Game is over, ako sa hovorí . Jazero Ohrid, ktoré sa rozprestiera na území Macedónska a Albánska sme včera v noci zrušili. Prebúdzame sa do posledného dňa. Vonku je chladnejšie a zamračené. Za Ohrid sme vybrali alternatívu, ktorou je „Millenium Cross“. Ide o najväčší kríž na svete. Vedie tam lanovka a hore na kopci sa pekne piknikuje.

Nakúpili sme teda jedlo s tým, že sa najeme pod krížom. Pri ceste čakáme na autobus číslo 5, ktorý nás vyvezie až k lanovke. Policajt mi hovorí, že autobus pôjde za 5 minút. Mamička s dieťaťom nám radí ísť k stanici lanovky pešo, ale že teda aj autobus tam ide. Autobus furt nechodí a pýtam sa teda ďalšieho okoloidúceho. Ten hovorí, že bus ide každých 30 minút. Prichádza autobus, ale číslo 3. Zastavím ho a pýtam sa, kedy pôjde päťka. Vraví mi, že za chvíľu. Na to vystrčí hlavu z okna cestujúca a vraví mi, že autobus 5 dnes nepremáva, pretože v pondelok nepremáva ani lanovka ku krížu.  Heuréka! Predtým mi sedem ľudí, medzi nimi  aj policajt a šofér autobusu tvrdí, že autobus číslo 5 pôjde.  Neuveriteľné. Macedónci sa snažia pomôcť aj keď vedia úplne h**no.

Vyberieme sa pešo aspoň ku stanici lanovky, kde sa najeme my a aj pes, ktorý zjedol snáď 200 gramov balkánskeho syra. Pešo pokračujeme až do centra Skopje. Sme na stope 10. deň a predtým sme ešte strávili týždeň na horách v Slovinsku a v Chorvátsku, kde sme si moc neoddýchli. Sme z toho všetkého totálne unavení.

Sedíme v Irish Pube a pijeme Guiness. Ja sa ešte odhodlám k 15 minútovej prechádzke na poštu odoslať nejaké pohľadnice. Na pošte si ma posúvajú ako horúci  zemiak, až sa dostanem ku správnemu okienku. Pani za priehradkou jednu ruku nemá a v druhej drží cigaretu, takže musím počkať kým dofajčí a bude schopná nalepiť známky.

O piatej čakáme na autobus na letisko. Nakoniec nám zastaví taxík a za približne rovnakú cenu nás odvezie. Skvelý trip po Balkáne je definitívne u konca.

Dokopy sme prešli 1400 kilometrov. Drvivú väčšinu stopom, ak nerátam posledný autobus z Podgorice do Skopje. Dokopy oba tímy stopli asi 40 áut, z toho dva taxíky, dva autobusy, tri dodávky a jedného favorita. Do väčšiny áut sme sa ledva zmestili. V passate kombíčku náš išlo sedem. Všetci čo zastavili boli veľmi milí ľudia. A všetkým ešte raz ďakujeme. Mnoho z nich nevedelo anglicky, ale vždy sme sa dohovorili. Slovanské jazyky sú veľmi podobné.

Cestovanie stopom je fyzicky, časovo a niekedy aj psychicky náročné, preto je dôležité zachovať optimizmus a dobrú náladu. Každý deň sme spievali, smiali sa a často krát aj tancovali. Na letisku, v obchode, na námestí a aj v aute, keď nám Silvester Stalone hral Whitney Houston.

Balkán je dobrodružstvo samo o sebe. Ako náhle prekročíte chorvátske hranice, máte pocit, že ste sa vrátili 30 rokov dozadu. V autobusoch a na úradoch sa tu stále fajčí! Bordel na uliciach je samozrejmosťou, pozostatky vojny sú tu stále viditeľné. Na budovách v Mostare je možné vidieť stopy po bombardovaní, resp. streľbe.

Krásna príroda, mestá Skopje a Mostar, kde sa kríži kresťanská a moslimská kultúra a kde je stále možné vidieť žobrajúce deti na ceste. Skvelé jedlo, hlavne teda syry a víno.

Nie vždy išlo všetko podľa predstáv. Niekedy sme mohli cestu naplánovať inak, ušetriť tak čas a vidieť toho viac. Ale ako sa hovorí, „po bitke je každý generál.“ Neokradli nás, nezbili nás, veľa sme toho ani nestratili a tak sme sa spokojní vrátili naspäť domov. Chcel by som ešte raz poďakovať všetkým zúčastnením a to abecedne Kláre, Martine a Tomášovi ( Fidelovi) za skvelý čas, ktorý sme spolu strávili. A všetkým ostatným, ktorí rozmýšľajú kde na výlet, Balkán rozhodne odporúčam.

The post Balkánsky sen stopom, posledný deň appeared first on .

Predposledný spam pred veľkým zhrnutím našej cesty po Balkáne. Túto noc spíme v autobuse. V Skopje by sme mali byť ráno o siedmej. Autobus mešká hodinu a pol a do Skopje dorazíme aj tak načas. Pán šofér to buď dobehol, alebo s meškaním už rátajú pri tvorbe časových harmonogramov. Druhej možnosti verím viac.

Balkán je skutočne divočina. Po chvíľke ma prebúdza dym a smrad cigariet. Vravím si, ktorý debil si zapálil a nakoniec to je šofér, ktorý  fajčí jednu od druhej.  Baby aj brat celkom pospávajú a ja nie a nie zaspať, napriek tomu, že mám pre seba obe sedadlá. Mám pocit, že stále niekde stojíme. Pauza na záchod, na jedlo, na pivo, hranice kosovské, hranice, macedónske a myslím, že raz sa aj pokazil autobus. Našťastie „pofajč“ pauza nemusí byť.

