Po dlhšom čase sa znova vrátime do Patagónie a dnešnou témou bude jedlo. Síce som počas 6 týždňov stratil takmer 10 kg svojej váhy, hladom som rozhodne netrpel. Energetický výdaj bol niekoľkonásobne vyšší, ako v bežnom živote, ale kalórií som prijímal buď rovnako, alebo o  niečo menej. Nie že by mi nechutilo, ale jednoducho nebolo kedy jesť. Zo začiatku som ani nevedel, čo poriadne zbaliť na 4 dňovú túru, postupom času som nabral skúsenosti.

Ako nakupovať

Je dôležité zistiť, kde sa nachádza posledné väčšie mesto, resp. dedina, kde môžete nakúpiť. Nikdy sa nespoliehajte na to, že si kúpite niečo cestou počas samotnej túry. Patagónia je divočina a okrem vody potrebujete všetko nakúpiť dopredu. Druhou dôležitou vecou je nakupovať efektívne, s rozumom. Len toľko, koľko skutočne potrebujete. Vás batoh je už dosť ťažký a každú položku v batohu musíte odniesť na svojom chrbte. Zabudnite na fľaškové pivo, víno, vodné melóny a tak podobne. Potrebujete ľahké, malé, vysoko energetické potraviny za prijateľné ceny. Tie sú v Patagónii drahé, hlavne tie čerstvé.

Aké potraviny som nakupoval

Ak idete na štvordňovú túru, na ktorej strávite tri noci, budete potrebovať trikrát raňajky, trikrát obed a trikrát večeru. Moje nákupy boli ako cez kopirák. Na raňajky káva, ovsená kaša, sušené mlieko, hrozienka, banán, prípadne iné ovocie. Na obed čokoláda, jablko, alebo cookies. Viem, žiadna sláva, ale je to lacná energia, ktorú počas dňa potrebujete. Na večeru cestoviny s paradajkovou omáčkou a tuniakom. Toto jedlo som mal veľmi často. Samozrejme nie je to žiadna chuťovka a tak je treba obmieňať. Alternatívou bolo pečivo, avokádo, syr a saláma. Ryžu som varil asi len raz, pretože je to dlhý proces. Nakoniec poslúžila pri sušení foťáku. Vajíčka sú tiež super, len treba zakúpiť tvrdý plastový obal, inak budú rozšľahané medzi vecami. Ďalej môžete pribaliť energetické tyčinky, ovocné pyré, orechy. Nezabudnite, že ak chcete variť musíte so sebou ťahať varič, hrniec, plynovú bombu, olej a soľ. To je to úplne najzákladnejšie.

Voda

Tá je v prírode ľahko dostupná, stačí litrová fľaša, ktorú počas túry dopĺňate z potokov a riek. Vodný filter som nepoužíval. Ak vás nebaví piť čistú vodu, dochutiť ju môžete šumienkami, ktoré sa dajú kúpiť v každom väčšom obchode. Vymoženosti, ako pivo, kola si doprajete až po príchode do mesta. Mliečne produkty neodporúčam. V lete je na juhu Čile veľmi teplo.

Náklady

Za takýto „štvordňový“ nákup som zaplatil približne 20 Eur. Samozrejme všetko závisí od kvality výrobkov a aj od obchodu, v ktorom nakupujete. Dlho som si myslel, že obchodný reťazec Unimarc je najlacnejší. Nie je to pravda. Malé rodinné obchody majú mnoho tovarov lacnejších než Unimarc. Odporúčam si spraviť zoznam, prejsť sa mestom a postupne nakupovať to, čo je výhodné. Niekde kúpite ovocie, inde orechy a tak ďalej. Okrem toho podporíte miestnych obchodníkov, miesto obrovských obchodných reťazcov. V malých dedinkách sú potraviny všeobecne drahšie, než v mestách. A ďalšie pravidlo, čím južnejšie, tým drahšie a sortiment skromnejší.

Po príchode do mesta si užite všetky dobroty, ktoré civilizácie ponúka. Čilská kuchyňa nie je nijak špeciálna, ale aj za pečenú klobásu budete vďačný. Národným jedlom v Čile je „completo“ na niekoľko spôsobov. Je to vlastne hot-dog doplnený o avokádo, syr a kadejaké omáčky. Na kvalitnú kávu zabudnite. Čile nie je žiadna kávová veľmoc, za to víno je tu výborné a oproti pivu veľmi lacné. Z ovocia sú to hlavne jablká, hrušky a avokádo. Po príchode z Bolívie som sa bohužiaľ musel rozlúčiť s mangom.

Na záver krátke video o tom ako pripraviť chutnú ovsenú kašu.

The post Ako sa stravovať v Patagónii appeared first on .

O tomto niekoľkodennom treku v Patagónia som pred odchodom do Čile nevedel vôbec nič. Nie je tak populárny ako napríklad Torres del Paine, „koniec sveta“ v Ušuaja, alebo argentínske Bariloche. O tom, že Cerro Castillo rozhodne treba navštíviť som počúval tým viac, čím bližšie som sa bol k regiónu Aisén, ktorý je podľa mňa z celej Patagónie najkrajší.

Čo je Cerro Castillo

Jedná sa o Národný Park veľký 180 000 hektárov v regióne Aisén, kde môžete vidieť visiace ľadovce, prechádzať sa bukovým lesom, kúpať sa v ľadovej vode, prechádzať sa po snehu uprostred leta a obdivovať skutočne zaujímavé hory okolo. Trek má cca. 45 kilometrov a je možné ho absolvovať za 3 – 4 dni. Odporúčam druhú variantu. K lagúne Cerro Castillo sa dá dostať aj za jeden deň, pokiaľ máte málo času a chcete vidieť aspoň niečo. Výhodou je oveľa, oveľa menej turistov ako v Torres del Paine, alebo v El Chaltén.

Veľmi pekné video o 4 dňovom treku. Je lepšie raz vidieť, než stokrát počuť

Koľko ma to bude stáť?

Ak vydržíte celé 4 dni na vode a lesnom ovocí a pokiaľ nebudete musieť platiť vstup, tak vás tento výlet vyjde úplne zadarmo. Ja som jedlo nakúpil asi za 20 Eur v meste Coyhaique a 7 Eur vstupné som nakoniec neplatil.

Kedy sa na trek vydať?

Najstabilnejšie počasie je v januári a februári. Tak ako v celej Patagónii je ťažké niečo predvídať. Ja som mal slnečno a teplo celé 4 dni, ale poznám ľudí, ktorí šli na trek už trikrát a ani raz ho kvôli počasiu nedokončili.

Čo si zbaliť?

Určite si zakúpte varič, plynovú bombu, jedlo ( ľahké, skladné a trvanlivé ), kvalitný stan, spacák s komfortom do nuly, karimatku, kvalitné topánky, čelovku a vlastne to čo treba všade na viacdenné treky. Ešte by som pripojil dobré slnečné okuliare a opaľovací krém 50+. Ak sa pozriete na mapu tak sa tento región nachádza oveľa južnejšie než Juhoafrická Republika a slnko je tu veľmi silné.

Príchod do NP Cerro Castillo

Pokiaľ prilietate na letisko Balmaceda, tento NP bude pravdepodobne to prvé, čo počas svojho dobrodružstva v Patagónii navštívite. Letisko je od začiatku treku v Las Horquetas vzdialené len 43 kilometrov, čo hravo zvládnete za pol hodinu. Pokiaľ auto nemáte, odporúčam stopovať. V Čile je stopovanie rýchle, bezpečné a zadarmo. Viac v článku o mojom stopovaní v Čile. Odporúčam si cestu predĺžiť o pár desiatok kilometrov a staviť sa v meste Coyhaique, ktoré bude na najbližšie týždne prvé a posledné „veľké mesto“, kde máte možnosť nakúpiť všetko, čo potrebujete. Od relatívne lacných potravín až po outdoor vybavenie. Ďalšie mestečká ponúkajú len to základné a najdôležitejšie.

Ja som svoju cesto do Cerro Castillo začal práve v tomto meste. Nákup jedla v supermarkete, doplnenie plynovej bomby, kvalitný 10 hodinový spánok u babičky, ktorá mi vypratala izbu svojej vnučky, navarila večeru a raňajky a popýtala len 20 Eur. Vnučka Alexandra sa musela na noc zložiť v ocovej dodávke. Po 10 minútovej „hádke“, kto bude v tom aute spať nás musel rozseknúť až dedko, ktorý Saške priniesol matrac, vrazil jej ho do ruky a poslal do garáže.

Tento zážitok ma vykoľajil natoľko, až som na druhý deň zabudol peniaze a pas na múriku pred supermarketom. Našťastie som sa po pár minútach spamätal a všetko našiel.

Na obed som už stopoval za mestom, kde bolo ďalších cca. 15 stopárov. Po hodine sa nad nami zľutoval  šofér nákladiaku, ktorý odvážal porúbané stromy. Za radom zobral všetkých čakajúcich. Po hodine polovicu z nás vysadil na rázcestí a ja som tak bol len pár kilometrov od NP. Po polhodine mi zastavil pár, on bol Nemec, ona Čiľanka. V aute hral soundtrack z filmu „Into the Wild“, a to bola presne tá hudba, ktorú som potreboval počuť.

