S Peťom a Norbim sa stretávame tesne pred odletom. Do Grónska letíme krásnym červeným Airbusom A330 neo s fajn servisom a celkom slušným jedlom na palube. Za tie prachy, čo sme za letenku dali, je to absolútne minimum čo nám museli dať. Spiatočná letenka z Kodaňe do Kangerlussuaq stála takmer 1000eur a ide o len 4 hodinový let.

Honba za plynovou bombou

Medzinárodné letisko v Kangerlussuaq vyzerá úplne inak ako si možno predstavuješ. Príletová hala je maličká, nachádza tu len jeden pás pre batožinu a jeden obchod so suvenírmi. Súčasťou je na miestne pomery luxusný hotel. V tej chvíli sme ani len netušili, že tu neskôr strávime dve noci. V meste sa nachádza aj americká vojenská základňa.

Ako prvé zháňam štyri plynové bombičky na varenie. Kamoška ma stresovala, že sa musím ponáhľať aby mi ich iní cestovatelia nevykúpili. Vzal som teda hneď prvé v souvenir shope. V supermarkete za letiskom stáli dvakrát menej a bola ich tam celá paleta. Nevadí, kúpil som si aspoň kolu a hotdog. Štyri plynové bomby nás stali cca. 70eur.

7 dní v divočine bez internetu

Konečne máme naše ťažké batohy! Je čas vyraziť. Prvých 16km si skrátime minibusom za 20eur na osobu. Táto časť Arctic Circle Trail je pomerne nezáživná prechádzka rozbitou cestou. Autobus vyráža o 13:30 a jediné lietadlo z Kodane prilieta okolo obeda, takže máš dosť času všetko vybaviť pred odchodom autobusu. Rytmus tohto mesta sa točí okolo príletu jediného lietadla z pevniny. Rovno spomeniem aj to, že medzinárodné letisko sa koncom roka 2024 presunulo na nové letisko v Nuuk.

Prvý deň Arctic Circle Trail začíname šliapať až o druhej poobede. Čaká nás cez 20 kilometrov a počasie je dosť pochmúrne. Ani neviem s čím Grónsko porovnať. Nie sú tu žiadne stromy, všetko hrá jesennými farbami, krajina je rozľahlá, pustá a dokonale tichá. Je to veľkolepé a zároveň dosť nudné. Bezduché kráčanie sem-tam preruší pohľad na soba a na záver dňa aj brodenie jazera. Voda je tak po pás a je ľadová. Vôbec sa mi do nej nechce, no nemám na výber. Treba sa vyzliecť do pol pása a tých približne 50 metrov prebrodiť. Už v polke je ten chlad neznesiteľný. 

Túžba po prázdnej chate sa nenaplnila

Dúfame, že prvá chata Katiffik na Arctic Circle Trail pri jazere bude voľná. Už z diaľky vidím jeden stan. Je mi jasné, že chata voľná nebude. Obsadili ju štyria Nemci. V stane už spí švajčiarsky pár. Je takmer 10 hodín večer, no stále dosť svetla uvariť večeru a postaviť stan bez čelovky.

Som neskutočne rozbitý z prvého dňa a z noci na letisku. Po večeri dostávam od únavy triašku, takže ani neumyjem riad, len padám do spacáku a zaspávam asi po troch sekundách. V spacáku sa často budím, no tentokrát sa prebúdzam až nad ránom.

Raňajky mám klasicky outdoorové. Ovsená kaša s proteínom, sušením ovocím a škoricou. Norbi má dehydrované miešané vajíčka a bol to fakt hnus. Na brehu jazera sa nenachádza žiadny voľný kajak. Všetky sú na druhej strane. Ak nefúka, resp. fúka dobrý vietor tak sa dá 24 km dlhé jazero preplávať relatívne rýchlo a pohodlne. My teda budeme musieť túto trasu zvládnuť po svojich. Počasie sa okolo obeda zlepšuje, navyše vyšlo aj slnko.

V deravom kajaku to nejde

Jeden kajak sme našli zaparkovaný na brehu jazera pár kilometrov pred druhou chatou. Je trošku deravý, ale aj tak to vyskúšame. Norbi a Peťo budú pádlovať a vezmú všetky štyri batohy, zatiaľ čo ja a Andrej pôjdeme na ľahko pešo. Po 10 minútach ich to prestalo baviť a pádlovať idem ja s Andrejom. Teda pádluje len Andrej a ja pomocou malého pohára vylievam vodu z kajaku, ktorej množstvo sa neustále zväčšuje. Kašleme na to a idem zas všetci pešo.

V Canoe Centre, ako sa ďalšia chata nazýva, sú už ubytovaní spomínaní Nemci, no druhá izba je ešte voľná. Dnes spíme na posteli! Nachádzajú sa tu solárne panely, čiže vieš nabiť externé nabíjačky, dron, foťák, telefón atď. Vonku je príjemne teplo, slniečko svieti, takže nesmieme vynechať kúpačku v jazere. Voda má tak 3 stupne, ale po dvoch dňoch to už chce nejakú hygienu. Nasleduje večera. Dnes mám slepačiu polievku a bravčové mäso, s kapustou a knedľou. Ide o hotovku od Adventure Menu. Pôvodne som chcel zobrať dehydratované jedlo, no môj sponzor mi poslal len 400g ťažké hotovky. Mám celkovo 7 kus, čo robí slušne 3 kilá. No ale zas lepšie ako tuniak s cestovinou.

Upadnutie do hlbokého spánku trvá po večeri a pár panákoch slivovice opäť len pár sekúnd. Po troch hodinách ma prebúdza Norbi, vraj je vonku nádherná polárna žiara. Tí, čo niekedy fotili polárnu žiaru, tak viete, že lepšie vyzerá na fotke než v skutočnosti. Po polhodine utekám späť do spacáku.

Dva v jednom

Ďalší deň je náročný. Čaká nás 35km, keďže sme spojili dva kratšie dni do jedného. Preskočíme chatu Ikkattooq a prespíme až v chate Eqalugaarniarfik. Prvé kilometre pokračujeme ešte stále okolo jazera. Peťo našiel na chate trekingové palice, ktoré si teda zobral. Patrili však Nemke, ktorá ich omylom nechala v našej izbe. Po polhodinovom šprinte nás dobehla a Peťo jej palice vrátil. Celkom trapas.

Dnes nás čaká prvé stúpanie približne 400 výškových metrov. S tými batohmi je to celkom makačka, no výhľady sú neskutočné. Nikde žiadna civilizácia, žiadne elektrické stĺpy, nikde žiadny ľudia, domy, autá, či cesty. Všetko je dokonalé, vrátane počasia.