Ráno o siedmej sme dorazili do Skopje. Cítim sa, ako v inom svete. Taxikári nás naháňajú a snažia sa nás zlákať do auta. Našim cieľom je kaňon Matka pár kilometrov od Skopje. Za 8 Eur nás tam taxík odvezie. Vybrali sme si jedného, ktorý nám ponúka aj bezplatný stop na kávu a wifi, pretože potrebujeme booknúť nejaký hostel.

Rieka Treska vytvorila 15 km od centra Skopje nádherný kaňon. Ide o pomerne veľkú oblasť cca 5000 ha juhozápadne od mesta, plnú starých kláštorov a kostolov. Ideálne pre rodinnú prechádzku okolo priehrady, ale tiež pre ľahkú až náročnú turistiku a lezenie po skalách. Okúpte sa v rieke, je krásne čistá a osviežujúco studená.

Poobede sa taxíkom vraciame do centra Skopje. Taxík nás vyhodí v moslimskej časti mesta. Nikdy predtým som také niečo nezažil, samozrejmosťou je mestský bazár, mešity na každom rohu, zahalené ženy a moslimská hudba hlasito sa ozývajúca zo všetkých strán. Na obed si dávame kebab. Ten však vyzerá inak, na aký som zvyknutý. Pripomína mi čevapčiči. K tomu samozrejme pivo Skopsko.

Skopje je hlavné mesto, pod ktorým prechádza zlomová línia. V roku 1963 zemetrasenie s magnitúdou 6,1  zrovnalo mesto so zemou. Viac ako tisíc ľudí prišlo o život a 120 tisíc ostalo bez domova. Viac ako 80 percent mesta bolo kompletne zničené. Jediná historická stavba, ktorá zemetrasenie prežila je most cez rieku Vardar. Dnešné Skopje je veľké stavenisko. Krásne, nové, pompézne, mramorové stavby a vedľa nich chátrajúce budovy, na ktoré ešte neprišiel čas. Národný futbalový štadión môžeme Macedónčanom závidieť.  To čo sa v Chorvátsku nedialo je v Macedónsku realita. Žobrajúce malé deti sú súčasťou centra mesta. Nie sme ďaleko za hranicami EÚ, ale rozdiel je obrovský. Na pošte sedí žena, v jednej ruke drží cigaretu a druhú má od ramena amputovanú. Musím počkať, kým dofajči, aby mohla na pohľadnice nalepiť známky. Prvé, čo Vám určite udrie do očí je tzv. „farebná revolúcia“. Množstvo budov je posprejovaných všetkými možnými farbami na protest proti korupcii, politike a amnestiám.

Ja a Fidel ideme na hostel, ktorý sa nachádza asi 20 minút pešo od centra. Maťula sa dnes s nami rozlúči, pretože jej let je skoro ráno a prespí na letisku. Dávam si poobedňajšieho šlofíka. O šiestej sa stretávame s Klárou a Maťou, ktorá čaká na autobus na letisko.  Rozlúčime sa s našou najlepšou kamarátkou a už len v trojici sa prechádzame po hradbách s výhľadom na mesto. Všetci sme unavení a po klasickej macedónskej večeri (burrito a guiness) odchádzame na hostel. Samozrejme, že som mierne zablúdil, navigácia ma ale usmernila. Klára už melie z posledného. Navyše musí čakať na sprchu a počúvať orgie páru vo vedľajšej izbe.

Posledný deň máme v pláne Ohrid, ale čas hrá proti nám. Po dlhej, srdcervúcej diskusii s Klárou sme Ohrid nakoniec vypustili.

námestie v Skopje

prechádzka v moslimskej časti mesta Skopje

The post Balkánsky sen stopom, 9. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do pred predposledného dňa na Balkáne. Martinka sa zobúdza už oblečená v šatoch zo včera. Máme problém sa vymotať, keďže sa moc neponáhľame. Po raňajkách naháňam Rusku, aby som jej mohol zaplatiť tých 27 Eur za tú kuticu, v ktorej sme spali.Klára ma upozorňuje, že si máme spraviť check-in na let do Bratislavy s Wizzair. Som slušne vytočený. Prečo ja, ako platiaci zákazník  si mám na dovolenke robiť nejaký check-in cez telefón??? Nakoniec mi s tým Klára musela pomôcť a k tomu to treba ešte aj vytlačiť.

Ruska tlačiareň nemá a tak ideme vedľa do hotela. Príjemná, afektovaná recepčná nám to bez problémov vytlačí na svojej ihličkovej tlačiarni. K tomu nám vrazí do rúk vizitky, že keď znova prídeme do mesta máme sa ubytovať u nich. Prikyvujeme, dobre že si krky nepolámeme. V duchu si hovorím, nikdy sa tu už nevrátim. Mesto Bar je skutočne hrozné.

Stojíme na ceste, ktorá vedia na sever ku Skadarským jazerám. Stopujem s Klárou a Tomáš s Maťou. V mestách sa stopuje zle a navyše Čierna Hora nie je tak otvorená stopárom ako Chorvátsko. Po pol hodine sme stopli autobus, ktorý nás odvezie na rázcestie za mesto Sutomore. Autobus nás stál euro, rovnako tak aj taxík, ktorý stopla Maťa s Fidelom. Stopujeme na viadukte a teda žiadna možnosť zastaviť. Je to tak nebezpečné, že preskakujeme zvodidlá a stopujeme spoza nich . Osobne neverím, že nám tu niečo zastane, pretože jednoducho nie je kde. Na moje prekvapenie zastavilo auto s nórskou značkou priamo na ceste. Po vytrúbení od ostatných sme naskočili do auta, kde sa už viezlo 5 ľudí. Vravím si, toto sa mi na Nórov nepodobá. Nakoniec išlo  o Kosovčanov žijúcich v Nórsku. Starý fajčil jednu od druhej aj napriek tomu, že mal v aute dve malé deti. Stará kojila to mladšie a my s Klárou sme sa tlačili vzadu. V tom aute náš šlo sedem až ku Skadarským jazerám.  Druhý tým chytil stop do Podgorice a idú rovno tam.

