Obloha je krásne modrá, no poobede má prísť búrka, preto chceme vyraziť čo najskôr. Dnes sa idú bežecké preteky cez peklo Mörchenscharte (3 km dlhý výstup s 1000 metrovým prevýšením). Včera sme to s vypätím síl prešli a niekto to behá? Krútime hlavami nad možnosťami trénovaného ľudského tela. Prihovára sa nám známy športovec Markus Kröll, ktorý čaká na svojich zverencov. Jeho niekoľko rokov starý rekord ostane aj dnes neprekonaný.

Smrť na Berliner Höhenweg zvaná Mörchenscharte

Oddychovný deň

Vyrážame k ľadovcu Schwarzenstein. Cesta vedie okolo chaty Berliner po turistickej trase cez zelené údolie, skalnatý terén, ktorý je pozostatkom ustupujúceho ľadovca až po ľadovec samotný. Obúvame mačky, keď okolo nás prechádza skupina 4 naviazaných turistov. My žiadne lano nemáme, ja vlastne nemám ani mačky, len nesmeky a turistické palice. Aspoň vidíme vyšľapané stopy a tak nehrozí pád do prípadnej ľadovcovej diery.

Ľad sa mení v snehovú kašu a oblaky nad nami sú čoraz hustejšie. O druhej poobede dosahujeme vrchol ľadovca vo výške 3370 metrov. Dojedáme posledné oriešky pri pohľade na Taliansko. Ľadovec je zároveň hranicou medzi Talianskom a Rakúskom.

Cesta späť je rýchla, len invazívne ovce sem tam zaútočia. Slnko je dávno preč, miesto toho hmla a mlieko. Niekedy nevidíme ani na meter pred seba. Búrka je o chvíľu tu a tak sa musíme ponáhľať. Na chate Berliner plánujeme pivo no s prvými kvapkami kašleme na to. Pár kvapiek sa mení v poriadnu búrku. Blesky šľahajú kolo nás a dážď je tak silný, že v priebehu minúty sme kompletne mokrí. Cesta od chaty Berliner po Alpen Rose trvá normálne 30 minút no behom ju zvládame za 10.

Búrka a utopený telefón po druhé

Niektoré blesky sú od nás pár sto metrov. „Odhoď palice keď to rachne“, hovorí Noro. Pri ďalšom údere ich odhadzujem rovno jemu do chrbta. Nechápe čo sa deje, ale nerieši to. Priorita je prísť na chatu čo najskôr. Nič na nás nie je suché. Krava pasúca sa pred chatou asi dostala šok a niekoľko minút stojí na ceste bez akéhokoľvek pohybu.

Aleš prichádza pár minút po nás. Všetky veci vešiame po chate Alpen Rose s vidinou dobrého piva a chutnej večere o ktorú sa určite postará kuchár Tomáš. Telefón je mokrý, no pred dvoma týždňami prežil kúpačku vo Vltave a preto nemám pochýb, že by mu nejaký dážď mohol ublížiť. Mýlim sa. Nabíjanie spôsobilo skrat a telefón zhasol.

Na večeru máme kuracie stehno so zemiakovou kašou, vývar a dezert. Tradiční Kaiserschmarren. Dojedení sme, ale jednu porciu by sme ešte zvládli. Tomáš to musel nejak vycítiť, lebo o pár minút sa pýta či chceme dupľu. Vlastne posiela rakúskeho čašníka a chvíľu nám trvá kým pochopíme čo nám chce povedať.

Mať kuchára Slováka je na nezaplatenie

Za toto pohostenie musí dostať poriadne sprepitné. Príde mu to veľa čo kompenzuje panákmi domácej a príbehom z pražského kasína. Nebudem konkrétny, ale už dlho som sa tak nenasmial.

O deviatej nám padajú hlavy, treba ísť spať. Lúčime sa s Tomášom, verím že sa na chate Alpen Rose ešte uvidíme. Ráno je hmlisté a daždivé. Čaká nás len 10 km dlhá cesta k parkovisku odkiaľ ide autobus naspäť do Mayrhofen. Už večer nám Tomáš spomenul zosuv pôdy, ale po pár panákoch domácej tomu nevenujeme pozornosť.

Sme na parkovisku a autobus ide až o hodinu. Úspešne stopujeme, no zosuvy pôdy zatarasili cestu a auto nás odvezie len do dedinky Ginzling. Obchádzame zničenú cestu a prepadnutý tunel. Noro si po druhýkrát podvrtol členok. Asi ho tu necháme a s Alešom túto cestu dobojujeme bez neho. Za tunelom sa otáčajú autá, pretože cesta bude neprejazdná ešte niekoľko hodín. Ešte dobre, že sme nečakali na autobus. Čakali by sme zbytočne.

V kritických situáciách si ľudia pomáhajú a tak nás hneď prvé auto odviezlo do Mayrhofen. Naše trojdňové dobrodružstvo v Tirolsku je tak úspešne za nami.

