Kanada -

Vancouver – mesto medzi horami a oceánom

Marcel — Wed, 13 Apr 2016 08:37:25 +0000

Dnes ráno som sa prebudil do ďalšieho upršaného rána a keďže mám dnes dayoff, rozhodol som sa napísať pár viet o mojom pohľade na mesto v ktorom žijem nejaký ten mesiac. Pre Vancouver som sa rozhodol na poslednú chvíľu, kvôli škole, ktorú som tu mal v pláne navštevovať. Vydržal som v nej mesiac, pretože moja private college nestála absolútne za nič. Po prvom dni som mal pocit, že to je kanadská pomocná škola a vyhadzovať peniaze za niečo, čo mi nič nedáva mi prišlo samozrejme zbytočné. Neviem ako sú na tom ostatné školy, ale túto moju začínajúcu na „A“ radšej nevyberajte aj keď som počul od slovenských študentov, ktorí sa tam trochu vzbúrili, že sa určité veci pohli k lepšiemu. Jednoznačne najvýhodnejšia možnosť je Working Holiday, o tom som sa už ale zmienil v inom blogu.

Veľa ľudí na Vancouver nadáva a ešte viac ho miluje. Začiatky sú tu ťažšie, pokiaľ nemáte dopredu dohodnutú prácu a vybavené ubytovanie. To však nie je chyba tohto mesta, ale Vaša ak tu prídete tak povediac na slepo. Prvé dni sú ťažké všade, nielen v Kanade. Je preto dobré si pozisťovať čo najviac info ešte pred odletom. Ubytovanie sa dá určite nájsť ešte z domova. Stačí prelustrovať craiglist alebo facebook stránky „slováci a česi vo Vancouver“ a podobne. Ak si budete hľadať ubytovanie, tak najlepšie lokácie sú Vancouver, Burnaby, Downtown a hlavne čo najbližšie k metru. Veľa z nás býva aj v North Vancouver. Apartmán pre dvoch sa pohybuje cca okolo 1000 CAD, samostatná izba v dome okolo 500 CAD. Downtown je o trochu drahší. Skytrain je tu najrýchlejší spôsob dopravy a ak bývate od neho tak ako ja, asi 50 metrov, ušetríte kopec času. Autobusov je tu veľa, ale sú pomalšie a nechodia tak často a hlavne načas. Mesačný pass na metro stojí 91 CAD a viac, podľa toho koľko zón plánujete využívať. Práce je tu pomerne tiež dosť, nikto z mojich kamarátov nie je dlhodobo bez práce. Osobne si ale myslím, že v lete sa práca hľadá ľahšie ako v zime. Tiež samozrejme záleží, aký druh práce hľadáte, či v office, ktorá je priemerne slabšie platená ako manuálna práca. Je len na Vás či chcete zarábať viac alebo pracovať na svojom životopise.

Počasie vo Vancouver nie je typické kanadské. Od júna do konca septembra tu takmer stále svietilo slnko, bolo veľmi teplo a takmer vôbec nepršalo. Ideálne počasie pre život. Cez víkend resp. po práci si vyrazíte na jednu z miestnych pláží, alebo na hory hneď za mestom. Priamo v centre meste sa rozprestiera najväčší mestský park v Severnej Amerike, Stanley Park. Užasné miesto na prechádzky a športovanie. Všetkým, ktorí majú radi prírodu a turistiku Vancouver odporúčam. Rovnako aj pre fanúšikov zimných športov. V predpredaji som si kúpil sezónny skipass na Cypress Mountain za 300 dolárov. Sezónna sa otvorila už na konci novembra a je to fakt luxusné miesto. Konali sa tu Freestyle snowboardové a lyžiarske disciplíny na olympiáde v roku 2010. Ďalším strediskom je Whistler, jedno z najlepších miest na lyžovanie nielen v Kanade. V zime tu skoro stále prší takže ten skipass Vám odporúčam.