Klára sa zas bojí o búrky a o nejakom výlete okolo jazera nemôže byť reč. Pomotáme sa medzi brehom jazera a koľajnicami, spravíme pár fotiek a pokračujeme v stopovaní. Po krátkom čase nám zastavil pekný mercedes s macedónskou značkou. V aute sedia traja mladí chalani. Majú tak 20 rokov a mne sa to samozrejme nezdá.  Pýtam sa ho „what do u do for living?“, on na to „nothing, I work with my head“. Tak si vravím no dobre. Buď povolanie otec-syn, drogy, zbrane, biele mäso a tak podobne. Týpek vedľa je totálne nafetovaný. Mám strach, že nás niekde odvezú, Kláru znásilnia a mňa okradnú a strašne zbijú. Vyberám karty z foťáku a GoPro kamery, nech mi ostanú aspoň fotky ak to prežijeme. Chalani sa ponúkajú, že by nás hodili až do Skopje, lenže budú mať psa a tak s nimi chvalabohu nemôžeme.

Na moje prekvapenie nás poslušne vyhodili takmer v centre Podgorice. S Klárou kráčame po ulici a tesne pred nami zrazu kráča Martina a Fidel. Sme úspešne v Podgorici. Je asi jedna poobede a nevieme, čo tu budeme do ôsmej večer robiť. Zapadli sme do kaviarne, kde máme poradu, kávu a dezert. Klára objavila reštiku „AHH RYBA“. Vraj veľmi dobrá a luxusná.

Motáme sa mestom. Podgorica nie je nič moc, stretávame len pár turistov. Je tu pekný most, veľmi pekný kostol a nejaká socha bojovníka. Pre mňa socha „Rocky Balboa“. Vonku už prší a tak ideme na obed. V reštaurácií AHH RYBA sme len my. Majú tu len ryby a morské plody. Vyberiete si čerstvú rybu, odvážia ju a pripravia. Nepýtajte sa ma, akú rybu som mal ja. Baby si dali nejaký šalát z morských príšer a nejaké malé rybky. K tomu liter chorvátskeho vína „Grašavina“. Naše obľúbené. Vonku stále prší a tak objednávame ďalší liter. Účet za všetko asi 40 Eur.

Vonku stále leje, lenže musíme sa pomaly presunúť na autobusovú stanicu. Klára má trošku problém. Nemá bundu a ani pláštenku na batoh. Na záchode teda ukradla plastové vrece do koša. Ten batoh má rovnaké rozmery ako vrece a krásne to tam zapadlo. Proste od výroby.

Cestou na stanicu sme nakúpili nejaké jedlo na cestu a víno, ktoré chceme vypiť v autobuse. Autobus mešká skoro dve hodiny a tak sme víno vypili už na stanici. Prichádza za mnou utečenec zo Sýrie, či nemám peniaze na cestu do Chorvátska. Je na ceste už pol roka a dostal sa len do Macedónska. Veľa z nás má negatívny postoj k utečeneckej kríze, lenže keď vidíte konkrétne osudy jednotlivcov, celé to vnímate úplne inak.

Autobus teda mešká hodinu a pol. Má isť o ôsmej. O pol deviatej sa pýtam zamestnanca stanice „What time the bus is coming?“ A jeho odpoveď ? …. “Maybe one house”.  Mne len trhlo kútikmi, poďakoval som za odpoveď a vyletel von za ostatnými, kde som vybuchol smiechom. Nesmejem sa z druhých ľudí, ale tá odpoveď bola neskutočne vtipná. Keď sa ma niekto niečo podobné opýta tak jedine „maybe one house“.

Autobus konečne prichádza. Kláre prešiel študentský lístok a tak vyrážame cez Kosovo do Skopje v Macedónsku.

Klára nestopuje, ale modlí sa. Cestou do Čiernej Hory

Katedrála v Podgorici

Ešte raz, originálne riešenie v podaní Kláry

The post Balkánsky sen stopom, 8. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do veterného a chladnejšieho rána. Chrbtice zlámané zo spania na betóne, pretože všetky karimatky sa deň predtým vyhodili s tým, že stanovať už asi aj tak nebudeme. Jediný ja som mal niečo pod seba. Nafukovací matrac za 20 Eur, z ktorého sa  vykľula nafukovačka. Radšej nič ako túto haraburdu.

Balíme stan a vyrážame na miesto, kde sa nám včera nedarilo. Chodí tu málo áut a po necelej hodine voláme taxislužbu s otázkou „Koľko stojí taxík na hranice?”. Odpoveď 30 Eur neakceptujeme a pokračujeme v stopovaní. Po chvíľke nám zastal starší pán, ktorý ide na letisko v meste Tivat, ktoré už je v Čiernej Hore asi 20 kilometrov od mesta Kotor. Pred tým, ako nás zobral si samozrejme dva krát overil či máme platné pasy.

Príjemná cesta v klimatizovanom SUV. Na hraničnom prechode sú asi 3 autá, ale aj tak čakáme pol hodinu. Dvaja policajti, z ktorých jeden sedí a celý čas čumí do telefónu. Južná Amerika je známa svojim „maňana“ postojom k životu a povinnostiam a tu to bude dosť podobné. Nikto sa nenáhli.

