Prebúdzame sa do krásneho, slnečného rána. Evička je trochu nevyspatá, pretože ju v noci zobudil citujem: „nejaký k…t, čo prehadzuje plechy“. Musela byť fest vytočená, keď z nej vypadlo tak škaredé slovo.

O 6 ráno už slapeme do strmého kopca ku Trinity Church. Tento kostol je v katalógoch snáď všetkých cestovných agentúr a predstavuje jeden zo symbolov celej krajiny. Cesta vraj trvá 3 hodiny, no my sme tam vyšli za 50 minút v normálnom tempe. Ráno o siedmej sme tam ešte úplne sami. Spoločnosť nám robí len pár mníchov, ktorí v kostole žijú. Tretia najvyššia hora Gruzínska sa nám odhalí v celej svojej kráse.

Naša cesta pokračuje ku ľadovcu Gergeti pod vyhasnutou sopkou Kazbek. Cestou tam len veľmi sporadicky stretávame nejakých turistov. Máme pocit, že sme tu úplne sami. Krásne výhľady na všetky strany, panensky čistý vzduch a modrá obloha je to, po čo sme do Gruzínska prišli. Po dvoch hodinách stretávame dvoch Rusov. Mladá dievčina sa deň predtým vybrala v svojich vychádzkových teniskách spraviť do dediny nejaké Instagram fotky, stretla pár ľudí a  nakoniec sa prebrodila v metrovom snehu až ku základnému táboru pod Kazbekom vo výške 3800 metrov nad morom. Bláznivé to dievča.

Naša cesta však končí pri ľadovci Gergeti vo výške 3200 m.n.m. Stretli sme tu partiu 10 Čechov, ktorí práve obúvajú mačky. Čaká ich výstup na samotný vrchol hory. Sopka Kazbek je jedna z najľahších 5 tisícok. Je len o 600 metrov nižšia ako Elbrus ( najvyššia hora Európy ). Dôležitým faktom je, že tu nepotrebujete žiadne povolenie a sprievodcu. Elbrus totižto stojí minimálne 800 Eur, Kilimandžáro v Afrike 3000 dolárov a Mount Everest viac než 60 000 dolárov.

Po 7 hodinách sa vraciame naspäť ku Trinity Church. Romantické miesto je už plné áut a prevažne ruských turistov. Po „jeep road“ schádzame späť do dediny a pre mňa je to najhoršia časť celej túry. Všadeprítomné autá vytvárajú neskutočné kúdole prachu a moje nové turistické boty menia farbu z čiernej na sivú.

Prvý 22 kilometrový trek máme úspešne za sebou. Ak budete v oblasti Kazbegi tak túru na „Gergeti Glacier“ resp. na „Kazbek Base Camp“ rozhodne odporúčam.

V poľskej agentúre „Mountain Freaks“ objednávame auto  ( 9 Eur/ osoba ) na ďalší deň do údolia „Truso Valley“. Auto štartuje pred deviatou a vracia sa o 5 poobede, takže máte dosť času na objavovanie rozprávkového údolia Truso.

Dnešnú noc trávime v „Blue Guesthouse“ za symbolických 13 Eur za izbu. Rozpoznáte ho jednoducho podľa azúrovo modrej železnej brány. Pani nám dokonca aj vyprala. Večeru sme si dopriali v najlepšej reštike „Cozy Corner“. Podľa nás to nebola najlepšia reštaurácia. O tom ale neskôr.

Ráno po pár pohárikoch čači a domáceho vína sa prebúdzame trošku ťažšie ako obvykle. Jediná dobrá káva je na námestí v malej kaviarničke, inak tu kúpite len „kávu“ 3 in 1. V agentúre „Mountain Freaks“ čakáme na náš odvoz do údolia. V aute nakoniec ideme my dvaja, Austrálčan, dvaja Nóri a Juhoafričan.

Truso Valley je príjmená 22 kilometrová prechádzka s minimálnym prevýšením popri rieke Tergi. Cestou natrafíte na množstvo opustených domov, kráv, koní, kostolov a travertínových prameňov. Údolie je takmer ľudoprázdne, ale pár ľudí tu predsa žije. Podľa príručky sa dostanete len niečo málo za dedinku Ketrisi, ďalej už potrebuje zvláštny permit. Truso Valley totiž susedí s Južným Osetskom, do ktorého vojaci nikoho bez povoloenia nepustia a je potrebné sa otočiť. Nám sa ešte podarilo ukecať vojaka, ktorý nás nechal prejsť k opustenej pevnosti.