Akí sú Kanaďania? Moja prvá skúsenosť s Kanaďanom nemohla byť horšia. Hneď prvý deň mi Kanaďanka na vozíčku začala nadávať do k..ktov, prečo stojím na chodníku. Tak som mal chvíľu pocit že v Kanade chodníky slúžia na niečo iné ako u nás. Ľudia sú tu ako všade, dobrí aj zlí. Záleží na Vás s ktorými sa budete stretávať. Čo som ostal prekvapený je silná komunita mladých bezdomovcov. Mladí ľudia žobrajúci na ulici, to je každodenná realita v downtown. Vraj je to ich životný štýl a cítia sa tak slobodnejší. Osobne v tom nevidím žiadnu slobodu. V časti Gastown v Downtown je to celé o bezdomovcoch a v noci by som sa tam nechcel prechádzať.

Vo Vancoveri je veľa aziatov, hlavne Číňanov. Veľa z nich ani nevie po anglicky, jednoducho to nepotrebujú. Mesto Richmond je v podstate periféria Číny. Počul som názory že Kanaďania sú falošní, neúprimní a myslia len na sebe. No, to je asi osud západného sveta. Ľudia si tú idú svoje, to je pravda, ale podľa mňa sú tiež veľmi priateľskí, uvoľnení, zábavní a nevadí mi ani to keď sa ma stále dokola pýtajú „how u doing?” Tak ich to naučili a tak je to pre nich prirodzené. Na Slovensku si ľudia závidia ako nikde a tiež ich za to Kanaďania neodsudzujú. Najskôr asi preto, že ani nevedia kde Slovensko je.

Vancouver, Raincouver, Hongcouver, volajte to ako chcete, ale mne sa tu žije dobre. Dva roky po sebe sa stal najlepším mestom pre život. Je to drahé mesto, ak si to drahé spravíte. Potraviny sa oplatia na trhoch, hlavne zelenina a ovocie. Zo supermarketov určite Walmart, Canadian Superstore alebo No Frills. Nenakupujte jedlo na benzínkach v 7 Eleven, ako jeden exot, ktorý sa sťažoval že mlieko stojí 8 dolárov. Sushi je tu veľmi lacné a veľmi dobré jedlo. Určite sa oplatí zájsť si. Rovnako tak hot dog + drink za 1,5 CAD z Costca pri stanici Stadium China Town.

Dúfam, že tento plátok nikomu nezvýšil tlak a ak áno, tak ešte lepšie, aspoň sa rozprúdi konverzácia a dozvieme sa niečo nové.

The post Vancouver – mesto medzi horami a oceánom appeared first on .

Skalisté hory v Kanade a barle k tomu

Marcel — Wed, 16 Dec 2015 12:56:41 +0000

Čo by ste spravili ak by ste deň pred dovolenkou ochoreli, zlomili ruku, alebo sa nejak inak zranili? Pokiaľ sa idete vyvaliť na lehátko pri bazéne v jednom z all inclusive hotelov, tak to nemusí byť až taký problém. Ak však idete na aktívnu dovolenku môže vám to narušiť plán. V podstate máte len dve základné možnosti a to ísť, alebo ostať doma. Rozhodnutie je na Vás. Mne sa takáto nepríjemná vec stala deň pred odchodom do kanadských Rocky Mountains, čiže Skalistých hôr v provincii Alberta v Kanade.

Večer, konečne pobalený a pripravený na druhý deň vyraziť sme si s priateľmi otvorili fľašu vína. Moja lenivosť spôsobila, že som pohár od vína položil na dlážku vedľa gauča a o pár minút som na ten pohár stupil. Dorezal som sa na tom najhoršom mieste ak máte v pláne spoznávať a prechodiť kanadskú prírodu. Nebudem opisovať detaily, ale rez bol dosť veľký a hlavne hlboký. S nohou vyloženou na záchodovej myse s uterákom okolo chodidla som sa snažil samého seba presvedčiť, že to nie je až také zlé a že to nebude treba zašívať. Sila pozitívneho myslenia tento problém teda nevyriešila a ja som sa pobral do najbližšej nemocnice.

Kanadský systém zdravotníctva je iný ako ten náš. Len za navštívenie doktora, ktorý by mi potvrdil, že mám rozrezanú nohu by stálo 1000 dolárov. Navyše štichy treba dostať do 6 hodín a tak sa začal môj boj s časom. Tisíc dolárov som teda odmietol platiť a odišiel som domov. Bol som tak unavený, že som nohu obviazal a zaspal. Keď som sa ráno zobudil tá rana tam stále bola. Zázrak sa teda nekonal a bolo treba niečo robiť. S kamarátkou sme obvolávali nemocnice, až sme sa dopracovali k tzv. „walk-in clinic“, teda nejaké menšie ambulancie, ktoré nie sú tak vybavené ako nemocnice ale ihlu a niť našťastie mali. Dôležité bolo, že sú niekoľko násobne lacnejšie ako nemocnice.