Ako som po 10 minútach utopil foťák

V Las Horquetas nie je nič, len drevená bránka, ktorú si otvoríte, prekročíte rieku a vydáte sa na 13 kilometrov dlhú túru až do Národného Parku, kde je treba zaplatiť asi 7 Eur za vstup. Cesta je príjemná s peknými výhľadmi a dá sa zvládnuť za 3 – 4 hodiny. Mnoho ľudí hovorí, že je to najnudnejšia pasáž celého výletu, s čím môžem len súhlasiť. Poľná cesta sa strieda s lesom a riekami, ktoré treba prebrodiť. Hneď na začiatku je malá riečka, ponad ktorú vedie most. Neviem ako sa mi to podarilo, ale nevšimol som si ho. Možno to nadšenie a radosť mi položilo klapky na oči a ja som videl len tie hory v diaľke, ku ktorým som sa chcel čo najskôr dostať.

Každopádne som plný elánu vkročil do rieky, prvý, druhý krok a čľup. Na jednom kameni sa mi šmykla noha a ja som rukami napred spadol do priezračnej vody. Samozrejme, že som v pravej ruke držal foťák, ktorý som tam kompletne vykúpal. Počas môjho nadávania som si všimol 10 metrov vzdialený most a môj hnev sa zdvihol o pár úrovní vyššie. Prvých 13 kilometrov som v nádhernom a teplom počasí odkráčal so zaparenými, mokrými nohami a igelitkou, v ktorej som mal ryžu a súčiastky z fotoaparátu.

Po zotmení mi odišla baterka  – svetlo. Nikdy nešetrite na týchto veciach. Čelovka, externá baterka, topánky. Nie je nič horšie, ako ísť po tme v teréne, ktorý nepoznáte.  Po 4 hodinách som sa dostal do parku. Samozrejme tam o tomto čase už nikto nebol. Stan som postavil v prvom kempe, bol som tam úplne sám. O ďalšie dva kilometre sa nachádza kemp Rio Turbio, kde prespia takmer všetci turisti. Dôvodom je zdroj vody a nejaké jednoduché vybavenie, ako latrína, lavičky a stoly.

Ráno bez teplej kávy a výstup na El Panon

Jedna z vecí, na ktorú som sa vždy tešil bola teplá instantná káva so sušeným mliekom. Vyzeralo to na úžasný deň, hlavne potom čo som ráno z ryže vytiahol foťák a on fungoval tak, akoby mu ľadový kúpeľ vôbec neublížil. Moje ďalšie sklamanie prišlo o pár minút. Nakrúcam varič na plynovú bombu a plyn ide kade-tade len nie do variča. Well done Marcel. Znova si dvakrát strihal a raz meral. Prosím, overte si koncovku na variči pred tým ako kúpite plyn. Vyhnete sa sklamaniu, ktoré bolo väčšie ako utopený foťák. Zbalil som stan, spacák, batoh a vyrazil k najbližšiemu kempu, kde na mňa čakala Estelle a Angelo z Belgicka. Boli sme dohodnutý, že ich dobehnem a pôjdeme spolu. Ten deň sa k nám pridal Marcus z Holandska.

Asi 4 km za kempom sa chodník začína vynúť smerom nahor do sedla El Panon, ktorý je celoročne pokrytý ľadom a snehom. Výhľady na okolité ľadovce a vrcholy hôr sú skutočne nádherné. Okrem toho Vám nad hlavami neustále lieta obrovský kondor, ktorý ma rozpätie krídel až tri metre. Zo sedla pokračujete dole k lagúne Cerro Castillo. Približne 15 minút pred lagúnou je kemp na zelenej lúke so skvelým zdrojom pitnej vody z neďalekého potoka. Tento deň je dosť náročný a celkovo zaberie okolo 8 hodín. Vždy sa snažte z kempu vyraziť čo najskôr, aby ste si chytili dobrý „spot“ v ďalšom kempe, mali čas si navariť a pokochať sa okolitou prírodu.

Najsilnejší vietor, aký som zažil

Skoro ráno sme vyrazili a k lagúne, kde sme sa s Angelom vykúpali. Voda mala niečo málo nad nulou. Bodaj by nie, keď na druhej strane sa do lagúny topí ľadovec. Za lagúnou nasleduje výstup na planinu, odkiaľ sa Vám naskytne výhľad na smaragdovo zelenú lagúnu, jazero General Carrera (druhé najväčšie v Južnej Amerike), rieku Ibañez, severné ľadové pole a vulkán Hudson. Veľmi tu fúka a tak si dávajte pozor. Estelle zrazil vietor k zemi aj s jej 20 kilovým batohom. Ak si potrebujete zavolať tak je tu signál s 4G pokrytím.

S vetriskom bojujete až kým sa nedostanete do lesa čo potrvá približne hodinku. Znova klesáte až ku kempu, v ktorom veľa ľudí neostáva. Cesta pokračuje do ďalšieho, nazvaného „Camp New Zealand“. Tu sme strávili tretiu noc. Po tretí krát sa mi podarilo prepáliť páperovú bundu, ktorú lepím goratex nálepkami. Jedlo pomaly, ale isto dochádza a tak večeriam len cestoviny s tuniakom a moju super kávičku so sušeným mliekom.

K lagúne Duff a späť do civilizácie

Posledné ráno pokračujeme k lagúne Duff, ktorá je od kempu vzdialená hodinku. Niekto tu nie je. Dôvod je jednoduchý. Lagúna je dvojhodinová zachádzka a veľa turistov má toho na štvrtý deň dosť. Tiež sme dlho rozmýšľali, či sa k lagúne vyberieme. Každému odporúčam. Od lagúny späť do kempu a hurá do dediny.

Posledný štvrtý deň je nenáročný a idete len mierne dole, až kým nenarazíte na poľnú cestu vedúcu do Villa Cerro Castillo. Angelo a Marcus s ponáhľali a ja s Estelle sme boli dobrú hodinu za nimi. Hneď ako sme dorazili k ceste nám zastalo asi jediné auto, ktoré tu dnes šlo. Chalanou sme nabrali o 6 kilometrov ďalej totálne zničených, hladných a smädných. V tomto prípade platí plavidlo, že pomaly zájdeš rovnako ďaleko.

Konečne poriadny obed

Spotení, unavení, hladní sme vošli do prvej reštiky a objednali pivo, pivo, pivo a jedlo. Obrovský steak bolo to pravé, čo som v tej chvíli potreboval. Neuveriteľné ako chutí kus mäsa po tom, čo máte 4 dni len nedochutenú cestovinu, konzervu a lacné sušienky.

V prípade, že sa chystáte do Patagónie a potrebujete viac info, tak ma určite kontaktujte

The post NP Cerro Castillo, Patagónia appeared first on .

Ak si myslíte, že mi tým nadpisom načisto preplo, tak sa mýlite. Nadpis je irónia a žiadnu finančnú, účtovnú dal / má dať analýzu neočakávajte. Veľa z Vás sa ma v komentároch a správach pýta, koľko moje vandrovanie v Južnej Amerike stálo. Sklamem Vás,  žiadne štatistiky som si neviedol, pretože som na to nemal čas, chuť a ani relevantný dôvoď. Finálne číslo sa však čoskoro dozviete. Obdivujem kolegov, ktorí vedia presne povedať koľko minuli za pivo, banány, verejné toalety a ešte to majú prepočítané na každú krajinu zvlášť  a v troch rozličných menách, zaokrúhlené na tri desatinné miesta. Ja len viem, že Peru, Bolívia boli lacné a Čile s Argentínou drahé. A tiež viem koľko som minul celkovo, keďže stačilo odpočítať stav účtu pred a po ceste. Paradoxne som utratil v Čile menej ako v Bolívii, ktorá je s Venezuelou najchudobnejšou a najlacnejšou krajinou Južnej Ameriky. Všetko tu stojí priemerne trikrát menej než u susedov v Čile. Ako je to teda možné?

Nemcovi na taxík

Odpoveď je jednoduchá. Prvý mesiac som strávil v Peru a Bolívii s rozpočtom 29 Eur na deň. Platil som za jedlo v reštauráciách, izby v hosteloch, šiel som na takmer každú platenú aktivitu, na ktorú som natrafil, opral som si v platenej práčovni, na pivo som šiel do baru a na tringeltoch som takisto nešetril. Dokonca som jednému študentovi z Nemecka zaplatil taxi na letisko. Treba podporiť, keď sa našej ekonomike tak darí. Ak je všetko lacné, tak si všetko doprajete. Problém je v tom, že keď si tieto malé položky zrátate, dostanete sa na spomínaných 29 Eur. Môj rozpočet na 90 dní som stanovil na 40 Eur / deň, čiže stále som bol hlboko pod hranicou. Zároveň som vedel, že čoskoro to budem musieť poriadne okresať, inak budem mať vážny problém.

Čile patrí medzi najdrahšie krajiny kontinentu a ich ceny sú porovnateľné so západnou Európou. Tak napríklad, pivo v bare 3000 Pesos ( 4,5 Eur ), výber z bankomatu 4000 až 7000 Pesos ( 5 – 9 Eur, najlacnejšie sa dostanete k hotovosti cez bankomaty Banco Estado), denné menu okolo 5000 Pesos ( 7 Eur ). Nehovorím  o Patagónii, kde sú tie ceny ešte vyššie. Jedine alkohol bol lacný, keďže sa nikdy nepokazí. Lenže ja ani nevypijem už. Ovocie a zelenina boli „tam dole“ luxus. Moja obľúbená tuniaková konzerva za euro v celej krajine. Long story short, po prekroční hranice mi cenovky vyrazili dych.  Asi ako keď idete na pivo do dedinskej krčmy a potom na Václavák v Prahe.