Pri chate Ikkattooq sme celkom unavení, ale pokračujeme ďalej. Najväčšiu radosť mali Nemci, keď sme im oznámili, že chatu míňame, a tak ostáva voľná pre nich. Kapacita tejto chaty je limitovaná na 4 osoby. Pri západe slnka zliezame z plató do rozsiahlej nížiny, ktorú tvorí jedno veľké močarisko. Kilometre odsýpajú strašne pomaly a chôdza je tu nesmierne náročná. Musíme sa dostať k rieke a dúfať, že trafíme most. V pozadí na druhej strane vidno veľké biele stany, a tak zamierime priamo k nim. Močariská sú celkom znesiteľné, aj keď po členky vo vode sme skoro stále.

Inuitská dedina plná odpadu

Most sme trafili a tie biele stany patria domorodým Inuitom. Nik tu nie je. Okolo stanov je len bordel. Všade sa váľajú fľaše od alkoholu, plechovky od piva a použité toaletné papiere. Odporúčam knihu „Dlhé sú tiene severu“. Autor tu popisuje ako Eskimáci a Inuiti žili pred príchodom bielych a aké mal ich príchod dopady na spôsob tradičného života. Smutný príbeh.

Pri stanoch sú odložené nabité pušky. Noro neváha, vezme pušku a vystrelí. Ja a Andrej sme už trošku ďalej, vidina chaty je lákavá a dnes máme toho plné zuby. Po hodine prichádzame do cieľa. Nenabrali sme vodu z rieky. Už vtedy som vedel, že to budeme ľutovať. Ďalší zdroj je 10 minút od chaty a fakt sa mi už nechce spraviť ani krok. Nakoniec beriem do batoha všetky prázdne fľaše a idem pre vodu.  

Chata je obsadená, ale stále je v nej dosť miesta uvariť večeru a čaj. Všetci sme absolútne zničení. V stane s Andrejom len prehodíme pár slov, dáme dva panáky slivky a zaspávame.

Ráno v chate stretávame príjemnú Dánku s jej argentínskym priateľom, dvoch Nemcov a Američanku. Prehodíme pár slov o Grónsku, o cestovaní a turistike. Aj tentokrát si doprajem ovsenú kašu s orechmi, škoricou a sušeným ovocím.

Sme presne v polovici, máme za sebou 85 kilometrov a ďalších 85 ešte stále pred nami. Nohy vládzu, nálada je dobrá a batohy sú čoraz ľahšie.

The post Artic Circle Trail, prvých 85 kilometrov appeared first on .

Vybral som 10 krásnych trekov, ktoré možno nie sú až tak známe, ale určite stoja za návštevu. V prvej časti sa pozrieme do Francúzska, Kanady, Mjanmarska, Guatemaly a Peru. V druhom blogu to bude Slovensko, Nikaragua, Slovinsko, Kolumbia a opäť Kanada.

GR-98, Les Calanques, Francúzsko

Národný Park Les Calanques je najmladší NP vo Francúzsku. Celková dĺžka treku GR 98 je 80 míl a tiahne sa pobrežím Stredozemného mora, z ktorého vystupujú strmé vápencové hory. Za jedeň deň som absolvoval poslednú časť celého treku a to z Cassis do Callelongue, čo je zhruba 30 kilometrov ( 9 – 11 hodín). Táto cesta je veľmi dobre značená červeno-bielou značkou a na niekoľkých miestach je možné ju ukončiť a zobrať kratšiu a jednoduchšiu cestu. Ja som zaprisahal, že žiadne podvádzanie nebude a odmenou mi boli krásne výhľady na okolité hory, mesto Marseille, pláže a more.

Začiatok –Cassis

Koniec– Callelongue

Dĺžka  – 30 km, 9 – 11 hodín

Čo si pribaliť – 2 litre vody, opaľovací krém, turistická obuv, jedlo

Na čo si dať pozor  -silný vietor, slnko, veľmi nerovný, kamenistý terén a  strmé zrázy

Poplatky – vstup do NP Les Calanques je zdarma, ale od júla do augusta je uzavretý

Viac info nájdes v blogu “Marseille a Les Calanques za 98 Eur“

Marcahuasi,  Peru

Trek na náhornú plošinu Marcahuasi začína v dedinke San Pedro de Casta, ktorá sa nachádza vo výške 3100 m.n.m, asi 3 hodiny autobusom od hlavného mesta Lima. V dedinke je potrebné zakúpiť vstup na samotný trek v cene…. Vašim cieľom je kemp ….. vo výške 4100 m.n.m. Na plošine sa nachádzajú obrovské skaly do ktorých vietor vytesal zaujímavé sochy zvierat a ľudských postáv. Najznámejšou je monument…… Odmenou za náročný trek nehostenou pustinou Vám budú prekrásne výhľady na okolité Andy a silné energie, ktoré sa na tomto miesto nachádzajú. Marcahuasi je jedno z najmystickejších miest na svete a turistami veľmi málo navštevované.

Začiatok – San Pedro de Casta

Koniec treku – Kemp Anfiteatro

Dĺžka  – cca. 3 hodiny, prevýšenie cca 900 metrov

Čo si pribaliť – voda 2-3 litre, jedlo, opaľovací krém, turistická obuv, teplé oblečenie, stan, spacák, v prípade, že chcete v kempe nocovať. V kempe je možné zakúpiť jedlo a drevo.

Na čo si dať pozor – veľmi ostré slnko, strmé stúpania, v noci veľká zima s teplotami okolo nuly, vysoká nadmorská výška

Poplatky – vstup na trek za 10 Soles, resp. 3 Eur ( v roku 2012 )

Viac o Marcahuasi v blogu “Mystické Marcahuasi“

Black Tusk, Garibaldi, Kanada

Náročný dvojdňový trek v Britskej Kolumbii na západe Kanady, ktorý začína v meste Whistler. Prvý deň Vás čaká túra na jazero Garibaldi, kde sa nachádza kemp. Nasledujúci deň máte tri možnosti a to Black Tusk, Panorama Ridge alebo oboje. Počasie tu vie veľmi prekvapiť a aj v júni môžete očakávať snehovú búrku. Výhľady na okolité hory a nádherne modré jazero Garibaldi robí tento trek najkrajším v Britskej Kolumbii.