Cestou naspäť sme sa zastavili u miestnych, ktorí nás pohostili výbornými koláčmi, kávou a čajom. Konečne sme natrafili na Gruzíncov, ktorí nás nezištne pohostili.

Pred šiestou sa vraciame späť do dediny a nastupujeme na maršrutku do Tbilisi. Sedíme s Evkou v autobuse a rozmýšľame či tu ešte jeden deň ostať, do toho na nás hučí stará babka, aby sme zaplatili 10 lari za maršrutku. Nevieme čo robiť, spontánne sme sa rozhodli vystúpiť a absolvovať ešte jeden trek na Chaukhi Pass.

V agentúre sme si teda zaplatili auto na ďalší deň z Kazbeki do dedinky Juta, kde začneme trek. Cena je opäť 25 lari na osobu. TripAdvisor nám odporučil reštauráciu Shorenas a pre nás určite najlepšia reštika v celom meste. Úžasný čašník Georgi ma nalieva čačou, k tomu skvelý kebab a dve porcie kačapuri, najlepšie aké sme v Gruzínsku mali. Po 8 eurovom tringelte ma vybozkáva na obe líca, čo je v Gruzínsku zvykom. Vedľa pri stole sedela partia chalanov, ku ktorým sa Evička prihovorila, pretože potrebovali poradiť s ubytovaním. Dal by som ruku do ohňa, že to boli Česi. Vravím Evke, nech sa spýta odkiaľ sú. Vííí ááár frrrom Čeg Repablig, frrrrom Prrrrááááág!

Poľka Eva z agentúry nám nakoniec vybavila aj guesthouse. Celkom slušné bývanie, v ktorom trošku strašilo. Totálne prejedení sme vôbec nemohli zaspať. Celkovo sa tu po večeroch šialene napchávame

The post Ľadovec pod Kazbekom a Truso Valley appeared first on .

Zážitkov zas na jednu knihu, no budem sa snažiť spomenúť to najpodstatnejšie, nech Vás veľmi netrápim. Letenku do mesta Kutaisi v Gruzínsku som zohnal z Berlína za 140 Eur (Wizzair), čo je na 4 hodinový let bez servisu celkom dosť. Termín dovolenky však nepustí a priestor na manévrovanie s dátumami je tak výrazne obmedzený. Z Prahy na letisko Schönefeld jazdí StudentAgency aj Flixbus za cca. 25 eur jedným smerom. Na moderné letisko v Kutaisi prilietam o pol tretej poobede. Videl som tu len jeden gate, ale za to skvelé podmienky na prespanie. Ak máte ranný odlet tak  sa tu dá celkom slušne vyspať na kožených „terasách“.

Veľmi ma prekvapili všadeprítomné vlajky Európskej Únie. Gruzínci by sa isto radi zaradili medzi „elitnú formáciu“ Európy, ale budú musieť ešte pár rokov tvrdo popracovať. Hneď na letisku sa dá kúpiť lístok do hlavného mesta Tbilisi, ktorý stojí 20 lari cca. 7 eur. Pôvodne som chcel isť lokálnou dopravou tzv. „maršrutka“ (ja som ju premenoval na matriošku), avšak žiadnu som na letisku nenašiel, cesta by aj tak trvala sto rokov a ponáhľal som sa za frajerkou, ktorá ma už (dúfajme) netrpezlivo čakala v Tbilisi.

Jazda z Kutaisi trvala 5 hodín. Cestou som si v spánku ešte kvalitne obil čelo o okno, nech mám k tej 5cm dlhej jazve aj hrču. Ak nebudete pospávať tak určite sledujte okolitú prírodu a všadeprítomné kravy. Tie sa na ceste prechádzajú, postávajú a niekedy aj spia rovno na strede cesty. Domy a bytovky sú tu značne ošarpané a zanedbané, no toľko mercedesov a BMW neuvidíte ani v Nemecku. Cesty sú rovnako katastrofálne ako na Slovensku. Samá jama.

V Gruzínsku jedine rusky, anglicky sa tu dohovoríte len vo výnimočných prípadoch v turistických agenturách. Na zastávke som zastavil taxikára, aby ma odviezol na hotel. Cesta trvá dve minúty, čo mu 5 krát v slovenčine opakujem. On mi však aj tak naúčtuje takmer 4 eurá za dve minúty jazdy. Hneď prvý deň som mal z Gruzíncov veľmi divný pocit a neprišli mi tak milí, ako sa o nich hovorí. Postupom času sa to začalo meniť výrazne k lepšiemu.