Prichádzame do letoviska Tivat, kde náš stop končí. Trajektom sa máme dostať na druhú stranu zátoky. Zisťujem, že nemám pas. Som v strese, pretože trajekt o chvíľu odchádza a auto, v ktorom som ho zabudol tu nie je. Fidel mi vraví, že tam je druhý trajekt. Preskakujem z jednej bárky na druhú, kde sa ligotá zlato-metalízový chevrolet. Vravím pánovi, že tu isto mám niekde pas. Kukám do kufra, pod sedadlá, okolo auta a nakoniec som ho našiel, kde inde, ako v priehradke vo dverách. Mám pas, ale srdce mi bije ešte 10 minút. V tom zhone som skoro stratil GoPro kameru. Ešteže mám brata, ktorý na mňa dohliadol.

Z Tivatu stopujeme do Kotoru. Cesta je uzučká a chodí tu málo áut. Kým sa s bratom prehrabávam v batohu, baby stopli dodávku. Ostali sme dvaja chlapi a nemáme žiadnu ženskú podporu. Stopovanie v taktom zložení bude ťažké. A veru aj bolo. Hodinu a pol ideme pešo. Podľa mapy to je 15 kilometrov a sme rozhodnutí to uraziť pešo. Fidel už ani nestopuje a ja len tak mávam rukou, keď počujem nejaké auto. Sme unavení. Tomáš stále sníva o pive a o tom ako si oddýchneme. Lenže do Kotoru sa musíme dostať. Zrazu prichádza auto. Luxusný mercedes s rakúskou značkou. Takéto autá nestoja a tak ich ignorujeme. Lenže auto spomaľuje a nakoniec aj zastavuje. Za kormidlom tohto krásavca sedí krásna blondínka so svojou dcérou. Auto je síce rakúske, ale dotyčné sú z Ruska.

Konečne sme sa dostali do cieľa. Baby tam už nejaký čas sú. Kotor je historické mesto podobné napríklad Dubrovníku, ale oveľa menšie. Tomáš má dnes narodeniny a tak mu spievame „happy birthday“ priamo na námestí. Klára objavila na tripadvisor reštauráciu Tajnga, do ktorej proste musíme ísť. Objednávame pivo, steaky, grilovanú zeleninu, opekané zemiaky a za to všetko platíme ani nie 30 Eur. Skvelé jedlo za dobré prachy. Matula cestou z bankomatu kúpila pre Tomáša tortu a prvý krát na tripe sme sa prejedli.

Počasie sa oproti horúcim a slnečným dňom zmenilo. Brutálne leje a do mesta Budva sa presúvame autobusom. Všetci sme poriadne unavení. V Budve prší a pre mňa sklamanie napriek tomu, že to malo byť luxusné letovisko pre bohatú klientelu. Škoda, že sme neprišli o deň skôr. Celý týždeň sa tam koná hudobný festival, lenže mojich obľúbených Lost Frequences som zmeškal. Budvu sme teda zobrali z rýchlika. Klára rezervovala ubytko v neďalekom meste. Myslím, že sa volalo Petrovič. Ďalšia chyba, ktorú sme spravili. Z nejakého neznámeho a hlavne nepochopiteľného dôvodu ideme až do veľkého mesto Bar. Možno ten názov nás fascinoval. Každopádne cestou z Budvy do Baru sa strhla príšerná búrka. Ja som celú cestu prespal vzadu v päťke, lenže Klára bol z tej búrky až do večera, kým sa neotvorila fľaša vína trošičku podráždená. Klára je inak super žena. K tomu sme kvôli nehode ostali v zápche. Do Baru prichádzame až o siedmej večere. Ponáhľame sa, pretože chceme mať konečne pekný, pohodový, narodeninový večer. Zo stanice berieme taxík, ktorý nás odvezie blízko nášho apartmánu. Máme problém ho nájsť, ale nakoniec nás usmerní miestny mladík. Apartmán vlastní ruský pár a nie je to žiadna sláva. Lenže čo by sme chceli za 27 Eur. Nejakú terasu majú a to nám stačí. Tomáš nakúpil jedlo a víno a tak môžeme konečne pripiť k jeho 27. narodeninám. Ten apartmán za tie peniaze nám asi bol súdený.

Po poslednej noci sme všetci strašne unavení. Martina sa nezvládla ani prezliecť a tak zaspala  v šatoch. Dnes nenastavujeme budík. Ďalšia zastávka Skadarské jazerá sú len kúsok.

V Podgoricie nehovoria "one hour" ale "maybe one house"

The post Balkánsky sen stopom, 7. deň appeared first on .

Dobré ráno Medjugorje! Dievčence nás v uterákoch budia pesničkami od Whitney Houston. Stále im v hlavách behá Silvester Stalone, ktorý nám ju celý čas púšťal v rádiu. Dnes máme veľký deň. Dubrovník už je len na skok a máme veľkú šancu, že sa tam aj dnes dostaneme. Ráno bookujeme lístky na autobus z Podgorice do Skopje. Nočný autobus ide 10 hodín a stojí 25 Eur. Klára si samozrejme kúpila študentský.

Ako prvá nám zastavila krásna veriaca blondínka, ktorá ide za svojim frajerom. Zobrala nás všetkých štyroch. Ďalší stop nás hodí asi 500 metrov cez most. Najkratší stop na celom tripe. Sme na ceste, ktorá vedia k hraniciam s Chorvátskom. S Klárou sa oddelíme, aby sme nestáli všetci štyria na kope. Za posledné bosnianske marky idem kúpiť broskyne. Slečna v stánku mi ich dáva zadarmo. Som polichotený až do chvíle, kým mi Klára oznámi, že broskyne rastú všade a jeden strom je aj meter odo mňa.

Ďalší stop nás hodil len 6 km pred nejaký bar pri ceste. Tu čakáme asi hodinu. K tomu začalo pršať, čo mne nevadí, ale Klára dopláca na nedostatok nepremokavého oblečenia. Idem si do baru kúpiť aspoň pivo. Trochu dúfam, že ho dostanem zadarmo. Nestalo sa a musím ho zaplatiť chorvátskymi kunami s „férovým kurzom“.

