Ubytovanie

Ceny za „Guesthouse“ ( ubytovanie u domácich ) sa pohybujú od 35 do 50 lari za izbu, pre dvoch ľudí. Najčastejšie sme platili 40 lari. Oplatilo sa nám rezervovať ubytovanie cez booking.com. Napríklad v Mestii sme bookli izbu za 35 lari cez „booking“ a v Guesthouse nám povedali 50, zjednávať s nimi nešlo. Až keď sme im ukázali rezerváciu, tak sme izbu dostali za  35. V cene máte veľakrát aj pohár vína, alebo poldeci čači ( pálenka z hrozna ). Vo väčšine prípadov Vám bude ponúknutá aj večera, resp. raňajky. Cenu si dohodnite dopredu.

Guesthouses sú viac menej o tom istom, ale vyzdvihol by som „Ludwig Guesthouse“ v Lagodheki, kde sme dostali super servis s krásnym ubytovaním a skvelým pohostením. Odporúčam, ak budete v oblasti Kakheti na hraniciach s Azerbajdžanom.

TIP: Cena na „booking“ bola častokrát lepšia, než priamo u majiteľa.

Doprava

Maršrutky sú veľmi lacné. Viac ako 20 lari sme platili len cestou z Mestie do Ušguli. Cesta je dosť zlá a taxikári si účtujú minimálne 160 lari za auto „roundtrip“. Rovnakú cenu očakávajte, aj keď idete len jedným smerom. Odporúčam využiť nočný vlak z Tbilisi napríklad do Zugdidi, pokiaľ sa budete presúvať do oblasti Swaneti. Spiaci vozeň stojí 20 lari na osobu. Ak budete kupovať lístok cez automat na stanici, tak vložte presnú sumu. Nám automat peniaze nevydal. Na presúvanie k trekom v oblasti Kazbeki odporúčam využiť agentúru „Mountain Freaks“ v centre mesta.

TIP: Medzi Mestiou a Ušguli poproste policajtov, či by Vás nezviezli. My sme takto ušetrili 80 lari.

Stravovanie

Ak chcete ísť veľmi lacno, tak jedzte kačapuri za cca 2 lari furt dokola ( je to ako pizza cesto so syrom, mäsom, zemiakmi, hubami atd. atd. ). Výborná vec, ale predsa len samá múka a tuk. Potraviny v dedinkách sú všetko domáce produkty. Po rokoch som tak opäť skúsil ozajstnú chuť paradajky. Ďalej syry, ovocie, mlieko, všetko domáce a veľmi chutné. V lete sú regáli plné obrovských melónov, malín, černíc, lacných vlašských orechov a mandlí. V reštaurácii , aj keď sme veľmi chceli, nikdy sme neminuli viac ako 25 Eur, vrátane drinkov, jedla a prepitného. V Mestii určite navštívte “Woodstock” a v Stepandsminda reštauráciu “Shorenas“. Pivo v reštike stojí 3 – 5 lari, najčastejšie sme platili 4 lari za veľké pivo. Hlavný chod v reštike stojí od 5 do 12 lari.

TIP: Dohodnite si cenu za večeru v „Guesthouse“. Pod gruzínskou večerou sa prehýbajú stoly.

Tipy na túry

Informácie som čerpal zo stránky www.caucasus-trekking.com, kde nájdete typy na denné aj viacdenné treky. Najviac sa nám páčil trek z Juty na Chaukhi pass v oblasti Kazbeki, trek na Gergeti Glacier cez Trinity Church. V Swaneti nám moc nevyšlo počasie, ale určite sa vyberte  z Mestie do Ušguli, jednej z najvyššie položených, trvale osídlených osád v Európe.

TIP:  Na túru vyrazte skoro ráno, vyhnete sa tak turistom a zážitok z turistiky bude ešte dokonalejší

Internet

Väčšina „Guesthouses“, kde sme boli ma prístup k wifi. Ak chcete byt online stále, kúpte si kartu za 5 lari s 3 giga dát.

Bezpečnosť

V krajine som sa cítil maximálne bezpečne. Žiadne nepríjemnosti sme počas 10 dní nezažili.

TIP: Ak si požičiate auto, bude opatrný. Z dvojprúdovky si Gruzínci radi spravia 4 jazdné pruhy. Nehovoriac o kravách na cestách.

Kam ísť?

Ak máte radi hory, tak určite oblasť Kazbeki a Swaneti. Tbilisi tiež stoji za jednodňovú návštevu. Kutaisi je zaujímavé staručkými, Stalinovými lanovkami. Ďalej pobrežie Čierneho mora okolo mesta  Batumi. Na juh Gruzínska som sa nedostal. 10 dní je skutočne málo.

TIP: Ak rozmýšľate nad zimnou lyžovačkou, Kaukazské zjazdovky sú veľmi zaujímavou alternatívou k Alpám a Vysokým Tatrám.

