Napísal som kamošovi Norovi, ktorý bol samozrejme za. Inú odpoveď som od neho ani nečakal a tak sme začali plánovať turistiku vo švajčiarskych Alpách. Výlet sme natiahli na 5 dní, čo už dávalo zmysel. V supermarkete za Prahou sme auto napakovali proteínovými tyčinkami, čokoládami, klobásou, cestovinami, pivami a vyrazili do jednej z najvyspelejších a aj najdrahších krajín sveta. Preto ten nákup už v Čechách. Noro nezabudol na domácu slivovicu a ja som pre istotu zobral ďalších 6 pív do zálohy.

11 zaujímavých vecí o Švajčiarsku

Podvečer prichádzame do mesta Altstätten, kde žije kamoška Andrejka. S ňou som sa zoznámil na kamošovej svadbe len pred pár týždňami. Zistili sme, že naše rovnaké priezviská nie sú náhoda  a máme spoločných predkov z Liptova. Andrejka nás privítala vegánskou večerou a švajčiarskym pivom. Ja som jej mal priniesť aspoň DRU tyčinky, no ich nákup som nechal na poslednú chvíľu a nikde v Prahe som ich nezohnal. Noro aj Andrejka hovoria plynule maďarsky, takže som sa niekedy cítil ako tretie koleso na bicykli. Bolo to však veľmi príjemné stretnutie.

Ďalší deň vstávame o piatej, čaká nás cesta naprieč Švajčiarskom do mesta Saas-Fee v kantóne Valais. Nádherné vysokohorské stredisko obklopené zasneženými štvortisícovkami a ľadovcami. Počasie je ideálne, cesty perfektné a často lemované železnicami, príroda okolo nás nádherná.

Vo Švajčiarsku ľadovce zakrývajú bielou fóliou

Zastavujeme v sedle Furka, alebo Furka Pass vo výške 2 500 metrov. Za poplatok 10 frankov prichádzame k ľadovcu Rhône. Ten je zdrojom rovnomennej rieky a hlavným prispievateľom vody v ženevskom jazere. Ľadovec sa každoročne zmenšuje a preto je jeho časť zakrytá bielou fóliou, ktorá má roztápanie spomaľovať. V ľadovci sú vysekané tunely, ktorými sa môžete prejsť. Skutočne veľmi fotogenické miesta. Na Furka Pass raňajkujeme klobásu s chlebom a čokoládu.

Cesta, kde sa premával Sean Connery

Počas stúpania na Furka Pass môžes zastaviť na mieste, kde sa natáčala bondovka so Sean Connery. Je tam pamätná tabuľa a stlačením tlačidla sa rozohrá pieseň z filmu Goldfinger z roku 1964. Proste Švajčiarsko vie vytrieskať aj z takejto maličkosti nejakú zaujímavosť. Tu som stratil okuliare, resp. ich stratil Noro, ale asi to bola viac moja chyba než jeho.

V Saas Fee sme o druhej. O tomto čase sme mali byť hore na chate Weissmieshütte, aspoň tak som to sľúbil Ando Caminando. Ak si čítal moju knihu 90 DNÍ JUŽNE, tak určite Ando poznáš. Švajčiarska kamoška, s ktorou som precestoval celú Bolíviu a vyliezol na šesťtisícovku. To len na okraj. Chcem tým povedať, že ak knihu ešte nemáš tak ju určite kúp, hehe

Vonku je fakt teplo, s čím som úplne nepočítal a nezobral žiadne krátke nohavice. Potím sa v dlhých gatiach s membránou. Na chatu sú to dve hodiny, ktoré sme natiahli kvôli foteniu a natáčaniu s dronom. Aj preto s Norom rád cestujem, tiež je blázon do fotenia a natáčania a kľudne s tým zabijeme aj hodinu. Len nech tie fotky stoja za to. Mohli sme zobrať aj lanovku, ale obaja sme mali pred tripom väčšie výdaje a vlastne aj keby nám peniaze padali z vreckách tak ideme po svojich.