Hranice sú vzdialené asi 6 km. Rozhodli sme sa, že túto vzdialenosť prejdeme pešo. Keď sme už stratili všetku nádej zastala dodávka, ktorá nás hodila až po hranice. Zaradíme sa medzi dve autá a čakáme. Na colnici si vyžiadam pečiatku do pasu. Sme znova v Chorvátsku. Cestou do Dubrovníka však ešte raz budeme prechádzať cez Bosnu.

Za hranicami sme stopli Chorvátskeho dôchodcu so svojou Nemeckou manželkou. Potiahli nás ďalších 20 – 30 km. Tam nám zastavila pekná Poľka s perfektnou britskou angličtinou, ktorá išla po lieky na alergiu svojej sestre. Dubrovník je už len 70 kilometrov a jeden hraničný priechod. Stopujeme dobrú pol hodinu až kým sa Klára neprehla pre niečo do batohu a neukázala všetkým vodičom svoj zadok. Hneď prvé auto zastalo. Myslím, že by zastalo aj tak. Bol to Egypťan, ktorý cestuje po Európe. Ide až do Dubrovníku. Super chlapík, napriek tomu, že šoférovanie mu moc nejde. Väčšinu času sa hrá so svojou GoPro kamerou a jazdí stredom cesty.

Bojíme sa o Maťu a Fidela. Máme pocit, že sú ďaleko za nami, možno ešte v Bosne. Do cieľa nakoniec prichádzame takmer v rovnakom čase. S Mohamedom dobrú pol hodinu hľadáme parkovanie. Všetci sa stretávame v starom meste. Dubrovník je plný turistov. Doslova hlava na hlave. Našli sme bar vedľa ktorého je skala a dá sa do nej skákať do mora. Samozrejme, že také niečo mi nemôže ujsť. Pomotáme sa uličkami mesta a hľadáme ubytovanie. Nič poriadne v centre mesta nie je. Rozhodli sme sa, že ideme stopovať ďalej k hraniciam s Čiernou Horou. Z mesta na cestu vedú strmé schody priamo hore ku zvodidlám. Baby toho už majú dosť. Klára nevládze a Maťu bolia ramená z batohu. Cestou hore sme našli pár apartmánov. Pýtam sa babky či by sme si mohli na záhrade rozložiť stan. Chvíľu premýšľa, až kým nezbadá vo dverách nášho kamaráta Mohameda. Tu teda neprespíme.

Stopujeme na ceste, kde autá nemajú ani možnosť poriadne zastaviť. Na naše prekvapenie nečakáme dlho. Náš stop nás hodí 10 kilometrov za mesto. Tam chytáme prvého Slováka s košickou značkou. Dlhodobo už žije v Chorvátsku. Vysadí nás 15 kilometrov pred hranicami s tým, že musí niečo vybaviť a že sa bude za hodinu a pol vracať. Sľúbil nám, že nás nechá postaviť stan u neho na záhrade ak nás nájde stopovať pri ceste.

Po necelej hodine prichádza aj Maťa s Fidelom. Klára medzitým odbehla do obchodu. Dal som jej posledné chorvátske peniaze, nech kúpi niečo poriadne. Maťa ju nasleduje. Baby kúpili banán, burek (pečivo plnené mäsom), baken rolls špenátové a fľašu vína. Aspoň jednu poriadnu vec kúpili.

Čakáme na Košičana, ale ten sa ani po dvoch hodinách neukázal. Víno padlo a okrem stopovania už aj spievame a tancujeme. Medzičasom sa zotmelo a do Čiernej Hory sa dnes nedostaneme. Vybrali sme sa do dediny nájsť nejaké ubytko. V malej obci sme urobili poriadny rozruch. Domáci vychádzajú v pyžamách do ulíc, diskutujú, premýšľajú, kde, čo, ako by sa dalo. Náš ambasádor Martinka sa dáva do reči s dvoma mladými ženami, ktoré anglicky vedia. Za 20 eur si môžeme postaviť stan u domácich na terase. Je to dosť peňazí na meter štvorcový prázdnej betónovej plochy. Skúšame vyjednať ešte nejaké benefity. Ako prvý je sprcha a možnosť nabiť telefóny, powebanky, gopro kameru. Druhý benefit je domáce víno a domáci syr.  Nakoniec sme ešte vyjednali aj rakyju, čo je taká chorvátska slivovica. Tá nám vôbec nechutí, za to domáce ovocné čučo nám aspoň pomohlo zaspať.

Martinka sa hecla a na tretí pokus skočila

The post Balkánsky sen stopom, 6. deň appeared first on .

Budíček znova o siedmej ráno. V mierne pripitých hlavách sa včera večer zrodil plán ísť do Mostaru. A bola to skvelá voľba.  V meste Makarska postávame už od ôsmej ráno a snažíme sa chytiť stop do Bosny a Hercegoviny. Očakávame, že cez hranice to bude ťažšie, ale veríme si.  Tento deň som v týme s Martinkou. Stopujeme skoro hodinu a nič nestojí. Od rána je úmorné teplo. Snažíme sa dostať na odbočku smer Bosna, tá je však vzdialená 3 km od mesta. Zabudol som napísat. Včera sme v Makarskej predali zlatý prsteň. Za jeden a pol gramu sme dostali 35 Eur

Čekujem navigáciu a zisťujem, že autobusová stanica je len pár metrov od nás. S Maťou sme urobili trápne rozhodnutie a rozhodli sme sa podvádzať. Za 13 Eur berieme autobus do Mostaru. O 11 vyrážame. O jednej sme ešte v buse a Klára nám už píše, že sú v Mostare. Oni to dali stopom rýchlejšie ako my autobusom. Klobúk dole a lopatica sľadoledu je opäť na nás. Martina a Fidel po 5 dňoch zahadzujú svoje karimatky. Upozorňujem, že stan stále trepeme so sebou, aj keď sme ho doposiaľ ani raz nepoužili.

