Všetci ešte spia, takže opatrne balím veci a po strmých drevených schodoch schádzam dole. Tak som si dával pozor, že som nakoniec zobudil úplne všetkých. Z rozopnutého batoha vypadla sklenená zaváraninová fľaša, ktorej obsah (slivovicu) sme už vypili. S rachotom poskakuje po schodoch až dopadne do rohu chodby v neporušenom stave.

O pol piatej sme na ceste do Smutného sedla. Padajúca hmla je nepríjemná a kráčať takto skoro do kopca je fakt za trest.

„Prečo si to robíme Noro?“

„Lebo sme ko…ti“, so smiechom odpovedá Norbi.

Ťažké ráno v Smutnom sedle

Tak rád by som bol v teplej posteli. Zajtra ráno keď v nej budem tak si musím pripomenúť tieto pocity a budem si ten komfort postele sakra vážiť. Po necelých dvoch hodinách sme konečne v sedle. Na hrebeni fúka a je ukrutná zima. Lenže sa musím prezliecť zo spotených vecí. Takže najskôr všetko dole a potom dve tričká, mikina, páperová vesta a bunda na to. Páperku natiahol aj Noro, vraj prvýkrát trekuje v páperke. To len na margo toho, aká zima nám musela byť.

So skrehnutými rukami raňajkujeme makovú štrúdľu a zapíjame ju ľadovou vodou. Ach jaj, kafíčko by bolo v tej chvíli fajn. Ďalej pokračujeme po hrebeni cez Plačlivé smerom k Ostrému Roháču. Tá hmla ako by bola čoraz svetlejšia a slnko ju určite čoskoro prerazí. Snáď sa tak stane ešte pred prechodom Ostrého Roháča, ktorý je zabezpečený reťazami.

Ostrý Roháč po reťaziach

Trvá to len pár sekúnd a hmlu strieda azúrová obloha. Tých niekoľko okamihov kedy vietor rozmetal všetky oblaky bol skutočne famózny. Určite sa potešilo aj stádo kamzíkov, ktorých je v Západných Tatrách neúrekom. „Preskakujeme“ Ostrý Roháč a ďalej na Volovec. Tu sme si dopriali prestávku na jedlo. Pri prežúvaní ďalších proteínových tyčiniek čumíme na ďalší kopec. Výstup na Hrubý Vrch vyzerá dosť komplikovane, hlavne je celá severná stena pod snehom a nevidíme tam žiadnu cestičku. Na značke píšu dve hodiny a budeme radi ak to za ten čas stihneme. Nakoniec to bola oveľa jednoduchšie a nechce sa nám veriť, že sme to zvládli za hodinu. Z hrebeňa máme krásne výhľady do Poľska, na Roháčske plesá a tiež do Jamnickej doliny, ktorej dominujú rovnomenné plesá. Ostrý Roháč odtiaľto vyzerá ako švajčiarsky Matterhorn.

Trasa ďalej pokračuje cez mne dobre známe kopce Jakubiná, Vyšná Magura, Ostredok a Nižná Magura. Tu si užívame teplé počasie a nádherné výhľady na najvyšší kopec Zapadných Tatier – Bystrá, týčiaci sa nad Račkovou dolinou a tiež Kriváň v pozadí. O tretej poobede sme v ústí  Úzkej doliny a dvojdňová túra je tak úspešne za nami. K mojim rodičom do Kokavy je to na skok. Prišiel pre nás brat a mamina nás už čakala s plechom rezňov a zemiakovou kašou. Po tých sladkých tyčinkách  a desiatkach kilometrov v nohách to bola po dvoch dňoch zaslúžená odmena.

The post Roháče, cez Smutné sedlo do Račkovej appeared first on .

Hrebeňovka Nízkych Tatier má takmer 100 kilometrov, 5500 výškových metrov a na jej prechod treba 5 dní. My sme sa rozhodli spojiť druhý a tretín deň do jedného. Spí sa v útulniach, ktoré sú rozmiestnené tak, aby ste denne nachodili 6 – 8 hodín. Ide sa celý čas po červenej značke z Telgártu až na Donovaly.

Večer v Martine padlo pár slivovíc a pív, naozaj len pár, teda dve slivky a dve pivá a k tomu asi 20 obložených chlebíčkov. Druhý deň ráno vyrážame do Banskej Bystrice autom a odtiaľ berieme vlak smer Telgárt. Vlak skutočne historický, ale vkusne vymaľovaný a zrekonštruovaný. Cesta trvá dve hodiny a už z vlaku vieme, že toho snehu tam je ďaleko, ale že fakt ďaleko viac ako som očakával. Nikdy neporovnávaj Malú Fatru a Nízke Tatry. Každých 100 výškových metrov znamená veľký rozdiel.

