Offersoykammen

Naše auto parkujeme pri ceste a nezabúdame pribaliť mačky. Po výstupe na Reine je to dnes na pohodu, síce stále do kopca, ale bez ťažkých pasáží. Hore sme po necelých dvoch hodinách a máme tu takéto výhľady. Samozrejme bez ďalších turistov, len naša štvorčlenná partia.

Cestu dole si užívam, niekedy sa dá po zadku, alebo po bruchu. Je len obed a stíhame ešte jeden výstup na veľmi strmý kopec, ktorý sa nám už od začiatku zdá trošku nebezpečný s ohľadom na nedostatok času a zimné podmienky. Po zvážení situácie pokračujeme len na krátku vyhliadku. S Norom sa brodíme v metrovom snehu popri zamrznutom vodopáde. Ja osobne začínam byť z tej nádhery unavený, stále samá biela a modrá. Myslím, že týždeň na Lofotach mi bude určite stačiť.

Posledné ubytovanie máme v meste Kabelvag, pri hlavnom meste Svolvear. Nie je to žiadny útulný, červený domček pri oceáne, ale obyčajný apartmán v meste za cca. 100 Eur. Naše dobrodružné cestovanie sa tu už úplne zvrhlo. Máme kávu, dobré jedlo, alkoholické pivo a veľkú TV, kde sledujeme nórsku televíziu. Pre nórske deti je skvelé, že Nóri nedabujú filmy a tak sa už od malička vedia anglicky.

Je to naozaj polárna žiara?

Večer chceme zájsť do mesta, aspoň na prechádzku. Neprišli sme sa dívať na telku aj keď „National Geographic“ je veľmi zaujímavý program. Sedíme v aute a Honza opäť sranduje, „hoši, vidím Auréliu“. Stále nám tieto vtípky prídu smiešne. Tentokrát to ale nie je vtip. Slabý náznak zelenej oblohy sa po pár sekundách mení na zeleno-ružové nebeské divadlo. Našťastie sme v tej chvíli medzi dvoma mestami s odbočkou k lomu bez svetelného smogu. Dívam sa na to a nechce sa mi veriť, že sa polárna žiara ukázala v tej najneočakávanejšej chvíli. Noro sa snaží fotiť, no ja sa len dívam a užívam si niečo, čo vidím po prvýkrát v živote. Nemal som šťastie na Islande, v Kanade a myslel som, že nevyjde ani Nórsko. Vyšlo a úplne nečakane.

Celé predstavenie trvá asi 20 minút a ďalšiu hodinu doslova naháňame lepšie miesto s ešte menším svetelným smogom. „Chasing Aurora“, doslova. Už sa neukázala, ale to nevadí.

Na druhý deň dojedáme posledné ovsené kaše a pred odletom absolvujeme poslednú prechádzku, ktorá bola nakoniec oveľa dobrodružnejšia ako sa čakalo.

Into the Wild, Lofoty

Začalo to zasneženou cestou niekde do lesa a brodením v hlbokom snehu. Nakoniec sme zistili, že prechádzka po zamrznutom potoku je oveľa príjemnejšia a dokonca sme zorganizovali malú súťaž v plávaní po ľade. Našli sme tu opustený karavan, nápadne pripomínajúci autobus z filmu „Into the Wild“. Cesta okolo kopca je čoraz viac zasnežená a brodenie je čoraz ťažšie. Noro to zobral krížom cez kopec a v metrovom snehu prerazil cestu. Ja som sa v jednom mieste preboril po pás a čakal na Peťa kým mi spraví fotku. Celý ten čas som mal nohu ponorenú v potoku. To som zistil, až keď som ju s námahou vytiahol. Nová topánka však nepremokla. Kúpil som ich pred odletom a sú super! Napíšem, ktoré mám, ale nechcem robiť žiadnu reklamu.

Čaká nás už len cesta na letisko, kde vrátime Jorgenovi jeho auto. Do odletu ostávajú dve hodiny a pred odletovou halou varíme posledné „Kura na paprike“. Na chrapúňa potom večeriame v odletovej hale priamo z ešusov. Noro medzitým pomáha belgickému páru, ktorým nefunguje kreditná karta a potrebujú zaplatiť depozit za auto s tým, že Norovi peniaze pošlú, ak by sa niečo stalo a depozit by nebol vrátený. Tak trošku im bez záruky požičal 300 Eur, ale všetko dobre dopadlo.