Mostar je piate najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny ležiace na rieke Neretva. Minulosť mesta je poznačená vojnou, napriek tomu je súčasný Mostar krásne mesto, ktoré ročne láka stovky tisíc turistov a je to najnavštevovanejšie miesto v krajine. Dominantou mesta je “Starý most”, ktorý bol počas občianskej vojny zničený. Za finančnej pomoci Španielska, USA, Turecka, Talianska, Holandska a Chorvátska bol most zrekonštruovaný a znova otvorený v roku 2004. Samotná rekonštrukcia mesta stála viac ako 15 miliónov dolárov.

Most sa týči 25 metrov nad riekou Neretva a viaže sa k nemu hneď niekoľko historiek. Mladí muži, ktorí chceli dokázať lásku svojej žene museli z mosta skočiť. Rovnako ako chlapci, ktorí sa chceli stať mužmi. Spomínaných 25 metrov je úctyhodná výška a pár ľudí sa pri skoku zabilo.

Ja som sa k skoku samozrejme neodvážil, aj keď kvôli Kláre by som to možno spravil J Skočil som si aspoň 10 metrov do ľadových vôd rieky Neretva. V meste sa teplota šplhá až k 40 stupňom. Po výdatnom obede a prechádzke uličkami mesta pokračujeme do mesta Medjugorje.

Mnohí z Vás toto mesto poznajú. Ide o pútnické miesto, kde sa vraj zjavila Panna Mária. My sme sa tu dostali náhodou, ale rozhodne neľutujeme. Za Mostarom sme stopli mladého chalana, ktorý síce nemal cestu až do Medjugorja, ale hodil nás tam.  Apartmán Ivan, ktorý bol ďaleko za mestom sme zrušili a vybavili sme dve izby priamo v meste za 9 Eur na osobu.

Stretli sme tu veľa veriacich Slovákov, dokonca celé zájazdy. Je nám povedané, že tu nie sme náhodou. Večer sme sa rozhodli vystúpiť na miesto, kde sa zjavila Panna Mária. Panenka Mária sa musela červenať, keď videla aké mini šatočky si Klára pri tejto príležitosti obliekla. Cestou na hotel sme s bratom objavila Irish Pub a konečne sme si spolu mohli dať obľúbený Guiness.

skok z 25 metrov

Chorvát Ževko

The post Balkánsky sen stopom, 5. deň appeared first on .

Skorý budíček o siedmej ráno! Noc som prespal striedavo na balkóne a v obývačke. V izbách bolo nehorázne teplo. Karlo prišiel z práce a hodil nás na autobusovú stanicu, kde berieme autobus do národného parku Krka. Je to asi pol hodina a 3 Eurá v nepohodlnom mestskom autobuse . Sedíme vedľa starších pánov. Jeden z nich svoju roztrhanú košeľu prelepil lepiacou páskou. Klára pospáva a pozornosť troch geriatrikov si vôbec neužíva.

Všetci turisti vystúpili pri vstupe do parku. Okrem nás, samozrejme. Staršia pani mi povedala, že máme ísť až do mesta Skradin a odtiaľ zobrať loď. Celý ten čas, ako sme sa vzďaľovali od parku, sme si mysleli, ako veľmi sme sa pomýlili. Nakoniec všetko dobre dopadlo.  Loď bola zadarmo a vstup do parku 20 Eur. Alebo môžete ukázať kartu „Českých Dráh“ a tvrdiť, že je to študentská karta. Presne takto to urobila Klára a vstup mala za 12 Eur.

Národný park Krka je sieť kaskádovitých vodopádov, v ktorých sa na rozdiel od Plitvic môžete kúpať. Samozrejme je tu veľa turistov. Za 10 Eur OK, ale 20 by som už za to nedal. Cestou späť sme stopli prázdny autobus, ktorý nás hodil na príjazdovú cestu do Šibeníku. Odtiaľ ďalší stop až do mesta. Balíme švestky a vyrážame do Dubrovníku, čo je 300 km južne.

Na móle sa ešte naobedujeme. Martina s Fidelom majú mušle a šalát. Mňa bolí brucho, takže si dávam len veľké pivo. Pred stopom samozrejme lopatica zmrzliny a vyrážame. V mestách je stopovanie náročné. Dnes idem s Maťou. Zastavil nám Ževko na malom aute a hodil nás kúsok za mesto. Po niekoľkých kilometroch sa stretávame s týmom číslo dva. Zastavil nám Chorvát, ktorý vyzeral úplne ako Silvester Stalone. Ten nás hodil až do Splitu. Zo Splitu pokračujeme opäť spolu. Rozdelili sme sa asi 50 km pred Makarskou. To som práve obedoval a tak Klára a Fidel chytili stop prví. My sme stopli starú dodávku. Patria troch nahúlených mladých Chorvátov, ktorí rozvážajú stratené kufre po Chorvátsku. Vezú sa s nami ešte dve baby zo Švédska. Okrem kufrov prevážajú pár gramov trávy, balík extázy s logom FC Barcelona. V meste Omiš stojíme na krajnici, pretože chalani dostali hulyhlad. Krabicu od pizze bez rešpektu zahodia do trávy.

Po príchode do mesta Makarska (do Dubrovníku sme nedošli) máme problém s ubytkom. Posedávame na promenáde a snažíme sa nájsť niečo slušné za dobrú cenu. Dlhé hodiny sa nám nedarí. Nakoniec bookneme apartmán cez AirBnB. Klára to cvakla kartou, peniaze odišli, ale neprišiel  žiadny potvrdzujúci email o platbe. Dotyčný Peter sa neozýva. Z každého telefónu mu vypisujeme xy emailov. Medzitým sa už zotmelo, vytiahla sa slivovica a zúfalstvo prešlo do spevu a tancovania. Medzi desiatou a polnocou neustále kontrolujeme emaily. Nakoniec po polnoci príde Peter aj so svojimi kumpánmi. Tvrdí nám, že sme nič nerezervovali ani nezaplatili. Dobrých 15 minút sa tam dohadujeme, kto má a kto nemá pravdu. Nakoniec sme to vyriešili tak, že nás nechali ubytovať a ešte nám zaplatili aj taxík.

