Po nekonečnom treku k jazeru Ala-Kul potrebujeme deň oddych. Sergej a Ľuba z „GUEST HOUSE on DERBISHEVA“ nás tak, ako všade prívitali čajom, chlebom a domácim džemom. Čaju som tu vypil tak 100 litrov.

V guesthouse sme sa zoznámili s Luciou a jej poľským priateľom Tomaszom. Po vzhliadnutí ich fotiek z oblasti okolo dediny Sary-Mogul operatívne kupujeme letenky z hlavného mesta Biškek na juh krajiny, do mesta Osh. Zbytok večera sme sa snažili naladiť futbal. Hralo Rusko so Saudskou Arábiou. Sergej takmer vyhodil telku z okna a po žene hodil nedofajčenú cigaretu. V rámci srandy samozrejme.
Na druhý deň pokračujeme maršrutkou okolo jazera Issyk-Kul do hlavného mesta, ktoré pripomína Bratislavu vo veľmi starých komunistických časoch. Potraviny sú tu lacné a ochranné sklo na mobil stojí len 1 Eur aj s aplikáciou. Liter benzínu okolo 50 centov a najlacnejšie cigarety 40 centov.

V hosteli nás ubytovala Ruska, ktorá nám síce predala apartmán s manželskou postelou, no nakoniec vysvitlo, že už v ňom tretí deň prespáva francúzsky pár. Nevadí, uspokojili sme sa s „dorm“ (zmiešaná izba). Pomaly si zvykáme  na povinné vyzúvanie pred vstupom do domu. Kyrgistan je moslimská krajina.

Na druhý deň sme čakanie na odlet skrátili výletom do NP Ala Archa hneď za mestom a nákupom slnečných okuliarov, ktoré som ako inak stratil. Znova  maršrutkou ideme na letisko a po 2 ozajstných kávach odlietame na juh krajiny, do mesta Osh. Toto mesto je silne moslimské. Na hosteli je nás privítal nápis „No alcohol, no smoking, 50 USD fee“. Miesto piva nám tak spoločnosť robil obrovský šváb v kúpelke.

Ráno majiteľka hostela zavolala rodinu, ktorá išla do našej konečnej destinácie, Sary-Moghul. Toto je typické pre Kyrgistan. Ľudia tu zarábajú od 100 do 200 Eur mesačne a každý SOM (domáca mena) sa počíta. Ak stopnete auto tak budete musieť zaplatiť.

Nakoniec vystupujeme v  mestečku Sari-Tash. O Sary-Moghul sme sa dočítali, že je dosť „creepy“. Čo je fakt, okrem piesočnej búrky, 50 ročných áut LADA a nedostavaných domov tam nie je nič.

V Sari-Tash sme sa teda ubytovali v druhom guesthouse. Bol drahší, ako prví, lenže 10 ročný Daniel nás dostal svojim úsmevom, úprimným pohľadom a usopleným nosom. Staral sa o nás, ako nikto predtým. Úžasný chlapec, ktorý to v živote, tak ako väčšina tunajších detí nemá jednoduché. V mladom veku sa stará o business, neustále dolieva čaj, dáva pozor na svojho deda a ešte stíha provokovať kamarátov peniazmi, ktoré sme mu dali za ubytovanie. V ten deň sme ešte stihli vybehnúť na prvý kopec, odkiaľ sme malý celý Pamír ako na dlani.

Na druhý deň pokračujeme stopom za 300 SOM do Sary-Moghul, odkiaľ je to už len 22 kilometrov do kempu „Peak Lenina,“ priamo pod horou Lenina týčiacou sa do výšky 7134 metrov. Po 10 kilometroch máme toho plné zuby. Stopli sme prvé auto, ktoré ten deň okolo nás išlo.

V kempe nás privítal Abdul, typický moslim s fešnou čiapkou na hlave. S celou rodinou sa musíme vyfotiť vedľa solárneho panelu z „US AID“, ktorý musí byť jasne viditeľný. Abdul komunikuje len so mňou, ako keby bola Evka menejcenná. V ich kultúre je to tak stále funguje.