Veľmi príjemný starší doktor sa na to pozrel a oznámil mi, že to treba zašiť. Neviem či žartoval, alebo sa ma snažil vyviesť z omylu, že náplasť to pravdepodobne nevyrieši. Jednou rukou som držal ruku mojej milej, v druhej telefón, pretože som ešte riešil požičanie auta. Do toho ma doktor obdivoval, že prečo nekričím, či ma to nebolí a aký som tvrdý chlap. Vravím, že ja som zo Slovenska a tam treba byť silný ak chcete prežiť. Po polhodine sa táto tragikomédia skončila a ja som konečne po 11 hodinách dostal 8 štichov, antibiotiká a barle k tomu. 10 dní som na to nemal dostupovať, čiže dve tretiny celého výletu. Rozhodol som sa že idem a urobil som dobre. Okrem toho som nechcel len vysedávať v kempoch, alebo sa voziť v aute. Zaťal som zuby a na druhý deň som dal na barlách 5 kilometrov k vodopádom. Bolelo ma celé telo, ale bol som hrdý, že som to zvládol. Ocenilo to aj veľa okolo idúcich, čo mi dodávalo potrebnú energiu.

Na piaty deň som barle zahodil a chodil som ako človek aj keď to stále bolelo. Deviati deň som zaťal zuby a vydal sa na celodennú túru od jazera Morainne do údolia desiatich kopcov, spolu 22 kilometrov tam aj späť. Na prekvapenie to nebolo až také zlé ako som očakával a našťastie som ani nespomaľoval ostatných .

Ten pocit, keď môžete bez obmedzenia znova robiť to čo máte radi je neopísateľný. Rozhodnutie, že som neostal doma s nohou vyloženou na gauči bolo správne aj napriek tomu, že lekár a mi radil presný opak a väčšina známych si myslela, že som sa úplne zbláznil. S pomocou priateľov, dávkou optimizmu a sem tam poriadne zaťatými zubami som mal nakoniec krásny plnohodnotný výlet vyplnený skvelými ľuďmi, nádhernou kanadskou prírodou a zážitkami, ktoré ostanú už naveky.

The post Skalisté hory v Kanade a barle k tomu appeared first on .

Najhoršie Značený Hike aneb Výstup na Mt. Gardner, Bowen Island, BC

Marcel — Sat, 23 May 2015 13:14:26 +0000

Dlhé víkendy sú v BC chvalabohu pomerne dosť časté a samozrejme aj veľmi obľúbené, a to najmä v lete. Je jednoduché naplánovať si výlet na viac dní kdekoľvek v BC a okolí, alebo zvoliť kombináciu oddychu a celodennej túry niekde v blízkosti Vancouveru. Tentokrát sme zvolili druhú možnosť a rozhodli sme sa zdolať Mount Gardner na Bowen Island-e.

Bowen Island je menší ostrov vzdialený len 20 minút od Horseshoe Bay prístavu v North Vancouveri, kam sa pohodlne dostanete busom č. 250 alebo express busom č. 257 napríklad zo zastávky na Granville & Seymour St. Keď vystúpite zo SkyTrainu na Granvill-e, výjdite východom na Granville St., vykročte vľavo a hneď na prvej križovatke zabočte opäť doľava, zastávku nemôžete minúť. Buďte pripravení nato, že autobusy občas vynechávajú a v pekný slnečný deň sa zvyknú naplniť už na prvých 2-3 zastávkach.