V Telgárte vystupujeme pred dvoma viaduktami, ktoré patria medzi najväčšie atrakcie tohto miesta. Ale je tu ešte jedna, konkrétne kaviareň Depo Café Telgárt. Hneď sme tu zašli a dali si kávu a vynikajúci malinový koláč. Noro medzi tým volá kamoške, ktorá tu vlastí apartmán. Premýšľame, či vôbec ideme na nejaký prechod. Norbert má pri sebe ešte 2 000 dolárov, ktoré plánoval zobrať do Nepálu a asi by nám to na 4 dni zábavy stačilo. Samozrejme, len žartujem. Hory volajú a my musíme ísť! Dnes nás čaká 17 kilometrov, čo by mala byť pohoda.

Je sviatok a my nemáme vodu. Trmácame sa cez koľajnice a lúku späť do dediny avšak jediný obchod je zavretý. Zachránila nás zhovorčivá pani, ktorá nám vodu dočapovala u nej doma. Konečne, po dobrej hodine, vyrážame po červenej – smer Kráľova Hoľa. Cestou stretávame prvého človeka, miestneho róma, ktorý pýta peniaze na chleba. S Norom sa bavíme, že to tu fakt skoro vyzerá jak v tom Nepále.

Ak sme sa báli o vodu, tak to sme sa určite nemuseli. Veď je jar a topí sa sneh. Prúd vody stekajúci po turistickej cestičke naberá na sile. Inokedy sa brodíme aj po pás v snehu. Vysielač na Kráľovej Holi je mohutný a vysoký a mne sa nechce veriť, že podľa značky to je ešte hodina cesty. Konečne sme hore!

Okrem vysielača sa tu nachádza obrovská stavba a v nej jedna malá otvorená miestnosť, kde sa dá schovať. Sú tu už dva páry. Tí nás obdivujú a len krútia hlavami, že 100 kilometrov s ťažkými batohmi. Najlepší bol chlap, asi štyridsiatnik, ktorý poznamenal, že na takýto výkon mu už ušiel vlak.

Prezliekli sme spotené veci a konečne sa vybrali po hrebeni k Andrejcovej útulni. Nikdy som tu nebol a výhľad na Vysoké Tatry mi vyrazil dych. Celý hrebeň ako na dlani. Naozaj, to naše Slovensko je tak krásna krajina. A tie Tatry to je úplná topka, ktorú musíme ochraňovať. K Andrejcovej útulni sú to ešte dve hodiny. Na hrebeni je sneh vyfúkaný, ale v lese stále aj vyše metra. Noro ide prvý a niekoľkokrát sa prepadne do snehu až po pás. Keďže je asi o 20 kilo ťažší, má to ešte ťažšie ako ja. Tam kde stupí a neprepadne sa je to bezpečné.

Podvečer prichádzame k Andrejcovej útulni. Chatár nám ponúkol pivo a kapustnicu, ktorú si užívame pri výhľade na Vysoké Tatry. Jedla máme dosť a robíme ešte instantné špagety z dekáču. Nepálske zásoby je treba dojesť. Pár ľudí tu je, ale všetci pokračujú ďalej do dedín. Chata sa postupne prerába a tak spíme v podkroví na matracoch a pod vlastnými spacákmi. Cena za prenocovanie je 10 Eur. Ani jeden z nás sa nevyspal. Na chatu došli slečny a tie hulákali do jednej v noci. Špunty nepomohli. Stále som sa budil na vibrujúcu podlahu, ktorá sa rozochvela aj pri minimálnych pohyboch. Dosť ma to hnevá, pretože druhý deň nás čaká 35 kilometrov náročným terénom a 2 tisíc výškových metrov. Ďalšiu noc máme v pláne stráviť pod Ďumbierom na chate Milana Rastislava Štefánika.

Knihu 90 DNÍ JUŽNE o mojej dobrodružnej ceste naprieč Južnou Amerikou objednaj cez priložený link

The post Hrebeň Nízkych Tatier, Kráľova Hoľa – Andrejcova appeared first on .

Hovorí sa, „správny cestovateľ má najskôr spoznať svoju vlastnú krajinu, potom tie ostatné.“ Týmto pravidlom som sa bohužiaľ nikdy moc neriadil. Veď aj naše krásne Tatry som začal spoznávať len pred pár rokmi. Veľká bieda, keďže pochádzam z Liptova. Na východné Slovensko to mám na skok, ale taktiež som túto krásnu časť krajiny dlho obchádzal. Možno to nebolo pre mňa až tak exotické, alebo to len nechávam na potom, veď mi to nikam neutečie. Tento rok v lete som však prekročil brány Popradu a posunul sa ďalej na východ.

S priateľkou sme strávili pár dní vo Vysokých Tatrách, odkiaľ sme sa električkou presunuli do mesta, ktoré sa nazýva aj „brána do Tatier“. Naša cesta pokračuje autobusom ďalej do Levoče, lenže autobus má meškanie už pol hodinu a nie je isté či vôbec príde. Meníme plán a nastupujeme na autobus smerujúci do Dobšinskej ľadovej jaskyne.