Letenky

Spoločnosť Wizzair lieta do Kutaisi z Katovíc, Berlína a Budapešti. Spiatočná letenka sa dá zohnať veľmi, veľmi lacno, aj za 50 Eur, samozrejme limitovane termíny hlavne na jeseň, resp. na jar, keď sú turistické možnosti obmedzené. Ja som dal za letenku 140 eur, ale len z dôvodu, že som potreboval presné termíny.

TIP: Ak ste flexibilný, cez Wizzair viete nájsť letenku za pár eur.

The post Užitočné rady a tipy do Gruzínska appeared first on .

Predposledný deň v Gruzínsku sme odštartovali tradičnými raňajkami. Na stole je presne to isté, čo deň predtým na večeru. Pani Mária navyše pridala syr, ktorý sa tvarom, aj chuťou podobá na kysnuté cesto. O pol ôsmej sme pripravení vyraziť. Nemecký turista v rifloch,  šuštiačke „Bayern Můnchen“ a s igelitkou plnou kačapuri je pripravený vyraziť s nami. Usudzujem, že je trochu strihnutý, veď kto normálny sa vyberie na ľadovec pod najvyššou horou Gruzínska s igelitovou taškou. „Normálnosť“ je samozrejme veľmi relatívna a treba fandiť aj takýmto turistom.

Po výdatných dažďoch steká voda z kopcov do údolia a my sa brodíme bahnom a močiarmi pomalšie, ako korytnačky. Ten nemecký turista nás dokonca obehol. Od cesty sme odrezaní novovzniknutou riekou a márne hľadáme miesto, kde by ju bolo možné bezpečne prekročiť. Keby som bol sám, tak by som sa do toho vrhol po hlave, ale Evka je z nás tá rozumnejšia a žiadne riskovanie sa nekoná. Časom nás dobehnú dvaja turisti so sprievodcom, ktorý nám ukázal správny smer. Po dobrej hodine sme znova na suchej „jeep road“. Najvyššia hora Shkara je kompletne pod snehom, údolie pod ňou je naopak krásne zelené. Pohľad na túto scenériu je jeden z najkrajších, aké som v Gruzínsku videl. Jedinou chybičkou bolo, že Shkhara sa nám za celý deň úplne neukázala a neustále bola z časti zahalená mrakmi.

Pod ľadovcom nás sprievodca upozorňuje, aby sme ďalej  nepokračovali, vraj je to nebezpečné. Keď sa nám zjavil z dohľadu, pokračovali sme ďalej po nespevnenej hore až na samotný ľadovec, ktorý sa postupne stráca v oblakoch. Spoločnosť nám robia japonskí turisti, ktorí sa tu nechali vyviesť autami, aj so svojou niekoľko kilovou  „foto“ technikou a samozrejme s dronom, ktorý nám bzučí nad hlavami. ( Slovíčko „dron“ môj MS Word ani nenašiel v slovníku). Časy, keď šikmáci chodili po horách len s troma foťákmi sú tak nenávratne preč, odteraz chodia už aj s lietajúcou kamerou.

Cestou naspäť máme trošku problém s orientáciou, ale nakoniec sme našli ten správny chodník. Naivne si myslíme, že rieka, ktorú sme nemohli prekročiť sa pod slnečnými lúčmi vyparila. Miesto, kde sme ju mohli bezpečne prejsť  sme dávno minuli a tak nám neostáva nič iné, len sa prebrodiť v tom najsilnejšom prúde. 15 minút obchádzame breh a hľadáme optimálne miesto, ktoré neexistuje. Našou záchranou môžu byť ruskí turisti, ktorí 4×4 autami prekračujú rieku. Evička ich zastaví a poprosí o pomoc. Hnusne, arogantne nás poslali do riti.  Nemáme na výber. Zobúvame topánky, nohavice a vstupujeme do ľadovo studenej vody. V polke mi už vykrúca členky, ale nakoniec sa podarilo. Sme bezpečne na druhej strane, pár kilometrov od Ušguli.

Pani Mária nás už čaká s obedom, ale najskôr nám vystaví účet za jej pohostenie. Ubytovanie stojí 40 lari, plus 80 za večeru a raňajky, na ktoré sme boli vraj pozvaní. Jej dcéra mi deň predtým povedala, „dinner is included“. Doteraz neviem, ako to vlastne myslela. Účet samozrejme s úsmevom zaplatíme a rozlúčime sa.

Šofér Gogi, ktorý nás mal odviesť do Mestie sa ozval cez facebook, že dnes nedorazí. Padol nám tak odvoz a musíme niečo vymyslieť. V „centre“ dediny stojí policajné auto. Evička rozpustí blond vlasy a o pár minút je odvoz vybavený. Najlepšie na tom je, že je zadarmo. Na korbe auta sa s nami zvezú tri Češky. Policajtovi sa odmeníme dvojhodinovou konverzáciu v angličtine.