Lístok na ferrynu zakúpite cashom alebo kartou priamo v prístave pri vstupe do “waiting room-u”. Cestovný lístok na trajekt je zároveň spiatočný a stojí cca 10 dolárov. Po ceste späť vás už kontrolovať nebudú, ako inak by ste sa predsa na ostrov dostali, ak by ste si za plavbu nezaplatili, a každý, kto pripláva na tuleňovi si zaslúži minimálne jednu spiatočnú jazdu zadarmo. Pozorne počúvajte, čo vám povie osoba pri pokladni, aby ste sa úspešne dostali svoj trajekt. Z Horseshoe Bay-u totiž chodia lode na viaceré ostrovy a pobrežia. My sme nasledovali červenú lajnu A a zvládli sme to bez problémov. Do čakárne sa naozaj celú cestu od schodiska ťahala po zemi červená čiara označená písmenom A, čo mňa osobne z nejakého čudného dôvodu pobavilo. Pokiaľ pôjdete autom, páni resp. dámy v bezpečnostných vestách vás budú tiež detailne navigovať.

Po vystúpení z trajektu vás privíta malý pekný prístav na Snug Cove. Asi 100 metrov od miesta vylodenia nájdete malý domček, v ktorom sídli miestne infocentrum, kde vám milá pani pomedzi pletenie vlneného šálu poradí, ako si čo najlepšie užiť čas strávený na ostrove podľa vašich požiadavok a predstáv. Teta nám hneď spomenula aj to, že väčšina turistov sa po ceste na Mount Gardner minimálne raz stratí, a potom sa musia vracať späť, aby mohli zmeniť smer. Na chvíľu som pozabudla na svoj dezorientačný zmysel a namyslene som v duchu prevrátila očami. Neskôr sme sa aj my museli vracať.

Prvým check pointom cesty na Moun Gardner je Killarney Lake, ku ktorému sa dostanete lesnou cestičkou cez Memorial Garden (asi minúta chôdze za infocentrom)a neďalekú lúku. Cesta k jazeru vám zaberie maximálne 30 minút. Keď sa ocitnete na „loop-e“ (okruhu) Killarney Lake-u, pokračujte smerom doľava, inak si hike pomerne dosť zbytočne predĺžite. Chodník vás zavedie k menšiemu parkovisku, kde sú aj verejné záchody. Na tomto mieste veľa turistov zabočí doľava na hlavnú cestu. To nerobte! Pokračujte ďalej popri jazere, až kým po ľavej strane nezazriete malý chodníček smerujúci nahor so značením na Mount Gardner. Táto krátka cestička ústi na hlavnej ceste, tak bacha, aby vás nezrazilo nejaké auto. Choďte smerom vpravo a o pár krokov uvidíte odbočku doľava, ktorá je v podstate začiatkom trasy na Mount Gardner. Na informačnej tabuli nájdete informácie o tejto hore a časovú tabuľku pre bežcov.

Hneď za rampou máte možnosť vybrať si jednu z ciest na vrchol. Nám sa osvedčila odporúčaná Skid Trail – Southern Side Trail smer Northern Summit. Na tejto ceste si užijete krásnu prechádzku lesom po celý čas. Prvým krokom za rozcestníkom začína zábava. Značenie vami vybraného smeru „vešekeré žádné“ alebo mätúce. S trochou orientačného zmyslu a sedliackeho rozumu to však zvládnete. Držte sa vyšliapaného chodníka na miestach, kde ho aspoň trochu vidno. Radšej si neskracujte cestu strmšími cestičkami, mnoho z nich slúži na zábavu „bikerom“. Základné pravidlo – idete na horu, tak šliapte nahor. Na niektorých miestach sa onedlho začnú na stromoch objavovať oranžové krúžka alebo štvorčeky. Nasledujte ich! Symbolizujú, že idete správnym smerom. Po ceste narazíte na viacero rázcestí. Na niektorých tabuľkách budete mať ručne napísané poznámky od iných nadšencov prírody ako napr. „Not this way to Mt. Gardner“ alebo dokreslené šípky. Neignorujte túto pomoc, inak sa môže stať, že zbytočne zablúdite a budete sa musieť vracať viackrát akoby ste si možno želali. Tu ľuďom pojem zlomyseľnosť veľa nehovorí. Našťastie.

Tesne pod vrcholom narazíte na pár menších výhľadov, no pokračujte smelo ďalej, už ste skoro tam. Môže sa vám začať zdať, že ste to nejakým zázrakom minuli, no vytrvajte. Onedlho narazíte na vysielač, ktorý ste mali možnosť vidieť z trajektu cestou na Bowen Island. Výhľad si môžete spokojne a zaslúžene vychutnať na obe strany. My sme sa po ceste nahor vôbec neponáhľali. Pohodovým tempom sme to zvládli za 1,5 hodiny (od rampy pri prvom rozcestníku).

