Ráno sme vychádzali už okolo siedmej, v nonstop potravinách kúpili kávu a raňajky a o 9 už dorazili na ruiny hradu Zakimi. Konečne som nejaké našla. Cestu do Naha mi Max oživil výkladom o austrálskej histórii a rovnako veľa poznal aj z dejín Európy. Oboch som vysadila v meste, kde sme sa rozlúčili. Po natankovaní a vrátení auta ma z auto-požičovne zaviezli na hostel, kde som mala stráviť dve posledné noci na Okinawa. Guest House Grand Naha bol síce masovka, ale mimo sezónu bol takmer prázdny, za fantastickú cenu a priamo v centre. Večer som sa vybrala hľadať reštauráciu, aby som vyskúšala pravé japonské sushi, teda žiadne kaliforia rolky, ale ozajstné morské príšerky na kôpke ryže – nigiri. To čo som mala naservírované pred sebou som si musela najskôr vygoogliť a úprimne okrem lososového, tuniakového a vajíčkového nigiri mi nechutilo nič, čo viac, z morského ježka ma natiahlo a skončil v servítke. Myslím, že sushi na ktoré sme zvyknutí v Európe nemá s tým pravým japonským veľa spoločného.

Ostrov Tokashiki – Okinawa

Nasledujúce ráno som už sedela na trajekte smerom na ostrovček Tokashiki. Prístav je v centre, ľahko sa tam dostanete monorail vlakom za pár drobných. Ja som to mala len 15 minút pešo, tak som si cestou kúpila kávu vo family mart-e a s rezervačným lístkom, ktorý som dostala predchádzajúci deň v prístave som si zakúpila palubný lístok. Trajekt jazdí na ostrov len dva krát denne a počet miest je obmedzený, takže by som počas sezóny určite odporúčala, aby ste si rezerváciu spravili čo najskôr. Samotný lístok sa dá zakúpiť až v deň plavby a stojí cca. 26 Eur vrátane cesty späť. Tokashiki patrí do skupiny Kerama Islands a je z nich najväčší, no asi nie najkrajší. Jeho výhodou ale je, že som si mohla spraviť jednodenný výlet bez toho, aby som tam musela prespať. Na ostatné menšie jazdí trajekt len raz denne a ubytovanie je nutné si zajednať vopred ( a vôbec nie je lacné) alebo to môžete risknúť a zakempiť niekde na pláži.

Raj pre šnorchlovanie – Okinawa

Po priplutí trajektu do prístavu som nasadla na mestský minibus smerom na pláž Aharen, kde som si za poplatok 4 eurá požičala šnorchel a skoro celé tri hodiny strávila šnorchlovaním. Koraly sú tam dosť zničené po pár posledných tajfúnoch, ale podmorský život je dychberúci. More bolo už v tomto období veľmi osviežujúce, ale neustále som plávala, takže mi bolo teplo a stihla som sa aj poopaľovať na pláži. Slnko, krištálovo čisté more a podmorský svet vynieslo tento výlet na číslo jedna na Okinawe. Sledovať korytnačku, ako sa kŕmi na korale a farebné rybky sa kŕmia na nej bol jeden z najkrajších zážitkov vôbec.

Pláž bola takmer prázdna a v mori boli asi len štyria ľudia zároveň…hotový raj. Do reči som sa dala so skupinkou študentov zo strednej Ázie a neskôr aj s vojakom z Alabamy, ktorý slúži na Okinawe, kam ho prevelili po tom, ako mu zrušili odvelenie do Afganistánu, takže je namiesto pekla v raji. Keď som mu na jeho otázku odkiaľ som odpovedala, že zo Slovenska, spýtal sa, či je to niekde v Rusku. Geografické znalosti američanov ma nikdy neprestanú baviť Pred odjazdom autobusu som si ešte kúpila výbornú zmrzlinu s príchuťou beni imo, teda japonských sladkých fialových zemiakov zo stánku fanšízy Blue Seal, pôvodne americkej spoločnosti, ktorá v US zkrachovala, no na Okinawe je úspešná dodnes.

Prvý japonský ramen

75 minútovú cestu späť som aj napriek svojej morskej chorobe prežila relatívne v pohode a po 15 min prechádzke do hostela mi nevoľnosť prešla úplne. Ešte som sa len vyzúvala v chodbičke, keď som zazrela Maxa ako nakúka do kuchyne. Na naše veľké prekvapenie sme obaja našu poslednú noc na Okinawe trávili v rovnakom hosteli. Na večer som mala vyhliadnutú reštauráciu na japonský ramen, ktorý som do vtedy ešte nikdy neochutnala a Max sa ku mne nadšene pridal, keďže je to jeho najobľúbenejšie lokálne jedlo. Dva roky pracoval v Tokiu ako prekladateľ, takže som mala na večer aj vlastného tlmočníka a tento raz experta na japonské tradície a históriu. Ramen bol úžasný, pri odchode z reštaurácie som sa v japončine poďakovala za výborné jedlo frázou, ktorá doslovne znamená „ďakujem za hostinu“ a zabudla ju hneď ako sa za mnou zavreli dvere.