Začiatok – Whistler, Rubble Creek Parking

Koniec  – Black Tusk, Panorama Ridge

Dlžka  – cca 5. hodín ku jazeru Garibaldi a ďalších 5 hodín na Black Tusk resp. Panamora Ridge, celkovo 28 kilometrov

Čo si pribaliť – voda, jedlo na dva dni, teplé oblečenie, kvalitný spacák, stan, opaľovací krém, turistická obuv

Obmedzenia – trek je možné absolvovať medzi 29. 6 – 17.10, najlepšie august a september

Na čo si dať pozor  – veľmi strmé stúpania, nočné teploty okolo nuly aj v lete, nestabilné počasie

Poplatky – vstup do parku zdarma, kemp Taylor Meadows 20 CAD/noc, nie som si úplne istý

Jazero Inle,  Mjanmarsko

Dvojdňový trek skrz Mjanmarskou džungľou je skutočné dobrodružstvo. Turisticky ešte stále veľmi málo rozvinutá Barma je zážitok na celý život. Trek začína v dedinke Kalaw a končí na posvätnom jazere Inle, kde nájdete všetko, od hostelov, reštaurácií až po dielničky na výrobu mečov, cigár a šperkov.  Noc strávite na matraci u miestnej rodiny, kde sa dozviete mnoho zaujímavého o mjanmarskej kultúre a živote.

Začiatok  – Kalaw

Koniec  – Jazero Inle

Dĺžka – dva celé dni

Čo si pribaliť – voda, turistická obuv, sprej proti komárom, pláštenka, krém na opaľovanie

Poplatky – v cene cca. 30 USD máte sprievodcu, jedlo a ubytovanie u miestnej rodiny

Na čo si dať pozor – silné slnko, výdatné dažde, hmyz, teplo a veľa blata, super muddy ako hovoril náš sprievodca Johny Walker.

Viac o Mjanmarsku a o treku Kalaw – Inle v článku “Nádherná, nedotknutá Barma“

Indian Nose, Atitlán,  Guatemala

Jedno z mojich najobľúbenejších miest je jazero Atitlán v Guatemale. Jednodňový trek, ktorý začína skoro ráno v dedinke San Pedro a trvá okolo troch hodín. Neodporúčam sa ponáhľať, lebo aj tak budete hodinu mrznúť na kopci a čakať na východ slnka. Veľmi strmé stúpania, ktoré sú pocitovo znásobené tým, že šliapete už od 4 ráno. Odmenou Vám bude východ slnka nad jazerom, ohraničené siedmymi sopkami ( San Pedro, Toliman, Atitlan, Fuego, Aqua, Acatenango, Pacaya).

Začiatok – San Pedro de la Laguna, Atitlán

Koniec  – Indian Nose Peak

Dĺžka  – cca 2 – 3 hodiny na vrchol, cestou späť zbehnete do najbližšej dedinky a miestnou dopravou spat do San Pedro

Poplatky – 15  – 30 USD,  ranný trek, určite odporúčam so sprievodcom. Cena závisí od počtu osôb

Čo si pribaliť – voda, turistická obuv, opaľovací krém, sprej proti komárom, čelovka

Na čo si dať pozor – strmé stúpania, hady, škorpióny, chlad, nočný výstup

Viac info o “Indian Nose” v článku “Krásna Antigua a tajomné Atitlán”

The post Krásne a málo známe treky, 1. časť appeared first on .

Zatknutý v Belize

Ostrov Key Caulker patriaci Belize je miesto, kde som sa prvý a dúfam, že aj posledný krát ocitol v base. Život na karibských ostrovoch je iný ako na pevnine a nedá sa vôbec porovnať so západným svetom. Zákony tu však stále platia. Bohužiaľ pre nás. Po fľaške rumu sme s kamarátom dostali nápad  a to presunúť sa na druhú stranu ostrova „požičaným“ golfovým autíčkom. Naschvál hovorím požičaným, pretože ako chcete ukradnúť auto z ostrova, keď všade okolo je voda? Kombináciou rum, sponka a kľúč od zámky sme motor naštartovali. V tom momente sa pri nás zjavil majiteľ a policajt. Všemocne sme sa ich snažili presvedčiť, že sme to auto vlastne nechceli ukradnúť a celé to je len nedorozumenie.  Neuspeli sme a tak sme boli odvedení po políciu. Pri výsluchu sme všetko stavili na jednu kartu. Auto sa fyzicky nepohlo a tak nás nemohli obviniť z krádeže. Pri každom z troch výsluchov sme hovorili to isté. A to, že sme len chceli otestovať naše schopnosti štartovania auta bez kľúča. Samozrejme, v každej vete sme spomenuli, ako nás to všetko mrzí a nikdy nič také už neurobíme. Nad ránom nás v našej cele vystriedal iný „gringo“ a  nás na kauciu 5 USD prepustili.

Havária v Barme

Po krátkom výlete na most U Bein ( najdlhší teakový most na svete ) sme si s Andrejom prenajali motorku aj s mladým šoférom naspäť do mesta Mandalay. Všetci traja sme teda nasadli a vyrazili. Cestu rovno ešte mladý chalan zvládal. Problém nastal vtedy, keď mal zatočiť doľava. Celý život sa mi premietol vo chvíli, keď  mládenec zaspal a miesto doľava išiel rovno oproti betónovému domu . Za okamih sme narafali. Všetci traja sme preleteli cez kanál pred záhradou a dopadli na motorku. Ja na šoféra a Andrej na mňa. Nič vážne sa nám nestalo. Nejaké odreniny, obité členky, zakrvavené ruky. Ako dopadol šofér motorky, to už neviem. Bol pravdepodobne nadrogovaný z betelu (rastlina, ktorú tam skoro všetci prežúvajú a následne z toho majú červené zuby a sú z toho celkom high). Do Mandalay sme sa rozhodli ísť autobusom. Cestou  sme videli ako na to miesto ide záchranka a polícia. Zaprisahal som sa, že na motorke už nikde nepôjdem. O týždeň na to som si v Thajsku jednu na týždeň prenajal.

Cesta smrti v Peru

Marcahuasi je moje obľúbené miesto v Peru. Nachádza sa asi tri hodiny od mesta Chosica na predmestí hlavného mesta Lima. Nádherné výhľady na krajinu a okolité kopce. Všetko je skvelé, kým sa nepozriete pod seba. Ak má autobus šírku 3 metre, tak cesta samotná maximálne 3,5 metra. Nespevnená vozovka a stovky metrov hlboké zrázy. Celú cestu lemujú spomienkové krížiky na ľudí s ktorými sa zrútili ich autobusy. Počas celej trojhodinovej cesty ste jednou nohou v hrobe. Jeden zlý manéver a letíte dole do údolia. Najhoršie to je vtedy, keď ide oproti auto a autobus začne cúvať. Váš život tu visí na vlásku a cesta z Chosica do San Pedro de Casta je na vašu zodpovednosť. Niečo podobné som zažil aj v Guatemale, keď naše auto schádzalo serperíntami dole a brzdilo len motorom, pretože brzdy nefungovali.

