Predposledný deň v Gruzínsku sme odštartovali tradičnými raňajkami. Na stole je presne to isté, čo deň predtým na večeru. Pani Mária navyše pridala syr, ktorý sa tvarom, aj chuťou podobá na kysnuté cesto. O pol ôsmej sme pripravení vyraziť. Nemecký turista v rifloch,  šuštiačke „Bayern Můnchen“ a s igelitkou plnou kačapuri je pripravený vyraziť s nami. Usudzujem, že je trochu strihnutý, veď kto normálny sa vyberie na ľadovec pod najvyššou horou Gruzínska s igelitovou taškou. „Normálnosť“ je samozrejme veľmi relatívna a treba fandiť aj takýmto turistom.

Po výdatných dažďoch steká voda z kopcov do údolia a my sa brodíme bahnom a močiarmi pomalšie, ako korytnačky. Ten nemecký turista nás dokonca obehol. Od cesty sme odrezaní novovzniknutou riekou a márne hľadáme miesto, kde by ju bolo možné bezpečne prekročiť. Keby som bol sám, tak by som sa do toho vrhol po hlave, ale Evka je z nás tá rozumnejšia a žiadne riskovanie sa nekoná. Časom nás dobehnú dvaja turisti so sprievodcom, ktorý nám ukázal správny smer. Po dobrej hodine sme znova na suchej „jeep road“. Najvyššia hora Shkara je kompletne pod snehom, údolie pod ňou je naopak krásne zelené. Pohľad na túto scenériu je jeden z najkrajších, aké som v Gruzínsku videl. Jedinou chybičkou bolo, že Shkhara sa nám za celý deň úplne neukázala a neustále bola z časti zahalená mrakmi.

Pod ľadovcom nás sprievodca upozorňuje, aby sme ďalej  nepokračovali, vraj je to nebezpečné. Keď sa nám zjavil z dohľadu, pokračovali sme ďalej po nespevnenej hore až na samotný ľadovec, ktorý sa postupne stráca v oblakoch. Spoločnosť nám robia japonskí turisti, ktorí sa tu nechali vyviesť autami, aj so svojou niekoľko kilovou  „foto“ technikou a samozrejme s dronom, ktorý nám bzučí nad hlavami. ( Slovíčko „dron“ môj MS Word ani nenašiel v slovníku). Časy, keď šikmáci chodili po horách len s troma foťákmi sú tak nenávratne preč, odteraz chodia už aj s lietajúcou kamerou.

Cestou naspäť máme trošku problém s orientáciou, ale nakoniec sme našli ten správny chodník. Naivne si myslíme, že rieka, ktorú sme nemohli prekročiť sa pod slnečnými lúčmi vyparila. Miesto, kde sme ju mohli bezpečne prejsť  sme dávno minuli a tak nám neostáva nič iné, len sa prebrodiť v tom najsilnejšom prúde. 15 minút obchádzame breh a hľadáme optimálne miesto, ktoré neexistuje. Našou záchranou môžu byť ruskí turisti, ktorí 4×4 autami prekračujú rieku. Evička ich zastaví a poprosí o pomoc. Hnusne, arogantne nás poslali do riti.  Nemáme na výber. Zobúvame topánky, nohavice a vstupujeme do ľadovo studenej vody. V polke mi už vykrúca členky, ale nakoniec sa podarilo. Sme bezpečne na druhej strane, pár kilometrov od Ušguli.

Pani Mária nás už čaká s obedom, ale najskôr nám vystaví účet za jej pohostenie. Ubytovanie stojí 40 lari, plus 80 za večeru a raňajky, na ktoré sme boli vraj pozvaní. Jej dcéra mi deň predtým povedala, „dinner is included“. Doteraz neviem, ako to vlastne myslela. Účet samozrejme s úsmevom zaplatíme a rozlúčime sa.

Šofér Gogi, ktorý nás mal odviesť do Mestie sa ozval cez facebook, že dnes nedorazí. Padol nám tak odvoz a musíme niečo vymyslieť. V „centre“ dediny stojí policajné auto. Evička rozpustí blond vlasy a o pár minút je odvoz vybavený. Najlepšie na tom je, že je zadarmo. Na korbe auta sa s nami zvezú tri Češky. Policajtovi sa odmeníme dvojhodinovou konverzáciu v angličtine.