Keďže sme ušetrili nejaké sily a stále je len kolo obeda, pokračujeme k „Lenin Base Camp“ a ďalej po  majestátnom kopci až k prvému snehovému poľu. Samotná hora nie je veľmi pekná, pripomina len hŕbu snehu a ľadu, až sa mi nechce veriť, že dosahuje nadmorskú výšku viac ako 7 kilometrov. Medzi horolezcami je považovaná za jednu z najľahších sedemtisícoviek a cena za výstup začína na 400 USD. To mi povedali priamo v kempe. Samozrejme sa rozlúčte s akýmkoľovek servisom. Za tie prachy si to všetko odnesiete sami. V cene je permit, doprava a sprievodca.

Čaká nás prvá noc v tradičnej jurte, ktoré sú tu na každom kroku. Kyrgisi sú nomádsky národ. Každé leto sa sťahujú do hôr, aby sa starali o svoj dobytok a v súčasnej dobe aj zarobili na turistoch. Na zimu sa znova sťahujú do miest.

Čo je jurta?

Jedná sa o nomádsky príbytok z drevenej konštrukcie, pokrytý plachtami, igelitom, kobercami, alebo kožou zvieraťa. V strede jurty sa nachádza piecka, ktorá síce prístrešok vykúri na dobrých 30 stupňov, ale nad ránom je tam zas poriadna kemra. Hlavne ak spíte vo výške okolo 4 000 m.n.m., kde sa ani ľadové krúpy nestačia roztopiť na vodu. Okrem júrt má každý kemp svoj prepravný kontajner s plastovými oknami, kuchyňou a jedálňou. Ja jednej strane tradičná jurta a vedľa nej 20 metrová plechová škatula s nápisom „CHINA SHIPPING“. Účel svetí prostriedky.

Ďalší deň pokračujeme na krátku túru k tyrkysovým jazierkam. Pri pohľade na zelenú lúku plnú malých jazier sa mi nechce veriť, že za nami sa dvíhajú zasnežené hory pohoria Pamír. S Evkou toho máme dosť a zvyšok  dňa relaxujeme v našej jurte bez signálu, telky, bez internetu. Donútil som ju hrať „meno, mesto, zviera, vec“. Vydržala tri kolá.

Ráno sme sa zviezli naspäť do Sary-Moghul s francúzskou rodinou. Abdul náš už čaká vo svojom ďalšom gueshouse priamo v dedine. Skutočne podnikavý chlapík.

Je tu zima, ale stále sa podstivo vyzúvame. Nebudeme predsa hrešiť v moslimskom dome. Pri večeri nechápavo krútim hlavou, keď vidím moslima v špinavých čižmách ležiaceho na gauči. World is upside down.

The post K pohoriu Pamír medzi nomádov appeared first on .

Aj keď sme v Kyrgistan neplánovali žiadne viacdenné  túry, prechod cez jazero a sedlo Ala-Kul sme si nemohli nechať ujsť. Ako prvé sme museli vyriešiť výbavu. Nemali sme totiž ani spacáky,  stan, karimatky a ani batoh, kde by sme to všetko zbalili.Čakalo nás 72 kilometrov a stúpanie z 1900 m.n.m. do najvyššieho bodu „Ala-Kul Pass“ vo výške 3900 m.n.m. Túra začína v meste Karakol, ktoré sa nachádza 5 hodín cesty na východ od hlavného mesta Biškek, na pobreží druhého najväčšieho horského jazera Issyk-Kul.Otváracie hodiny všetkých požičovní sú v Karokole od 9:00 do 17:00, čiže v čase, keď už chcete byť na horách. Celkovo je turizmus v Kyrgistane veľmi slabo rozvinutý a samotné mesto nemá čím zaujať, tak ako väčšina miest v krajine. Hlavné mesto vyzerá ako Bratislava pred 50 rokmi. Cesty majú však lepšie ako u nás.

O 9 ráno sa lúčime so Sergejom a Ľubou a vyrážame požičať spacáky z roku 1970, karimatky, ktoré držia pokope silou vôle, „novú“ krosnu bez pláštenky a stan v plátenom obale. Naša outdoor výbava teda sľubovala veľké trojdňové dobrodružstvo v pohorí Tian Shan. Len pre porovnanie, na trojmesačnú cestu do Južnej Ameriky som sa vydal so 60 litrovým batohom, teraz, na trojdňový trek beriem 100 litrový batoh, ktorým som v meste zdemoloval stánok s ovocím.