Keď dôjde nafta

Ďalší príbeh z Belize. Čo sa stane, keď váš nahúlený kapitán zle vyráta potrebnú dávku paliva a vyrazí na otvorené more?  Môžete si zavolať o pomoc, alebo ak to podmienky dovoľujú vyskočiť z lode a čln dotlačiť do prístavu, resp. k najbližšej pumpe na mori. Z lode sme teda vyskočili a začali ju tlačiť. Úspešne sme ju dotiahli na plávajúcu benzínku a bezpečene došli do prístavu. Všetko v poriadku až do chvíle, keď sme sa dozvedeli, že tá plytčina v ktorej sme čln tlačili je plná hladných krokodílov. Našťastie nikto o nohy neprišiel.

Jaskyňa v Guatemale

V Národnom Parku Semuc Chamepii  som absolvoval výlet do jaskyne, cez ktorú preteká podzemná rieka. Dvojhodinová „prechádzka“ jaskyňou začína pri jej vstupe, kde dostanete baterku, neoprénové oblečenie ( dve hodiny v tme a v studenej vode), bezpečnostnú helmu a budete informovaný o pravidlách bezpečnosti.  Zabudnite na poslednú vetu. Ste v Guatemale a nič z toho nedostanete. Jediné čo vám dajú do ruky je sviečka. Dlhá, biela sviečka. Jediný s baterkou je náš sprievodca. Ako máte v tej studenej vode plávať, keď máte v rukách sviečku? Po pár minutách 90 % percent z nich zhaslo. Brodíme sa, plávame so sviečkami v ústach, skáčeme do čiernych dier označených baterkou nášho sprievodcu. V jaskyni musíme zdolať vodopád a to tak, že proti jeho prúdu vylezieme po lane hore. Prúd vody nám naráža do tváre a my naslepo rúčkujeme hore. Jedna holka to neustála a keby ju v poslednej chvíli nezachtila ruka nášho sprievodcu, zletela by dole. Po dvoch hodinách sme z tejto čiernej diery vyšli. Do kosti premrznutí a ja navyše s fľakmi na prstoch, ktoré mi mizli ešte pol roka.

Rozrezané chodidlo v Kanade

Ďen pred plánovaným výletom do Skalistých hôr v Kanade som si neštastne rozrezal nohu. Stupil som na pohár od vína a chodidlo som dorezal do masä. Bez srandy, videl som si vlastné mäso ako sa tlačí von. Rýchlo do nemocnice, kde chceli 1000 dolárov za to, že sa na mňa doktor pozrie. Odmietam platiť takúto sumu. Cez noc sa noha nijak nezlepšila a je potreba to riešiť. Ak máte veľkú reznú ranu je potreba zašiť ju do 6 hodín. Od môjho úrazu ubehlo 12 hodín a štichy stále nemám. Obvolávame kliniky, až sa ma ujal indický doktor a nohu za 150 dolárov zašil. Po ceste z nemocnice ešte kúpiť lieky, barle a hurá do Skalistých hôr Viac v článku “Skalisté hory a barle k tomu”.

Na blogu MiliMundo nájdete ďalšie nehody z cestovania, na ktoré dnes s úsmevom spomína cestovateľka a blogerka Milada

The post 6 momentov, kedy som mal ozaj strach appeared first on .

The post Vancouver – mesto medzi horami a oceánom appeared first on .

Kanadský systém zdravotníctva je iný ako ten náš. Len za navštívenie doktora, ktorý by mi potvrdil, že mám rozrezanú nohu by stálo 1000 dolárov. Navyše štichy treba dostať do 6 hodín a tak sa začal môj boj s časom. Tisíc dolárov som teda odmietol platiť a odišiel som domov. Bol som tak unavený, že som nohu obviazal a zaspal. Keď som sa ráno zobudil tá rana tam stále bola. Zázrak sa teda nekonal a bolo treba niečo robiť. S kamarátkou sme obvolávali nemocnice, až sme sa dopracovali k tzv. „walk-in clinic“, teda nejaké menšie ambulancie, ktoré nie sú tak vybavené ako nemocnice ale ihlu a niť našťastie mali. Dôležité bolo, že sú niekoľko násobne lacnejšie ako nemocnice.

The post Skalisté hory v Kanade a barle k tomu appeared first on .

Dlhé víkendy sú v BC chvalabohu pomerne dosť časté a samozrejme aj veľmi obľúbené, a to najmä v lete. Je jednoduché naplánovať si výlet na viac dní kdekoľvek v BC a okolí, alebo zvoliť kombináciu oddychu a celodennej túry niekde v blízkosti Vancouveru. Tentokrát sme zvolili druhú možnosť a rozhodli sme sa zdolať Mount Gardner na Bowen Island-e.

Bowen Island je menší ostrov vzdialený len 20 minút od Horseshoe Bay prístavu v North Vancouveri, kam sa pohodlne dostanete busom č. 250 alebo express busom č. 257 napríklad zo zastávky na Granville & Seymour St. Keď vystúpite zo SkyTrainu na Granvill-e, výjdite východom na Granville St., vykročte vľavo a hneď na prvej križovatke zabočte opäť doľava, zastávku nemôžete minúť. Buďte pripravení nato, že autobusy občas vynechávajú a v pekný slnečný deň sa zvyknú naplniť už na prvých 2-3 zastávkach.

Lístok na ferrynu zakúpite cashom alebo kartou priamo v prístave pri vstupe do “waiting room-u”. Cestovný lístok na trajekt je zároveň spiatočný a stojí cca 10 dolárov. Po ceste späť vás už kontrolovať nebudú, ako inak by ste sa predsa na ostrov dostali, ak by ste si za plavbu nezaplatili, a každý, kto pripláva na tuleňovi si zaslúži minimálne jednu spiatočnú jazdu zadarmo. Pozorne počúvajte, čo vám povie osoba pri pokladni, aby ste sa úspešne dostali  svoj trajekt. Z Horseshoe Bay-u totiž chodia lode na viaceré ostrovy a pobrežia. My sme nasledovali červenú lajnu A a zvládli sme to bez problémov. Do čakárne sa naozaj celú cestu od schodiska ťahala po zemi červená čiara označená písmenom A, čo mňa osobne z nejakého čudného dôvodu pobavilo. Pokiaľ pôjdete autom, páni resp. dámy v bezpečnostných vestách vás budú tiež detailne navigovať.