Happiness is only real when shared Lofoty

Lofoty dopadli na jednotku, aj keď sa nám nepodarila jedna vec, spanie v stane. Nevadí, žiadny výlet nie je dokonalý. Celkovo nás týždeň na Lofotach stál 300 Eur plus letenka Praha – Evenes za 240 Eur. Ďakujem skvelým ľudom, Peťovi, Norovi a Honzovi za nezabudnuteľný týždeň. Urobili ste tento trip „LEGENDARY“ a verím, že sa niečo podobné zopakuje.

Zároveň som veľmi rád, že sa to stihlo pred momentálnou situáciu. Všetkým cestovateľom, ktorí sú vo svete prajme, nech všetko dopadne čo najlepšie. Práve som volal s kamošom, ktorý v piatok odletel na Faerské ostrovy a na druhý deň sa vrátil do Kodane. Teraz čaká na let do Budapešti. A jeho plán je dostať sa zajtra na hranice autobusom, prekročiť hranicu a pešo dôjsť do Banskej Bystrice bez toho aby prišiel s niekým do priameho kontaktu. Držme si navzájom palce.

Na úplný záver skvelé video od Nora

The post Polárna žiara, konečne! appeared first on .

Sľubujem, že sa jedná o predposledný blog a s Lofotami dám ( navždy ) pokoj. Budíček, ako inak, o siedmej. Vonku stále tma, aj keď denné svetlo sa každým dňom predlžuje o 8 minút. Stále je to však žalostne málo. Túto noc sme si dali pozor aby nebol dom prekúrený, čo sa nám aj konečne podarilo.

Raňajkujeme omeletu a po piatich dňoch o ovsenej kaši je to príjemná zmena. Moje tráviace ťažkosti sú definitívne preč. Ako som na to prišiel? Tak, že mám znova chuť na vajcia a avokádo. Pravdepodobne to súvisí s Peru. Tam som sa vďaka nadmorskej výške dovracal a bohužiaľ som večer predtým jedol práve tieto dve potraviny,  ktoré mi inak veľmi chutia.

Reinebringen nad Reine volá

Dnes hlásia slnečno, ideálne podmienky na ďalší výšľap. Cieľom je hora Reinebringen nad mestom Reine, asi najznámejším z celého súostrovia. Zastavujeme na moste s výhľadom na okolité hory, oceán a chutné nórske domčeky. Nachádzajú sa tu desiatky fotografov, aziatov. Tí fotia každý dom aspoň 100 krát a ich módne doplnky, resp. oblečenie za polárny kruh je veľmi úsmevné, možno tragikomické. Veď posúďte.

Komplikovaný výstup na kopec

Od parkoviska, kde sme aj my strávili pár desiatok minút fotením, sa pešo presúvame o kilometer ďalej na začiatok treku. Tentokrát neberieme mačky, veď na čo, aj tak sme ich nikdy nevyužili. Ach jaj, ako veľmi nám budú chýbať. Plní energie opúšťame chodník a ideme krížom hore cez hlboký sneh. Hlúpy nápad, iba čo sme sa vysilili.

Cestou stretneme partičku z USA, tí sa boja ísť ďalej, pretože terén je veľmi prudký  a sneh zľadovatený. Oni však majú mačky, na rozdiel od nás. Ideme ďalej s tým, že uvidíme ako to pôjde a v najhoršom prípade sa otočíme. Pomaly pokračujeme hore a svah je čoraz strmší. Dvoch chalanov z americkej partie sme namotivovali a tak pokračujú s nami.

Chalani toto je “no good”

Ideme veľmi pomaly a opatrne. Noro vytiahol nôž, ktorý používa ako cepín. Vrážame nohy do snehu a vytvárame akési schody. Nemáme žiadne istenie a v prípade pokĺznutia zletíme až do oceánu pod nami. Adrenalín a vzrušenie nás poháňa ďalej. Porušujeme všetky pravidlá bezpečnosti. Posledná pasáž je šialená, ale je to len kúsok a nejak to dáme. Nechcem premýšľať nad zostupom, aj keď dobre vieme, že ten bude ešte horší a nebezpečnejší. Slnko vychádza nad obzor, konečne vidíme tú žiarivú guľu celú.