Stopovanie, kempovanie

Ubytovanie vyšlo od 10 do 20 Eur, čím južnejšie tým drahšie. Kempy  4 až 8 Eur, v NP Torres Del Paine 13 Eur. Prišiel teda čas aby som začal naplno využívať svoj ultraľahký stan, spacák z obchodu pod7kilo a karimatku. Niekedy som spal na divoko, inokedy som šiel do plateného kempu a párkrát som z plateného kempu odišiel bez toho aby som zaplatil. Karma ma dobehla a nie raz.

Transport som riešil stopovaním, čo mi ušetrilo extrémne veľa peňazí. Za nočný autobus idúci 9 hodín zaplatíte približne 25 Eur. Stopovanie je zadarmo, veľakrát som dokonca dostal jedlo, vodu, informácie, rady atď. Navyše som spoznal zaujímavých ľudí, ktorí mi zároveň ponúkli prespanie  v ich bytoch, domoch. Na všetkých mojich cestách mi preprava zhltla najviac financií. Počas tohto tripu sa však zaradila až na tretie miesto po jedle a ubytovaní.

Mango a avokádo za bagateľ

Jedlo bola položka, ktorá sa umiestnila  v mojom virtuálnom rebríčku najvyššie. Napriek tomu, že som stratil 8 kilo mojej váhy tak som najviac míňal na potraviny. Od peruánskych špecialít až po moju patagónsku chuťovku ( cestoviny a tuniak z konzervy, prípadne vločky s instantným mliekom ). Pred odletom som si dal cieľ zjesť mango a avokádo každý deň. Hlúpy nápad, čo? O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som stretol dievča zo Švajčiarska, ktorý si dalo ten istý „goal“.

Mäso som si doprial raz za týždeň, ale to som bol schopný zjesť polkilový steak bez problémov. Za jedlo som minul určite najviac a to som jedol dvakrát menej ako teraz. Priateľka varí skutočne výborne a veľa a tak svoje kilá rýchlo naberám späť. Už mi ani rebrá netrčia. Výhodou rapídneho schudnutia je, že si môžete obliecť veci z obdobia keď obtiahnuté tričká boli ešte v móde.

Ďalšou položkou boli aktivity. Nebolo ich zas až tak veľa, kráčanie po horách s batohom je zatiaľ stále zadarmo. Najviac ma vyšiel trek na Huayna Potosí, Salar de Uyuni a trek na ľadovec Exploradores, všetko stálo okolo 100 Eur. Posledný kľudne vynechajte, ale prvé dve majú ďaleko vyššiu hodnotu. Bolívia je veľmi lacná a tak si tu doprajte. Zaplatiť za dvojdňový výstup na 6 tisícovku 80 Eur je skutočne jedinečná cena. Gerlach Vás vyjde viac.

S príručnou späť do Európy

Letenka z Viedne do Peru stála 600 eur a okrem toho som musel prikúpiť 150 eurovú letenku z Punta Arenas späť do Limy, ktorú som vymyslel skutočne šalamúnsky a mal som ju vlastne zadarmo. Tým, že som mal len príručnú batožinu musel som pár vecí predať.  Konkrétne stan, karimatku, nôž, varič, hrnce, za ktoré som dostal tých 150 Eur. Ako bonus som k tomu získal ľahší batoh. Po troch mesiacoch cestovania som teda odletel len s príručnou batožinou, ktorá vážila 8 kilogramov plus pol kila špiny, piesku a štrku.

Poistenie som si zorganizoval cez banku. Z ponuky som si vybral najvyššie možné poistenie s 90 dňovým výjazdom a zaplatil som za to 60 Eur. Skvelá cena. Očkovanie stálo ďalších 60 Eur, z toho polovicu mi preplatila zdravotná poisťovňa. Výbavu som dostal sponzorsky, alebo som si ju kúpil, resp. dostal. Tieto položky do celkového rozpočtu nerátam, pretože ich môžem ďalej používať. Jedná sa o vodný filter, čelovky, externé nabíjačky atď. Turistické boty som totálne zdemoloval, ale predsa som ich poslal na reklamáciu, ktorú mi nakoniec uznali. Myslím, že boty za 150 Eur by mali vydržať viac ako 3 mesiace.

Pisco, metla ľudstva

Poplatky boli ďalšou nezanedbateľnou položkou. Vstupy do národných parkov, poštové známky, poplatky za výbery z bankomatov, daň za využívanie služieb autobusových terminálov v Bolívii. To som chápal až dovtedy, kým som to musel zaplatiť na stanici kde nebolo nič, iba holá zem a autobus.

Alkohol predstavoval úplné minimum. Pár pív a jedna fľaška pisca ( peruánska vodka z hrozna ) mi spôsobila takú opicu, že ďalšiu som už do konca výletu nepotreboval. V Santiagu som kvôli tomu nevyšiel na najvyšší kopec, ktorý dosahoval neskutočných 350 výškových metrov.

Finálne číslo

Mesiac pred odletom mi došlo, že pravdepodobne miniem trošku menej ako som očakával . Po dôkladnej analýze zhromaždených dát ( odpočítanie zostatkov na dvoch  kartách, tretiu som stratil ) som sa dostal na číslo 3020 Eur ( z toho 60 Eur mám doma vo falošných peruánskych soles. Dám za polovicu, ak má niekto záujem), vrátane všetkého čo som v blogu spomenul. Po odrátaní leteniek som sa dostal na magické číslo 26,11 Eur na deň. Kukal som na to ako vyoraná myš, pretože moje minimum bola Kolumbia a to presne 40 Eur.

Dokonca Juhovýchodná Ázia ma stála viac, čo je takmer pre všetkých tá najlacnejšia destinácia. ( Nie ak si doprajete masáže trikrát denne a osobného šoféra vášho tuk-tuk).  Skúsenosti sa teda prejavujú aj tu, čo ma veľmi teší. Treba však povedať aj to, že som väčšinu času trávil v horách a keď ste 5 dní mimo civilizácie tak nemáte moc možností tie dukáty mínať. Jedine, že by ste ich rozdávali domácim, stratili, alebo hádzali pre šťastie do jazera. Druhou skutočnosťou je, že keď cestujete tak dlhý čas, náklady sa rozrátajú na viac dní.

No offence

Pre mňa najdôležitejšou vecou je, že som si svoje cestovanie skutočne užil a ušetrené peniaze som aj tak rýchlo minul po návrate domov. Tlačiť denný rozpočet čo najviac dole je fajn, ale niektorí na tom postavili svoje cestovanie / blogovanie. Tvrdia, že cestovanie nie je o peniazoch, ale dennodenne na ne myslia aby neminuli viac, ako si vo svojej hlave predsavzali. Áno, cestovanie je aj o peniazoch, bohužiaľ. V opačnom prípade sa túlate po svete a snažíte sa prežiť. Opakujem, bez urážky. Všetci čo tak cestujú majú u mňa rešpekt, pretože to chce veľmi pevnú vôľu.

3020 Eur je to číslo, ktoré mi dovolilo spoznať 4 krajiny a prežiť 90 dní mimo každodennú realitu. Pre niekoho veľa, pre niekoho jeden plat. Ja len viem, že skúsenosti a zážitky majú pre mňa ďaleko vyššiu cenu a navyše ich nikdy nezožerie inflácia. Koniec analýzy, prípadné otázky rád zodpoviem. Malá inzercia na záver. Ostalo mi 100 000 Pesos, asi 135 Eur. Ak sa niekto chystá do Čile

The post Finančná analýza projektu 90 DAYS SOUTH appeared first on .

Pred zhruba mesiacom som sa vrátil z Južnej Ameriky a som rád, že som po troch mesiacoch opäť doma. S odstupom času som si uvedomil, čo mi z môjho cestovateľského života chýba. Všetko, čo v nasledujúcich riadkoch spomeniem je zároveň moja motivácia vyraziť do sveta opäť a inšpirácia pre Vás, že keď môže obyčajný chalan z Liptova, tak môžete aj Vy. Cestovanie je moja láska a najbližšie letím do Kirgistanu.

Bol som slobodný ako vietor

Počas 90 dní som vo svojom 60 litrovom batohu vláčil celý svoj život. Oblečenie, stan, spacák, karimatku, jedlo a elektroniku. Na letisku mi to zvážili na 14 kilogramov a za celý čas mi z materiálnych vecí absolútne nič nechýbalo. Mal som strechu nad hlavou, teplý spacák, pár kusov oblečenia a vždy niečo pod zub a zdravé nohy, ktoré ma vždy doviedli do cieľa. Cítil som sa slobodne s pocitom, že skutočne žijem tento svet.