Stretnutie s Ando po 3 rokoch

Sme konečne na chate v krásnom prostredí pod horou Lagginhorn a ľadovcom Weissmiess. Pijeme zaslúžené teplé pivo a čakám, kým sa objaví Ando. Tá holka sa vôbec nezmenila a navyše má na seba tú istú mikinu čo nosila celý čas v Bolívii. Pol roka strávila v Nepále a domov prišla zarobiť peniaze pred ďalšou cestou. Je skvelé ju znova vidieť a objať. Na Bolíviu máme obaja krásne spomienky. Lenže Ando musí pracovať a my by sme sa mali dobre vyspať. Poslednú noc sme spali len pár hodín a zajtra nás čaká výstup na Lagginhorn vo výške 4010 metrov. Inak chata Weissmiess stojí na noc 80 frankov vrátane polpenzie. Nečakajte žiadny apartmán, ale klasickú nocľaháreň. Po večeri padne ešte nejaké pivo, poldeci a krátky pokec s Ando.

Výstup na štvortisícovku

Raňajkujeme už o piatej a ešte za šera vyrážame na túru. Kamoška od Ando mi pre istotu požičala mačky. Celý čas sa dívam na ten ľadovec Weissmiess a premýšľam, prečo sme nešli radšej tam. Lagginhorn je fajn, ale je to len hora plná skál a ľadovec je určite zaujímavejší a nebezpečnejší. No nič, musíme sa tam ešte vrátiť. Mačky nakoniec použijeme pri zostupe. Vrchol Lagginhornu sme bez problémov zvládli aj keď v tejto výške už pociťujeme problémy s dýchaním.

Ando nás čaká dole pri chate s kamoškou z Rumunska, ktorá pracuje na inej chate. Priniesol som jej knihu, ktorá je síce v slovenčine, ale musel som, pretože bola významnou súčasťou mojej cesty. A ešte som doniesol fľašu slivovice, ktorú Ando hneď otvorila a oplatila fľaškou Genepi, čo je zas bylinný likér populárny v alpských oblastiach.

Alkohol padol vhod a utlmil bolesť členka, ktorý som tesne pred príchodom na chatu podvrtol. Celkom opití sa lúčime s Ando a utekáme dole k autu. Perfektný deň za nami a predsa sa muselo niečo doje…bať. Norovi sa podarila neskutočná vec. Počas zostupu s telefónom vo vrecku bez zásahu rúk dostal telefón do továrneho nastavenia a všetky fotky nadobro vymazal. No a on mal 95% fotiek, pretože jeho foťák je lepší než ten môj.

Sklamanie, smútok, hnev napriek tomu, že išlo len o „blbé“ fotky. No naozaj nás to poriadne dostalo, ale Noro tvrdil, že tie fotky zachráni. No uvidíme…

The post Výstup na Lagginhorn a stretnutie s Ando appeared first on .

Prečo práve letuška?

Bola to jedinečná príležitosť, ako precestovať svet a dobre si zarobiť. V podstate som ani nečakala, že by som tú prácu dostala, no keď sa tak stalo, neváhala som a šla som do toho.

Bolo náročné prejsť pohovorom?

Určite. Náročnejší a zdĺhavejší pohovor som nezažila pred tým ani potom. Musela som prejsť psychotestom, jazykovou skúškou, niekoľkými výberovými kolami zameranými na prácu v tíme a prístup k zákazníkom. Po celom dni nás vybrali tak cca. dvadsať a museli sme v nasledujúcich dňoch prejsť ešte “one to one! pohovorom. O dva týždne mi prišiel akceptačný e-mail.

Presťahovala si sa do Dubaja. Aké boli začiatky v tomto bohatom meste?

Nie úplne jednoduché. Moja prvá spolubývajúca bola nepríjemná Kórejka s nulovým zmyslom pre poriadok. Prvé dva mesiace ma čakal výcvik, ktorý bol síce náročný, ale stretli sme sa tam perfektná partia, takže sme si užili aj kopec zábavy. Mali sme kvantá skrípt a informácií, ktoré sme sa museli naučiť a posledné týždne aj praktický výcvik, kde sme trénovali evakuácie na suchu a v bazéne, reálne hasenie požiarov, prvú pomoc a základné formy  spacifikovania potenciálne agresívnych cestujúcich. To už sme boli zohraný tím a trávili spoločne čas aj mimo Emirates College. Mala som vtedy už 29, no bolo to ako keby som sa znova vrátila do školy.

Ako vyzerala tvoja pracovná rutina?

Najdôležitejšie bolo vždy načasovať si oddych, respektíve spánok, hlavne pokiaľ ma čakal dlhý let, a tých bola väčšina. Takže, či bola noc alebo deň, vždy som sa snažila pred letom trochu prespať a samozrejme sa aj zbaliť na danú destináciu.