Sme hore a výhľad na Reine a okolie je prenádherný. Asi to nemá zmysel opisovať, keď môžem ukázať fotky. Po polhodine vieme, že je na čase ísť dole a že to nebude žiadna sranda. Noro vystrúhal cepíny z konárov a tento jeho nápad celkom funguje. Schádzame telom k svahu a topánky vkladáme do dier, ktoré sme vykopali cestou hore. Hlavne bezpečne, žiadne naháňanie sa. Zostúpiť 500 výškových metrov nám trvá vyše hodiny.

Drevené cepíny nás istia

Stretávame ďalších turistov, všetci sa po našich skúsenostiach otáčajú a nepokračujú na Reinebringen. Konečne sme zišli najťažšiu pasáž svahu a ďalej pokračujeme chôdzov. Číňania nechcú veriť, že sme boli úplne hore. Tak sme to dali, ale nabudúce už s mačkami a turistickými palicami.

Sme späť v Reine, prechádzame sa po malom mestečku a kupujeme nejaké suveníry. Ja kupujeme trenky s losmi a pohľadnice. Toto mesto je skutočne malebné a takto v zime je tu len pár turistov.

Mesto s najkratším názvom na svete

Naša cesta ďalej pokračuje do posledného mesta tohto súostrovia s krátkym názvom Å. Prichádzame na čas, na západ slnka, ktorý tu trvá veľmi, veľmi dlho. Zbytočne sa ponáhľať, ale aj tak nám to nedá. Parkujeme a utekáme až na samotný cíp Lofot a západ slnka tu máme ako na dlani.

Chcem stanovať, posledná možnosť. Za mestom je kemp, lenže je zavretý. Dobrú hodinu zvažujeme, čí zas prenajmeme dom, alebo rozložíme stany. Raz chceme jedno a potom zas druhé. K tomu s Norom premýšľame, že sa na Reinebringen vrátime v noci s čelovkami a mačkami a budeme pozorovať polárnu žiaru. Nakoniec sme sa zhodli, že stanovanie definitívne hádžeme cez palubu. Prenajímame rorbuer za 120 Eur. Berieme to trošku ako osobné zlyhanie, ale čo už.

Po večeri, ktorú zapíjame omylom kúpeným nealko pivom vyrážame znova na miesto, odkiaľ sme pred pár hodinami pozorovali západ slnka. Berieme karimatky a spacáky. Cieľom je pozorovanie polárnej žiary. Usadili sme sa za veľký kameň, kde nefúka, ale celý čas sa dívame na juh. Dobre vieme, že polárna žiara ide zo severu. Aj tak je zatiahnutá obloha a po 20 minútach to balíme. Miesto polárnej žiary chytíme vlka.

The post Šialený výstup na Reinebringen appeared first on .

Je ráno, krátko po šiestej. Vonku tma a z teplého spacáku sa nikomu nechce. Oheň v peci už dávno dohorel. Spalo mi dobre až na to, že uprostred noci zfúkla karimatka a ja som do rána ležal na dvojmilimetrovej vrstve plastu. Izolácia žiadna a moje kĺby a kosti si to raz a znova odskákali. Ryten volá. Trvá nám dobrú hodinu kým všetko zbalíme a niečo zjeme. Nemáme takmer žiadnu vodu a tak do termosky robíme aspoň nejaký čaj. Ovsená kaša je skutočne skromná a vôbec nám nejde dole krkom. Niečo však zjesť musíme, pretože výstup na Ryten môže byť náročný. Je to síce len 500 výškových metrov, ale netušíme, ako silno bude na kopci fúkať a koľko snehu môžeme očakávať.

Konečne poriadna túra na Ryten

Upratujeme hobití dom a v návštevníckej knižke nechávame recenziu. Poňali sme ju trošku recesisticky, veď uznajte sami Samozrejme berieme spolu odpadky, aj tie ktoré sme tam už našli a všetko pekne poupratujeme. Máme pocit, že sme úplné prví, čo tento rok využili služby tohto luxusného ubytovania.

Vybavený návlekmi, lyžiarskymi okuliarmi, rukavicami a nabalenými batohmi vyrážame cez pláž k úpätiu hory. Cesta vedie popri zamrznutom potoku do sedla a odtiaľ priamo hore na Ryten. Ide sa nám dobre aj keď nohy sú takto ráno dosť ťažké. Vietor fúka, po skúsenostiach z minulých dní je toto však len ranný vánok.

