Balkánsky sen stopom, 9. deň
Predposledný spam pred veľkým zhrnutím našej cesty po Balkáne. Túto noc spíme v autobuse. V Skopje by sme mali byť ráno o siedmej. Autobus mešká hodinu a pol a do Skopje dorazíme aj tak načas. Pán šofér to buď dobehol, alebo s meškaním už rátajú pri tvorbe časových harmonogramov. Druhej možnosti verím viac.
Balkán je skutočne divočina. Po chvíľke ma prebúdza dym a smrad cigariet. Vravím si, ktorý debil si zapálil a nakoniec to je šofér, ktorý fajčí jednu od druhej. Baby aj brat celkom pospávajú a ja nie a nie zaspať, napriek tomu, že mám pre seba obe sedadlá. Mám pocit, že stále niekde stojíme. Pauza na záchod, na jedlo, na pivo, hranice kosovské, hranice, macedónske a myslím, že raz sa aj pokazil autobus. Našťastie „pofajč“ pauza nemusí byť.
Ráno o siedmej sme dorazili do Skopje. Cítim sa, ako v inom svete. Taxikári nás naháňajú a snažia sa nás zlákať do auta. Našim cieľom je kaňon Matka pár kilometrov od Skopje. Za 8 Eur nás tam taxík odvezie. Vybrali sme si jedného, ktorý nám ponúka aj bezplatný stop na kávu a wifi, pretože potrebujeme booknúť nejaký hostel.
Rieka Treska vytvorila 15 km od centra Skopje nádherný kaňon. Ide o pomerne veľkú oblasť cca 5000 ha juhozápadne od mesta, plnú starých kláštorov a kostolov. Ideálne pre rodinnú prechádzku okolo priehrady, ale tiež pre ľahkú až náročnú turistiku a lezenie po skalách. Okúpte sa v rieke, je krásne čistá a osviežujúco studená.
Poobede sa taxíkom vraciame do centra Skopje. Taxík nás vyhodí v moslimskej časti mesta. Nikdy predtým som také niečo nezažil, samozrejmosťou je mestský bazár, mešity na každom rohu, zahalené ženy a moslimská hudba hlasito sa ozývajúca zo všetkých strán. Na obed si dávame kebab. Ten však vyzerá inak, na aký som zvyknutý. Pripomína mi čevapčiči. K tomu samozrejme pivo Skopsko.
Skopje je hlavné mesto, pod ktorým prechádza zlomová línia. V roku 1963 zemetrasenie s magnitúdou 6,1 zrovnalo mesto so zemou. Viac ako tisíc ľudí prišlo o život a 120 tisíc ostalo bez domova. Viac ako 80 percent mesta bolo kompletne zničené. Jediná historická stavba, ktorá zemetrasenie prežila je most cez rieku Vardar. Dnešné Skopje je veľké stavenisko. Krásne, nové, pompézne, mramorové stavby a vedľa nich chátrajúce budovy, na ktoré ešte neprišiel čas. Národný futbalový štadión môžeme Macedónčanom závidieť. To čo sa v Chorvátsku nedialo je v Macedónsku realita. Žobrajúce malé deti sú súčasťou centra mesta. Nie sme ďaleko za hranicami EÚ, ale rozdiel je obrovský. Na pošte sedí žena, v jednej ruke drží cigaretu a druhú má od ramena amputovanú. Musím počkať, kým dofajči, aby mohla na pohľadnice nalepiť známky. Prvé, čo Vám určite udrie do očí je tzv. „farebná revolúcia“. Množstvo budov je posprejovaných všetkými možnými farbami na protest proti korupcii, politike a amnestiám.
Ja a Fidel ideme na hostel, ktorý sa nachádza asi 20 minút pešo od centra. Maťula sa dnes s nami rozlúči, pretože jej let je skoro ráno a prespí na letisku. Dávam si poobedňajšieho šlofíka. O šiestej sa stretávame s Klárou a Maťou, ktorá čaká na autobus na letisko. Rozlúčime sa s našou najlepšou kamarátkou a už len v trojici sa prechádzame po hradbách s výhľadom na mesto. Všetci sme unavení a po klasickej macedónskej večeri (burrito a guiness) odchádzame na hostel. Samozrejme, že som mierne zablúdil, navigácia ma ale usmernila. Klára už melie z posledného. Navyše musí čakať na sprchu a počúvať orgie páru vo vedľajšej izbe.
Posledný deň máme v pláne Ohrid, ale čas hrá proti nám. Po dlhej, srdcervúcej diskusii s Klárou sme Ohrid nakoniec vypustili.