Trvalo mi cca. 30 minút, kým som si spravila make up a obliekla sa a ďalších cca. 20, kým ma shuttle doviezol na centrálu. Tá je s letiskom spojená podzemnými tunelmi, takže posádku dovezie shuttle rovno k lietadlu. Na centrále som prešla cez automatický e-gate namiesto pasovej kontroly, uložila kufor na automatický pás, zobrala si v Coste kávu a šla na spoločný meeting s posádkou a pilotmi, ktorý sme museli absolvovať pred každým letom. Tam sme sa zoznámili s profilom cestujúcich, formou servisu na danom lete, s letovými informáciami a s colnými pravidlami v destinácii.

Po príchode na palubu sme na základe pridelených pozícií skontrolovali všetky bezpečnostné prvky a dostupné vybavenie na prvú pomoc a prípadnú evakuáciu. Privítali a následne počas letu obslúžili cestujúcich. No a po príchode do destinácie nás autobus odviezol do hotela, kde sme dostali diéty  a každý vlastnú izbu a mali sme väčšinou 20 hodín, kým sme museli byť opätovne nastúpení v lobby, pripravený na let späť do Dubaja.

Tvoj obľúbený let a prečo?

Dubaj – Bankgok – Brisbane – Auckland a späť. Bol to multisektor, takže sme sa hneď nevracali do Dubaja, ale leteli do ďalšej destinácie. V Bangkoku som strávila aj tri hodiny na masážach, do Brisbane som si balila vždy korčule a jazdila po South Banku a rovnako aj v Aucklande, prípadne som si trajektom spravila výlet na blízke novozélandské ostrovčeky. Bolo tam nádherne a pasažieri boli nenároční a viac menej počas letu spali, takže sme sa príliš nenarobili.

Tiež mám krásne spomienky na Rio de Janeiro, kde sme sa stretli super posádka, strávili tam dva dni, vyskúšali handgliding a spravili si rozsiahlu tour mesta.

Boli lety, ktorým si sa snažila vyhnúť?

Určite všetky lety na otočku. Tam nebola šanca užiť si destináciu a keď sa pozriete, kam môžete do cca. 4 hodín z Dubaja doletieť, sú to všetko buď arabské krajiny, alebo napríklad India, Bangladéš, Pakistan a podobne, takže aj profil cestujúcich bol veľmi náročný. Väčšina z nich nás po celý let sledovala desivým pohľadom, mali len veľmi malé hygienické návyky a skutočne chceli všetci všetko, keďže to bolo zadarmo a my sme sa narobili niekoľko násobne viac ako pri 17h priamom lete na Nový Zéland. Arabi boli tiež veľmi nároční, mali tendenciu sa furt na niečo sťažovať, večne prišli na palubu s 10 taškami duty free, ktoré sme nemali kam dávať a ideálne vždy ako 20 členná rodina chceli sedieť pokope.

Byť letuška je pre mnohé dievčatá práca snov. Skutočne to je život, aký poznáme z Instagramu?

Viac menej áno. Životný štýl je tam na vysokej úrovni. Dostanete krásne bývanie s bazénom a posilňovňou priamo v budove, slušne zarábate, v každej destinácii dostanete diéty a spíte v 4 hviezdičkových hoteloch. Máte možnosť cestovať za relatívne lacno aj počas dní off a k dispozícii máte rôzne iné benefity. Druhá strana mince je to, ako životný štýl letušky vplýva na zdravie. Ja sama som mala po dvoch rokoch problémy s trávením a  trpela chronickou únavou. Nemala som žiadny režim, moje telo už nevedelo, či je noc, deň, v akom sme časovom pásme, či je čas na obed alebo čas ísť do postele.

Spánok som musela plánovať, jedla som, keď som bola hore, takže aj počas noci a chcela som si aj užívať destinácie, takže aj keď som bola unavená, strávila som celý layover na nohách, pár hodín prespala a letela späť do Dubaja. Tam som potom všetko dospávala, rekord mám 18 hodín vkuse.

Si pekná žena, navyše blondína? Ako ťa vnímali miestni Arabi a tvoj názor na nich.