Cestu späť sme sa rozhodli absolvovať severnou trasou cez Ridge Trail, Summit Tr. A Hiker’s Tr. Ako prvé musíte zísť dole pomerne strmý úsek. Neminie vás zozbieranie kúska odvahy a zahratie sa na horolezca amatéra. Zvládnete to v pohode s pomocou nainštalovaného lana. Buďte pozorní, a hlavne, nepúšťajte sa lana oboma rukami skôr ako budete mať nohy pevne na zemi. Nechcete predsa skončiť ako nemehlo na Youtube. Severná trasa je strmšia, ale predovšetkým nudná. Prvý úsek prejdete lesíkom, no akonáhle sa dostanete na štrkovú cestu, môžete oprášiť staré slovné hry, nič iné vás zrejme nezabaví. Po ceste späť to až tak nevadí, no ako cestu hore túto trasu neodporúčam. K rampe sa po nej pohodovým tempom dostanete asi za 1 hodinu. Pamätajte, chcete ísť nadol a viac-menej smerom doprava, aby ste sa vrátili tam, kde ste začali. So značením sa na tejto trase vyhrali ešte menej ako na trase južnej.

Túto túru môžem len odporúčať. Napriek tomu, že táto destinácia je pravdepodobne cvičiskom pre hru s názvom „Find That Trail“ a nenápadne sa snaží nakŕmiť divú zver jedincami s dvojčíselným IQ, je to paráda. Na Bowen Islande je krásna príroda a tak čistý vzduch, že som chvíľami mala pocit, že dostanem kyslíkový šok. Prechádzka pri jazere a aj výhľad na Vancouver z výšky niečo cez 730 metrov rozhodne symbolizujú dobre strávený deň.

Mnoho ľudí chodí na vrch Mt. Gardner sledovať východ slnka. Oficiálne je tam zakázané stanovať, ale zjavne to nikoho nezaujíma. Možnosťou je stanovať pri Killarney lake-u a skoro ráno sa s čelovkou na hlave vybrať za maximálne romantickým zážitkom.

Od vylodenia až po príchod späť do prístavu vám tento výlet zaberie asi 4-6 hodín. Výstup je miestami náročnejší, ale správne motivujúci. Určite to zvládne každý nadšenec prírody a turistiky. Na škále 1 (total chill)- 5 (F**k I did it) by som z pohľadu náročnosti dala tomuto výstupu 2,75 s tým, že je to hike „tak akurát“.

The post Najhoršie Značený Hike aneb Výstup na Mt. Gardner, Bowen Island, BC appeared first on .

Československý víkend na Sunshine Coast, BC

Marcel — Sat, 25 Apr 2015 08:12:36 +0000

Po niekoľko dňovom zvažovaní som sa rozhodla, že konečne sa vyberiem na výlet s mojimi kanadskými česko-slovenskými kamarátmi. Výlet bol naplánovaný na víkend 17.-19.4.2015, destinácia Sunshine Coast, BC. Počet účastníkov výletu 13…

Z domu som vyrazila okolo piatej poobede v piatok a z New Westminster Station som došla ako už tradične na Nanaimo St., odkiaľ sme vyrazili o 18:30, aby sme stihli Ferry, ktorá mala vyplávať z prístavu Horseshoe Bay . Zaradili sme sa a vystúpili sme na vzduch. „Ferry“ mal meškanie asi 40 minút, tak sme si dali menší hang out pri Adamovom aute. Neďaleko nás zatkli típka. Prešacovali ho, dali mu putá a posadili do policajného auta. Mali sme z toho dobrú prdel a jeden z prvých zážitkov výletu.

Počas plavby sme síce nestihli západ slnka, čo veľa ľudí mrzelo, ale aj tak to bolo fajn. Plavba trvala asi 45 minút. Potom nastal čas nájsť miesto na stanovanie. Mali sme nejaké súradnice, kde sa mal dať rozložiť camp, tak sme sa tam už po tme vybrali. Nešťastie bolo, že sme dorazli po 9 hodine večer a Liquer Store bol už zavretý. My ako lead car sme sa snažili nájsť to miesto na stanovanie a druhé auto išlo hľadať, a aj našlo otvorený likáč.