Po vystúpení z trajektu vás privíta malý pekný prístav na Snug Cove. Asi 100 metrov od miesta vylodenia nájdete malý domček, v ktorom sídli miestne infocentrum, kde vám milá pani pomedzi pletenie vlneného šálu poradí, ako si čo najlepšie užiť čas strávený na ostrove podľa vašich požiadavok a predstáv. Teta nám hneď spomenula aj to, že väčšina turistov sa po ceste na Mount Gardner minimálne raz stratí, a potom sa musia vracať späť, aby mohli zmeniť smer. Na chvíľu som pozabudla na svoj dezorientačný zmysel a namyslene som v duchu prevrátila očami. Neskôr sme sa aj my museli vracať.

Prvým check pointom cesty na Moun Gardner je Killarney Lake, ku ktorému sa dostanete lesnou cestičkou cez Memorial Garden (asi minúta chôdze za infocentrom)a neďalekú lúku. Cesta k jazeru vám zaberie maximálne 30 minút. Keď sa ocitnete na „loop-e“ (okruhu) Killarney Lake-u, pokračujte smerom doľava, inak si hike pomerne dosť zbytočne predĺžite. Chodník vás zavedie k menšiemu parkovisku, kde sú aj verejné záchody. Na tomto mieste veľa turistov zabočí doľava na hlavnú cestu. To nerobte! Pokračujte ďalej popri jazere, až kým po ľavej strane nezazriete malý chodníček smerujúci nahor so značením na Mount Gardner. Táto krátka cestička ústi na hlavnej ceste, tak bacha, aby vás nezrazilo nejaké auto. Choďte smerom vpravo a o pár krokov uvidíte odbočku doľava, ktorá je v podstate začiatkom trasy na Mount Gardner. Na informačnej tabuli nájdete informácie o tejto hore a časovú tabuľku pre bežcov.

Hneď za rampou máte možnosť vybrať si jednu z ciest na vrchol. Nám sa osvedčila odporúčaná Skid Trail – Southern Side Trail smer Northern Summit. Na tejto ceste si užijete krásnu prechádzku lesom po celý čas. Prvým krokom za rozcestníkom začína zábava. Značenie vami vybraného smeru „vešekeré žádné“ alebo mätúce. S trochou orientačného zmyslu a sedliackeho rozumu to však zvládnete. Držte sa vyšliapaného chodníka na miestach, kde ho aspoň trochu vidno. Radšej si neskracujte cestu strmšími cestičkami, mnoho z nich slúži na zábavu „bikerom“. Základné pravidlo – idete na horu, tak šliapte nahor. Na niektorých miestach sa onedlho začnú na stromoch objavovať  oranžové krúžka alebo štvorčeky. Nasledujte ich! Symbolizujú, že idete správnym smerom.  Po ceste narazíte na viacero rázcestí. Na niektorých tabuľkách budete mať ručne napísané poznámky od iných nadšencov prírody ako napr. „Not this way to Mt. Gardner“ alebo dokreslené šípky. Neignorujte túto pomoc, inak sa môže stať, že zbytočne zablúdite a budete sa musieť vracať viackrát akoby ste si možno želali. Tu ľuďom pojem zlomyseľnosť veľa nehovorí. Našťastie.

Tesne pod vrcholom narazíte na pár menších výhľadov, no pokračujte smelo ďalej, už ste skoro tam. Môže sa vám začať zdať, že ste to nejakým zázrakom minuli, no vytrvajte. Onedlho narazíte na vysielač, ktorý ste mali možnosť vidieť z trajektu cestou na Bowen Island.  Výhľad si môžete spokojne a zaslúžene vychutnať na obe strany. My sme sa po ceste nahor vôbec neponáhľali. Pohodovým tempom sme to zvládli za 1,5 hodiny (od rampy pri prvom rozcestníku).

Cestu späť sme sa rozhodli absolvovať severnou trasou cez Ridge Trail, Summit Tr. A Hiker’s Tr. Ako prvé musíte zísť dole pomerne strmý úsek. Neminie vás zozbieranie kúska odvahy a zahratie sa na horolezca amatéra. Zvládnete to v pohode s pomocou nainštalovaného lana. Buďte pozorní, a hlavne, nepúšťajte sa lana oboma rukami skôr ako budete mať nohy pevne na zemi.  Nechcete predsa skončiť ako nemehlo na Youtube.  Severná trasa je strmšia, ale predovšetkým nudná. Prvý úsek prejdete lesíkom, no akonáhle sa dostanete na štrkovú cestu, môžete oprášiť staré slovné hry, nič iné vás zrejme nezabaví.  Po ceste späť to až tak nevadí, no ako cestu hore túto trasu neodporúčam. K rampe sa po nej pohodovým tempom dostanete asi za 1 hodinu. Pamätajte, chcete ísť nadol a viac-menej smerom doprava, aby ste sa vrátili tam, kde ste začali. So značením sa na tejto trase vyhrali ešte menej ako na trase južnej.

Túto túru môžem len odporúčať. Napriek tomu, že táto destinácia je pravdepodobne cvičiskom pre hru s názvom „Find That Trail“ a nenápadne sa snaží nakŕmiť divú zver jedincami s dvojčíselným IQ, je to paráda. Na Bowen Islande je krásna príroda a tak čistý vzduch, že som chvíľami mala pocit, že dostanem kyslíkový šok. Prechádzka pri jazere a aj výhľad na Vancouver z výšky niečo cez 730 metrov rozhodne symbolizujú dobre strávený deň.

Mnoho ľudí chodí na vrch Mt. Gardner sledovať východ slnka. Oficiálne je tam zakázané stanovať, ale zjavne to nikoho nezaujíma. Možnosťou je stanovať pri Killarney lake-u a skoro ráno sa s čelovkou na hlave vybrať za maximálne romantickým zážitkom.

Od vylodenia až po príchod späť do prístavu vám tento výlet zaberie asi 4-6 hodín. Výstup je miestami náročnejší, ale správne motivujúci. Určite to zvládne každý nadšenec prírody a turistiky.  Na škále 1 (total chill)- 5 (F**k I did it) by som z pohľadu náročnosti dala tomuto výstupu 2,75 s tým, že je to hike „tak akurát“.