Po dvoch hodinách sme v Mestii. Google nás znova naviguje do miest, na ktorých nie je ani zmienka po „guest house“. Na ceste sme zastavili dve objemnejšie pani, ktoré tam zavolali a vybavili to za nás. Máme čakať pred bankou, vraj niekto príde. Po 15 minútach prišlo mladé dievča a odprevadilo nás až na izbu. Večeru sme si dopriali v podniku „Woodstock“. Určite odporúčam. Skvelé jedlo a servis za málo peňazí. Čača ako vždy zadarmo.

Na druhý deň sa prebúdzame do oblačného rána. Trek k jazerám Korduli vynecháme. Za posledný týždeň sme len po horách nachodili cez 100 kilometrov. Po rannej kávičke v podniku, kde všetky baby chodili na pánsky záchod, sme sa vybrali do múzea „Swaneti“. Nenašli sme ho. Vyliezli sme aspoň na jednu z veží, ktoré dominujú týmto vysokohorským dedinám.

Naša maršrutka odchádza za tri hodiny a čas si krátime veľmi zmysluplne, surfovaním po internete a pitím piva. V turistickej dedine Mestia len za 3 lari. Posledné dve kačapuri a s polhodinovým meškaním vyrážame. Po 5 minútach sa otáčame a vraciame sa na stanicu. Zabudli sme naložiť španielsky pár, ktorý si počas 15 minútovej prestávky spraví tak 200 fotiek. O ôsmej večer prichádzame do Zugdidi, kde sa môj trip končí. Náš autobusár nás pozýva na pivo. Evka celkovo vybavila veľa vecí zadarmo, ja som sa len zviezol popri nej. Krčma, do ktorej ideme je vzdialená celých 50 metrov od stanice. To však nebráni nášmu novému kamarátovi naštartovať maršrutku.  Po pár sekundách vystupujeme a v krčme pivo došlo. Oproti je ďalšia, ja sa už hrniem naspäť do autobusu. Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a tých 5 metrov cez cestu sme zvládli pešo.

V priľahlom parku sa musím s Evkou rozlúčiť. Romantickú chvíľku preťala čierna audina, plná domácich fešákov, ktorí nám na celú ulicu zaspievali niečo po taliansky. Aspoň sa mi tak zdá, že to bola taliančina. Nastupujem do poslednej maršrutky, ktorá ma odvezie na letisko v Kutaisi. Ďalšia noc na letisku a ráno odlet do Berlína.

V Gruzínsku sme teda strávili 10 dní. Rozhodne odporúčam viac. Krajinu dobrého jedla, krásnej prírody a milých ľudí si rozhodne zamilujete.

The post Trek na ľadovec Shkhara a policajný doprovod appeared first on .

Prvýkrát sa prebúdzame do upršaného rána v malom mestečku Lagodehki na hraniciach s Azerbajdžanom. Náš hostiteľ Otto nehovorí anglicky, my nevieme gruzínsky ani rusky. S jeho dcérou sme sa cez telefón dohodli na raňajkách. O siedmej ráno náš čaká praženica z domácich vajec a iné dobroty, ako napríklad čača. Poslednú noc sme z istých dôvodov moc nenaspali, ale čača o siedmej ráno ma prebrala rovnako dobre, ako  vedro studenej vody.  Pijem rovno dve, aby som nekríval.

Hneď po raňajkách nás čaká krátky 5 hodinový trek cez Národný Park k vodopádu Black Grouse. Táto oblasť je vraj plná jeleňov a medveďov. Informačné centrum je ešte zatvorené. Dva krásne psy, ktoré sme pomenovali „Čača“ a „Ludi“ ( pivo po gruzínsky ) sa s nami vybrali ako doprovod. Väčšia Čača išla dva metre za nami a menší Ludi tri metre pred nami. Keď sme zastali my,  zastali aj oni a trpezlivo čakali. Dokonca prešli aj po provizórnom moste cez rieku. Ešte nikdy som nevidel tak verných psov a to nie sme ani ich majitelia.

Trek je príjemná nenáročná prechádzka popri rieke, celkom slušne značená. Ak budete v Lagodehki dlhšie odporúčam trojdňový trek k jazeru „Black Rock Lake“ na hraniciach s Ruskom, alebo jednodňovú túru k väčšiemu vodopádu „Gurgeniani“.

O druhej poobede sme naspäť v informačnom centre. Veľmi moderné a nové, s príjemným personálom a sivým mačiatkom, ktoré je atrakcia pre všetkých návštevníkov. Otto nás už čaká s plným pohárom čači a domáceho vína. Navyše sa ponúkol, že nás odvezie na autobusovú stanicu. Dal som mu vizitku, nevie čo tam je napísané a tak volá svojej dcére. Dohodli sme sa, že mu z Nemecka prinesiem jazdený „Passat“, ten jeho  sa už rozpadá za jazdy.