Súradnice nás doviedli do akéhosi mini kameňolomu, kde evidentne už niekto predtým stanoval. Bolo tam ohnisko, ale nič viac okrem kameňov a lesa navôkol. Ešte sme chvíľu pátrali po okolí, či nenájdeme nejakú lúku, no unavení sme sa zhodili na kameňoch. Nakoniec sme sa tam všetci trinásti stretli, pekne sme sa zabavili a aj stany sme rozložili. V noci sme s Marcelom dostali úžasný nápad. S hlavami pri ohnisku sme začali robiť kliky, mne to moc nešlo, keďže som sa zosúvala so zeminou a oproti tomu ako klikuje Marcel každý vyzerá ako trapko. Po tejto aktivitke sme usúdili, že je čas zaľahnúť.

S chalanmi sme si dali rannú menšiu prechádzku po lesíku a potom som sa šla umyť do potôčika, ktorý žblnkotal len pár metrov od nášho campu. To bola paráda. Do sýta sme sa najedli, navarili si čajík, zbalili camp a horsa do Info centra.

V Sechelt Visitor Centre bola za recepciou staršia, veľmi milá pani, ktorá keď uvidela grupu 13 mladých turistov mala polo vyplašený, ale radostný výraz na tvári. Počas toho, ako skúsení cestovatelia našej skupiny s ňou kecali a vyberali hikey na sobotňajší deň, ostatní šli pohodlne využiť kúpeľňu. Z centra sme si odniesli malé pripínacie kanadské vlajočky, ktorými sme sa všetci družne označili.

Neďaleko bol akurát trh, tak sme sa tam išli poobzerať. Bolo tam veľa pekných a zaujímavých vecí, väčšinou domáci umelci a pekári. Chalan, ktorý tam predával také mystické plechové farebné bubny nám poradil park s veľkými stromami pri jazere. Našli sme to úspešne, no podľa toho ako tie stromy popisoval, sme ich čakali oveľa väčšie. Napriek tomu tam bolo krásne, predsa len to bol rainforest. Ďalšou zastávkou bol prvý hike. Ním bol Smugglers Cove Provincial Park Trail, kratšia prechádzka po drevených mostoch nad jazerami plných rôznych rastlín a vodných živočíchov, ktoré ústili cez les až po nádherný výhľad na more a ostrovčeky. Tam sme sa celá partia usadili na skalu a kecali. Naj príhodou bola kamoškina historka o tom, ako jej zhabali vibrátor na letisku v Dubai. Naspäť sme sa vrátili po tej istej ceste až na parkovisko, kde sme nechali autá a okamžite sme vyrazili smerom na Pender Hill.

Hneď na začiatku trasy pod horou je malé parkovisko, odkiaľ sme vyrazili. Cestou je úzky chodník vedúci strmo nahor pomedzi stromy a skaly. Podľa turistického sprievodcu nám to malo trvať cca 30 minút, no prví z našej grupy to dali za 15. Napriek tomu, že to bola krátka trasa, zapotili sme sa riadne. Na samom vrchole nás čakala odmena. Neuveriteľne krásny výhľad na zeleno-modré krásy Sunshine Coast-u. Aj tam sme sa samozrejme svorne pofotili a mohli sme pokračovať v našom dobrodružstve. Keď sme odchádzali s parkoviska, všimli sme si, že niekto napísal na Adamove auto “Chinese Driver Ahead” a prikreslil smajlíka so šikmými očami. Skoro sme sa udusili od smiechu. Báli sme sa, že to Adam zmaže, tak sme to rýchlo odfotili, ale nechal si to tam dokonca výletu, čo je v Kanade považované za odvážny čin.

Časovo sme boli výborne nastavení. Vedeli sme, že na konci posledného hiku máme byť o 5:30 poobede, pretože vodné víry-vlny sú vtedy najsilnejšie. SKOOKUMCHUCK je názov miesta, kde môžete zažiť neuveriteľný pohľad na takýto prírodný úkaz. Dostať sa tam nebolo ťažké, bola to v podstate prechádzka po lese, ktorá nám trvala asi 40 minút. Takmer na konci sme narazili na ráscestie. Ľavá cesta vedie na miesto, odkiaľ sa dajú vlny pozorovať obďaleč zvrchu. Za krátku chvíľu sme usúdili, že bude lepšie sa trochu vrátiť a zísť dole po pravej ceste, ktorá ústila priamo k miestu s hučiacimi vlnami. Boli tam ľudia, ktorí v tých vlnách kajakovali na takých mini kajakoch a predvádzali rôzne triky, dokonca aj saltá. Otvorili sme sipivá a sledovali ich. Myslím, že viacerí z nás niečo také videli prvýkrát v živote.