The post Najhoršie Značený Hike aneb Výstup na Mt. Gardner, Bowen Island, BC appeared first on .

Nadišiel máj a príroda konečne nešetrí slnečnými lúčmi pre Vancouver a okolie. Každý hneď pochopí, že priaznivé počasie treba naplno využiť, pretože zajtra sa môžeme prebudiť do starého známeho sychravého Raincouveru. Dnešok sme sa rozhodli poňať v znamení menšieho hikeu, a to výstupom na Grouse Mountain. Konečne nebudem počúvať vetu: „Čo? Ty si ešte nebola na Grous-e?!“

Oskar tu už aj na začiatku mája zapadá pár minút pred deviatou hodinou večernou, takže odchod sme si pohodlne naplánovali na 15:00. Z Downtownu je veľmi jednoduché sa dostať do North Vancouveru, kde sa týči Grouse Mountain. Môžete si z Waterfrontu zobrať SeaBus, a následne autobus 236 z Lonsdale Quey s konečnou zastávkou priamo pod Grouse-om, alebo sa z Burrard St. odveziete busom 246 smerom na Highland a prestúpite na bus 236 na zastávke Ridgewood Dr. V prípade, že sa odveziete autom, nemusíte sa báť, miesta na parkovanie je tam požehnane.

Sú dve možnosti ako sa dostať na vrchol (vo všetkej počestnosti). Prvou, mne osobne nie veľmi sympatickou variantou, je vyviezť sa lanovkou (tu tomu hovoria gondola) za cenu asi 42 dolárov za round trip (tam aj späť). Túto možnosť odporúčam starším, ľuďom s malými deťmi a tým, ktorí sa nemôžu fyzicky namáhať. Druhý spôsob je o dosť lacnejší, ale o to viac fyzicky namáhavejší. Postup je jednoduchý: Odhodlať sa, dať si strečing, prejsť bráničkou a začať mávať nohami smerom vpred. Lepšie povedané, smerom nahor. Čo vás čaká a neminie je prevýšenie 853 metrov na trasu asi 2,9 km. Ľudia, ktorí túto turistiku už absolvovali, ju popisovali ako stúpanie po schodoch. Už po prvých metroch mi došlo, že to nebolo len prirovnanie. Je to proste fakt, že si to nahor pekne krásne s potom na čele vyšliapete po provizórnych schodoch z kameňov, drevených klád a koreňov stromov.

Na ceste vás čakajú 3 „motivačné“ značky. Prvou je oranžovým sprejom nastriekaná značka ¼ logicky symbolizujúca, že ste zdolali prvých 25 % trasy. Ja som sa tomuto faktu veľmi potešila a s odhodlaním som pokračovala ďalej. Po niekoľkých nasledujúcich prepotených minútach som si všimla ďalšiu značku v tvare modro-bielej tabuľky pripevnenú na strome. Na nej bolo na moje nemilé prekvapenie napísané ¼. Mierne rozčarovanie vystriedal pocit neprávosti a zavádzania, neskôr prišlo štádium priatia a zmierenia sa so situáciou. Toto sa opakovalo so značením ¾. Zlomový bod ½ som si našťastie všimla značený iba raz. Úprimne zážitkovo ma tento výstup vôbec neočaril, skôr som bola z neho sklamaná a ešte k tomu riadne zadychčaná. Počas cesty nečakajte žiadne dych berúce výhľady alebo niečo, čím by sa dalo kochať.

Po 1 h a 15 minútach sme dorazili na vrchol. Dvaja kamaráti nás tam už čakali, oni to vybehli asi za 55 minút. Kým sme sa k nim pripojili, oni stihli už aj pivo vypiť. Samozrejme, že sme nechceli byť pozadu, tak sme si popri strečingu dopriali ešte stále dobre vychladený zlatý mok a konečne zaslúžený krásny výhľad na Vancouver, ktorý za tú namáhavú cestu rozhodne stál.

Hore je reštaurácia a kaviareň., kde sa môžete pohodlne osviežiť. V lete sa určite choďte pozrieť na medvede, ktoré sú bezpečne za ohradou a dá sa na nich dlho  pozerať ako sa kŕmia a hrajú, a ako sú krásne huňaté. V areáli sa nudiť nebudete. Všade sú nádherné sochy vyrezané do sekvojí, je tam kino, v ktorom si môžete pozrieť aj príbeh dvoch medveďov, ktoré sú hlavnou atrakciou tejto hory, máte možnosť vyskúšať zipline (to také, kde sa po lane spustíte nad zemou zavesení na kladke) a rôzne iné aktivity.

Naspäť sa dostanete lanovkou len za cenu 10 dolárov. Jazda trvá asi  8 minút a je z nej super výhľad na Downtown. Nie je dovolené absolvovať cestu nadol pešo trasou, ktorou vyjdete nahor, no aj tak to ľudia bežne robia.

Dole pod Grouse Mountain nesmie chýbať Starbucks (ako na každom kroku vo Vancouveri) a hneď pred ním je autobusová zastávka.

The post Grouse Mountain – stojí to fakt zato? appeared first on .

Po niekoľko dňovom zvažovaní som sa rozhodla, že konečne sa vyberiem na výlet s mojimi kanadskými česko-slovenskými kamarátmi. Výlet bol naplánovaný na víkend 17.-19.4.2015, destinácia Sunshine Coast, BC. Počet účastníkov výletu 13…

Z domu som vyrazila okolo piatej poobede v piatok a z New Westminster Station som došla ako už tradične na Nanaimo St., odkiaľ sme vyrazili o 18:30, aby sme stihli Ferry, ktorá mala vyplávať z prístavu Horseshoe Bay . Zaradili sme sa a vystúpili sme na vzduch. „Ferry“ mal meškanie asi 40 minút, tak sme si dali menší hang out pri Adamovom aute. Neďaleko nás zatkli típka. Prešacovali ho, dali mu putá a posadili do policajného auta. Mali sme z toho dobrú prdel a jeden z prvých zážitkov výletu.

Počas plavby sme síce nestihli západ slnka, čo veľa ľudí mrzelo, ale aj tak to bolo fajn. Plavba trvala asi 45 minút. Potom nastal čas nájsť miesto na stanovanie. Mali sme nejaké súradnice, kde sa mal dať rozložiť camp, tak sme sa tam už po tme vybrali. Nešťastie bolo, že sme dorazli po 9 hodine večer a Liquer Store bol už zavretý. My ako lead car sme sa snažili nájsť to miesto na stanovanie a druhé auto išlo hľadať, a aj našlo otvorený likáč.