Tomáš oslavuje narodeniny a tak mu v starom meste Kotor spievame

Tancovačka v supermarkete v meste Medjugorie, Bosna a Herzegovina

The post Balkánsky sen stopom, 4. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do ďalšieho slnečného dňa v mestečku Senj. Klára, ktorá sa k nám dnes má pridať píše správu, že bude meškať asi 5 hodín. Ide spolujazdou a šofér to akosi nedáva. V Brne ju mal vyzdvihnúť o deviatej večer. Nakoniec prišiel o polnoci. Nemá ani navigáciu a stále mu od únavy padá hlava. Kormidlo ich auta nakoniec prebral 19 ročný mladík.

Nám trom to zas až tak nevadí, keďže posledná noc u Janka bola náročná. Pospávame asi do jedenástej. Kláru očakávame až okolo jednej poobede. Hneď prvý deň máme teda 6 hodinový sklz. Vyrážame na autobusovú stanicu, kde sa máme stretnúť s Klárkou. Medzitým sa ešte zastavíme u Janka na záhrade. Sľúbili sme mu slivovicu na raňajky, ale keďže naša kamarátka mešká, ani spev ani slivovica sa nekoná. Moc im to nevadí. Po poslednej noci nevyzerajú na to, že by chceli zas vypiť.

Cestou na stanicu sme našli výkup zlata. Ideme sa teda spýtať, koľko za nájdený prsteň dostaneme. Je to zlato a presne jeden a pol gramu. Mladík nás hneď upozornil „close the door“. Povedal to takým tónom, že som už len čakal, kedy vytiahne kufor peňazí. Nič také. Ponúkol  nám asi 130 Kun, v prepočte necelých 20 EUR. S tým samozrejme nesúhlasíme. O prsteň má záujem a tak volá šéfovi. Zo 130 Kun je hneď 160, ale aj tak sa nám to máli. Ideme teda inde. Slečna vytiahla nejaké chemikálie, ktorými zlato preveruje. Nakoniec nám ponúka 160 Kun. Málo. Tak volá šéfovi. Ponuka už je na 220 Kunách. Ale vravíme si, že zas až tak to nesúri a skúsime to najskôr ohodnotiť v zlatníctve.

Konečne sa stretávame s Klárou. Unavená, hladná, smädná, ale živá a konečne s nami. Navyše priniesla čokoládu. Vyrážame na stopa. Smer Šibeník. Dnes teda musíme uraziť 230 kilometrov po pobreží. Martina ide s Fidelom a ja s Klárou. Prvý stop a hneď rozbitý, starý, bordový favorit. Dvaja chalani, ktorí išli do práce, nás hodili asi 35 kilometrov. Tento deň sme mali asi 7 stopov. Holandský párik na fabii, taxíkár ( zobral nás zadarmo) atď atď. Martina a Fidel mali len tri autá. A veľmi pekné. Keď Maťa otvorila kufor na Mercedese ručne, tak vodič je povedal „Celý čas som si myslel, že kufor sa dá otvoriť len gombíkom na volante“

Do Šibeníku prichádzame skoro rovnako. S Klárou sme boli trochu rýchlejší a tak vyhrávame zmrzlinu. U Karla sme si prenajali apartmán. Zlacnený zo 120 Eur na 44. Super! Na večeru máme víno z predošlého dňa, syr, olivy a bagetu. Toto je naša klasická večera, pokiaľ nejdeme do reštiky. Druhý deň pokračujeme do Národného Parku Krka a potom na Makarsku Riviéru.

Čakanie na autobus v Podgorici, ktorý mešká 90 minút

The post Balkánsky sen stopom, 3. deň appeared first on .

Prebúdzame sa do krásneho Chorvátskeho rána. Prvú vec, čo som dnes zazrel bol zlatý prsteň na dlážke vedľa postele. Nikomu z nás nepatrí a tak idem za Jurem či nie je jeho, alebo niekoho z hostí. Hovorí mi, že nevie a mám si ho nechať. Jurko nás autom odvezie do najbližšieho obchodu, kde nakúpime potraviny a hlavne víno. Večer ideme na návštevu k Jankovi kukať futbal. Tri litre vína Graševina tu stoja asi 8 Eur.  Po raňajkách, čo je omeleta urobená na panvici bez oleja sa vyberieme na pláž. Z kopca to ide podstatne ľahšie a navyše nemusíme so sebou trepať všetku batožinu.

Pláže v Sejn sú maličké, kamenisté a je to tu hlava na hlave. Už chápem, prečo nás rodičia nikdy nebrali do Chorvátska. Všade Slováci a Česi. Zložíme sa teda na asi troch metroch štvorcových kamenistej pláže. Voda je príjemná, ale tá pláž je iná ako v Karibiku.

Zvalil som sa teda na múrik, kde bol tieň a čítal som si. Po troch stranách som zaspal. S bratom sa máme stretnúť o druhej v meste. Jemu sa na pláž nechcelo. Celé doobedie prespal. Fidel bol na mieste určenia na čas. Jure ho totiž doviezol autom až k moru. Objednávame tri lopatice sľadoledu ( 3 kopčeky zmrzliny). Kúsok za mestom sme našli skvelé miesto na skákanie z móla. Sú to asi tri metre, ale aj to je dostatočná výzva pre Martinku. Nakoniec to na tretí pokus skočila.

