Artic Circle Trail, prvých 85 kilometrov

Po dvoch pivách na vrútockej stanici, dvoch panákoch u kamošky Milady v Bratislave, jednom pive na viedenskom letisku prilietame s Andrejom konečne do Kodane. Je už takmer polnoc, takže ísť na hotel nemá zmysel! Prespíme zadarmo na letisku. Karimatku vybaľujem na podlahe odletovej haly, prehodím cez seba spácak a zarazím špunty do uší. Nakoniec som sa vyspal celkom dobre a aj chrbtica je v celkom funkčnom stave.

S Peťom a Norbim sa stretávame tesne pred odletom. Do Grónska letíme krásnym červeným Airbusom A330 neo s fajn servisom a celkom slušným jedlom na palube. Za tie prachy, čo sme za letenku dali, je to absolútne minimum čo nám museli dať. Spiatočná letenka z Kodaňe do Kangerlussuaq stála takmer 1000eur a ide o len 4 hodinový let.

Honba za plynovou bombou

Medzinárodné letisko v Kangerlussuaq vyzerá úplne inak ako si možno predstavuješ. Príletová hala je maličká, nachádza tu len jeden pás pre batožinu a jeden obchod so suvenírmi. Súčasťou je na miestne pomery luxusný hotel. V tej chvíli sme ani len netušili, že tu neskôr strávime dve noci. V meste sa nachádza aj americká vojenská základňa.

Ako prvé zháňam štyri plynové bombičky na varenie. Kamoška ma stresovala, že sa musím ponáhľať aby mi ich iní cestovatelia nevykúpili. Vzal som teda hneď prvé v souvenir shope. V supermarkete za letiskom stáli dvakrát menej a bola ich tam celá paleta. Nevadí, kúpil som si aspoň kolu a hotdog. Štyri plynové bomby nás stali cca. 70eur.

7 dní v divočine bez internetu

Konečne máme naše ťažké batohy! Je čas vyraziť. Prvých 16km si skrátime minibusom za 20eur na osobu. Táto časť Arctic Circle Trail je pomerne nezáživná prechádzka rozbitou cestou. Autobus vyráža o 13:30 a jediné lietadlo z Kodane prilieta okolo obeda, takže máš dosť času všetko vybaviť pred odchodom autobusu. Rytmus tohto mesta sa točí okolo príletu jediného lietadla z pevniny. Rovno spomeniem aj to, že medzinárodné letisko sa koncom roka 2024 presunulo na nové letisko v Nuuk.

Prvý deň Arctic Circle Trail začíname šliapať až o druhej poobede. Čaká nás cez 20 kilometrov a počasie je dosť pochmúrne. Ani neviem s čím Grónsko porovnať. Nie sú tu žiadne stromy, všetko hrá jesennými farbami, krajina je rozľahlá, pustá a dokonale tichá. Je to veľkolepé a zároveň dosť nudné. Bezduché kráčanie sem-tam preruší pohľad na soba a na záver dňa aj brodenie jazera. Voda je tak po pás a je ľadová. Vôbec sa mi do nej nechce, no nemám na výber. Treba sa vyzliecť do pol pása a tých približne 50 metrov prebrodiť. Už v polke je ten chlad neznesiteľný. 

Túžba po prázdnej chate sa nenaplnila

Dúfame, že prvá chata Katiffik na Arctic Circle Trail pri jazere bude voľná. Už z diaľky vidím jeden stan. Je mi jasné, že chata voľná nebude. Obsadili ju štyria Nemci. V stane už spí švajčiarsky pár. Je takmer 10 hodín večer, no stále dosť svetla uvariť večeru a postaviť stan bez čelovky.

Som neskutočne rozbitý z prvého dňa a z noci na letisku. Po večeri dostávam od únavy triašku, takže ani neumyjem riad, len padám do spacáku a zaspávam asi po troch sekundách. V spacáku sa často budím, no tentokrát sa prebúdzam až nad ránom.

Raňajky mám klasicky outdoorové. Ovsená kaša s proteínom, sušením ovocím a škoricou. Norbi má dehydrované miešané vajíčka a bol to fakt hnus. Na brehu jazera sa nenachádza žiadny voľný kajak. Všetky sú na druhej strane. Ak nefúka, resp. fúka dobrý vietor tak sa dá 24 km dlhé jazero preplávať relatívne rýchlo a pohodlne. My teda budeme musieť túto trasu zvládnuť po svojich. Počasie sa okolo obeda zlepšuje, navyše vyšlo aj slnko.

V deravom kajaku to nejde

Jeden kajak sme našli zaparkovaný na brehu jazera pár kilometrov pred druhou chatou. Je trošku deravý, ale aj tak to vyskúšame. Norbi a Peťo budú pádlovať a vezmú všetky štyri batohy, zatiaľ čo ja a Andrej pôjdeme na ľahko pešo. Po 10 minútach ich to prestalo baviť a pádlovať idem ja s Andrejom. Teda pádluje len Andrej a ja pomocou malého pohára vylievam vodu z kajaku, ktorej množstvo sa neustále zväčšuje. Kašleme na to a idem zas všetci pešo.