Niekto nám tam poradil camp pri jazere, ktorý otvorili len pred pár dňami a prišlo nám to lepšie ako opäť spať na kameňoch na neznámom mieste. Našu druhú noc sme sa utáborili pri Klein Lake. Hneď ako sme našli prvých camperov, Adelka vystrčila hlavu z okna a pýtala sa ich, kde je front desk. Nechápavý pohľad večeriaceho páriku bol namieste, keďže nám povedali, že keď niekto bude chcieť zaplatiť, príde na bicykli. Tento camp funguje na báze “kto skôr príde, ten skôr melie”, a keďže sme prišli v prvý víkend sezóny, mohli sme si vyberať a vybrali sme si veľmi priestranné miesto, kde sme sa všetci hravo pomestili. Očarilo ma, že každý pľac mal aj svoju latrínu. Mali sme tam aj predpripravené ohnisko, stôl s lavičkami, prosto luxus. Deň sme zakončili poriadnou žranicou a ohrievaním sa pri ohni. Oheň nás síce hrial, ale všetci ako takí tatári sme sa posadili okolo mini grillu, v ktorom postupne vyhasínali uhlíky. Večer sme počuli zavíjať kojoty a kvákať žaby. Bola som rada, že nás v noci nič nezožralo.

Skoro ráno sme sa zbalili a vyrazili na kajaky, ktoré sme mali rezervované na 10 h ráno s Halfmoon Sea Kayaks. Išli sme v 5 tandemoch a 1 singláči. Na 4 hodiny nás to každého vyšlo 35 dolárov (single 40). Prvú vec, na ktorú nesmiete zabudnúť, je spustiť si kormidlo, inak sa len tak ľahko nepohnete, a ušetríte si nadávanie na kormidelníka a prípadnú hádku (áno, vlastná skúsenosť).

Asi po 1 hodine a 45 minútach pádlovania sme sa dostali do bodu č. 3 na pláž, kde sme sa vylodili a oddýchli. Bolo krásne horúco, tak sme sa 20. apríla v Kanade opaľovali.

Cesta späť bola oveľa viac náročná. Fúkal oproti nám silný vietor a tvorili sa vlny, takže sme museli vydať väčšiu námahu nato, aby sme sa vôbec pohli. Voda nám špliechala do očí, postupne sme mali všetko mokré. Nejako sme to zvládli a hladní, unavení a mokrí sme sa šli najesť do neďalekej reštiky. Na tomto mieste pri parkovisku boli aj verené záchody, práčky a sprchy, čo by bolo užitočné, ak by sme ostávali dlhšie. Platiť by bolo treba len za pranie mincami.

S burgermi v bruchu a konečne suchí sme sa rozhodli dať si kávu, tak sme zišli do neďalekého mestečka, kde bolo všetko líznuté umením a hippie kultúrou. Kaviarne tam aj cez víkend zatvárajú už okolo 17-tej, ale podarilo sa nám dať si kávu, niektorým zmrzlinu. Prišiel čas zaradiť sa do kolóny na trajekt, ktorý tentokrát meškal asi hodinu. Usadili sme sa na odpočívadle, vytiahli sme karty a hrali česko-slovenské “prší”, čiže sedmu. Hrali sme podľa českých pravidiel, ktoré mimochodom z toho robia úplne inú hru, ale bola to sranda. Marcela som našla ležať na mojej karimatke s dekami. Postupne sme sa skoro všetci takto vykvačili na slnko a čakali, kým ohlásia čas na nalodenie.

Veronika mala super nápad ísť na zadok lode a odtiaľ pozorovať západ slnka. Bolo to krásne ukončenie jedného z najlepších víkendov. Potom už len cesta na Nanaimo za hlasitej muziky od Horkýže Slíže, skytrain a domov.

The post Československý víkend na Sunshine Coast, BC appeared first on .