Zdravotne som sa cítil skvele

Párkrát som poriadne vymrzol, boli noci keď som nezažmúril oka, alebo som spal len pár hodín. Boli dni keď som nič nejedol. Denne som nachodil priemerne 18 tisíc krokov, s batohom na chrbte. Raz som sa takmer utopil a v Cochamo som takmer spadol zo skaly. V Torres del Paine ma takmer odfúklo a ráno tam bola taká zima, že som mal na seba všetko oblečenie a ponožky na rukách. Pred odchodom som mal zdravotné problémy, ktoré však už po pár dňoch cestovania zmizli. Pohyb a menej jedla je liek na všetko. Za 90 dní som zjedol preventívne jednu tabletku paralenu, inak som nemal žiadny problém. Kúpal som sa v ľadovej vode, zobúdzal sa do zasneženého rána a ani raz som neochorel, dokonca som nemal ani nádchu, alebo kašeľ. Napriek nedostatku spánku a obrovskej fyzickej aktivite som bol v perfektnej kondícii.

Čerstvý vzduch a čistá voda

Patagónia je  miesto, kde je ešte zachovaná panenská príroda. Dokonale čistý vzduch a voda sú hlavnými dôvodmi, prečo som sa cítil tak dobre. Vodu môžete piť rovno z potoka a žiadna balená voda sa jej nevyrovná. Dýchate zhlboka a máte pocit, že ten vzduch je súčasť vášho jedálnička.

Žiadny stres

V podstate riešite len tri veci, kde budete spať, čo budete jesť a kam pôjdete. „Back to the roots“, žiadne hlúpe aplikácie, televízia, správy, reklamy, žiadne naháňačky. Málokrát som sa pozrel na hodinky. Ráno som vstával za svitania a po západe slnka som zaspával v mojom malom stane. Ráno som sa hodil do rieky, umyl zuby, zjedol trošku ovocia s vločkami a vyrazil za novým dobrodružstvom. Stopom, autobusom, pešobusom. Na čase nezáležalo, cesta bola cieľ.

Ľudia, ktorých som stretol

Počas svojej cesty som stretol ľudí, ktorí ma veľmi inšpirovali. Žijeme vo svete, v ktorom sú peniaze,  spoločenské postavenie akýmsi odzrkadlením úspechu. Kto má peniaze, pekné auto a dom, tak ten je úspešný. Pre mňa bol úspešný Ramiro, môj „guide“ na šesť tisícovku, ktorý celý život robí to, čo ho baví a navyše plní sny ľudom ako ja. A takisto švajčiarsky pár Helena a Thomas, ktorí vymenili švajčiarsku pohodu za bojové podmienky v Bolívii a snažia sa zlepšiť budúcnosť deťom, ktoré v živote nemali toľko šťastia. A takisto obyčajní robotníci na severe Čile, ktorí mi dali vodu a nechali ma u nich prespať. Tých ľudí, ktorých som stretol bolo ďaleko viac. Ďakujem všetkým, ktorí boli súčasťou mojej cesty.

Jedlo, ktoré som jedol

Jedol som podstatne menej a lepšie. V supermarkete som bol raz za týždeň, inak som nakupoval na ulici. Mango, avokádo, quinoa, paradajky, ryby, všetko čerstvé. Ozajstné jedlo. Žijeme v ilúzii, že v supermarketoch máme možnosť voľby a jedlo je rozmanité. 90% z toho čo tam je sa skladá z cukru, múky, stabilizátorov a palmového oleja. Inak zafarbené, v inom obale a s iným názvom. Počas 90 dní som schudol 8 kíl, ale cítil som sa silnejšie ako kedykoľvek predtým. Na raňajky vločky s čerstvým jogurtom a ovocím. Na obed buď nič, alebo avokádo s pečivom a syrom. Na večeru quinoa, ryža, vajíčka a veľa zeleniny. Mäso som mal raz za týždeň. Denne som vypil 4 až 5 litrov vody. Ovocie a zelenina mi v Európe veľmi chýbajú. Našťastie sa blíži leto

Zbytočnosti, ktoré mi nechýbali

Počas 90 dní som nosil jedny a tie isté dlhé nohavice a jedny krátke rifľové nohavice, jedny topánky a asi štvoro tričiek, ktoré som točil dokola. Ďalej jedna vetrovka, jedna mikina a jedna šiltovka. Priznávam, tešil som sa, že si doma konečne oblečiem niečo nové a voňavé, ale inak som to nijako neriešil. Tento blog píšem z pražského bytu, v domácnosti o dvoch ľuďoch sú tu 4 telefóny, tri počítače a jeden ipad. Je nám to treba ?   Moja kozmetická taška obsahovala kefku, pastu a obyčajné mydlo. Napriek tomu, bola moja pokožka svieža a zdravá.

Tešil som sa z maličkostí

Pivo bola odmena za niekoľkodňový trek. Teraz si dám niekedy dve po práci, bez zásluhy. Každý večer som sa tešil na instantnú kávu, ktorá bola hnusná, ale stála to bola horúca káva. Keď som objavil sušené mlieko, tešil som sa ako malý chlapec. Doteraz si pamätám tú skvelú chuť Neskafé so sušeným mliekom a lyžičkou cukru.  Skákal som meter a pol, keď mi po 5 hodinách zastalo auto a odviezlo ma 50 kilometrov ďalej. V tej chvíli som vyhral jackpot. Tešil som sa vtedy, keď som sa ráno zobudil vyspatý v suchom spacáku, alebo keď ma Helena a Thomas privítali s Cuba Libre. A vždy som sa veľmi tešil, keď som vyšiel na kopec a videl tú nádheru okolo seba. Každý cestovateľ mi dá za pravdu, že najväčšia radosť je, keď si operie a zrazu je všetko čisté, suché a voňavé.

Robil som šialené veci, ktoré sa ukázali ako najlepšie

Miesto platenia za loď, ktorá by ma previezla cez jazero Pehoe som si k 30 kilometrom pridal ďalších 20 a jazero obišiel. Za celé 4 hodiny som nikoho nestretol, spoločnosť mi robili len krásne výhľady a pár divokých koní, ktoré mi skrížili cestu. V prístave som potom sledoval turistov, ako sa tlačia v malej loďke, ktorá ich previezla cez jazero. Vravím si, „Toto za 30 eur? Spravil som najlepšie, ako som mohol“. Jednu noc som si stan postavil vedľa rieky Rio Puelo v Čile. O druhej v noci ma zaliala voda a musel som zachraňovať stan, seba a batoh. Nakoniec som obišiel len s mokrými vecami a natrhnutým stanom. Skoro som sa posral, ale teraz sa na tom dobre bavím. Nezáleží, či je zážitok dobrý či zlý, hlavne nech je silný.

Žijeme len jeden život

Zamyslite sa, ako rýchlo Vám ubehnú tri mesiace. Vianoce, leto a tak dokola. Letí to ako vietor. Moje tri mesiace v Južnej Amerike boli ako jeden celý život. Stále sa niečo dialo a každý deň bol unikátny. Bol som unavený a keď som došiel na koniec svojej cesty, povedal som si, „Som unavený a teším sa domov“. Tak to má byť. Bol som ako potôčik, ktorý vyvrel v Lime a skončil ako obrovská rieka Rio Baker až na juhu Patagónie. Ušiel som 8000 kilometrov, kým som dorazil do cieľa a budem si pamätať každý jeden.

The post 8000 km, pamätať si budem každý jeden appeared first on .

Hace-dedo, hitch-hiking, alebo po slovensky stopovanie je v Čile veľmi často využívaný prostriedok prepravy. Dôvodov je viacero, ale medzi tie najhlavnejšie patria tieto. Je to zadarmo, je to rýchlejšie a je to oveľa zaujímavejšie a zábavnejšie. Okrem toho je stopovanie v tejto krajine veľmi bezpečné. Skutočne sa nemusíte ničoho báť. Ani ak ste žena, ktorá cestuje sama. V Peru a Bolívii na to domáci nie sú zvyknutí,  a ak Vám aj niekto zastane, je možné že si nakoniec  vypýta peniaze. Tak ako sa to stalo mne v Peru.

Čile je krajina, ktorá má vcelku európsky charakter a stopovanie patrí do ich kultúry. Každé leto sa tisíce študentov postavia vedľa cesty a stopujú všetkými smermi. Cestovanie je oproti iným juhoamerickým krajinám drahšie a tak môžete týmto spôsobom ušetriť veľa peňazí. Hlavne Patagónia je veľmi drahá, od jedla, ubytovania až po spomínané autobusy.

Po dvoch mesiacoch stopovania zo severu na juh (cca. 5000 km) môžem povedať, že „hacededo“ (doslova rob palec) je skutočne jednoduché. Najmenej som čakal asi 30 sekúnd a najviac 5 hodín. Priemerná doba čakania bola približne pol hodinu.

Na začiatok niekoľko tipov, ktoré urýchlia vaše stopovanie

Stopujte od skorého rána

Ste v krásnej krajine, nemáte čo vyspávať. Veľa ľudí sa presúva autami za prácou skoro ráno, je dobré byť prvý. Ocitnúť sa na ceste, ktorou prejdu dve autá za hodinu v konkurencii ďalších desiatich je nočná mora každého stopára. Okrem toho sa vyhnete slnku, ktoré je na juhu amerického kontinentu skutočne silné a nebezpečné.