Celý Dubaj je plný pekných Európaniek, ktoré sa snažia miestni Arabi zbaliť. Je to iná mentalita, ktorá mi nikdy nesedela a iný svet, v ktorom som sa nikdy necítila ako doma. Vždy som to brala len ako skúsenosť a s miestnymi chlapmi som sa nestretávala.

Koľko si vie letuška pre jednu z najlepších leteckých spoločností zarobiť?

Mzda má dve zložky (fixnú a potom variabilnú za nalietané hodiny) a závisí aj od toho, v akej triede, na akej pozícii a koľko rokov pre spoločnosť človek pracuje. Ja som pracovala v Emirates len dva roky v economy triede. Nalietaných hodín som mávala mesačne od 70 do cca. 100 a myslím, že najviac som mala 3000 eur.

Čo ti dva roky v Dubaji dali a zobrali?

Dali mi krásne cestovateľské zážitky, nových priateľov a jedinečnú skúsenosť. Na druhej strane sa mi tie dva roky negatívne podpísali na zdraví.

Navštívila si mnoho krajín. Ktorá je tvoja neobľúbenejšia  a prečo.

Učarovalo mi množstvo destinácií, najviac tie s krásnou prírodou, no moja najobľúbenejšia je pravdepodobne Nórsko. Má neskutočne nádhernú prírodu, všade je čisto, je tam povolený a bezpečný wild camping a na väčšine trekoch stretnete len pár ľudí. Je to miesto, kam by som sa mohla vracať každý rok.

Cestovateľský sen?

Kanada, prípadne Patagónia, hlavne miesta s divokou prírodou, kde sa nepredierate cez davy turistov.

The post Letuška pre Emirates. Práca snov či tvrdá drina? appeared first on .

V stredu po práci utekám na železničnú stanicu v Prahe, smer Beroun. Tu ma čaká Noro. Spoznali sme sa cez spolujazdu, aby sme sa po rokoch opäť skontaktovali a odleteli spolu s Honzom a Peťom na zimné Lofoty. V živote je skvelé stretnúť ľudí, ktorí ti sadnú od začiatku a vždy si máte čo povedať.

Našim cieľom je dedinka Mayerhofer ležiaca neďaleko talianskych hraníc v oblasti Zillertal. Úprimne netuším do čoho idem, nič som neplánoval. Noro ma namotal výstupom na ľadovec a ja som nemohol odmietnuť. Viac info som nemal a ani som sa nezaujímal.

Berliner Hoehenweg, alebo Berlínska Cesta

Do Mayerhofer prichádzame po zotmení, kde nás na parkovisku čaká Aleš. Výborný chlapík, pokojný so širokým úsmevom. V tej chvíli som vedel že bude dobre. Má za sebou tri dni v horách, kedy okolo neho v búrke šľahali blesky. „Ak chce ísť Aleš do hotela, tak musí byť fakt rozbitý“, hovorí Noro. Alešovi sme totižto navrhli prespanie v aute, do čoho sa mu až tak veľmi nechce. Mám aj stan, na Lofotách bol náš hashtag „nextoneintent“. Išli sme tam stanovať no nakoniec sa nám to nepodarilo ani raz a bohužiaľ to nevyjde ani v Rakúsku. Keď stojí reč tak si povieme „next one in tent“ a hneď sa smejeme z plného brucha.

Po večeri nakoniec hľadáme miesto pre  dve autá, kde by nás cez noc nik nevyrušil. Chalani poznajú malé parkovisko nad dedinou Ginzling. Hneď vedľa neho je obrovská kopa hnoja, ale v chladnom počasí to až tak nevadí. Firemný Superb je skvelé auto, ale na spanie to až taká sláva nie je. Zadné sedačky sú po sklopení o niečo vyššie než dno kufra a tak spíme ako na obrubníku. Aleš je na tom vo svojom aute ešte horšie. On nemá obrubník, ale poriadny schod.

Noro, dávaj pozor kam stúpaš

Ráno vstávame o šiestej, auto nechávame na platenom parkovisku v Mayerhofer (cca. 40 Eur na 3 dni) a vyrážame na prvých 24 kilometrov k chate Kasseler Hütte, kde strávime prvú noc. Štart je skutočne svižný a čaká náš 1600 výškových metrov cez sviežo zelený prales ku chate Edel Hütte.