Maršrutkou za 7 lari sa vraciame do Tbilisi. Celé dve hodiny nás hádže ako skaly v miešačke. Cesty sú v Gruzínsku dvojprúdové, ale dosť široké na to, aby si z nich Gruzínci spravili štvorprúdovku. V hlavnom meste Gruzínska máme ešte pred odjazdom nočného vlaku do Zugdidi dosť času. Dopriali sme si vínko v malom podniku v centre mesta s pekným výhľadom na rieku. Za pol litra vína sme zaplatili cca. 2,5 Eur.

Trošku veselí pokračujeme na hlavnú vlakovú stanicu. Je to len dve zastávky od centra mesta, ale aj za tých pár minút stihla pani, sediaca oproti nám nakresliť portrét, ktorú mi pri vystupovaní s úsmevom podala do ruky.

Na vlakovej stanici je celkom slušný zmätok. Miesto v spiacom vozni na trase trase Tbilisi – Zugdidi stojí 21 lari. Naše dva lístky platíme cez automat, ktorý však nevydáva peniaze naspäť, čiže nás ta cesta stála trošku viac. Tesne pred odjazdom vlaku skáčem z peróna pod koľajnice, na ktoré mi spadla šiltovka. Musím ju vyloviť, mám ju od brata z Nového Zélandu. V tom zhone som niekde položil telefón a cestovné lístky, neviem čo hľadať skôr. Sprievodcovi nemám čo ukázať, ten sa s nami nemazná a volá políciu. Nakoniec sme našli aj lístky aj mobil a naša 8 hodinová cesta z Tbilisi do 330km vzdialeného mesta Zugdidi môže začať. Teraz som si uvedomil, že ten vlak urazil za hodinu „neskutočných“ 40 kilometrov.

O šiestej ráno sa prebúdzame na konečnej. So zalepenými očami nastupujeme ihneď do maršrutky, ktorá nás za 20 lari odvezie do mesta Mestia v regióne Swaneti. Prespal som takmer celú cestu, ale tri veci mi ostali v pamäti. Prvá vec je mŕtva krava ležiaca hore nohami pri ceste. Ďalej som sa zobudil na to, ako šofér stratil po ceste rádio. Nechápem, ale stalo sa. Tretia vec, podľa mňa topka celého tripu. V rozostavanom tuneli, ktorý je vlastne len diera v skale, bez vozovky a osvetlenia sme zastali uprostred. Dôvod?  Šofér zastal na mieste, kde sa cez dieru v skale leje voda a poumýval najskôr predné a neskôr zadné sklo.

V našej maršrutke sme sa zoznámili s dvoma Češkami, s ktorými sme šérli  jeep do Ušguli. Cesta na osobu vyjde cca. 15 Eur, 50 kilometrové dobrodružstvo a kolotoč v jednom trvá 2 hodiny. O tretej sme na mieste, 550 km sme zvládli za 21 hodín.

Šofér Gogi nám odporučil guesthouse, v ktorom nejde teplá voda. Majiteľku sme na to upozornili, ale tá reagovala slovami „If You dont like this guesthouse, maybe you can go to other one“. Hmmm…balíme batoh a pátrame ďalej. Nakoniec nás ubytovala pani Mária, s ktorou dobrú polhodinu vyjednávame izbu. Nakoniec sme sa unavení nejak dohodli, aj keď to bolo veľmi, veľmi komplikované.

Pod kopou jedla sa na večeri doslova prehýbajú stoly. Všetko domáce a hlavne čerstvé kačapuri rovno z pece, ktoré sme už pár hodín nemali. V našom guesthouse sú Fíni, Švedi, Nemci a my. Nechce sa nám baviť s turistami a tak sme si zašli do podniku na víno. Tam sa zjavil Američan z Portlandu, ktorý všetkým rozpráva, kde všade bol a čo všetko videl. Americký afekt a samochvála je posledné po čom dnes túžime. Ráno nás čaká trek na ľadovec Shkhara pod najvyššou horou Gruzínska.

The post Národný Park Lagodehki a dlhá cesta do Ušguli appeared first on .