Napíšte vtipný text na kus kartónu

Ja s som tam mal „De Lima a Punta Arenas a dedo“ – „Z Limy do Punta Arenas stopom“. Odlíšite sa od ostatných a šoférov tým určite zaujmete. Budú sa dívať, čo to tam máte napísané a garantujem, že čoskoro jeden z nich zastane.

Usmievajte sa a zložte okuliare

Prvý dojem je veľmi dôležitý, myslite pozitívne a usmievajte sa od ucha k uchu. Okuliare nechajte v batohu. Veľa miestnych zastane len kvôli tomu, že ste zjavne turista, od ktorého sa môžu dopočuť veľa zaujímavého. Okrem iného budú vedieť, že ste ich do Čile pravdepodobne neprišli okradnúť. Niekoľko miestnych mi povedalo, že radšej zoberú bieleho turistu, než domáceho.

Stopujte sólo

Páry a sólo cestovatelia to majú značne jednoduchšie. Ak ste v skupine 2+ je lepšie sa rozdeliť a stretnúť sa až v cieľovej destinácií.

Nevzdávajte sa

Verte mi, viem aké je frustrujúce, keď po hodine ide konečne okolo nejaké prázdne auto a ani nespomalí. Máte chuť na plné hrdlo zakričať „FUCK YOUUUU“, nič nenarobíte, ale aspoň sa Vám uľaví.

Ako na to ?

Je to veľmi jednoduché. Postavíte sa vedľa krajnice, ideálne z vonkajšej strany a v správnom smere. Zhodíte batoh, keďže nejaký čas tam môžete pobudnúť. Nastavíte pozitívnu mysel, natiahnete ruku, zdvihnite palec a čakáte. Čakáte 5 minút, hodinu, alebo dva dni, ako kamoš Tomáš. Keď zastane auto otvoríte dvere a poviete buď toto, “Hola, a donde va?”, alebo si sadnete rovno do auta. Panamaerická dialnica  vedie zo severa na juh, čiže nemáte moc na výber. Všetci sa pýtajú tie isté otázky, odkiaľ si, kam cestuješ, ako sa ti páči moja krajina a každý chce aby som povedal niečo v slovenčine. To je dosť divné. Niektorí šoféri, ako napríklad vodiči kamiónov sa nepýtajú nič. Chcú Vám pomôcť a asi aj oni sa cítia lepšie ak niekto sedí vedľa nich. Čilská španielčina je dosť zvlášna. Hovoria mega rýchlo, používajú slová, ktoré ste zaručene nikdy nepočuli a slová, ktoré poznáte skracujú. Anglicky z nich väčšina nehovorí a tak by mala byť znalosť španielčiny v povinnej výbave. Po príchode do cieľovej destinácie sa pekne poďakujte a zoberte si všetky svoje veci. Trikrát som v aute zabudol šiltovku, ale vždy ma na to upozornili.

Na čo si dať pozor?

Počas mojej cesty som nemal absolútne žiadny problém. Sem tam boli vodiči nahulení, ale to je v Južnej Ameriek normálne. Nestopoval som v noci, pretože postávanie pri dialnici nie je úplne bezpečné. Stopovanie v daždi je komplikované. Ja som mal šťastie, že mi nejakým zázrakom takmer vôbec nepršalo. Šoféri neradi berú mokrých a zablatených backpackerov. Ak Vás už nebaví stopovať, zastavte si autobus. Ak má miesto, zobere vás a záučtuje si menej, ako by ste zaplatili na stanici.

Počas dvoch mesiacoch som mal XYZ stopov, preto nie je možné vymenovať všetkých. Niektorí boli však jedineční a ovplyvnili môj projekt „90dayssouth“.

V meste Vallenar na severe krajiny som stopol pána s dodávkou. Jeho hlas znel ako keby práve vdýchol liter hélia a nerozumel mu ani Vančo z Čile, ktorý so mňou okupoval rovnaký „hitchhike spot“. Vančo mi hneď ponúkol jeho gauč v hlavnom meste Santiago a tak som si hneď vyriešil bývanie v centre meste. Jeho sestra a venezuelský spolubývajúci boli skutočne super a u nich som sa prvý a posledný krát opil. Samozrejme z tradičného piska, na ktoré sú veľmi hrdí.

Do Santiaga som sa však dostal s Pablom. Mladý chalan, ktorý ma odviezol až pred bytovku Vanča a navyše mi dal kartu na metru s kreditom. Čiľania sú stelesnená ochota a po mojom príchode do Európy si tom uvedomujem viac a viac.

Rovnaký spot som zdieľal aj s Nicolasom v meste Pucón, čo je skutočne mestečko ako z kalendára. Ešte aj na autobusovej stanici máte kožené gauče a veľmi mi pripomína turistické mestá v Kanade. Nicolas ma ako inak pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho rodina mi oprala všetky veci, spravila so mňou nákup všetkého, čo som potreboval pred Patagóniou. Jeho otec bol navyše výborný kuchár a tak som mal na večeru steak, na raňajky skvelú avokádovú nátierku a domáce lazagne na obed. Odviezli mi späť na diaľnicu a čakali, kým mi niečo zastane.

Čiľania vás budú stále niečím núkať. Káva, čoklo ( miestny pokrm z kukurice ), obed, pivo, cigarety, pisco a hlavne veľa, veľa trávy.

Za Národným Parkom Queulat som čakal takmer dve hodiny a bol som skutočne frustrovaný. Vrchol bol, keď z križovatky vyšlo auto a šofér mi ľútostivo ukázal, že on ide „bohužiaľ“ doprava. „Yo voy derecho“, kričím na neho. Išiel rovnakým smerom, ale tváril sa, že ja idem opačným. O pár minút okolo mňa presvišťal mladý pár a keď nezastal, tak som na plné hrdlo zakričal „FUUUUUUUUCK OFFFF“. Isto ma nepočuli, lebo sa po 5 minútach otočili a prišli po mňa. Nakoniec vedeli po anglicky a bol z toho skvelý 5 hodinový rozhovor.

Z mesta Coyhaquie som mal šťastie na „truckera“, ktorý bral úplne všetkých. V meste nás na 100 metroch čakalo 12 a on zobral všetkých do návesu medzi konáre, ktoré za mestom orezal. Kde je vôľa tam je cesta.

Najrýchlejší stop som mal paradoxne v dedine Villa Castillo. Počul som, že stopári sa tu zaseknú aj na dva dni. Ja som mal stop po dvoch sekundách. Ako? Dorazil som na cestu, ktorú práve opravovali a tak púšťali len jeden pruh. Na červenej čakali dve autá. Vodič prvého sa mi hneď prihovoril, že odkiaľ som. Bratislava? I have been there many years ago! Vamos conmigo ! Sadol som do auta a zviezol sa o dvesto kilometrov južne aj s jeho rodinou. Slovensko tam pozná len veľmi ľudí. Reakcie všetkých sú zväčša rovnaké. „Where are u from ? ..Slovakia..Slovakia??? Ahhhhh OK….Do u know where is it? No !” Pár ľudí si myslí, že sme Slovinsko, ostatní, že sme Rusi. Niekedy som im povedal, že som z Kanady, zo Švédska, z Uzbekistanu, jeden mi uveril aj Angolu.

Posledný a asi najlepší stop bol Javier zo Santiaga. Vybral sa na svojom 25 ročnom citroene naprieč „Carretera Austral“, ktorú dal postaviť diktátor Pinochet. Táto cesta je z polovice štrková a odporúča sa použiť SUV vozidlá s pohonom 4×4 . On šiel na svojom autíčku sám aby nechytal podvozok. Po pár hodinách sme tam boli štyria, každý s 15 kilovým batohom. Javier nemal plán a tak nás vozil hore dole týždeň. Okrem mňa sa viezol Angelo a Estelle z Belgicka, ktorých som spoznal dva týždne predtým v meste Chaitén.

Tam som mal asi najhorší 15 minútový stop. Super týpek nás posadil na korbu jeho džípu a v Národnom Parku Pumalín, trielil stovkou vo vetre a daždi. Najdlhších 15 minút mojej cesty. Ale späť ku Javierovi. Z mesta Cochrane chcel ísť priamo na koniec Carratera Austral do mesta Villa O’Higgins, kým sme ho neprehovili na zastávku v Caleta Tortel. Ďalšie 4 dni s nami čakal na loď, ktorá neodišla a tak nás odviezol 500 km na sever k hraniciam s Argentínou, kde sme sa rozlúčili. Jeho auto to nakoniec vydržalo. Cestou nám síce vytekal benzín, nefungovali dvere a tak sme nastupovali cez kufor a nakoniec  odpadlo niečo s ľavej, zadnej brzdy, Javier však ostal pokojný po každom telefonáte so svojim servisákom.

Úplne posledný stop bol z argentínskeho El Calafate do Puerto Natales v Čile. Stopovať som začal o deviatej večer. Prvé auto nič, druhé nič. „Kašlem na to, prespím pri tej rozvodnej stanici a budem stopovať ráno“, povedal som si. Dal som šancu ešte jednému auto. A zastalo! Študenti z Talianska. K hraniciam sú to tri hodiny a tak ich ešte stihneme prekročiť. Upaľujeme po „Ruta 41“, zrážame jedného zajaca za druhým. Nakoniec sme ich dali dole 5, aj keď sa Fabio snažil ako mohol. Cítili sme sa ako v tej starej počítačovej hre, kde treba zraziť čo najviac terčov. My sme to mali naopak, lenže tie malé mrchy priťahovalo svetlo a chúďatá zastali priamo pred kolesami. Chalani mali ešte dva gramy trávy, ktorej sa nechceli vzdať a čas sa krátil. Na hranice sme s červenými očami dorazili tesne pred polnocou. Pečiatky do pasu a som znova v Čile.