The post Výstup na ľadovec Schwarzenstein a zosuvy pôdy appeared first on .

Prvý deň Berliner Höhenweg si prečítaj tu

Lapenscharte a následne Mörchenscharte

Po raňajkách vyrážame ďalej. Čaká nás vyše 20 kilometrov náročným terénom cez dve sedlá. Prvé hodiny traverzujeme popod roztápajúce sa ľadovce. Aleš sa trošku utrhol a dobiehame ho až pred prvým sedlom Lapenscharte. Naskytli sa nám krásne výhľady na najvyššie ľadovce na rakúsko-talianskej hranici. Už teraz ma trasie a neviem sa dočkať zajtrajšieho výstupu na Schwarzenstein.  

Schádzame príjemnou cestou k ďalšej chate zvanej Greizer Hütte. Nádherná chata evokujúca nepálsku atmosféru. Kozy váľajúce sa na drevených stoloch, pohodlné hamaky s výhľadom na ľadovce a divokú rieku v údolí. Slnko poriadne páli a nás čaká najťažšia pasáž celého dňa. Čumím na Mörchenscharte, hľadám v tom šialene strmom svahu nejakú cestu a rozmýšľam, ako dlho nám to bude trvať.

30 percentné trápanie

Pred náročným stúpaním musíme zísť úplne dole k rieke a potom 1000 výškových metrov do sedla. Pri trase dlhej 3 kilometre to predstavuje viac než 30% stúpanie. Začíname zostra rebríkom, feratou a potom cik-cak hore do sedla. Vody málo a tieň takmer žiadny. Trmácame sa pomaly, dávame prestávky a nadávame, prečo vlastne lozíme po horách, keď pred telkou s pivom v ruke by nám bolo určite lepšie. Nakoniec sa podarilo, sme konečne v sedle a teraz už len dole na chatu Alpen Rose, kde nás čaká Slovák Tomáš, ktorý robí na chate kuchára.   

Prechádzame okolo čierneho jazera Schwarzensee. Slnko je oveľa nižšie a výhľady na prírodu okolo nás sú dokonalé. Ľadovce pokrývajúce najvyššie hory v kontraste so sviežo zeleným údolím plným potokov a riek. V diaľke už vidím obrovskú, kamennú chatu Berliner Hütte. Trošku mi je ľúto, že miesto stanu spím na chate. Tie zelené lúky pod vysokými kopcami si to priam žiadajú.

Berliner Hütte je stará, kamenná a hlavne obrovská chata postavená v roku 1879. Jej drevený, veľkolepý interiér s vŕzgajúcou podlahou pôsobí skutočne veľkolepo. Chalani čakajú von, naša chata Alpen Rose je ešte 20 minút ďaleko. Tomáš náš už netrpezlivo čaká aj s večerou.

Tomáš je mladý chalan a veľký sympaťák pracujúci na chate už 5 rokov. Celý týždeň na chate varil bezmäsité jedlo aby mohol variť mäso pre nás na najbližšie dva dni. Dnes máme vývar a poriadnu porciu ryže s duseným hovädzím. O chvíľu prichádza s  „lopatou“ a na nej s niekoľkými poldecákmi rakúskej domácej. My mu na oplátku ponúkame slivovicu a takto to ide dokola. Kombinácia, pivo, pálenka a hlavne únava nás rýchlo posiela do postele. Je neskoro večer a zajtra ďalší ťažký deň, hoci nie tak časovo náročný. Označili sme ako „rest day“.

The post Smrť na Berliner Höhenweg zvaná Mörchenscharte appeared first on .

V stredu po práci utekám na železničnú stanicu v Prahe, smer Beroun. Tu ma čaká Noro. Spoznali sme sa cez spolujazdu, aby sme sa po rokoch opäť skontaktovali a odleteli spolu s Honzom a Peťom na zimné Lofoty. V živote je skvelé stretnúť ľudí, ktorí ti sadnú od začiatku a vždy si máte čo povedať.

Našim cieľom je dedinka Mayerhofer ležiaca neďaleko talianskych hraníc v oblasti Zillertal. Úprimne netuším do čoho idem, nič som neplánoval. Noro ma namotal výstupom na ľadovec a ja som nemohol odmietnuť. Viac info som nemal a ani som sa nezaujímal.

Berliner Hoehenweg, alebo Berlínska Cesta

Do Mayerhofer prichádzame po zotmení, kde nás na parkovisku čaká Aleš. Výborný chlapík, pokojný so širokým úsmevom. V tej chvíli som vedel že bude dobre. Má za sebou tri dni v horách, kedy okolo neho v búrke šľahali blesky. „Ak chce ísť Aleš do hotela, tak musí byť fakt rozbitý“, hovorí Noro. Alešovi sme totižto navrhli prespanie v aute, do čoho sa mu až tak veľmi nechce. Mám aj stan, na Lofotách bol náš hashtag „nextoneintent“. Išli sme tam stanovať no nakoniec sa nám to nepodarilo ani raz a bohužiaľ to nevyjde ani v Rakúsku. Keď stojí reč tak si povieme „next one in tent“ a hneď sa smejeme z plného brucha.