Počasie nič moc, zamračené, každú chvíľu môže začať pršať. Aleš spomína 11 údolí, ktoré musíme prejsť. Myslel som si, že toto číslo je rozplánované na celé tri dni. Z omylu ma vyviedol po prechode prvého sedla. „Tak, už len desať a sme na Kasseler“.

Nekomentujem, proste vypínam mozog a šliapem. Tu niekde som sa dozvedel, že ideme Berlínska cesta, tzv. Berliner Höhenweg a každý deň spojíme dve celodenné etapy do jednej. Táto cesta má vyše 80 kilometrov, podľa plánu trvá 8 dní, no Aleš ju chce prejsť za štyri. Toho ja a Noro súčasťou nebudeme, aj keď Aleš nás neustále láme. Hory fakt miluje. Vyšiel napríklad Elbrus a pokúsil si aj o šiestu najvyššiu horu sveta, Čho Oju. Po prečítaní množstva kníh o horolezcoch a Himalájach ho v duchu obdivujem. No a teraz je jeho cieľ Höhenweg za štyri dni, teda polovičný čas. Správny blázon.

Prechádzame jedno sedlo za druhým, hore a dole a tak stále dokola. Slnečné lúče prerážajú sivé oblaky a mne sa kráča čoraz lepšie. To bohužiaľ nemôže povedať Noro, ktorý uprostred dňa zle stupil a vyvrtol členok. Bojíme sa čo bude, sme presne uprostred dnešného dňa a pomáhať 100 kilovému chlapovi k chate vzdialenej 10 kilometrov si neviem ani predstaviť. Noro sa zaťal a ide ďalej. Uvidíme čo s tým bude na druhý deň.

Ľadový kúpeľ a zjeb od chatára

Medzi Edel a Kasseler Hütte sa nachádza drevený prístrešok, kde môžete prespať za poplatok 10 Eur. Na drevenej posteli sa vyspia dvaja ľudia a ďalší dvaja na karimatkách. Nie je to žiadna stará, drevená búda ale krásna a čistá mini chatka.

Po asi 11 hodinách máme konečne pred očami Kasseler Hütte. Aleš nás upozorňuje, že ešte náš čaká jedná horská prémia. A naozaj. Za horizontom strmo dole a potom zas hore k chate. Slnko páli, voda láka. Neodolám kúpačke v ľadovej vode horského potoka. Telo po takýchto výkonoch potrebuje ľadový kúpeľ. Na regeneráciu svalov tá najlepšia vec.

Na Kasseler prichádzame tesne pred zavretím kuchyne. „You are late, you are slow guys“, hovorí nám urastený, starý chatár v drevákoch. Darmo vysvetľujeme, že ideme až z Mayerhofer. Večeru sme však stihli a to je základ. Tlačíme do seba polievku, cestoviny a nakoniec štrúdľu so šľahačkou. Noro nepije, ale moja slivovica mu celkom zachutila. Pri pive, na terase chaty preberáme zajtrajšok. Vraj to bude ešte ťažšie než dnes. Výstup do druhého sedla Mörchenscharte znamená od rieky 3 kilometrovú vzdialenosť s prevýšením takmer 1000 metrov. Celkovo to za celý deň bude znova okolo 23 kilometrov. Radšej som sa mal nechať prekvapiť.

Ráno sa bojíme o Nora. V noci kvôli členku takmer nedošiel na záchod. Je odhodlaný to rozchodiť. Tak uvidíme v ďalšom blogu.

The post Berliner Höhenweg s vytknutým členkom appeared first on .

Vodný stĺpec 15 000 v kombinácii s DWR (vode odpudivý materiál) spoľahlivo ochráni pred výdatným dažďom a vetrom. Páči sa mi predĺžený zadný diel a tak je celý chrbát dobre chránený pred vetrom a zimou. Kapucňa sa dá upraviť niekoľkými spôsobmi, rýchlo odpojiť a pripojiť pomocou zipsu a dvoch suchých zipsov. Všetky ďalšie prednosti bundy nájdete v krátkom videu. 

Problémy niekedy spôsobuje hlavný zips, ktorý sa zasekáva. Nie je to problém zipsu samotného, ale materiálu, ktorý sa pod zips dostane. Určite sa to už stalo aj Vám pri iných bundách. 

Nelory je skvelá bunda na letnú, jarnú a jesennú turistiku. Jej parametre bohato stačia do našich podmienok.

Více o bundě ve videorecenzi níže.

The post Recenzia Husky Nelory appeared first on .