Čaká nás posledný deň v oblasti Kazbeki v dedinke Stepantsminda. Naša ďalšia zastávka je horská oblasť Swaneti, ktorá je vraj najkrajšia z celého Gruzínska.  Kvôli počasiu však musíme vymyslieť alternatívu. V celej krajine od zajtra výdatne prší a jediné stabilné počasie je na hraniciach s Azerbajdžanom, vo vinárskej oblasti Kakheti, dve hodiny maršrutkou od Tbilisi. S Poľkou Evou ešte konzultujeme presun do mestečka mesta Mestia v oblasti Swaneti. Letecká spoločnosť „Vanilla Sky“ prevádzkuje 6-miestne lietadlá, ktoré je však potrebné rezervovať dva mesiace dopredu a kvôli počasiu je polka všetkých letov aj tak zrušená. Romantický prelet malou cessnou sa bohužiaľ konať nebude. Miesto toho sa pôjde maršrutkou a nočným vlakom.

Dnes máme v pláne 18 km trek na Chaukhi Pass (3431 m.n.m ) z dedinky Juta, do ktorej nás vyvezie šofér z agentúry Mountain Freaks. Cestá stojí 25 lari na osobu. O pol desiatej už stúpame ku krásnej odpočivárni v údolí Arkhoti. Trek na Chaukhi pass trvá 7 hodín tam aj späť . Ak sa nechcete vracať naspäť do Juty, môžete cez Chaukhi prejsť na druhú stranu do dedinky Roshka. Prvá časť treku je pohodová prechádzka krásnym údolím s výhľadom  na masív Chaukhi so siedmymi vrcholmi, pod ktorým sa nachádza rozsiahli kemp. Odtiaľ sa trek točí doľava a na samotný vrchol vedie malá turistická cestička. Poliaci nám poradili ísť priamo cez snehové pole a potom serpentínami do cieľa. V metrovom snehu by sme sa však brodili hodiny a tak Evička vymyslela skratku. Pred snežným poľom pokračujte po turistickej ceste na kopec a odtiaľ po hrebeni až na samotný Chaukhi Pass, odkiaľ sa Vám naskytne krásny pohľad na tri jazerá Abudelauri.  Viac o 12 najlepších jednodňových trekov v Gruzínsku na caucasus-trekking.

Celá túra nám trvá necelých  7 hodín a máme ešte dostatok času užiť si pár pív s výhľadom na masív Chaukhi. Nejak sme sa pri tom pozabudli a nakoniec musíme utekať na parkovisko, aby nám šofér neutiekol. Pred šiestou sme naspäť v dedine Stepantsminda. Posledná maršrutka do Tbilisi odchádza  vždy o šiestej večer. Utekáme kúpiť nejaké pivo a poďakovať sa Eve v agentúre.

Po ôsmej večer prichádzame na stanicu metra Didube v Tbilisi. Naša cesta pokračuje do mesta Lagodheki na hraniciach s Azerbajdžanom. Je už neskoro a tak sme sa rozhodli, že prespíme v hlavnom meste. Evička rezervovala Guesthouse, ktorý je 10 minút od stanice metra. Po pol hodine stále blúdime ulicami a nevieme ho nájsť. Nakoniec sme vošli obrovskou bránou do jedného domu. Podľa Google Maps sme tu. Všade tma a ticho. Sedíme na terase a popíjame jogurtový nápoj. Sem-tam zabúchame na okno, ale nik nereaguje. Po 15 minútach mi to nedá a pýtam sa Evky, či sme tu vôbec dobre. Kukám na fotky z booking.com a zisťujem, že fotky sú úplne iné ako realita. „Evička, my búchame nejakým cudzím ľudom na dvere, toto nie je žiadny guesthouse, ale rodinný barák“ . Batohy na plecia a padáme preč. Mladé dievča od susedov nás sleduje cez polootvorenú bránku. Keď som ju zahliadol, reflexívne zavrela dvere. Mala smolu, že som si ju všimol a tak na tú bránu klopem. O chvíľu okolo nás stojí celá rodina a pozýva nás dnu. Nemáme však čas, pokračujeme hore ulicou, až konečne dorazíme do cieľa. Izba, ktorú sme si prenajali je však úplne iná, než sme očakávali. S rozmermi 2×2 metra sa tam ledva zmestíme. Majiteľka sa nám ospravedlňuje, že nič iné nemá. Je už pol jedenástej a rezervujeme ďalšie ubytko. Čakáme na bus, prvý autobus ani nezastal. Ďalší stopujem uprostred cesty, keby mal náhodou podobné plány. V autobusoch MHD je potrebné zaplatiť 0,5 lari za jazdu. Ak tak neurobíte, slečna Vás na to upozorní.

O 11 večer konečne zhadzujeme batohy a sme ubytovaní. Majiteľ Roman má obrovskú potrebu komunikovať a zbavujeme sa ho až po 15 minútach. Som tak unavený, že sa mi ani nedá zaspať.

Ráno som sa zas nechal pekne natiahnuť, za 4 kúsky melóna, 50 g malín a džúsu z dvoch pomarančov som v centre Tbilisi zaplatil 7 Eur.  Po rannej kávičke sa presúvame maršrutkou do Lagodheki. Šofér fajčí jednu od druhej. Lagodheki je malé mestečko na hraniciach s Azerbajdžanom v regióne Kakheti. V centre mesta sme sa zastavili na káve v lavazza automate. Vedľa je lokálny obchod s kávou a stará majiteľka ho neváhala olepiť nálepkami Starbucks.