Dokopy som stopol približne 50 áut, vždy šoféroval chlap. Prestopoval som viac ako polovicu Čile, približne 3 000 km. Nikdy som sa necítil v ohrození. Každému odporúčam. Je to najlepšia možnosť, ako si zlepšiť španielčinu, získať nových kamarátov a dozvedieť sa mnoho užitočných informácií.

The post Stopovanie v Čile je jednoduché a zábavné appeared first on .

Torres Del Paine je podľa všetkých príručiek, kníh, sprievodcov to najlepšie čo môžete v Čile vidieť. Príroda tu vytvorila skutočne úchvatné dielo, keď sa z nekonečnej suchej stepy na úrovni mora dvíhajú hory dosahujúce 3 tisíc metrov. Kde je komercia tam sú davy ľudí. Domáci, Američania, Európania, a samozrejme Aziati. Top môjho tripu bol “Circuit Huemul” a výstup na “Huayna Potosí”, ale Torres del Paine by som zaradil hneď na tretie miesto spolu s “Cerro Castillo”. Pár dní som váhal, či tu vôbec ísť a zaradiť sa medzi ostatných turistov. Chcel som sa tomúto všetkému vyhnúť a užiť si Patagóniu inak, dobrodružne a podľa seba. Nakoniec som sa rozhodol pre W trek, že idem a urobil som dobre.

Po príchode do mesta Puerto Natales som bol veľmi unavený, dva dni som nerobil nič, len spal a jedol. Šesť týždňov prespávania v stane, nepravidelnej stravy, spánku a v nohách priemerne 15 kilometrov denne sa muselo konečne prejaviť. V tomto NP máte dve možnosti, kratší trek “W”, alebo dlhší ”O”. Názvy sú odvodené od tvaru turistických chodníkov. Obe možnosti vyžadujú detailné plánovanie mesiace pred začatím samotného treku, pretože jednotlivé kempy treba zarezervovať dopredu na konkrétny dátum. Druhou možnosťou je ísť na “punk” a dúfať v najlepšie. Tak som to spravil ja a vyšlo to.

Deň pred začatím túry som nemal nič pripravené a tak som zašiel do Erratic Rock, čo je hostel, reštika, požičovňa a agentúra v jednom, vedená týpkom z USA. Dozviete sa tu veľa informácií, niektoré by som označil za “bullshit”. Napríklad to, že isto iste budete celý čas mokrí, alebo bez rezervácie kempu sa tam nedostanete. Celý čas som mal nohy v suchu a trek som dal aj bez rezervácie.

Vstup do parku stojí cca. 28 Eur ( nikto ma za celý čas neskontroloval ), spiatočný lístok na autobus z Puerto Natales stojí 20 Eur ( môžete stopovať ), platené kempy stoja okolo 13 Eur, kempy od CONAF sú zdarma, katamarán cez jazero Pehoe stojí 23 Eur ( alternatívou je jazero obísť, tak ako som to spravil ja a túto možnosť veľmi odporúčam). Jedlo na 3 dni okolo 20 Eur. Trek “W” je normálne vyrátaný na 4 dni, ja som si mákol a spravil ho za tri.

W trek  môže začať

O 7 ráno prichádzam na autobusovú stanicu v Puerto Natales. Keďže mi ide o čas, nestopujem. Cesta trvá dve hodiny. Po hodine nám začal “horieť” autobus, teda všetci aziati začali vykrikovať “fire, fire, fireeee!!!” a začali sa tlačiť von. Ja som ostal v buse, pretože žiadny oheň tam nebol, len trošku dymu z pokazenej klímy. Šofér vypol klímu a pokračovali sme ďalej.

Pred vstupom je už slušná rada ľudí. Lístok, video o tom ako nepodpáliť tretinu parku. ( Opatrenie potom ako jeden Čech pred asi 10 rokmi tretinu parku podpálil ). Po príchode do kempu “Central” rozbaľujem stan a idem k vežiam “Las Torres”. Tri skalné veže týčiace sa nad tyrkysovou lagúnou. Túto fotku ste už určite niekde videli. Cestou hore neskutočne fúka. Niektorí sa mocne držia stromov, ja stojím chrbtom k vetru, len tak tak držím balance. V určitých momentoch nie je možné pokračovať vpred. Dážď nepadá kolmo nadol, ale kvôli vetru prší vertikálne. Nikdy som nič také nevidel. Po 2,5 hodinách som pri lagúne. Prišiel som načas, ešte je možné veže vidieť. Po hodine schádzam dole do kempu a to už poriadne prší a fúka.

Trasiem sa v malom stane a rozmýšľam, čo idem robiť. Skúšam spať, lenže v tom vetre to nejde. Po večeri v mojom mini stane vyťahujem spacák a len ležím a ležím a premýsľam, prečo toto všetko robím. Ľahšie je predsa sedieť v teple pred telkou s pivom v ruke. V noci mi treba na záchod, no ale choďte von keď je tam zima, fúka a sneží. Rozmýšľam čo spraviť. Mám fľašu so širokým hrdlom, tak idem do toho. Je fascinujúce, koľko vody človek vymočí.

Môj spacák je síce veľmi dobrý ( ďakujem eshopu pod7kilo za sponzoring ), ale tieto extrémy už nezvláda. Mám na sebe páperku a nohavice. Karimatka sa za tri mesiace rozsypala a vzduch sa v nej urdží maximálne hodinu. Ráno o piatej je obloha jasná s tisíckami hviezd a môj stan je kompletne pokrytý ľadom, navyše je kvôli vlhkosti mokrý aj vo vnútri. Obliekam na seba všetko čo mám, ponožky na ruky miesto rukavíc. Balím stan, ale prsty mám úplne zkrehnuté a akákoľvek snaha ma stojí zbytočné množstvo energie. Nakoniec som stan natlačil do batoha a rýchlou chôdzou opustil kemp ako prvý. Je tma a tak idem s čelovkou, všetci v kempe ešte spia a ja som už na ceste.

Francúzske údolie a Grande Paine

Pri východe slnka som došiel k výhliadke nad jazerom Inge. V pozadí vidím zasnežené hory zafarbené na červeno a jazero Nordenskjöld, okolo ktorého pôjdem 16 kilometrov. Najkrajšie je na tom to, že som tu úplne sám.

Už nemám varič a tak sa snažím použiť kamošove prášky na varenie vody. Studená voda a sáčok s chemikáliou, ktorá zvarí vodu. Nefunguje to a tak to všetko balím do batoha. Po 5 minútach sa mi začalo poriadne dymiť z batoha. No, treba asi trošku počkať, kým to začne účinkovať. Okolo jazera pokračujem ďaľšie 4 hodiny a sem tam stretnem pár ľudí idúcich opačným smerom. Na slnku suším spacák, ktorý v noci navlhol. Okolo obeda som v sektore “Francés” pri kempe Italiano, ktorý prevádzkuje CONAF a je zadarmo. Francúzske údolie je podľa mňa najkrajšia časť treku “W”. Dominantou tohto sektora je hora Paine Grande vysoká viac ako 3 tisíc metrov a keďže ja sa nachádzam len vo výške okolo 100, hora pôsobí skutočne ohromujúco.

O štvrtej som už v kempe Italiano. Podľa nových pravidiel je potrebné mať každú noc v parku dopredu rezervovanú. Nie som jediný, kto rezerváciu nemá. Spolu s dvoma Grékmi sa snažíme prehovoriť strážnika, aby nás nechal prenocovať, veď kemp je poloprázdny. Vyzerá to s nami veľmi zle, no nakoniec to vyšlo. Mám pre neho cigarety, ale on chce LSD, trávu, tabak, alebo kokaín. Nič z toho nemám a tak cigarety zachránili život Alexovi z Grécka, ktorý mi je ochotný za jednu zaplatiť všetko čo má. A to presne 8 Eur. Nakoniec som mu dal celý balík za konzervu zaváraných broskýň. To je asi jediný človek v histórií, ktorý trekuje so zaváranými broskyňami.

Moja posledná noc v stane a tak sa ju snažím spraviť čo najpríjemnejšiu. Vysušil som stan aj spacák, do ktorého som pred spaním hodil fľašu s horúcou vodou, aby som ho trochu vykúril. Do tretej ráno spím ako zabitý, ale nad ránom sa znova ochladilo pod bod mrazu. O 6 ráno balím stan a vyrážam k ľadovcu Grey.

Ľadovec Grey a okolo jazera Pehoe

Posledný je deň je náročný, pretože sa neustále ponáhľam. Musím spraviť 51 kilometrov. Polku toho s batohom. Cestou od ľadovca Grey som stretol Eve z Grécka, ktorá svojho 100 kilového Alexa nechala v kempe. O druhej som naspäť pri jazere Pehoe, odkiaľ premáva katamáran k autobusovej zastávke. Nechce sa mi platiť 23 Eur za loď a tlačiť sa tam s ostatnými a tak vyrážam na posledných 18 km okolo jazera. Nohy mi skoro vypovedali funkčnosť, ale toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Celú cestu idem sám. Spoločnosť mi robia len divoké koňe, patagónska pampa a hory týčiace sa nad jazerom Pehoe. Autobus som nakoniec stihol a o deviatej som späť v Puerto Natales. Som totálne vyžerpaný, popíjam pivo. Večeru mi za reklamu na blogu uvarila majiteľka hostela San Agostin.