Súradnice nás doviedli do akéhosi mini kameňolomu, kde evidentne už niekto predtým stanoval. Bolo tam ohnisko, ale nič viac okrem kameňov a lesa navôkol. Ešte sme chvíľu pátrali po okolí, či nenájdeme nejakú lúku, no unavení sme sa zhodili na kameňoch. Nakoniec sme sa tam všetci trinásti stretli, pekne sme sa zabavili a aj stany sme rozložili. V noci sme s Marcelom dostali úžasný nápad. S hlavami pri ohnisku sme začali robiť kliky, mne to moc nešlo, keďže som sa zosúvala so zeminou a oproti tomu ako klikuje Marcel každý vyzerá ako trapko. Po tejto aktivitke sme usúdili, že je čas zaľahnúť.

S chalanmi sme si dali rannú menšiu prechádzku po lesíku a potom som sa šla umyť do potôčika, ktorý žblnkotal len pár metrov od nášho campu. To bola paráda. Do sýta sme sa najedli, navarili si čajík, zbalili camp a horsa do Info centra.

V Sechelt Visitor Centre bola za recepciou staršia, veľmi milá pani, ktorá keď uvidela grupu 13 mladých turistov mala polo vyplašený, ale radostný výraz na tvári. Počas toho, ako skúsení cestovatelia našej skupiny s ňou kecali a vyberali hikey na sobotňajší deň, ostatní šli pohodlne využiť kúpeľňu. Z centra sme si odniesli malé pripínacie kanadské vlajočky, ktorými sme sa všetci družne označili.

Neďaleko bol akurát trh, tak sme sa tam išli poobzerať. Bolo tam veľa pekných a zaujímavých vecí, väčšinou domáci umelci a pekári. Chalan, ktorý tam predával také mystické plechové farebné bubny nám poradil park s veľkými stromami pri jazere. Našli sme to úspešne, no podľa toho ako tie stromy popisoval, sme ich čakali oveľa väčšie. Napriek tomu tam bolo krásne, predsa len to bol rainforest. Ďalšou zastávkou bol prvý hike. Ním bol Smugglers Cove Provincial Park Trail, kratšia prechádzka po drevených mostoch nad jazerami plných rôznych rastlín a vodných živočíchov, ktoré ústili cez les až po nádherný výhľad na more a ostrovčeky. Tam sme sa celá partia usadili na skalu a kecali. Naj príhodou bola kamoškina historka o tom, ako jej zhabali vibrátor na letisku v Dubai. Naspäť sme sa vrátili po tej istej ceste až na parkovisko, kde sme nechali autá a okamžite sme vyrazili smerom na Pender Hill.

Hneď na začiatku trasy pod horou je malé parkovisko, odkiaľ sme vyrazili. Cestou je úzky chodník vedúci strmo nahor pomedzi stromy a skaly. Podľa turistického sprievodcu nám to malo trvať cca 30 minút, no prví z našej grupy to dali za 15. Napriek tomu, že to bola krátka trasa, zapotili sme sa riadne. Na samom vrchole nás čakala odmena. Neuveriteľne krásny výhľad na zeleno-modré krásy Sunshine Coast-u. Aj tam sme sa samozrejme svorne pofotili a mohli sme pokračovať v našom dobrodružstve. Keď sme odchádzali s parkoviska, všimli sme si, že niekto napísal na Adamove auto “Chinese Driver Ahead” a prikreslil smajlíka so šikmými očami. Skoro sme sa udusili od smiechu. Báli sme sa, že to Adam zmaže, tak sme to rýchlo odfotili, ale nechal si to tam dokonca výletu, čo je v Kanade považované za odvážny čin.

Časovo sme boli výborne nastavení. Vedeli sme, že na konci posledného hiku máme byť o 5:30 poobede, pretože vodné víry-vlny sú vtedy najsilnejšie. SKOOKUMCHUCK je názov miesta, kde môžete zažiť neuveriteľný pohľad na takýto prírodný úkaz. Dostať sa tam nebolo ťažké, bola to v podstate prechádzka po lese, ktorá nám trvala asi 40 minút. Takmer na konci sme narazili na ráscestie. Ľavá cesta vedie na miesto, odkiaľ sa dajú vlny pozorovať obďaleč zvrchu. Za krátku chvíľu sme usúdili, že bude lepšie sa trochu vrátiť a zísť dole po pravej ceste, ktorá ústila priamo k miestu s hučiacimi vlnami. Boli tam ľudia, ktorí v tých vlnách kajakovali na takých mini kajakoch a predvádzali rôzne triky, dokonca aj saltá. Otvorili sme sipivá a sledovali ich. Myslím, že viacerí z nás niečo také videli prvýkrát v živote. 

Niekto nám tam poradil camp pri jazere, ktorý otvorili len pred pár dňami a prišlo nám to lepšie ako opäť spať na kameňoch na neznámom mieste. Našu druhú noc sme sa utáborili pri Klein Lake. Hneď ako sme našli prvých camperov, Adelka vystrčila hlavu z okna a pýtala sa  ich, kde je front desk. Nechápavý pohľad večeriaceho páriku bol namieste, keďže nám povedali, že keď niekto bude chcieť zaplatiť, príde na bicykli. Tento camp funguje na báze “kto skôr príde, ten skôr melie”, a keďže sme prišli v prvý víkend sezóny, mohli sme si vyberať a vybrali sme si veľmi priestranné miesto, kde sme sa všetci hravo pomestili. Očarilo ma, že každý pľac mal aj svoju latrínu. Mali sme tam aj predpripravené ohnisko, stôl s lavičkami, prosto luxus. Deň sme zakončili poriadnou žranicou a ohrievaním sa pri ohni. Oheň nás síce hrial, ale všetci ako takí tatári sme sa posadili okolo mini grillu, v ktorom postupne vyhasínali uhlíky. Večer sme počuli zavíjať kojoty a kvákať žaby. Bola som rada, že nás v noci nič nezožralo.

Skoro ráno sme sa zbalili a vyrazili na kajaky, ktoré sme mali rezervované na 10 h ráno s Halfmoon Sea Kayaks. Išli sme v 5 tandemoch a 1 singláči. Na 4 hodiny nás to každého vyšlo 35 dolárov (single 40). Prvú vec, na ktorú nesmiete zabudnúť, je spustiť si kormidlo, inak sa len tak ľahko nepohnete, a ušetríte si nadávanie na kormidelníka a prípadnú hádku (áno, vlastná skúsenosť).