Našli sme tu najlepšie ubytovanie v celom Gruzínsku, Ludwig guesthouse za 40 lari. Pán Otto nás privítal domácim vínom, domácim syrom, zeleninou, čerstvým chlebom a samozrejme čačou. Nalieva mi jednu za druhou. „Čota, čota“ hovorí. Perfektné, nové bungalovy s rozprávkovou záhradou a hamokom. Skvelé miesto na relax. Pán Otto síce nehovorí anglicky, napriek tomu sa v jeho spoločnosti cítime veľmi dobre. Jeho susedia nám ako pozornosť doniesli celý melón. Táto oblasť nie je tak turistická ako Swaneti, resp. Kazbeki a tak sú tu ľudia veľmi milí a pohostinní.

The post Trek na Chaukhi Pass a cesta do Lagodheki appeared first on .

Prebúdzame sa do krásneho, slnečného rána. Evička je trochu nevyspatá, pretože ju v noci zobudil citujem: „nejaký k…t, čo prehadzuje plechy“. Musela byť fest vytočená, keď z nej vypadlo tak škaredé slovo.

O 6 ráno už slapeme do strmého kopca ku Trinity Church. Tento kostol je v katalógoch snáď všetkých cestovných agentúr a predstavuje jeden zo symbolov celej krajiny. Cesta vraj trvá 3 hodiny, no my sme tam vyšli za 50 minút v normálnom tempe. Ráno o siedmej sme tam ešte úplne sami. Spoločnosť nám robí len pár mníchov, ktorí v kostole žijú. Tretia najvyššia hora Gruzínska sa nám odhalí v celej svojej kráse.

Naša cesta pokračuje ku ľadovcu Gergeti pod vyhasnutou sopkou Kazbek. Cestou tam len veľmi sporadicky stretávame nejakých turistov. Máme pocit, že sme tu úplne sami. Krásne výhľady na všetky strany, panensky čistý vzduch a modrá obloha je to, po čo sme do Gruzínska prišli. Po dvoch hodinách stretávame dvoch Rusov. Mladá dievčina sa deň predtým vybrala v svojich vychádzkových teniskách spraviť do dediny nejaké Instagram fotky, stretla pár ľudí a  nakoniec sa prebrodila v metrovom snehu až ku základnému táboru pod Kazbekom vo výške 3800 metrov nad morom. Bláznivé to dievča.

Naša cesta však končí pri ľadovci Gergeti vo výške 3200 m.n.m. Stretli sme tu partiu 10 Čechov, ktorí práve obúvajú mačky. Čaká ich výstup na samotný vrchol hory. Sopka Kazbek je jedna z najľahších 5 tisícok. Je len o 600 metrov nižšia ako Elbrus ( najvyššia hora Európy ). Dôležitým faktom je, že tu nepotrebujete žiadne povolenie a sprievodcu. Elbrus totižto stojí minimálne 800 Eur, Kilimandžáro v Afrike 3000 dolárov a Mount Everest viac než 60 000 dolárov.

Po 7 hodinách sa vraciame naspäť ku Trinity Church. Romantické miesto je už plné áut a prevažne ruských turistov. Po „jeep road“ schádzame späť do dediny a pre mňa je to najhoršia časť celej túry. Všadeprítomné autá vytvárajú neskutočné kúdole prachu a moje nové turistické boty menia farbu z čiernej na sivú.

Prvý 22 kilometrový trek máme úspešne za sebou. Ak budete v oblasti Kazbegi tak túru na „Gergeti Glacier“ resp. na „Kazbek Base Camp“ rozhodne odporúčam.

V poľskej agentúre „Mountain Freaks“ objednávame auto  ( 9 Eur/ osoba ) na ďalší deň do údolia „Truso Valley“. Auto štartuje pred deviatou a vracia sa o 5 poobede, takže máte dosť času na objavovanie rozprávkového údolia Truso.

Dnešnú noc trávime v „Blue Guesthouse“ za symbolických 13 Eur za izbu. Rozpoznáte ho jednoducho podľa azúrovo modrej železnej brány. Pani nám dokonca aj vyprala. Večeru sme si dopriali v najlepšej reštike „Cozy Corner“. Podľa nás to nebola najlepšia reštaurácia. O tom ale neskôr.

Ráno po pár pohárikoch čači a domáceho vína sa prebúdzame trošku ťažšie ako obvykle. Jediná dobrá káva je na námestí v malej kaviarničke, inak tu kúpite len „kávu“ 3 in 1. V agentúre „Mountain Freaks“ čakáme na náš odvoz do údolia. V aute nakoniec ideme my dvaja, Austrálčan, dvaja Nóri a Juhoafričan.

