ale sa im proste nepáčime.

Na druhé ráno pokračujeme do Las Galleras. Je to malá dedinka asi hodinu od Samana. Lokálny bus Guagua stojí dve eurá. Krásne pláže, ale viac turistov a tak aj trochu drahšie. Odporúčam taliansku pizzeriu, neviem ako sa volá ale je tu len jedna. Inak čašníčka je vydatá, tak sa ani nepokúšajte. Na noc sme sa ubytovali na hotely s veľkou terasou. Akurát sú tam len dve postele pre 4 chlapov a nefunguje klíma. Ráno sa vraciame do Samany. Chalani pokračujú naspäť na pláž Macao, kde sa to všetko začalo. Ja idem ešte hore do Las Terrenas. Odporúčam Playa Bonita, najkrajšia pláž v Dominikánskej Republike.

Pred odletom domov sa ešte dva dni váľame na pláži Macao. Posledné teplé a slnečné dni pred odletom do studenej Európy.

Dva týždne v Dominikánskej Republike ma stáli presne 650 Eur, vrátane letenky Kolín-Puntacana (225 Eur) autobusu Praha- Kolín (22 Eur), ďalších 400 Eur bolo moje vreckové, vrátane suvenírov, výletu na veľryby atď atď.

Na obed sa spustila brutálna búrka a mne zmokol celý batoh. Veci suším kade tade po pláži a zimnú páperovú bundu mám na sebe, mohol by to byť zaujímavý artikel pre dlhoprstých. S chalanmi si užívame záujem domácich černošiek, stále sa na nás usmievajú, obzerajú si naše biele, ešte neopálené telá. Poobede ďalšia búrka, utekáme do reštiky, že sa najeme. Ten sviniar čašník mi hovorí, že cestoviny s nejakou omáčkou stoja 1000 pesos (20 Eur). Vravím mu, že chcem jedálny lístok, on na to, že nemá. Plný zlosti mu vravím, že nie každý biely je debil ochotný platiť za tanier cestovín 20 Eur. Očividne ho to mrzí a hovorí mi, že koľko som ochotný zaplatiť. Ani dolár by som mu už nedal.

Večer sa vraciame do Santo Domingo, v buse neplatíme nič, šofér nad nami mávne rukou a zoberie nás bez platenia. Prichádzame do koloniálnej časti hlavného mesta. Na našej obľúbenej terase popíjame pivo a počúvame partiu Čechov. Chalani po nich vykrikujú „pepíci“ a každý jeden krát, pridávajú na hlasitosti. Očividne nás našťastie nepočujú. Jeden z nich neskôr príde za nami a angličtinou s výrazným českým akcentom sa nás pýta, čí máme zmeniť peniaze a že odkiaľ sme a čo robíme.  Tak vravíme, že sme digitálni nomádi zo Švédska. Ako neskôr čakám na taxi tak ho zas vidím ako odchádza na hotel s miestnou prostitútkou. Vravím mu, že pozor na ňu, lebo som sa dopočul, že nie je úplne „čistá“. Evidentne sa zľakol, videl som mu to na očiach.

Túto noc som už nechcel otravovať Viktora a chcel som si zobrať hostel. Rezervoval som jeden hostel, prišiel som tam a tam nik, čakal som pol hodinu na recepčnú, ale nik neprišiel. Rezervujem teda iný hostel. Po príchode na adresu zisťujem, že hostel sa medzičasom zrútil a ostali po ňom len trosky. Na booking.com si ho ale stále môžete rezervovať. Volám Viktorovi a on ma rád znova ubytuje.

Na druhé ráno sa lúčim so skvelou Viktorov rodinou, ktorá sa o mňa postarala, ako keby som bol jeden z nich. Treba sa ale rozlúčiť a ísť ďalej na sever. Na obed už sedím v autobuse smer sever na polostrov Samana. Tri hodiny jazdy v klimatizovanom autobuse spoločnosti Caribe Tour s wifi na palube stojí 6 Eur. Po príchode do mesta Samana sa ma hneď ujme chalanisko z cestovnej agentúre. Zoberie ma do pár hotelov, ceny začínajú na 20 EUR za noc. Je to tu dosť drahé a tak začínam zjednávať. S majiteľkou hotela slečnou Kenyou, veľmi sympatickou dominikánkou sa m podarilo vyjednať super cenu 2400 pesos na dve noci pre troch. Košičania prídu až zajtra. Prvú noc na hoteli som bol sám a cenu som zrazil z 1000 na 600 pesos. Som na seba patrične hrdý.

Pri pláži, ktorá patrí jednému luxusnému hotelu sa nachádza tzv. „bridge to nowhere“. Krásna stavba ktorá spája pevninou s dvoma ostrovmi. Most z posledného ostrova je odrezaný a preto sa mu hovorí most smerujúci nikam, môj voľný preklad. Prechádzka po moste stojí za to. Určite odporúčam. Na moste sa pracuje a sú tam tabule, že sa tam nesmie a že je to zakázané a podobne. Nevšímajte si to, prekročte všetky stavebné práce, stojí to za to.