Asi po 1 hodine a 45 minútach pádlovania sme sa dostali do bodu č. 3 na pláž, kde sme sa vylodili a oddýchli. Bolo krásne horúco, tak sme sa 20. apríla v Kanade opaľovali.

Cesta späť bola oveľa viac náročná. Fúkal oproti nám silný vietor a tvorili sa vlny, takže sme museli vydať väčšiu námahu nato, aby sme sa vôbec pohli. Voda nám špliechala do očí, postupne sme mali všetko mokré. Nejako sme to zvládli a hladní, unavení a mokrí sme sa šli najesť do neďalekej reštiky.   Na tomto mieste pri parkovisku boli aj verené záchody, práčky a sprchy, čo by bolo užitočné, ak by sme ostávali dlhšie. Platiť by bolo treba len za pranie mincami.

S burgermi v bruchu a konečne suchí sme sa rozhodli dať si kávu, tak sme zišli do neďalekého mestečka, kde bolo všetko líznuté umením a hippie kultúrou. Kaviarne tam aj cez víkend zatvárajú už okolo 17-tej, ale podarilo sa nám dať si kávu, niektorým zmrzlinu. Prišiel čas zaradiť sa do kolóny na trajekt, ktorý tentokrát meškal asi hodinu. Usadili sme sa na odpočívadle, vytiahli sme karty a hrali česko-slovenské “prší”, čiže sedmu. Hrali sme podľa českých pravidiel, ktoré mimochodom z toho robia úplne inú hru, ale bola to sranda. Marcela som našla ležať na mojej karimatke s dekami. Postupne sme sa skoro všetci takto vykvačili na slnko a čakali, kým ohlásia čas na nalodenie.

Veronika mala super nápad ísť na zadok lode a odtiaľ pozorovať západ slnka. Bolo to krásne ukončenie jedného z najlepších víkendov. Potom už len cesta na Nanaimo za hlasitej muziky od Horkýže Slíže, skytrain a domov.

The post Československý víkend na Sunshine Coast, BC appeared first on .

Z Vancouver do Portland je to asi 500 kilometrov, čo je na kanadské pomery asi ako z Bratislavy do Žiliny, teda za rohom. Vyrážame o tretej ráno, na americkej hranici to tento krát ide až podozrivo hladko. Z nejakého dôvodu je aj úradník celkom milý na východoeurópskych  turistov. Prechádzame krížom cez štát Washington s malou pauzou pri americkom supermarkete Walmart nakúpiť nejaké lacné americké pivo. V Kanade sú tieto srandy oveľa drahšie. Z malej prestávky sa vykľula hodinová, padlo 12 pív a natočilo sa pár dobrých videí.

Poobede prichádzame do Portlandu a nachádzame taký ten americký motel ako poznáme z filmov. Obrovská, umelá, farebná, osvietená, gýčová palma pred motelom. Na recepcii stará hyspánka s papagájom na ramene. Samozrejme sa s ňou musím odfotiť. Leje ako z krhly, ale do Portland chceme a musíme vidieť. V električke ( inak tento dopravný prostriedok som už roky nevidel ) stretávame dievča z Prahy žijúcu v Amerike. Ako prvé sa jej pýtame, že či revízori často chodia, lebo samozrejme nemáme lístky. Veď sme turisti, nevieme, že také treba.

V meste sme sa na „chvíľu” zasekli v informačnom centre. Starý pán mal potrebu všetko tri krát a veľmi pomaly zopakovať. Pokračujeme na známe „food carts”. Tie sú tu vraj veľmi populárne. Portland je dosť divné mesto. Majú tu presladené donuts so slaninou na vrchu. Taktiež tu nájdete veľké kartónové ryby visiace z poschodového parkoviska.

Večer pokračuje na v bare Circa33, kde sa máme stretnúť s kostarickou kamoškou Melisou, alias Meliškou. Čakáme na stôl v bare a zrazu sa mi také čudo so zelenými vlasmi hodí okolo krku. To je Melisa, skoro som ju nespoznal. Poriadne unavený zo skorého vstávania sa necháme prehovoriť na párty a rozhodne sme to neoľutovali. O tretej ráno berieme taxi na motel. Terezka, ktorá sa zobrala domov už pred polnocou nás o siedmej zobudila. Celkom fresh vyrážame do prírody, za oregonskými vodopádmi, národnými parkami a plážami.

V sobotu máme na pláne obrovský vodopád, ktorý sa volá Multnomah a má 189 metrov. Je to strašne fancy, kopec turistov, suveníry, ale oplatí sa vidieť. Poobede pokračujeme na horu Mount Hood. Chceme tu dať nejakú túru, až na to, že je tu kopec snehu a sezóna v plnom prúde. Dáme aspoň pokec a nejaký budweiser. Cestou späť sa snažíme nájsť kemp, ale moc sa nám nedarí. Vyzerá to tak, že dnes zas a znova nebudeme grilovať za denného svetla. Našli sme aspoň safeway, kde sa nás ujalo hneď 5 zamestnancov aby nám poradili najlepšie miesto na kempovanie. Ich zaručené typy akosi nevyšli. Nakoniec to nebolo na škodu veci, pretože nám poradili kde je liquer store. V Oregone je zakázané predávať alkohol v supermarketoch.

Na hodinkách je 6:55 a likáč zatvárajú o siedmej. S Terezou utekáme do auta, vyrážame z parkoviska a parkujeme pred likáčom. Stihli sme a dozvedáme sa aj to že majú otvorené do osmej. Sme spokojný. Kúpili sme fľasku Flor de Caňa, čo je rum z Nikaraguii, akurát tu stojí 20 dolárov a nie 4 ako tam. Po dvoch hodinách nachádzame kemp. Konečne! Samozrejme je zavretý. Splašili sme tam nejakého údržbára, ktorý nás pustil dnu s tým, že zajtra ráno sa máme zastaviť v Office a zaplatiť 26 dolárov za kemp. Haha, to isto.

Rozkladáme gril a stan. No a máme ďalší problém. Zabudli sme časť stanu. Je asi 5 stupňov vonku a chýba nám strecha. Sme štyria a máme dva schopné spacáky. Dvaja teda idú do spať do auta. Ja s Andrejom ideme spať do stanu bez strechy pre osem ľudí. Už dlho som nespal pod hviezdami. Spacáky nás pred zimou ochránili a prebudili sme sa do pekného aprílového oregonského rána.

The post Veľká noc v Oregone appeared first on .

The post Big Apple, NYC appeared first on .