Výhľad cestou na Ryten stojí za to

Prichádzame do sedla a otvárajú sa výhľady na druhú stranu, na krásne zasnežené hory a oceán. Batohy nechávame v závetrí za obrovským balvanom a naľahko pokračujeme ďalej. Ryten je z jednej strany kolmá stena a z druhej, po ktorej kráčame, strmá strecha. Našťastie sneh je na veľkej ploche vyfúkaný, čo nám poriadne uľahčuje chôdzu. Po zhruba 40 minútach sme na vrchole a vietor fúka ako závod.

Pri fotení dávame veľký pozor, pod nami sa nachádza 500 m voľný pád priamo do oceánu. Vidíme našu pláž Kvalvika, z ktorej sme pred dvoma hodinami vyrazili. Na druhej strane zas výhľady na zasnežené kopce. Z tohto výstupu sme mali trošku obavy, ale minimálne cesta hore bola viac než v pohode. Naspäť k batohom je to len pár minút, keďže v tomto teréne sa veľmi dobre behá.

Berieme všetky veci a pokračujeme inou cestou k nášmu auto. Pri horskej chate, ktorá je v zime zavretá, som zazrel veľkého, bieleho zajaca. Poriadne som ho vyľakal, asi nečakal turistov v tomto ročnom období. Krásna, útulná chata je teda zamknutá. Sme z toho trošku sklamaní, ale dalo sa to očakávať. A tak si môžeme len predstavovať, ako sedíme v tých pohodlných gaučoch a pijeme teplý čaj.

Miesto stanu máme Rourber

Snehu je čoraz viac a sme skutočne radi, že sme túto cestu nepoužili smerom hore. Miestami sa zabárame až po pás. Sneh je v našich podmienkach nedostatkový tovar a my si túto prechádzku poriadne užívame. Ktovie kedy zas zažijeme takéto skutočne zimné podmienky. Okolo obeda sme na parkovisku a poriadne hladní. Naše ďalšie kroky smerujú priamo do mesta, kde sme rezervovali ďalší rourber. To sú tie klasické, červené, nórske domčeky. Nachádza sa priamo pri oceáne a navyše máme možnosť prenajať saunu, čo sme všetci s radosťou privítali.

Je stále len obed a denné svetlo treba využiť, aj keď len na malú prechádzku a nákup potravín. Náš výlet sa mení z dobrodružného na skutočne pohodový. Stany meníme za romantické nórske príbytky a tuniaky z konzervy za rybie prsty, nachos, a pivo. Okrem vetru je problémom aj nedostatok denného svetla. Čo budeme robiť v stane od štvrtej poobede do skorého rána?

Prvé ozajstné saunovanie

Sauna je rezervovaná od piatej do ôsmej večer. Vykúrená na sto stupňov, v ktorej nevydržím ani 10 minút. Miesto studenej sprchy sa schladíme priamo v oceáne a prvý krát to je na infarkt. Takmer nahí ešte ďalších 5 minút posedávame pred saunou aj keď vonku mrzne. Peťo s Honzou v saune vykúrili na smrteľných 130°C a s Norom sa tak saunujeme s pootvorenými dverami. Teraz som sa do toho ľadového oceánu skutočne tešil, lenže voda vďaka odlivu takmer zmizla. Prvýkrát v živote som zažil skutočné saunovanie.

The post Výstup na Ryten a poriadne saunovanie appeared first on .

Budíček znova o siedmej ráno. Vôbec som sa nevyspal, keďže izbu sme vykúrili tak na 30 stupňov a nikomu sa v noci nechcelo vstať a vypnúť ohrievač. Logické, radšej sa celú noc prehadzovať, než vyskočiť na 10 sekúnd z postele a vyriešiť to. Aspoň že včera sme všetko zbalili a pripravili termosky s čajom. Kvalvika sme pripravený! Na raňajky zas vločky s orechmi a k tomu Peťova kávička.  Tú pijeme na litre a určite jej denne vypijeme viac než čistej vody.

Nezabudni, že blogy na seba nadväzujú a tak odporúčam začať pekne po poriadku

Vonku znova tma, poriadna zima a silný vietor. Do mesta Fredvang je to približne hodina. Cestou zastavujeme pri pláži. Vietor je tak silný, že takmer odleteli dvere z auta a ostať bez dverí na požičanom aute nik nechce. Dávame si na tieto situácie poriadny pozor. Lofoty sú poprepájané sieťou tunelov a mostov a neplatí sa tu žiadny mýto. Ešteže tie Lofoty patria Nórsku. Nech máme niečo také na Slovensku, tak by sme sa medzi ostrovmi preplavovali na plťkách ako v Pieninskom Národnom Parku. Premýšľame, čo tu tak tí ľudia robia, okrem rýb a turizmu.