Národný Park Torres del Paine je pre mnoých čerešničkov na patagónskej torte. Je to skutočne nádherné miesto, avšak plné turistov a komercie. Krásne hotely, reštaurácie, výlety k ľadovcom, ale aj jednoduché kempy pre dobrodružné povahy. V januári a februári je to tu skutočne hlava na hlave. Ak si budete chcieť park užiť čo najviac, vyrazte z kempu čo najskôr. Najlepšie pred siedmou, keď sa ostatní ešte len prebúdzajú. Pre viac informácií ma neváhajte kontaktovať.

The post W trek v Torres del Paine appeared first on .

Do El Chaltén v argentínskej Patagónii prichádzame po 11 hodinách z mestečka Los Antiguos na hraniciach s Čile. Mal som veľmi ťažké ráno. Je tu asi 0 stupňov a ja mám na sebe krátke nohavice (mokré, pretože sa mi v noci vyliala voda z fľaše) a tričko. Navyše som v autobuse zabudol slnečné okuliare. Podarilo sa mi ich stratiť až po vyše dvoch mesiacoch. Úspech! Hneď ako som vytiahol batoh z busu, obliekam na seba všetko, čo mám po ruke. Vonku prší a fúka vietor (tak ako vždy). S Estelle a Angelom sme dorazili do prvého kempu a rozmýšlame čo ďalej. Po káve sme sa trošku znormalizovali a zašli do informačného centra. V El Chaltén chceme spraviť pre mňa najdôležitejší trek – Huemul Circuit, ale všetko závisí od počasia. 

Nedočkavo čakáme v rade na informácie. Ide ma poraziť z Izraelčanov, ktorí sa dokola pýtajú to isté. Nakoniec som ich prerušil a začal sa pýtať svoje. “You need to go today!”, odpovedal ranger z parku Los Glaciares. Neváhame ani sekundu, ideme do toho. Dostávame zoznam vecí, ktoré potrebujeme, topografická mapa, sedák, karabíny, lano. Všetko požičiavame v miestnej požičovni, nakupujeme jedlo na 4 dni, balíme všetko potrebné a to nepotrebné nechávame na hosteli. Po rýchlom obede vyrážame naspäť do infocentra. Podpisujeme papier o zodpovednosti za prípadný úraz, alebo iné komplikácie a o jednej vyrážame.

Prvých 16 kilometrov Huemul Circuit

Prvý deň nás čaká 16 kilometrov a 5 hodín do prvého kempu pri lagúne Toro. Počasie je nič moc, ale je to príjemná prechádzka lesom a patagónskou pampou s výhľadmi na okolité hory. Trek je relatívne dobre značený. Jedinou komplikáciou sú potoky, ktoré musíme neustále prechádzať. Dvakrát sa musíme vyzuť, vyhrnúť gate a rieku prebrodiť.

Po pár sekundách nám vykrúca členky, nadávame stále dokola, ale inak to nejde. Okolo 7 sme dorazili do prvého kempu. Okrem nás je tam len pár ľudí. Počasie sa trošku vylepšilo a tak môžeme v kľude postaviť stany. Po rýchlej večeri idem do stanu, poriadne sa vyspať, pretože druhý deň bude veľmi náročný. Prebúdzam sa na to, že mi je prvý krát zima. Vonku sneží.

Zasnežené ráno

Obliekam páperku a spím ďalej. O hodinu neskôr už do seba tlačím, ako inak, ovsenú kašu. Moje takmer každodenné raňajky. Počasie sa krásne vyjasnilo a 9 vyrážame. Dnes náš čaká 12 kilometrov, cez Viento Pass do druhého kempu. Po pol hodine sme dorazili k prvej rieke, ktorú musíme po lane prerúčkovať. Dvaja Argentíčania, ktorí nosili veci pre dôchodcov z USA nám pomohli s istením.

Po pol hodine sme všetci traja aj s batohmi na druhej strane. Miesto doprava sme šli doľava a stratili sme dobrú pol hodinu. Museli sme sa vrátiť k rieke a nájsť správny smer. Cesta k Viento Pass vedie okolo dvoch obrovských horských ľadovcov po pravej strane.

Úchvatné výhľady na okolité hory, nechce sa nám veriť, že sme v nadmorskej výške len okolo 800 metrov. K pasu Viento môžete ísť po ľadovej moréne a potom strmo nahor ( rýchlejšia cesta), alebo celý čas po skalách. My sme šli to druhou možnosťou a dosť sme sa natrápili. Estelle som nakoniec musel zobrať polku batohu, aby nám ako tak stačila. Ja už mám tiež dosť a vrchol je stále hodinu a pol od nás. Cestička je síce strmá, ale dobre značená. Okolo jednej som na vrchole.

Ľadovcové pole v pohybe

Už len pár minút v silnom vetre a predomnou sa rozprestiera ( po Antarktíde ) druhé najväčšie ľadové pole na svete, 17 000 km štvorcových ľadu, na území ktorého nie je doteraz určená hranice medzi Čile a Argentínou.  Ľadové pole je v neustálom pohyba a vytýčenie hraníc je tak nemožné. V pozadí sa nachádzajú vysoké zasnežené hory, ktoré kvôli oblačnosti nevidíme. Pár fotiek a utekáme dole.

Vietor je silný, ale nie tak ako sme očakávali. Po ďaľších dvoch hodinách sme dorazili do kempu „Paso del Viento” pri lagúne “El Refugio”. Najskôr musíme vyrovnať náš kemping spot, pretože je trošku do šikma. Som unavený. Po zotmení sa veľmi ochladilo a páperku radšej obliekam už pred spaním. Jednému starému Argentíčanovi sa veľmi páčí môj stan, kreslí si ho z každej strany. Vravím mu, že mu stačí vedieť model. Lenže on si ho chce vlastnoručne postaviť.

Ľadovcová lagúna jazera Viedma

V noci som sa zas nevyspal, som unavený už od skorého rána. Dnes náš čaká 15 kilometrov okolo ľadovca Viedma, dlhého 80 km. Pomaly stúpame k Huemul Pass. Prechádzame cez 4 horizonty až nakoniec vidíme ľadovcové jazero Viedma, plné ulomených kusov z ľadovca. Po rýchlom obede s Kanaďanom Martinom, ktorý navštívil Bratislavu v 89., a ktorý sa ma spýtal, či steak stále stojí 1 dolár, schádzame strmím zostupom do tretieho kempu. Za hodimu sme zišli 1000 metrov, kolená už poriadne cítím a po páde ma riadne bolí zadok.

O tretej sme v poslednom kempe. Hneď som sa šiel okúpať do ľadovej vody, po 3 dňoch bez sprchy je teplota vody nepodstatná. Na večeru mám už len cestoviny s avokádom, ale nesťažujem sa. Prineste si tu fľašu whiskey a osviežte si ju kockou ľadu z poslednej doby ľadovej.

Najkrajší východ slnka

Na posledný štvrtý deň sme sa prebudil k môjmu najkrajšiemu východu slnka. Hory sú krásne červené a kusy ľadovca pokojne plávajú na hladine. Noc bola rušná. Niekoľko krát som sa zobudil na praskanie ľadu. Hodinu sme strávili pozorovaním východu slnka a z kempu tak vyrážame až po deviatej. Čaká nás posledných 18 kilometrov k prístavu.

Prechádzame po pláži, cez les, znova prekračujeme potok, v ktorom sa Angelo kompletne vykúpal. Strašne som sa pobavil, lebo som mu trikrát povedal, aby sa vyzul a potok prekročil. Spadol tam komplet celý aj s batohom. Cestou sa nám naskytli krásne výhľady na tyrkysové jazero Viedma. Vietor postupne silnie a všetci sa ponáhľame do civilizácie. 2 kilometre pred prístavom náš čaká druhé prerúčkovanie rozbúrenej rieky „Rio Turbio”. Z posledných síl a dorezanou rukou som sa dostal na druhú stranu. O druhej sme v prístave. Nemeckí turisti nás zobrali na korbe auta naspäť do upršaného El Chalten.

Huemul Circuit bol pre mňa najlepší trek v Patagónii. 64 kilometrov dlhý, počas ktorého vidíte dva obrovské horské ľadovce, 80 km dlhý ľadovec Viedma, prejdete dva priesmiky, uvidíte južné ľadové pole a prespíte pár metrov od obrovských ľadových krýh z ľadovca Viedma. Okrem toho si vyskúšate rappeling, chodenie po ľadovci a otestujete svoju stabilitu v silnom vetre.

Informácie k Huemul Circuit

Lokalita – El Chaltén, Argentína

Dĺžka – 64 kilometrov, 4 dni

Náklady – vstup do parku, kemping zadarmo. Požičanie vybavenia cca. 7 Eur na osobu a deň

Náročnosť – na stupnici od 1 do 10, tak 7   

The post Huemul Circuit, najlepší trek v Patagónii appeared first on .