Truso Valley je príjmená 22 kilometrová prechádzka s minimálnym prevýšením popri rieke Tergi. Cestou natrafíte na množstvo opustených domov, kráv, koní, kostolov a travertínových prameňov. Údolie je takmer ľudoprázdne, ale pár ľudí tu predsa žije. Podľa príručky sa dostanete len niečo málo za dedinku Ketrisi, ďalej už potrebuje zvláštny permit. Truso Valley totiž susedí s Južným Osetskom, do ktorého vojaci nikoho bez povoloenia nepustia a je potrebné sa otočiť. Nám sa ešte podarilo ukecať vojaka, ktorý nás nechal prejsť k opustenej pevnosti.

Cestou naspäť sme sa zastavili u miestnych, ktorí nás pohostili výbornými koláčmi, kávou a čajom. Konečne sme natrafili na Gruzíncov, ktorí nás nezištne pohostili.

Pred šiestou sa vraciame späť do dediny a nastupujeme na maršrutku do Tbilisi. Sedíme s Evkou v autobuse a rozmýšľame či tu ešte jeden deň ostať, do toho na nás hučí stará babka, aby sme zaplatili 10 lari za maršrutku. Nevieme čo robiť, spontánne sme sa rozhodli vystúpiť a absolvovať ešte jeden trek na Chaukhi Pass.

V agentúre sme si teda zaplatili auto na ďalší deň z Kazbeki do dedinky Juta, kde začneme trek. Cena je opäť 25 lari na osobu. TripAdvisor nám odporučil reštauráciu Shorenas a pre nás určite najlepšia reštika v celom meste. Úžasný čašník Georgi ma nalieva čačou, k tomu skvelý kebab a dve porcie kačapuri, najlepšie aké sme v Gruzínsku mali. Po 8 eurovom tringelte ma vybozkáva na obe líca, čo je v Gruzínsku zvykom. Vedľa pri stole sedela partia chalanov, ku ktorým sa Evička prihovorila, pretože potrebovali poradiť s ubytovaním. Dal by som ruku do ohňa, že to boli Česi. Vravím Evke, nech sa spýta odkiaľ sú. Vííí ááár frrrom Čeg Repablig, frrrrom Prrrrááááág!

Poľka Eva z agentúry nám nakoniec vybavila aj guesthouse. Celkom slušné bývanie, v ktorom trošku strašilo. Totálne prejedení sme vôbec nemohli zaspať. Celkovo sa tu po večeroch šialene napchávame

The post Ľadovec pod Kazbekom a Truso Valley appeared first on .

Zážitkov zas na jednu knihu, no budem sa snažiť spomenúť to najpodstatnejšie, nech Vás veľmi netrápim. Letenku do mesta Kutaisi v Gruzínsku som zohnal z Berlína za 140 Eur (Wizzair), čo je na 4 hodinový let bez servisu celkom dosť. Termín dovolenky však nepustí a priestor na manévrovanie s dátumami je tak výrazne obmedzený. Z Prahy na letisko Schönefeld jazdí StudentAgency aj Flixbus za cca. 25 eur jedným smerom. Na moderné letisko v Kutaisi prilietam o pol tretej poobede. Videl som tu len jeden gate, ale za to skvelé podmienky na prespanie. Ak máte ranný odlet tak  sa tu dá celkom slušne vyspať na kožených „terasách“.

Veľmi ma prekvapili všadeprítomné vlajky Európskej Únie. Gruzínci by sa isto radi zaradili medzi „elitnú formáciu“ Európy, ale budú musieť ešte pár rokov tvrdo popracovať. Hneď na letisku sa dá kúpiť lístok do hlavného mesta Tbilisi, ktorý stojí 20 lari cca. 7 eur. Pôvodne som chcel isť lokálnou dopravou tzv. „maršrutka“ (ja som ju premenoval na matriošku), avšak žiadnu som na letisku nenašiel, cesta by aj tak trvala sto rokov a ponáhľal som sa za frajerkou, ktorá ma už (dúfajme) netrpezlivo čakala v Tbilisi.

Jazda z Kutaisi trvala 5 hodín. Cestou som si v spánku ešte kvalitne obil čelo o okno, nech mám k tej 5cm dlhej jazve aj hrču. Ak nebudete pospávať tak určite sledujte okolitú prírodu a všadeprítomné kravy. Tie sa na ceste prechádzajú, postávajú a niekedy aj spia rovno na strede cesty. Domy a bytovky sú tu značne ošarpané a zanedbané, no toľko mercedesov a BMW neuvidíte ani v Nemecku. Cesty sú rovnako katastrofálne ako na Slovensku. Samá jama.