Odletiam domov

V deň odletu som mala ešte pár hodín, tak som sa motala po meste, kúpila nejaké pohladnice a na letisko vyrazila s pár hodinovým predstihom. Čas som využila blúdením po duty free zóne, kde som ochutnávala predovšetkým sušienky a koláčiky z beni imo, ale úprimne dobrá bola asi len tá zmrzlina. Na check-ine som si ešte chvíľu myslela, že neodletím, keďže si nevedeli rady s mojím pasom a chceli odo mňa nejaký doklad, že mám povolenie na pobyt v ČR. Nepomohl ani môj výklad o EU, stále prichádzali iní zamestnanci, niekam telefonovali a niečo ťukali do počítača. Za normálnych okolností by som už začínala byť podráždená, ale prístup Japoniek mi to neumožnil. „Soo sorryy maaam, securityy check maaam“, spolu s úsmevom, klaňaním a pobehovaním hore dole malinkými krôčikmi bolo proste rozkošné. Kľudne by som ich sledovala aj dlhšie ako tú pol hoďku, ktorú som nakoniec pri check-ine strávila. Ostatné kontroly prebehli už bez zdržania a tak som po šiestich úžasných dňoch odletela naspäť domov s presvedčením, že do Japonska sa raz určite vrátim.

The post Týždeň na ostrove Okinawa, 2. časť appeared first on .

autor: Eva Fronko

Japonsko bolo už dlhé roky na mojom cestovateľskom bucket liste, takže stačil jediný impulz v podobe lacnej letenky a zostávajúcej dovolenky a o dva týždne som už sedela v lietadle smerom na Okinawa. Ostrov Okinawa je jednou z japonských prefektúr, ktorá zahrňuje 150 ostrovov vo Východo-čínskom mori a nachádza sa na pol ceste medzi Taiwanom a japonskou pevninou.

Môj výlet sa začal príletom do hlavného mesta Naha, kde som si požičala auto a vyrazila na sever ostrova. Bolo to pre mňa prvý krát, kedy som šoférovala po ľavej strane cesty a aj keď som sa celý čas musela nesmierne sústrediť a dávať pozor, tak som rada, že túto skúsenosť som absolvovala v Japonsku. Tamojší vodiči sú veľmi opatrní a poctiví šoféri, čo v podstate vystihuje aj ich povahu. Japoncov som si zamilovala veľmi rýchlo, sú to ľudia pokojní, úctiví, pokorní a nápomocní, ktorí sa s vami veľmi radi porozprávajú, aj keď nevedia ani slovo anglicky, no vedia prejaviť záujem, ktorý je nenútený a prirodzený.

Najsevernejší cíp v Cape Hedo

Mojím cieľom bol Cape Hedo, kam som plánovala dôjsť ešte ten večer, ale keďže som za posledné dva dni spala asi tak hodinu a pol, zabalila som to 20km pred cieľom a prespala v aute na parkovisku pri malom motoreste. Zobudila som sa už o tretej ráno, zatelefonovala som si s manželom a okolo pol piatej vyrazila na cestu. Ešte doma po prečítaní pár blogov som sa rozhodla nekupovať sim kartu s dátami a neobanovala som. Wifi pripojenie bolo snáď na každej pumpe, motoreste/mini nákupnom centre, guest house a niekedy aj len tak na ulici. Spojenie bolo výborné a dátová sim vychádzala cca. na 25 eur na týždeň, takže som aj ušetrila.

Na Cape Hedo som dorazila ešte za tmy, tak som si v automate kúpila latté kávu v plechovke  a v aute pozerala priateľov. Nápojové automaty by asi mali mať Japonci vyobrazené na štátnej vlajke, lebo sú úplne všade a v mestách na ne natrafíte tak každých dvadsať metrov. Keď sa more začalo farbiť na oranžovo, vyšla som cestičkou k útesom a so zatajeným dychom sledovala najkrajší východ slnka v mojom živote. Veľmi oprávnene sa Japonsku hovorí krajina vychádzajúceho Slnka a už len tento samotný zážitok stál za celú tú cestu.