Po stopách nórskych študentov – Kvalvika

Ďalšia zastávka je parkovisko za mestom Fredvang. Nie je tu žiadne auto. Dúfame, že drevený dom na pláži bude voľný a budeme môcť v ňom prespať. Prázdne parkovisko predpovedá, že na túru k pláži Kvalvika vyrazíme prví. Lenže čo ak niekto ten malý dom okupujeme dlhodobo? Alebo sú predsa len nejakí turisti pred nami, len si auto zaparkovali priamo v meste? No veď uvidíme.

Na pláž sú to len dva kilometre cez kopec. Fúka, sneží, vyzbrojení sme ako na Everest. Samozrejme nechýbajú návleky a lyžiarske okuliare. Vietor je čoraz silnejší a v sedle dosahuje možno aj 100 a viac km v hodine. Ešte väčší vetrisko je na druhej strane, pretože fúka od oceánu. Výhľad na opustenú pláž obkľúčenú strmými svahmi,  pokrytú snehom a vysoké vlny nám dodávajú motiváciu pokračovať ďalej. Pre istotu so sebou ťaháme dva stany, ale postaviť ich bude náročnejšie než vyhodiť potencionálnych turistov z dreveného domu. Volíme teda druhú možnosť, ak bude treba.  

Opustená pláž Kvalvika

Po hodine sme na Kvalvika Beach. V lete sú tu stovky turistov o čom svedčí mnoho miest pre stany. Dnes sme tu len my štyria  a s najväčšou pravdepodobnosťou to tak už ostane. Dobrých 20 minút hľadáme drevený, hobití dom medzi dvoma skalami. Už strácame nádej, možno ten dom už neexistuje. Predsa bol postavený z naplaveného dreva a životnosť asi nebude večná.

Noro však zbadal hrdzavý komín a po pár metroch sme si istý, že malý zrub tu ešte stále je. A ako sa tu tento „cozy“ dom nabral? Odporúčam pozrieť film „North of the Sun“

„Inge a Jørn nie sú bežní surferi. Rozhodli sa stráviť deväť mesiacov studenej nórskej zimy v izolácii za polárnym kruhom v neobývanej zátoke obmývané Atlantikom, kde našli nielen perfektné vlny, ale aj hŕbu odpadkov. Za cieľ si dali pozbierať aspoň tonu odpadu, ktorý dennodenne prináša mora. Na pláži si postavili zrub z naplaveného dreva a ďalších materiálov a po celú dobu sa živili skončí jedlom zo supermarketov. Film prináša krásne zábery nórskej prírody a zachytáva radosť z dobrodružného života mimo civilizácie.“

Hakuna Matata

Prichádzame k nemu a nad okrúhlymi dverami nás víta nápis Hakuna Matata. Svazijská fráza, ktorú som sa naučil používať v Tanzánii a ešte predtým som ju začul vo filme Leví Král. V preklade znamená žiadny problém. V Afrike to tak skutočne je. Síce nemajú nič, ale sú šťastní a z ničoho nerobia problém.

Noro opatrne odhadzuje sneh a odkladá veľké, drevené, okrúhle dvere. „Nik tu nie je hoši!“ Paráda, máme kde spať. Príbytok vyzerá skutočne veľmi útulne až na tú zimu a tmu. Ako prvé treba nanosiť drevo. Niečo málo tu je, ale to nám bude stačiť tak na hodinu. Je tu však kuchyňa, nejaké jedlo, spacáky, karimatky, sekery, pílka, fotky, dve drevené lavice na spanie a množstvo odkazov od ľudí, ktorí tu v minulosti boli. „Happines is only real when shared“ je asi najčastejšie. Poznáte z filmu „Into the Wild“. Je to skutočne tak. Čo by som tu robil sám. S partiou kamošou je to tu oveľa lepšie a hlavne sa stále na niečom bavíme.