Po dvoch hodinách sme v Mestii. Google nás znova naviguje do miest, na ktorých nie je ani zmienka po „guest house“. Na ceste sme zastavili dve objemnejšie pani, ktoré tam zavolali a vybavili to za nás. Máme čakať pred bankou, vraj niekto príde. Po 15 minútach prišlo mladé dievča a odprevadilo nás až na izbu. Večeru sme si dopriali v podniku „Woodstock“. Určite odporúčam. Skvelé jedlo a servis za málo peňazí. Čača ako vždy zadarmo.

Na druhý deň sa prebúdzame do oblačného rána. Trek k jazerám Korduli vynecháme. Za posledný týždeň sme len po horách nachodili cez 100 kilometrov. Po rannej kávičke v podniku, kde všetky baby chodili na pánsky záchod, sme sa vybrali do múzea „Swaneti“. Nenašli sme ho. Vyliezli sme aspoň na jednu z veží, ktoré dominujú týmto vysokohorským dedinám.

Naša maršrutka odchádza za tri hodiny a čas si krátime veľmi zmysluplne, surfovaním po internete a pitím piva. V turistickej dedine Mestia len za 3 lari. Posledné dve kačapuri a s polhodinovým meškaním vyrážame. Po 5 minútach sa otáčame a vraciame sa na stanicu. Zabudli sme naložiť španielsky pár, ktorý si počas 15 minútovej prestávky spraví tak 200 fotiek. O ôsmej večer prichádzame do Zugdidi, kde sa môj trip končí. Náš autobusár nás pozýva na pivo. Evka celkovo vybavila veľa vecí zadarmo, ja som sa len zviezol popri nej. Krčma, do ktorej ideme je vzdialená celých 50 metrov od stanice. To však nebráni nášmu novému kamarátovi naštartovať maršrutku.  Po pár sekundách vystupujeme a v krčme pivo došlo. Oproti je ďalšia, ja sa už hrniem naspäť do autobusu. Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a tých 5 metrov cez cestu sme zvládli pešo.

V priľahlom parku sa musím s Evkou rozlúčiť. Romantickú chvíľku preťala čierna audina, plná domácich fešákov, ktorí nám na celú ulicu zaspievali niečo po taliansky. Aspoň sa mi tak zdá, že to bola taliančina. Nastupujem do poslednej maršrutky, ktorá ma odvezie na letisko v Kutaisi. Ďalšia noc na letisku a ráno odlet do Berlína.

V Gruzínsku sme teda strávili 10 dní. Rozhodne odporúčam viac. Krajinu dobrého jedla, krásnej prírody a milých ľudí si rozhodne zamilujete.

The post Trek na ľadovec Shkhara a policajný doprovod appeared first on .

Prvýkrát sa prebúdzame do upršaného rána v malom mestečku Lagodehki na hraniciach s Azerbajdžanom. Náš hostiteľ Otto nehovorí anglicky, my nevieme gruzínsky ani rusky. S jeho dcérou sme sa cez telefón dohodli na raňajkách. O siedmej ráno náš čaká praženica z domácich vajec a iné dobroty, ako napríklad čača. Poslednú noc sme z istých dôvodov moc nenaspali, ale čača o siedmej ráno ma prebrala rovnako dobre, ako  vedro studenej vody.  Pijem rovno dve, aby som nekríval.

Hneď po raňajkách nás čaká krátky 5 hodinový trek cez Národný Park k vodopádu Black Grouse. Táto oblasť je vraj plná jeleňov a medveďov. Informačné centrum je ešte zatvorené. Dva krásne psy, ktoré sme pomenovali „Čača“ a „Ludi“ ( pivo po gruzínsky ) sa s nami vybrali ako doprovod. Väčšia Čača išla dva metre za nami a menší Ludi tri metre pred nami. Keď sme zastali my,  zastali aj oni a trpezlivo čakali. Dokonca prešli aj po provizórnom moste cez rieku. Ešte nikdy som nevidel tak verných psov a to nie sme ani ich majitelia.

Trek je príjemná nenáročná prechádzka popri rieke, celkom slušne značená. Ak budete v Lagodehki dlhšie odporúčam trojdňový trek k jazeru „Black Rock Lake“ na hraniciach s Ruskom, alebo jednodňovú túru k väčšiemu vodopádu „Gurgeniani“.

