Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.
Po 2 dvoch ťažkých, ale krásnych dňoch vo vysokých horách Ánd sme späť v La Paz. S Ando zo Švajčiarska sme si počas výstupu na Huayna Potosí povahovo sadli a zobrali sme jeden hostel v centre mesta. Obaja sme unavení a nejakí bez nálady, čo si nikto z nás nevie vysvetliť. Máme byť šťastní, že sa nám obom podaril životný výstup a v zdraví sme sa vrátili späť do civilizácie. Obaja sme pociťovali akési prázdno, možno preto, že to na čo sme sa niekoľko dní tešili je za nami a ani jeden z nás nemá plán čo ďalej. Nad avokádom premýšľame čo budeme najbližšie tri týždne v Bolívii robiť. Po zálohovaní fotiek z výstupu premýšľam nad NP Torotoro.
Séria niekoľkých blogov o Bolívia, v ktorej som strávil úžasné tri týždne a hlavne výstup na 6 tisíc metrovú horu bol jeden z top zážitkov celej cesty. Od návratu ubehlo už niekoľko mesiacov, ale budem sa snažiť rozpomenúť a na nič podstatné nezabudnúť.
“Es la Huayna Potosi, Seňora? Sí, seňor“, odpovedala stará pani zabalená v dekách, zavrela oči a spala ďalej. Z autubusu sa dívam na tú kopu skál, ľadu a snehu. V tejto chvíli si neviem predstaviť, že sa o pár dní ocitnem na vrchole hory, ktorá sa hrdo týči nad La Paz. Do mesta prichádzam neskoro večer. Môj host z couchsurfingu sa neozval a tak hľadám hostel v centre mesta. V Bolívii je momentálne „rain season“ a mám obavy, že na Huayna nevyleziem.