V Canoe Centre, ako sa ďalšia chata nazýva, sú už ubytovaní spomínaní Nemci, no druhá izba je ešte voľná. Dnes spíme na posteli! Nachádzajú sa tu solárne panely, čiže vieš nabiť externé nabíjačky, dron, foťák, telefón atď. Vonku je príjemne teplo, slniečko svieti, takže nesmieme vynechať kúpačku v jazere. Voda má tak 3 stupne, ale po dvoch dňoch to už chce nejakú hygienu. Nasleduje večera. Dnes mám slepačiu polievku a bravčové mäso, s kapustou a knedľou. Ide o hotovku od Adventure Menu. Pôvodne som chcel zobrať dehydratované jedlo, no môj sponzor mi poslal len 400g ťažké hotovky. Mám celkovo 7 kus, čo robí slušne 3 kilá. No ale zas lepšie ako tuniak s cestovinou.

Upadnutie do hlbokého spánku trvá po večeri a pár panákoch slivovice opäť len pár sekúnd. Po troch hodinách ma prebúdza Norbi, vraj je vonku nádherná polárna žiara. Tí, čo niekedy fotili polárnu žiaru, tak viete, že lepšie vyzerá na fotke než v skutočnosti. Po polhodine utekám späť do spacáku.

Dva v jednom

Ďalší deň je náročný. Čaká nás 35km, keďže sme spojili dva kratšie dni do jedného. Preskočíme chatu Ikkattooq a prespíme až v chate Eqalugaarniarfik. Prvé kilometre pokračujeme ešte stále okolo jazera. Peťo našiel na chate trekingové palice, ktoré si teda zobral. Patrili však Nemke, ktorá ich omylom nechala v našej izbe. Po polhodinovom šprinte nás dobehla a Peťo jej palice vrátil. Celkom trapas.

Dnes nás čaká prvé stúpanie približne 400 výškových metrov. S tými batohmi je to celkom makačka, no výhľady sú neskutočné. Nikde žiadna civilizácia, žiadne elektrické stĺpy, nikde žiadny ľudia, domy, autá, či cesty. Všetko je dokonalé, vrátane počasia.

Pri chate Ikkattooq sme celkom unavení, ale pokračujeme ďalej. Najväčšiu radosť mali Nemci, keď sme im oznámili, že chatu míňame, a tak ostáva voľná pre nich. Kapacita tejto chaty je limitovaná na 4 osoby. Pri západe slnka zliezame z plató do rozsiahlej nížiny, ktorú tvorí jedno veľké močarisko. Kilometre odsýpajú strašne pomaly a chôdza je tu nesmierne náročná. Musíme sa dostať k rieke a dúfať, že trafíme most. V pozadí na druhej strane vidno veľké biele stany, a tak zamierime priamo k nim. Močariská sú celkom znesiteľné, aj keď po členky vo vode sme skoro stále.

Inuitská dedina plná odpadu

Most sme trafili a tie biele stany patria domorodým Inuitom. Nik tu nie je. Okolo stanov je len bordel. Všade sa váľajú fľaše od alkoholu, plechovky od piva a použité toaletné papiere. Odporúčam knihu „Dlhé sú tiene severu“. Autor tu popisuje ako Eskimáci a Inuiti žili pred príchodom bielych a aké mal ich príchod dopady na spôsob tradičného života. Smutný príbeh.

Pri stanoch sú odložené nabité pušky. Noro neváha, vezme pušku a vystrelí. Ja a Andrej sme už trošku ďalej, vidina chaty je lákavá a dnes máme toho plné zuby. Po hodine prichádzame do cieľa. Nenabrali sme vodu z rieky. Už vtedy som vedel, že to budeme ľutovať. Ďalší zdroj je 10 minút od chaty a fakt sa mi už nechce spraviť ani krok. Nakoniec beriem do batoha všetky prázdne fľaše a idem pre vodu.  

Chata je obsadená, ale stále je v nej dosť miesta uvariť večeru a čaj. Všetci sme absolútne zničení. V stane s Andrejom len prehodíme pár slov, dáme dva panáky slivky a zaspávame.

Ráno v chate stretávame príjemnú Dánku s jej argentínskym priateľom, dvoch Nemcov a Američanku. Prehodíme pár slov o Grónsku, o cestovaní a turistike. Aj tentokrát si doprajem ovsenú kašu s orechmi, škoricou a sušeným ovocím.

Sme presne v polovici, máme za sebou 85 kilometrov a ďalších 85 ešte stále pred nami. Nohy vládzu, nálada je dobrá a batohy sú čoraz ľahšie.