O druhej poobede sme naspäť v informačnom centre. Veľmi moderné a nové, s príjemným personálom a sivým mačiatkom, ktoré je atrakcia pre všetkých návštevníkov. Otto nás už čaká s plným pohárom čači a domáceho vína. Navyše sa ponúkol, že nás odvezie na autobusovú stanicu. Dal som mu vizitku, nevie čo tam je napísané a tak volá svojej dcére. Dohodli sme sa, že mu z Nemecka prinesiem jazdený „Passat“, ten jeho  sa už rozpadá za jazdy.

Maršrutkou za 7 lari sa vraciame do Tbilisi. Celé dve hodiny nás hádže ako skaly v miešačke. Cesty sú v Gruzínsku dvojprúdové, ale dosť široké na to, aby si z nich Gruzínci spravili štvorprúdovku. V hlavnom meste Gruzínska máme ešte pred odjazdom nočného vlaku do Zugdidi dosť času. Dopriali sme si vínko v malom podniku v centre mesta s pekným výhľadom na rieku. Za pol litra vína sme zaplatili cca. 2,5 Eur.

Trošku veselí pokračujeme na hlavnú vlakovú stanicu. Je to len dve zastávky od centra mesta, ale aj za tých pár minút stihla pani, sediaca oproti nám nakresliť portrét, ktorú mi pri vystupovaní s úsmevom podala do ruky.

Na vlakovej stanici je celkom slušný zmätok. Miesto v spiacom vozni na trase trase Tbilisi – Zugdidi stojí 21 lari. Naše dva lístky platíme cez automat, ktorý však nevydáva peniaze naspäť, čiže nás ta cesta stála trošku viac. Tesne pred odjazdom vlaku skáčem z peróna pod koľajnice, na ktoré mi spadla šiltovka. Musím ju vyloviť, mám ju od brata z Nového Zélandu. V tom zhone som niekde položil telefón a cestovné lístky, neviem čo hľadať skôr. Sprievodcovi nemám čo ukázať, ten sa s nami nemazná a volá políciu. Nakoniec sme našli aj lístky aj mobil a naša 8 hodinová cesta z Tbilisi do 330km vzdialeného mesta Zugdidi môže začať. Teraz som si uvedomil, že ten vlak urazil za hodinu „neskutočných“ 40 kilometrov.

O šiestej ráno sa prebúdzame na konečnej. So zalepenými očami nastupujeme ihneď do maršrutky, ktorá nás za 20 lari odvezie do mesta Mestia v regióne Swaneti. Prespal som takmer celú cestu, ale tri veci mi ostali v pamäti. Prvá vec je mŕtva krava ležiaca hore nohami pri ceste. Ďalej som sa zobudil na to, ako šofér stratil po ceste rádio. Nechápem, ale stalo sa. Tretia vec, podľa mňa topka celého tripu. V rozostavanom tuneli, ktorý je vlastne len diera v skale, bez vozovky a osvetlenia sme zastali uprostred. Dôvod?  Šofér zastal na mieste, kde sa cez dieru v skale leje voda a poumýval najskôr predné a neskôr zadné sklo.

V našej maršrutke sme sa zoznámili s dvoma Češkami, s ktorými sme šérli  jeep do Ušguli. Cesta na osobu vyjde cca. 15 Eur, 50 kilometrové dobrodružstvo a kolotoč v jednom trvá 2 hodiny. O tretej sme na mieste, 550 km sme zvládli za 21 hodín.

Šofér Gogi nám odporučil guesthouse, v ktorom nejde teplá voda. Majiteľku sme na to upozornili, ale tá reagovala slovami „If You dont like this guesthouse, maybe you can go to other one“. Hmmm…balíme batoh a pátrame ďalej. Nakoniec nás ubytovala pani Mária, s ktorou dobrú polhodinu vyjednávame izbu. Nakoniec sme sa unavení nejak dohodli, aj keď to bolo veľmi, veľmi komplikované.

Pod kopou jedla sa na večeri doslova prehýbajú stoly. Všetko domáce a hlavne čerstvé kačapuri rovno z pece, ktoré sme už pár hodín nemali. V našom guesthouse sú Fíni, Švedi, Nemci a my. Nechce sa nám baviť s turistami a tak sme si zašli do podniku na víno. Tam sa zjavil Američan z Portlandu, ktorý všetkým rozpráva, kde všade bol a čo všetko videl. Americký afekt a samochvála je posledné po čom dnes túžime. Ráno nás čaká trek na ľadovec Shkhara pod najvyššou horou Gruzínska.

The post Národný Park Lagodehki a dlhá cesta do Ušguli appeared first on .