S Evičkou vyrážame objavovať nočné Tbilisi. Zaujímavé mesto kde sa futuristické, moderné budovy miešajú s 1500 rokov starými kostolmi. Na kopec za mestom vedie lanovka ( 3 eur) odkiaľ je krásny výhľad na centrum. V malom bare sme si dali najdrahšie pivo v Gruzínsku za 7 lari ( cca. 3 eur ). Normálne stojí tak 4 lari.  Keď som požiadal čašníka o účet ukázal mi prostredník tzv. „FUCK OFF“. Beriem to ako znamenie, že pochopil čo chcem.

Je už takmer polnoc a snažíme sa nájsť dobrú reštiku z TripAdvisor. Google nás naviguje na tri rôzne miesta až nám nakoniec tetuška z obchodu povie „Eta restavracija net“. Hodina v prdeli a po 5 hviezdičkovej reštike sa zľahla zem. V centre mesta sme však našli skvelý podnik, kde sme prvý krát ochutnali miestne špeciality. Gruzínska kuchyňa je vraj štvrtá najlepšia na svete a ja by som ju dal pokojne na prvé miesto. Tradičných kačapuri, čo je kysnuté cesto plnené syrom, zemiakom, hubami, vajíčkom sa nevieme dojesť. Na diétu tu rozhodne zabudnite. Tradičným nápojom je „čača“, niečo ako silnejšia vodka vyrábaná z hrozna . Mal som ich dosť veľa za 10 dní ale ani jeden raz som za ňu neplatil. Musel som však piť aj za Evku, ktorá našťastie tvrdé nepije a tak ostalo viac pre mňa.

Na druhý deň vyspaní do ružova po 10 hodinách spánku pokračujeme na stanicu metra Didube, odkiaľ premáva maršrutka ( cca. 4 eur ) medzi Tbilisi a dedinou Stepantsminda ( Kazbeki ) v Kaukazských horách. Lístok na metro, alebo autobus mhd stojí 0,5 lari, skoro nič.  Nakoniec po hodinovom čakaní, kým sa matrioška naplní berieme taxík s japonským turistom. Evička si s mladíkom rovno naplánovala dovolenku v Japonsku. Maršrutky tu z pravidla idú až keď sú úplne plné. Taxík však stojí len o trošku viac a cestou zastaví na zaujímavých miestach. Ešte pred odchodom som zašiel na záchod, kde ma najskôr stará pani za okienkom zdrbala, že som utrhol viac toaletného papiere, ako je v Gruzínsku štandard. Nehovoriac o tom, že som nechal 25 percentné prepitné. Toalety moslimské, no vôbec som si to neužil teda.

Na raňajky opretí o auto dávame ďalšie kačapuri. Dovolil som si vyložiť nohu na nárazník 20 ročného opla, na čo náš 80 ročný šofér pohotovo reagoval, zdrbal ma a handrou auto vyleštil. Po 3 hodinách prichádzame do dediny Stepantsminda v regióne Kazbeki. Malebná dedinka nad ktorou sa týči 5 000 metrov vysoká hora Kazbek. Vraj je to jedna z najľahších 5 tisícok, na ktorú nepotrebujete sprievodcu a ani žiadny predražený permit.

Ubytovanie sme si našli v Guest house za 15 Eur / izba na okraji dediny čo najbližšie k nášmu prvému treku na ľadovec Gergeti. „GOOGLE MARKET“ v centre mesta je ďaleko a tak sme navštívili malý „magazín“ (obchod po gruzínsky) kúsok od “hotela”. Babička tam toho moc nemá. Veľmi rýchlo sme zabudli na proteínové tyčinky, oriešky, paštétu a kúpili sme chleba, štangľu salámy a 85 % čokoládu. So stravovaním tu nie je problém. Buď vám uvaria v GuestHouse, alebo zájdete do reštiky. Ceny nízke a jedlo vynikajúce. Tento krát sme sa rozhodli pre polievku, ktorú sused robí v kotlíku na záhrade. Ceny treba zjednávať vždy a všade. Za pivo sme zaplatili a dva poldecáky čači sme dostali aj dnes zadarmo

POKRAČOVANIE 

The post Prílet do Gruzínska a cesta do Kazbeki appeared first on .