Jure nás poobede zas vyzdvihol a odviezol na apartmán. Medzitým nám ešte ukázal firmu, kde pracuje a jeho office, nákladné auto. Prenajíma apartmán a ešte pracuje ako trucker. Peňazí má dosť, ale furt plače, že nemá.

Martinka nám večer uvarila skvelé špagety s paradajkovou omáčkou a syrom. Nevydržali sme to a otvorili si k nim to vínko. A keď sa otvorí, tak sa už nezavrie.

Na záhrade má Jure 5 živých korytnačiek a k tomu kone, žaby, pelikány atď atď. Tie už samozrejme živé nie sú. Martina sa s nimi ale neustále fotí, prekladá ich z miesta na miesto a fotí sa znova. Ja idem do obchodu kúpiť ďalšie víno, pretože nechcem na návštevu prísť s poloprázdnou krabicou.

O ôsmej večer vyrážame na návštevu. Janko nás už čaká aj so synom Tonym a jeho kamarátom. Jeho krásna dcéra tam tento krát nie je.  Televízia vytrepaná z obývačky na záhradu. Repráky zapojené, poháre plné. Futbal môže začať. Po úvodnom hvizde si ale Maťa uvedomila, že vlastne ju futbal nebaví. Navyše sa po pol hodine zranil Ronaldo a tak už úplne stratila záujem o finále Eura. Celý zápas sa rozprávame jazykom „croslovanglish“. Ide o mix slovenčiny, chorvátčiny a angličtiny. Cez prestávku Janko doniesol grilované kuracie mäso, zemiakový šalát, grilovanú zeleninu a opýtal sa nás či si dáme. No samozrejme, že sme mu to tam všetko zjedli.  Finále prešlo do predĺženia, čo nás donútilo dať si ešte jeden pohárik ( dvojdecový ) vína navyše. O polnoci sa lúčime s Jankom s prísľubom, že na raňajky bude slivovica od Kláry, ktorá mu navyše aj zaspieva.

Stopujeme v Chorvátsku, prepnite si to do HD v pravom dolnom rohu videa

The post Balkánsky sen stopom, 2. deň appeared first on .

Stopovanie po Balkáne začíname na chorvátskej Istrii v zložení ja, brat Tomáš a naša kamarátka Martina. V pláne máme Chorvátsko, Bosnu a Herzegovinu, Čiernu Horu a Macedónsko. Let zo Skopje máme 18.7. Máme 10 dní tam dáko dostopovať.  Čaká nás teda 10 blogov z fotkami a videami z našej cesty. Videá tam dávam ako mi príde, tak sa nečudujte, že v dnešnom videu je aj Klára, ktorá sa k nám pridala neskôr.

Prvý úlovok chytáme z kempu Vršar. Zastavilo nám auto, ktoré nás odviezlo do prvého mesta Rovinj. Napchať sa do toho malého auta s batohmi a karimatkami nám dalo kus práce. Prvý stop máme teda za sebou. Postupne sa osmeľujeme.Na papieri formátu A4 máme napísané Rijeka Free Beer. 

Z mesta Rovinj nás zobral Chorvát Drago. Ponúkame mu pivo a ten si ho v aute hneď otvára. Posunul nás asi 20 kilometrov za Rovinj, smer Rijeka. Pred diaľnicou stopujeme asi hodinu a nedarí sa nám. Chceme ísť pešo do mestečka Kanfanar. Podľa mapy by to mal byť kúsok. V hodine dvanástej nám sami od seba zastavili dvaja Nemci na dodávke a do Kanfanaru nás hodili. V tom meste nebolo nič. Pokračujeme pešo smer Pazin. Mati sa rozsypala karimatka, tak ešte v nejakej garáži lepíme karimatku izolačnou páskou, aby držala pokope. Zastavili sme mladého študenta, ktorý nás do Pazinu hodil. Celú strednú školu chodil do a zo školy stopom, takže teraz zastavuje „stopers“, ako im tento mladík hovorí.

Pazin je malé mestečko, kde sme jediní turisti. Zaujali nás nápisy „spomeň dom“, alebo „petarda house“. Stopovať sa nám už nechce a tak ideme autobusom do mesta Rijeka. Za 5 Eur sme sa teda dostali do tretieho najväčšieho mesta Chorvátska. Autobus do ďalšieho mesta Sejn ide za hodinu a tak chvíľu stopujeme. Spievame, tancujeme, bavíme šoférov, ale nik nezastaví. Do Sejn ideme teda busom, kde máme rezervovaný apartmán u chlapíka menom Jure. Do Sejn prichádzame za tmy. Trepeme sa hore kopcom na adresu, ktorú som zadal do navigácie. Po pol hodine sme v cieli a po apartmáne ani stopy. Vybral som sa teda na obchôdzku a v záhrade som zbadal nejakých domácich. Domáci Janko nás hneď pozval na vínko a zavolal Juremu, aby po nás prišiel. Lúčime sa s Jankom a jeho deťmi s prísľubom, že zajtra ráno prinesieme víno a budeme sa spolu dívať na futbal.

Jure nás teda priviezol na veľmi pekný apartmán. Mali sme platiť 88 eur na dve noci cez booking.com. S Jurem sme nakoniec cenu zjednali na 70 Eur s tým, že sme rezerváciu na booking zrušili. Trvalo to pár minút, kým sme sa pochopili, ale podarilo sa nám. Prvý deň z desiatich na stope máme za sebou a do Skopje, čo je naša „final destination“ ešte ďaleko. Vypijeme ešte fľašku vína a padáme do postele po náročnom dni.

DCIM100GOPRO

Klára a jej profi pláštenka na batoh vyrobená z plastového vreca na odpadky, ktorý zobrala z reštaurácie v Podgorici.

The post Balkánsky sen stopom, 1. deň appeared first on .