Je to vyše mesiaca, čo som napísal posledný blog a keďže mám konečne čas ( resp. príliš veľa času) rozhodol som sa napísať  krátky blog o tom, ako sa mi v Patagónii darí. Viac blogov, o všetkom čo som tu zažil po mojom návrate.

Momentálne sa nachádzam v dedinke Villa O’Higgins na konci 1240 km dlhej cesty Carretera Austral ( v 80. rokoch ju nechal postavi¡ť generál Pinochet), ktorá vedie z mesta Puerto Montt krížom cez Patagóniu až do spomínaného maličkého mestečka Villa O’Higgins vzdialeného 7 kilomtrov od jazera  O’Higgins.. Toto jazero mi momentálne komplikuje moju cestu. Prišiel som tu, pretože chcem prejsť do Argentíny pešo, konkrétne do El Chaltén, čo je 2 dňový trek skrz patagónsku divočinu. Loď premáva trikrát do týždňa. Momentálne je sobota a najbližšia dostupná odchádza v utorok. Avšak počasie v okolí jazera je nestabilné, tak ako v celej Patagónii. Veľká loď je rozbitá a premáva len malá pre 16 ľudí. Počasie tu nie je zlé, problém je však argentínska strana, kde sa jazero otvorí a vlny tam dosahujú tri metre. Verím, že sa mi v utorok podarí dostať cez jazero a pokračovať ďalej pešo do Argentíny a k veľkolepej hore Fitz Roy. Ak nie budem sa musieť vrátiť na sever do Chile Chico, ktoré je odtialto deň jazdy a tam prekročiť hranicu.

Update: Vraciame sa na sever, loď ani 5. deň neodišla….

Spanie

Za posledných 5 týždňov som prespával kade-tade. Malá štatistika na začiatok. Jedna noc v buse, jedna noc na ľodi, 5 krát hostel, 1 x couchsurfing, 10 x kemp na divoko, 8 x platený kemping,  4 x kemp zadarmo . V Rio Puelo som si rozložil stan pri rieke, super miesto obklopené zasneženou sopkou Yate, riekou Puelo a nekonečnými lesmi. O druhej ráno som sa zobudil na divné zvuky. Trvalo mi pár sekúnd, kým som si uvedomil, že stan sa nachádza kompletne pod vodou. Vyskočil som zo stanu a bol som po členky vo vode. Rýchlo som zdrapil batoh a stan a vybehol na najbližší kopček. Voda však stále stúpala a ja som sa odtiaľ musel dostať rýchlo preč. Videl som nejaké stany pri lese, avšak medzi nami bola voda po pás a stúpala čoraz viac. Ako prvé som zobral batoh nad hlavu a nahý prebrodil rieku. Stan som zobral rovnakým štýlom. Vodu som mal takmer po hrudník. Všetko nakoniec dobre dopadlo, zobudil som sa do slnečného rána a vysušil všetky veci. Na kempovanie na divoko som si potreboval zvyknúť. Prvú noc v San Pedro de Atacama som bol posratý aj zo psa, ktorý sa motal okolo  stanu. Po mesiaci kempovania nasadím špunty a spím. Treba povedať, že juh Čile je oveľa viac bezpečnejší ako sever. Okrem jedovatého pavúka sa tu nenachádza nič, čo by ma mohlo zabiť, žiadne hady, žiadne medvede. Prespávanie v hosteloch je oproti Bolívii dosť drahé, pohybuje sa od 12 do 20 Eur. Kempy stoja cca. 7 – 9 Eur. Kempovanie na divoko je samozrejme zadarmo. Couchsurfing som mal v Osorne u Nicolasa, ktorého som stretol v meste Pucón. Po pár hodinách ma pozval k nemu do mesta Osorno, ktoré som mal po ceste. Jeho úžasná mamina mi oprala všetky veci a jeho otec pripravil steak a skvelé raňajky, spravili so mňou potrebný nákup a nakoniec som musel ostať na obed. Na cestu mi pribalili domáci chlieb a ovocie.

Stopovanie

V Patagónii sa presúvam výhradne stopom a trajektami. Najmenej som čakal v dedine Villa Castillo, a to presne 20 sekúnd. Rodina z Čile čakajúce na semafóre mi ponúkla odvoz až do Rio Tranquilo, teda tam kde som chcel ísť. Čiľania sú extrémne milí a pohostinní. Táto rodina mi ponúkla kávu a šišky. Mal som šťastie, pretože niektorí ľudia tu ostali vysieť dva dni. V Santiagu ma Pablo doviezol až pred byt tzv. Vancha, ktorého som stretol deň predtým, pretože sme stopovali rovnakým smerom, a ktorý mi hneď ponúkol svoj gauč. Pablo mi navyše daroval kartu na metro s kreditom 4 eurá. Nič za to nechcel. Najviac som čakal v meste La Junta, po 5 hodinách a 17 prejdených kilometroch mi zastavilo auto, ktoré som ani nestopoval. Veľmi frustrovaný som bol na ceste z NP Queulat. Išlo ma poraziť, keď okolo mňa prešlo poloprázdne auto a nezastavilo. Keď okolo mňa prešiel mladý pár, na plné hrdlo som zakričal “FUCK YOUUUUUU!”. Pravdepodobne ma nepočuli, lebo sa po pár minútach otočili a prišli po mňa. Posledný stop so mňou cestuje už tretí deň. Javiera som stopol v mestečku Cocrane, cestou sme nabrali mojich dvoch kamošov z Belgicka a super naložení sme v malom Citroene Xsara pokračovali na rázcestie medzi dedinou Caleta Tortel a Puerto Yungai. Javier cestou zmenil svoj plán a tak spolu cestujeme už pár dní. Stopovanie je v Čile veľmi bezpečné, je zadarmo a navyše praktizujem svoju španielčinu. Druhá vec je, že čilská španielčina je dosť ťažko zrozumiteľná a mám čo robiť aby som rozumel. Najtažší stop bol od sopky Chaitén do dediny Santa Barbara. Totálne mokrý som v silnom vetre a zime sedel na korbe auta a rátal každú sekundu. Najdlhších 15 minút tohto tripu.

Jedlo

Za posledný mesiac som jedol v reštaurácií presne dva krát. Mal som rybu v prístave Caleta Gonzalo a steak vo Villa Cerro Castillo. V Osorne som sa vybavil varičom, plynovou bombou, panvicou a hrncom. Varím všetko možné od vajec, cestovín, šošovice, hamburgerov atď, atď. Dokonca som mal aj rybárske náčinie, ktorého som postupne rozdal. Chytiť rybu nie je až tak jednoduché. Niečo málo som aj stratil, najviac ma zabolela kreditná karta a čelovka. Veľa vecí sa mi podarilo opraviť, napríklad stan, topánku, hybrid lyžicu, foťák, páperovú bundu a nepremokavú bundu. Vďaka Bohu za goratex nálepky. To len na okraj. Raňajky buď vajcia, alebo ovsená kaša. Patágonia je veľmi drahá a to je vraj argentínska strana ešte dvakrát drahšia. Najlacnejšie je tu víno, 2 litre za 5 Eur. Momentále robíme hamburger z mraziaka, zemiakovú kašu so sušeným mliekom a zeleninový šalát a samozrejme víno. Pred odchodom som si dal za cieľ mať avokádo každý deň a celkom sa mi darí. Highlight tohto tripu je určite káva v La Junta. Len si predstavte, že Vám donesú horúcu vodu, instantnú kávu a účet na 4 eurá.  Voda je všade na okolo. Z rieky, vodopádu, dokonca aj z jazera.

Znova som utopil foťák

Prvý deň treku v Národnom Parku Villa Castillo bol veľmi divný. Bol som veľmi šťastný, pretože predpoveď bola dokonalá na celé 4 dni. Od radosti som sa smelo vybral prekročiť prvú rieku, v ktorej som sa po pár sekundách vykúpal. Samozrejme aj s foťákom. Bol som smutný celých 10 minút, pretože to bol tretí foťák, ktorý som utopil. Ale kašlať na to, som v Patagónii. Chýbalo mi 13 km do kempu a bolo 6 hodín večer. O deviatej vyťahujem baterku a fuuuuck, nefunguje. Svietim telefónom a v druhej ruke mám vrecko ryže s foťákom. Ráno sa prebúdzam, skúšam foťák a wow, rozsvietil sa! V brutálnej zime chcem pripraviť čaj avšak moj plyn nepasuje na plynovú bombu. Musím povedať, že toto ma naštvalo najviac. Nikdy som tu nemal toľko “ups and downs” ako tento deň.

Na záver

Cestujem už dva mesiace a takmer mesiac mám stále pred sebou. Je toho veľmi veľa a isto napíšem veľa blogov. Stretol som skvelých ľudí v Peru, Bolívii a Čile. Začal som v peruánskej Lime, pokračoval na línie Nazca a do kaňonu Colca, prekročil hranice s Bolíviu, vyliezol 6088 metrov vysokú horu, prešiel sa po solnej pláni, krížom precestoval Čile a dostal sa takmer na koniec, až do Patagónie. Neviem, čo ma tu ešte čaká, ale aj keby som už nemal nič pekné zažiť, stálo to za to.

The post Meanwhile in O’Higgins, Patagónia appeared first on .