Superhero Norbert

Na pláži hľadáme drevo a aj nejaké nájdeme, lenže všetko je mokré a nehorí. Premýšľame vrátiť sa do mesta a nakúpiť brikety. S Peťom a Honzom sa dohadujeme, kto pôjde a kto ostane. Medzitým šiel Noro na prechádzku  a po pol hodine sa vracia s dvojmetrovým klátom suchého dreva. Náš hrdina, chlapec zo Šamorína sa znova pochlapil. Pred dverami rúbeme tupými sekerami, ale vždy lepšie než ísť do mesta a naspäť. Dreva bude dosť na celý večer. Sú len dve hodiny a premýšľame čo budeme ešte robiť.

Vydali sme sa na túru bez cieľa. Proste uvidíme kam dôjdeme. Slnko pomaly zapadá a vietor je čoraz silnejší. Trasa vedie až na samotný Ryten, ktorý chceme absolvovať zajtra. Nemá preto cenu ísť silou mocou hore. Po zotmení je náš útulný príbytok poriadne vykúrený. Varíme paradajkovú polievku, ktorú tu niekto nechal a Norove hovädzie mäso od „Adventure Meal“ s ryžou a fazuľovou konzervou, ktorú sme tu tiež našli. Inak tu nachádzame aj ženské tampóny s odkazom „použiť na založenie ohňa“.

Žiadny internet, žiadny telefónny signál. Posedávame, rozprávame sa a užívame si teplo a ticho, ktoré prehlušujú silné vlny a vietor. Tu sme však v bezpečí. Dohadujeme, kto bude spať na zemi a kto na drevenej lavici. Noro si za drevo zaslúži jednu posteľ a o tú druhú sa pobijeme. Kto si vytiahne najdlhšiu zápalku, ten vyhráva. Vyhráva Peťo. Lenžens Honzom meníme pravidlá počas hry. Vyhráva ten, kto prvý vytiahne najdlhšiu zápalku trikrát. Tesne znova vyhral Peter. Ja a Honza rozkladáme karimatky a zo spacáku prihadzujeme do pece. Noro si zmyslel variť cestoviny, naše obľúbené kura na paprike. Všetci povinne na záchod a o desiatej večierka. Ráno vyrážame na Ryten. 

The post Hobití dom na pláži Kvalvika appeared first on .

Keďže blogy na seba naväzujú, odporúčam prečítať aj ten prvý Lofoty

Budík zvoní o siedmej a mne s Peťom sa vôbec nechce vstávať. V spacáku je príjemne teplo a vonku čierno čierna tma. Pre Nora to je vykúpenie, pretože v aute nechal špunty do uší a Honza trošku, ale fakt len trošku chrápal. Peťovi som požičal reklamný spacák od čínskeho outdoor obchodu, ktorý na obale nemá ani teplotné určenie ani žiadne iné parametre a bola to stávka na riziko.

So zalepenými očami a zapnutou čelovkou balím karimatku, spacák, obliekam na seba handry zo včera a neistým krokom schádzam po nestabilných schodoch nášho squatu. Na stene domu je po nórsky napísané riziko zrútenia. Všetci sme radi, že táto noc nebola pre tento dom tou poslednou.

Nórske svetlo nám ukázalo prostredník

Andenes, najsevernejší cíp Lofot pre nás znamená viac než 300 km zachádzku a boli sme tu len a len kvôli polárnej žiare, ktorá nám však ukázala prostredník. Naše nádeje sa rozplynuli a začíname pochybovať, či to nórske svetlo vôbec uvidíme. Minulú noc boli podmienky ideálne a prd z toho. Naša cesta pokračuje na juh a dnes to bude poriadna štreka.

Dlho sme jediné auto na ceste a nad okolitými, zasneženými horami sa mraky farbia do červena. Prvé dni sa neviem vynadívať tej nádhery. Minimum ľudí, biele hory a oceľovo modrý oceán je to čo mi doma chýba. K tomu mrazivý, čerstvý vzduch a Norov chill playlist, ktorý si púšťa doma po saune a mňa to hneď z rána uspáva.

Po hodine cesty nás premohol hlad a tak v malej búdke pri ceste ( autobusová zastávka ) varíme čaj, kávu a na chleba natierame arašidové maslo. Vodu sme samozrejme nezobrali a musíme roztápať sneh v ešuse. Po Islande už viem, že sneh sa bez pridanej vody páli a tak do ešusu dolievam minerálku. Vonku je poriadna zima a teplota klesá k – 12 °C. Nedá sa ani moc fotiť, pretože ruky sú razom skrehnuté. 