Na druhý deň prichádzajú Košičania aj s Čechom Vaškom. Vyrážame na  50 metrové vodopády Limon. Cez cestovku to stojí asi 50 dolárov, my sme to mali za 3 eurá. Ako je to možné? Do mesta Limón sme si zobrali autobus gua gua za 1 eur. Šofér nás vyhodil na ceste čo najbližšie k vodopádom. Odtiaľ sme nepokračovali na koňoch ale pešo. Brodili sme sa zhruba hodinu v bahne, konských výkaloch, hlbokej tráve zatiaľ čo náš obchádzali gringovia na koňoch a oslíkoch. Lukáš bol tak nasraný, že som mu radšej  ani nič nevravel.  On a Vašek totiž mali žabky a v tých to fakt nešlo a tak išli celú cestu bosí. Skvelý zážitok. Vstup na vodopád stojí 1 euro. Lukáš ho samozrejme nezaplatil.

No a samotné vodopády? Krása, ale stovky turistov. Cestou naspäť sme šli iným smerom a naskytli sa nám krásne výhľady na okolitú krajinu. Smerom k hlavnej ceste križujeme malé dedinky. Dominikánci tam hrajú šachy, domino, popíjajú rum, deti nás naháňajú a ponúkajú nám ovocie. Pouličné lampy svietia aj keď sú asi len tri hodiny a slnko je poriadne vysoko. Ako hovorí moja americká kamoška „they give a zero fucks“. Je im to proste úplne jedno, hlavne, že je pohoda.

Pokračovanie nabudúce…..

Berieme taxi na pláž Macao. Všetci to poznajú iba taxikár nie a stále dokola opakuje Macao Lounge Resort, Macao Lounge, Macao Lounge. NIE ! Chceme na Macao Beach. Nejak sme ho tam nasmerovali, zaplatili mu 60 Eur miesto 50 dolárov. Za tmy prichádzame na hostel, nikde nikto, elektrika nefunguje, ubytuje nás Američanka z Oregonu, ktorá tam prišla noc predtým. Macao Beach Hostel, inak super miesto asi 40 km na sever od Punta Cana a jedno z najobľúbenejších pre backpackerov a surferov. Noc stojí okolo 15 USD. V Ázií by ste za to mali bungalov na dve noci. Prvý večer trávime v spoločnosti domácich rybárov, miestneho piva a tanca bachata.

Na druhý deň sa s Debby snažíme dostať do hlavného mesto. Pešo s batohmi na hlavnú cestu, kde sa snažíme stopovať. Zastavilo asi tretie auto, ale vodič nám nerozumie. O chvíľu sa pristavia policajti, že čo sa deje. Vravíme, že chceme do mesta Bavaro a oni v duchu „pomáhať a chrániť“ nás hodia rovno na autobusovú stanicu, kde sa vo februári týči obrovský vianočný stromček. Tipujem, že je tam celý rok. Je pol štvrtej, najbližší autobus do hlavného mesta je plný a ten o piatej nejde. Berieme ďalší autobus do mesta Higuey a odtiaľ konečne do Santo Domingo. Celá cesta nás stala asi 400 pesos, čiže 8 Eur.

V Santo Domingo už na mňa čaká kamarát Viktor, u ktorého budem couchsurfovať. Super týpek, ktorý nás hneď berie do koloniálnej časti mesta, kde sa nachádza prvý kostol, prvá nemocnica, prvá katedrála nového sveta. Krištof Kolumbus pri objavovaní Indie narazil práve na ostrov Hispanola, kde sa Dominikánska nachádza spolu s Haiti. Po neúspešnom dolovaní peňazí z bankomatu sme sa dostali na malé námestie, kde sa každú nedeľu koná veľká tanečná zábava.

Na druhé ráno som sa vybral ku majáku Kolón, ktorý vyzerá veľmi komunisticky a je skutočne obrovský. Hneď vedľa hrajú chalaniská bejzbal, národný šport v Dominikánskej. Chcem si ísť kúpiť vodu, ale policajtka, ktorá stráži areál ma nechce pustiť, vraj to je pre bielych turistov ( Gringos ) nebezpečné. Pre pokoj v duši mi zavolá policajta na motorke, ktorý ma do obchodu odvezie. Prídu hneď traja a tak si vyberám podľa typu motorky a sympatií. Okrem vody som kúpil 4 koly pre strážcov zákona.

Poobede sa túlam ulicami Santo Domingo a neverím vlastným očiam, keď zbadám kamarátov z Košíc sediacich na terase s pivom v ruke. Z Macao vyrazili do národného parku, ale dostali sa len do nejakej bohom zabudnutej dediny, kde sa 10 km túlali po pláži, keď na nich vyskočili dvaja muži s brokovnicami. Reflexívne sa zložili do piesku, kde sa Lukáš snažil v slovníku nájsť, že sú turisti. Našiel čarovnú formulku, „sme turisti a sme na prechádzke po prírode“. Nakoniec vysvitlo, že sú to policajti a o svoje svoje životy neprišli.

Ešte ten večer sme navštívili obchod s cigarami. S miestnym predajcom sme si pokecali dobrú hodinku a ten nám dal vyskúšať kadejaké cigary, domácu pálenku. Dostali sme z neho aj to že má dve ženy, jednu na víkend, druhú na týždeň a že dostáva ako zamestnanec 500 dolárov mesačne, čo ma len utvrdilo, že je na tom lepšie, ako slovenská predavačka, ktorá si ale počas pracovnej doby necvičí angličtinu a nevyhuluje jednu cigaru za druhou. Tretí deň trávime na pláži Boca Chica, ale o tom v ďalšom blogu.