Cesta trvá asi hodinu a vedie naprieč krásnou prírodou Slovenského raja, ktorú cez okno pozorujeme. Od parkoviska k jaskyni je to asi ďalších 20 minút do mierneho kopca. Prechádzku spríjemňujú náučné tabule a tak sa o jaskyni dozvedáme veľa zaujímavého. Svojou dĺžkou 1232 metrov patrí k najväčším jaskyniam v Európe. Nikde mimo alpskej oblasti sa nenachádza viac ako 110 tisíc m³ ľadu s hrúbkou miestami väčšou ako 25 m. Najväčšia hrúbka ľadu sa udržiava vo Veľkej sieni, kde dosahuje až 26,5 m. Jaskyňa bola objavená v roku 1870 banským inžinierom Ruffinim a už o rok bola sprístupnená pre verejnosť. Vstupné je 8 Eur pre dospelého, deti do 15 rokov majú vstup za polovicu. Okruh so sprievodcom trvá približne 30 minút. Už pri vstupe do „ľadovej diery“ pocítite nával chladu, ktorý Vás hlavne v letných mesiacoch príjemne osvieži. Teplota v spodných častiach zostáva počas celého roka pod bodom mrazu a preto odporúčam pribaliť dlhé nohavice, teplú bundu a čiapku. Fotenie nie je zahrnuté v cene vstupného a je potrebné prikúpiť povolenie. Zahraniční turisti však fotili s bleskom bez povolenia , na čo boli síce upozornení, lenže žiadne ďalšie problémy z toho nemali.

Neďaleko jaskyne sa nachádza najväčšia vodná nádrž Palcmanská maša, ktorá je najväčšou na území národného parku Slovenský raj, vytvorená na hornom toku rieky Hnilec. Vystúpili sme teda na samom vrchole Dobšinského kopca a zbehli krížom cez les až ku priehrade. V okolí priehrady sa nachádza veľa športových, rekreačných a ubytovacích zariadení. Z nejakého dôvodu sme z Popradu vyrazili takmer bez hotovosti a mali sme čo robiť, aby sme sa mali za čo presunúť do Levoče.

Mesto Levoča je podľa mňa to najkrajšie mesto, aké na Slovensku máme. Nádherné historické centrum so zrekonštruovanými budovami Vás vtiahne do oázy pokoja a histórie Slovenska. Dominantou mesta je Chrám svätého Jakuba, v ktorom sa nachádza svetoznámy oltár Majstra Pavla z Levoče. Oltár je vyrobený z lipového dreva, bez jediného železného klinca a je zdobený lístkovým zlatom. Vstupné do chrámu stojí 3 Eurá.

Vedľa historickej radnice sa nachádza klietka hanby zo 16. storočia, ktorá v minulosti slúžila na trestanie žien a mužov za spáchanie ľahších deliktov. Ženy, ktoré sa po rozsvietení lámp objavili v uliciach bez sprievodu muža tam putovali na 24 hodín. Do klietky ste sa mohli dostať aj za opilstvo, ohováranie, cudzoložstvo, či bujaré nočné hýrenie.

V samotnom centre mesta sa nachádza veľmi pekne zrekonštruovaný Hotel U Leva. Z jeho okien sa ponúkajú výhľady na celé centrum mesta. Okrem toho poskytuje svojim klientom luxusné ubytovanie v priestranných a komfortných izbách za skvelé ceny. Súčasťou hotela je jedna z najlepších reštaurácii v meste za ešte lepšie ceny. Za halušky tu zaplatíte necelé 4 Eurá a za 200 g hovädzí steak 12 Eur. Ak máte v pláne stráviť v Levoči noc, Hotel U Leva je jednoznačná voľba, o čom svedčí množstvo pozitívnych referencií od návštevníkov z celého sveta. Viac informácií na www.uleva.sk a www.uleva.sk/restauracia.

Naša cesta pokračuje na Spišský hrad, ktorý právom patrí na zoznam UNESCO. Svojou rozlohou prevyšujúcu 4 hektáre sa považuje za jeden z najväčších hradných komplexov strednej Európy. Pôvodne kráľovský hrad bol postavený v polovici 13. storočia na travertínovom brale s výhodnou polohou. Stavebným materiálom bol spišský travertín, nachádzajúci sa v bezprostrednej blízkosti. Od začiatku 18. Storočia je hrad opustený a v roku 1870 úplne vyhorel.  Vstupné so sprievodcom je 6 Eur pre dospelého a prehliadka trvá približne 45 minút.

Spiš má čo ponúknuť a určite stojí za návštevu. Navštívte Dobšinskú ľadovú jaskyňu, jednu z najväčších v Európe.  Spoznajte históriu Spišského hradu, alebo mesto Levoča, zapísané v zozname UNESCO. Je to len na Vás.

The post Víkend na Spiši určite stojí za to appeared first on .