Po večeri nakoniec hľadáme miesto pre  dve autá, kde by nás cez noc nik nevyrušil. Chalani poznajú malé parkovisko nad dedinou Ginzling. Hneď vedľa neho je obrovská kopa hnoja, ale v chladnom počasí to až tak nevadí. Firemný Superb je skvelé auto, ale na spanie to až taká sláva nie je. Zadné sedačky sú po sklopení o niečo vyššie než dno kufra a tak spíme ako na obrubníku. Aleš je na tom vo svojom aute ešte horšie. On nemá obrubník, ale poriadny schod.

Noro, dávaj pozor kam stúpaš

Ráno vstávame o šiestej, auto nechávame na platenom parkovisku v Mayerhofer (cca. 40 Eur na 3 dni) a vyrážame na prvých 24 kilometrov k chate Kasseler Hütte, kde strávime prvú noc. Štart je skutočne svižný a čaká náš 1600 výškových metrov cez sviežo zelený prales ku chate Edel Hütte.

Počasie nič moc, zamračené, každú chvíľu môže začať pršať. Aleš spomína 11 údolí, ktoré musíme prejsť. Myslel som si, že toto číslo je rozplánované na celé tri dni. Z omylu ma vyviedol po prechode prvého sedla. „Tak, už len desať a sme na Kasseler“.

Nekomentujem, proste vypínam mozog a šliapem. Tu niekde som sa dozvedel, že ideme Berlínska cesta, tzv. Berliner Höhenweg a každý deň spojíme dve celodenné etapy do jednej. Táto cesta má vyše 80 kilometrov, podľa plánu trvá 8 dní, no Aleš ju chce prejsť za štyri. Toho ja a Noro súčasťou nebudeme, aj keď Aleš nás neustále láme. Hory fakt miluje. Vyšiel napríklad Elbrus a pokúsil si aj o šiestu najvyššiu horu sveta, Čho Oju. Po prečítaní množstva kníh o horolezcoch a Himalájach ho v duchu obdivujem. No a teraz je jeho cieľ Höhenweg za štyri dni, teda polovičný čas. Správny blázon.

Prechádzame jedno sedlo za druhým, hore a dole a tak stále dokola. Slnečné lúče prerážajú sivé oblaky a mne sa kráča čoraz lepšie. To bohužiaľ nemôže povedať Noro, ktorý uprostred dňa zle stupil a vyvrtol členok. Bojíme sa čo bude, sme presne uprostred dnešného dňa a pomáhať 100 kilovému chlapovi k chate vzdialenej 10 kilometrov si neviem ani predstaviť. Noro sa zaťal a ide ďalej. Uvidíme čo s tým bude na druhý deň.

Ľadový kúpeľ a zjeb od chatára

Medzi Edel a Kasseler Hütte sa nachádza drevený prístrešok, kde môžete prespať za poplatok 10 Eur. Na drevenej posteli sa vyspia dvaja ľudia a ďalší dvaja na karimatkách. Nie je to žiadna stará, drevená búda ale krásna a čistá mini chatka.

Po asi 11 hodinách máme konečne pred očami Kasseler Hütte. Aleš nás upozorňuje, že ešte náš čaká jedná horská prémia. A naozaj. Za horizontom strmo dole a potom zas hore k chate. Slnko páli, voda láka. Neodolám kúpačke v ľadovej vode horského potoka. Telo po takýchto výkonoch potrebuje ľadový kúpeľ. Na regeneráciu svalov tá najlepšia vec.

Na Kasseler prichádzame tesne pred zavretím kuchyne. „You are late, you are slow guys“, hovorí nám urastený, starý chatár v drevákoch. Darmo vysvetľujeme, že ideme až z Mayerhofer. Večeru sme však stihli a to je základ. Tlačíme do seba polievku, cestoviny a nakoniec štrúdľu so šľahačkou. Noro nepije, ale moja slivovica mu celkom zachutila. Pri pive, na terase chaty preberáme zajtrajšok. Vraj to bude ešte ťažšie než dnes. Výstup do druhého sedla Mörchenscharte znamená od rieky 3 kilometrovú vzdialenosť s prevýšením takmer 1000 metrov. Celkovo to za celý deň bude znova okolo 23 kilometrov. Radšej som sa mal nechať prekvapiť.

Ráno sa bojíme o Nora. V noci kvôli členku takmer nedošiel na záchod. Je odhodlaný to rozchodiť. Tak uvidíme v ďalšom blogu.

The post Berliner Höhenweg s vytknutým členkom appeared first on .