Zmätený taxikár nás odviezol k bráne národného parku, ktorý začína priamo za mestom. Premáva tu aj maršrutka ( miestna MHD ) číslo 102. Po zaplatení vstupného (250 SOM) vyrážame na 4 hodinovú prechádzku popri rieke Karakol. Aj keď nám počasie nie úplne vyšlo, výhľady na údolie plné divých koní sú prekrásne. V diaľke sa dvíhajú zasnežené vrchy pohoria Tian Shan.

Hneď za mostom začíname prudko stúpať k prvému kempu „BAR“ vo výške 2900 m.n.m. Rozkladáme stan a na naše prekvapenie je kompletný a na tunajšie pomery aj kvalitný. Dokonca prežil aj večerné krupobitie.

Noc bola veľmi chladná, ale nejak sme to v našich prehistorických spacákoch zvládli. O 6 ráno pokračujeme  v prudkom výstupe k jazeru Ala-Kul. Máme krásny slnečný deň a okrem mojej 100 litrovej krosny, ktorej bederné pásy sa mi zarezávajú do tela, sa nemám na čo sťažovať. Evka postupne zhadzuje vrstvy oblečenia a nedočkavo čaká na slnečné lúče ukryté za vysokými horami.

Po 2 hodinách sme dorazili k jazeru, spadla nám obom sánka. Na fotkách tyrkysovo-modré jazero  je v polke júna ešte stále kompletne zamrznuté. K najvyššiemu bodu nášho treku vo výške 3900 metrov treba ešte dve hodiny.

Bojujeme so strmím stúpaním a nadmorskou výškou, na aklimatizáciu nebol čas. Posledných 100 metrov je nekonečných. O desiatej sme však na vrchole a okolité hory máme ako na dlani. Nevadí nám ani zamrznuté jazero Ala-Kul a ani partia ruských turistov, ktorá prekonáva 5 horských sediel počas 10 dní.

Severná strana sedla je stále pod snehom. Snažíme sa traverzovať, lenže snehu je tu toľko, že sa stále viac a viac zabárame, miestami až po pás. Nakoniec sme naše úsilie vzdali a nebezpečný úsek zišli po zadku. Totálne mokrí sledujeme Rusov, ktorí sa pokúšajú o to isté. Celý čas tohoto zostupu sme sa báli, aby sa neodtrhol snehový previs nad nami, ktorý sa ruskí turisti snažili lanami odrezať.

Čaká nás ešte 15 kilometrov zeleným udolím do najbližšieho kempu, kde strávime druhú noc.  Keď sme sa opýtali na večeru, tak odpoveď bola jasná. „Dinner is komplex, tomato, komplex.“ Nakoniec to bola polievka a mrkvový šalát za 350 SOM, teda cca. 4 Eurá. Burger v jednej z najlepších reštaurácií v hlavnom meste stál len o 1,5 Eur viac. Ale komplex, je komplex.

Sme unavení, ale stálo to za to. Tretí deň  sa znova prebúdzame do slnečného rána a pred nami je posledných 15 kilometrov do dediny Altyn Arashan. Sto litrový „monster“ ma zabíja. Evka má toho tiež dosť, ale statočne bojujeme. Samozrejme sa mi cestou podarilo stratiť okuliare, čo mi náladu vôbec nezlepšilo. Posledné 4 kilometre pred cieľom sme zastavili auto idúce do Karakol. Cestou sa pokazilo a tak sme museli stopnúť ďalšie. V Kyrgistane Vám vždy niekto zastane, ale za finančnú kompenzáciu.

Únavení sme opäť došli k Sergejovi a Ľube, ktorí už pre nás nemali voľnú izbu, ale pohotovo vymysleli záložný plán a miestnosť plnú harabúrd premenili v celkom slušnú spálňu. Sergej dokonca vyliezol na strechu svojho domu, aby sme mali z úvodného zápasu MS vo futbale ten najlepší zážitok. Anténa však bola proti.

Tento 3 dňový trek v pohorí Tian Shan bol pre mňa tým najlepším, čo som v Kyrgistane zažil. Aj keď je fyzicky veľmi náročný, určite ho každému odporúčam.

The post Trojdňový trek k jazeru Ala-Kul appeared first on .