Japonský diviak

Z Cape Hedo som sa presunula do pár kilometrov vzdialeného parku navštíviť najposvätnejšie miesto na Okinawe Daisekirinzan. Info centrum bolo o siedmej ráno ešte zatvorené, takže som sa vyhla zaplateniu vstupného a v parku bola úplne sama. Hneď pri vstupe do lesa ma prekvapil had, takže potom som sa už celú cestu len poriadne dívala pod nohy a sledovala všetky ovísajúce konáre stromov. Highlight prechádzky bol 20m vysoký Gajumaru, známy ako kráčajúci strom, ktorý svoje konáre zapúšťa do zeme a mení na korene a pomaly sa posúva.

Autom som ďalej vyrazila na východ ostrova a cestou sa zastavila na vyhliadkovej pláži, ktorú mi z nejakého dôvodu odporučili google maps. Pláž bola pekná, ale viedla k nej celkom slušná štreka zarastená trávou, takže som zase len sledovala kam stúpam. Tu ma ale namiesto hada prekvapil japonský diviak, ktorý odskákal pár metrov predo mnou do húštiny a ja som si po návrate k autu sľúbila, že už sa nikde sama túlať nebudem.

Národný Park Yanbaru

Na ceste späť na západ do mestečka Okuma, kde som strávila poslednú noc som sa vybrala krížom cez kopce a cestou si užívala krásne výhľady. V meste som si v potravinách kúpila sushi rolky za 2 eurá, najedla sa a pokračovala na malú vyhliadku v národnom parku Yanbaru a potom rovno na vodopád Hiji.

Za vstup na trek k vodopádu som v infocentre zaplatila 4 eurá, poprezerala nejaké plagáty ohľadom tamojšej fauny a flóry, ktoré ale boli len v japončine a vydala sa na veľmi nenáročnú túru po pekne značenej cestičke. Trek mal trvať 45 minút, ale tento údaj asi zahŕňal aj čítanie náučných tabúľ (znova len v japončine), takže som cieľ dosiahla už za 25 minút spolu s dvoma skupinami študentov, ktorých som cestou dobehla.

Tí si tam, ako už je v Japonsku zvykom, spravili rýchlo spoločnú fotku a hneď sa vybrali aj naspäť. Ja som si pohľad na vodopád užívala a čakala, kedy tam ostanem sama, aby som sa vykúpala, ale po mne akoby sa vrece roztrhlo a stále prichádzali nejaký ľudia. Po pol hodine som to vzdala a vrátila sa späť k autu. Po veľmi náročnom dni som sa ešte vykúpala na krásnej Okuma beach a presunula sa na ostrov Yagaji do guesthousu Waraemon. Ostrov je spojený s Okinawou a s ďalším ostrovčekom Kouri mostami, kde sú veľmi pekné vyhliadky na more a všeliaké skalné útvary a tiež tam nájdete krásne pláže.

Akvárium Churaumi

Na druhý deň som bola už o štvrtej ráno hore. Na pláne som mala návštevu jedného z najväčších aquárii sveta Churaumi a priľahlých atrakcií ako záhradu Tropical Dream a Native Okinawa village múzeum. Vstupné bolo tak ako na všetky turistické miesta na Okinawe veľmi nízke a takisto sa mi nestalo, že by som niekde platila parkovné. Vstup do aquária stál v prepočte cca. 16 eur a zahŕňal aj fantastickú Dolphin show. Za poplatok cca. 4 eurá som si kúpila kýblik s rybami a kŕmila delfína. Poprosila som aj vedľa stojacu Aziatku, aby mi spravila fotku, ale zo štyroch záberov som nakoniec na fotke nebola ani ja, ani samotné kŕmenie, len rozmazaný delfín.

Záhrada Tropical dream bola v rekonštrukcii, ale stále veľmi pekná, tak som sa relatívne rýchlo presunula do skanzenu pôvodných obydlí, ktorý bol zadarmo. Takmer každý domček mal nainštalované repráky a po stlačení toho správneho tlačítka sa pustil anglický výklad. V tamojšom info centre ma privítala veľmi príjemná staršia Japonka a pohostila ma čajom. Na ceste späť na ubytovanie som sa ešte chcela zastaviť v parku s ruinami hradu Nago, ale po 20 min blúdení autom a vyšlapaní takmer 700 schodov na kopec som ruiny žiadneho hradu nenašla. Niesla som si so sebou sushi, aby som si ho vychutnala niekde v ruinách s pekným výhľadom, no nakoniec som ho zjedla v aute v bezpečí pred komármi a nenormálnym hlukom tamojších cvrčkov.

Späť do guest house Waraemon som dorazila už takmer za tmy. Vo dverách ma privítal majiteľ Yuki, asi dvadsať ročný chalan a vo vnútri konečne aj ďalší mimosezónny cestovatelia Austrálčan Max a Japonka Miki. Rozprávali sme sa dlho do večera a dohodli na spoločnom výlete a ceste späť do Naha na nasledujúci deň.

The post Týždeň na ostrove Okinawa, 1. časť appeared first on .