V Gruzínsku jedine rusky, anglicky sa tu dohovoríte len vo výnimočných prípadoch v turistických agenturách. Na zastávke som zastavil taxikára, aby ma odviezol na hotel. Cesta trvá dve minúty, čo mu 5 krát v slovenčine opakujem. On mi však aj tak naúčtuje takmer 4 eurá za dve minúty jazdy. Hneď prvý deň som mal z Gruzíncov veľmi divný pocit a neprišli mi tak milí, ako sa o nich hovorí. Postupom času sa to začalo meniť výrazne k lepšiemu.

S Evičkou vyrážame objavovať nočné Tbilisi. Zaujímavé mesto kde sa futuristické, moderné budovy miešajú s 1500 rokov starými kostolmi. Na kopec za mestom vedie lanovka ( 3 eur) odkiaľ je krásny výhľad na centrum. V malom bare sme si dali najdrahšie pivo v Gruzínsku za 7 lari ( cca. 3 eur ). Normálne stojí tak 4 lari.  Keď som požiadal čašníka o účet ukázal mi prostredník tzv. „FUCK OFF“. Beriem to ako znamenie, že pochopil čo chcem.

Je už takmer polnoc a snažíme sa nájsť dobrú reštiku z TripAdvisor. Google nás naviguje na tri rôzne miesta až nám nakoniec tetuška z obchodu povie „Eta restavracija net“. Hodina v prdeli a po 5 hviezdičkovej reštike sa zľahla zem. V centre mesta sme však našli skvelý podnik, kde sme prvý krát ochutnali miestne špeciality. Gruzínska kuchyňa je vraj štvrtá najlepšia na svete a ja by som ju dal pokojne na prvé miesto. Tradičných kačapuri, čo je kysnuté cesto plnené syrom, zemiakom, hubami, vajíčkom sa nevieme dojesť. Na diétu tu rozhodne zabudnite. Tradičným nápojom je „čača“, niečo ako silnejšia vodka vyrábaná z hrozna . Mal som ich dosť veľa za 10 dní ale ani jeden raz som za ňu neplatil. Musel som však piť aj za Evku, ktorá našťastie tvrdé nepije a tak ostalo viac pre mňa.

Na druhý deň vyspaní do ružova po 10 hodinách spánku pokračujeme na stanicu metra Didube, odkiaľ premáva maršrutka ( cca. 4 eur ) medzi Tbilisi a dedinou Stepantsminda ( Kazbeki ) v Kaukazských horách. Lístok na metro, alebo autobus mhd stojí 0,5 lari, skoro nič.  Nakoniec po hodinovom čakaní, kým sa matrioška naplní berieme taxík s japonským turistom. Evička si s mladíkom rovno naplánovala dovolenku v Japonsku. Maršrutky tu z pravidla idú až keď sú úplne plné. Taxík však stojí len o trošku viac a cestou zastaví na zaujímavých miestach. Ešte pred odchodom som zašiel na záchod, kde ma najskôr stará pani za okienkom zdrbala, že som utrhol viac toaletného papiere, ako je v Gruzínsku štandard. Nehovoriac o tom, že som nechal 25 percentné prepitné. Toalety moslimské, no vôbec som si to neužil teda.

Na raňajky opretí o auto dávame ďalšie kačapuri. Dovolil som si vyložiť nohu na nárazník 20 ročného opla, na čo náš 80 ročný šofér pohotovo reagoval, zdrbal ma a handrou auto vyleštil. Po 3 hodinách prichádzame do dediny Stepantsminda v regióne Kazbeki. Malebná dedinka nad ktorou sa týči 5 000 metrov vysoká hora Kazbek. Vraj je to jedna z najľahších 5 tisícok, na ktorú nepotrebujete sprievodcu a ani žiadny predražený permit.

Ubytovanie sme si našli v Guest house za 15 Eur / izba na okraji dediny čo najbližšie k nášmu prvému treku na ľadovec Gergeti. „GOOGLE MARKET“ v centre mesta je ďaleko a tak sme navštívili malý „magazín“ (obchod po gruzínsky) kúsok od “hotela”. Babička tam toho moc nemá. Veľmi rýchlo sme zabudli na proteínové tyčinky, oriešky, paštétu a kúpili sme chleba, štangľu salámy a 85 % čokoládu. So stravovaním tu nie je problém. Buď vám uvaria v GuestHouse, alebo zájdete do reštiky. Ceny nízke a jedlo vynikajúce. Tento krát sme sa rozhodli pre polievku, ktorú sused robí v kotlíku na záhrade. Ceny treba zjednávať vždy a všade. Za pivo sme zaplatili a dva poldecáky čači sme dostali aj dnes zadarmo

POKRAČOVANIE 

The post Prílet do Gruzínska a cesta do Kazbeki appeared first on .