Prvá malá túra na Floya

Okolo obeda prichádzame do hlavného mesta Lofot, Svolvear so 4 tisíc obyvateľmi. Peťo stále hovorí, že sú to Benátky severu a určite sa treba po meste prechádzať. Nás to však ťahá na vyhliadku Floya a tak parkujeme auto pri miestom cintoríne. Obúvame návleky a balíme aj lyžiarske okuliare. Radšej hamovať, než banovať, pretože počasie sa môže zmeniť z minúty na minútu. Je skvelé šliapať do kopca a brodiť sa po kolená v snehu. Modrú turistickú značku vôbec nevidno a slnko o pár hodín znova zapadne. Ja osobne som si do Nórska priniesol nejakú črevnú virózu a počas túry ma som musel poškvrniť biely panenský sneh. Ďakujem za vreckovky Noro.

Rybárska dedinka Henningsvær

Aj obyčajná túra sa v ťažkom, zasneženom teréne mení na poriadnu makačku, ktorú v polke ukončíme a vrátime sa späť k autu. Výhľady na mesto, hory o oceán sú však prekrásne aj z výšky len 200 m.n.m. Sú dve hodiny poobede a z krátkeho dňa ostáva len hodina. Pokračujeme preto do neďalekej rybárskej dedinky Henningsvær, ktorá je známa svojim futbalovým štadiónom. Ten je obklopený skutočne majestátnou prírodou a jeho kapacita bohate stačí pre 400 obyvateľov tejto dedinky.

Ďalšou zaujímavosťou sú drevené konštrukcie, na ktoré rybári vešajú a sušia ryby. Ťažkých 16 miliónov kilogramov arktickej tresky sa každoročne suší práve tu na Lofotoch a obvešané stojany pokrývajú v aprílovej špičke územie až 0.4 km² (čo je zhruba rozloha 60 medzinárodných futbalových ihrísk). Je to zážitok pre zrak i čuch. . Rybolov a turizmus sú významné zdroje príjmu a v zime mnoho domácich odchádza za teplom, najčastejšie do Ázie. Teplo, lacno a samozrejme Aziatky. Takto sme včera stretli chlapíka, ktorý sa po mesiaci vrátil zo Singapuru. V zime pri polárnej noci to musí byť fakt veľmi depresívne a k tomu všetkému je aj ten alkohol drahý. Čo tu majú tí ľudia robiť?

Dnes to na stan znova nebude

Po zotmení ideme na kávu a koláč a prišli sme len tak tak, pretože podnik sa o štvrtej zatvára. Je príjemné sedieť konečne v teple, popíjať kávu a skúšať nórske zákusky. Samozrejme sme tu sami až do chvíle, kým nepríde dievča v páperovej bunde s turistickými palicami, ktorú zamestnanec posiela preč, pretože štvrtá hodina sa blíži. Biznis tu zapadá spolu so slnkom.

Ani túto noc to nebude na stan, použijeme ho vôbec niekedy? Rezervovali sme, na tunajšie pomery, veľmi lacné ubytovanie ( 50 Eur ). Je to dom s troma izbami pánu Bohu za chrbtom, veľkou kuchyňou a kľudne sa tu na posteliach vyspí 6 ľudí. Náš kufor je jeden veľký chaos a bordel a tak máme dosť miesta všetko prebaliť, zorganizovať a zbaliť veci na zajtrajšiu túru na pláž Kvalvika, o ktorej som sa dozvedel len nedávno z filmu „North of the sun“.

Stále mi nechutí jesť a ani kura na paprike od firmy „dobrý hostinec“ túto nechuť do jedla nezlepší. Pri vianočnej sviečke dopíjame Honzovu orechovicu a tiež veľa tekutín, na ktoré cez deň zabúdame. Všetci sa tešíme do postele, keďže posledná noc bola pre mnohých divoká a nepohodlná. Norovi sa uprostred noci podarilo zlomiť postel. Navyše kúrenie bolo rozpálené na max a vyspal som sa horšie než v tom polorozpadnutom dome na karimatke. O siedmej budíček, Kvalvika pláž volá.

The post Lofoty – Aurélia nás sklamala appeared first on .

Konečne nastal deň odletu do mesta Evenes, ktoré sa nachádza približne 250 km za polárnym kruhom a po minuloročnom Islande sa tak dostanem ešte o niečo severnejšie, na Lofoty. Tentokrát to nie je sólo akcia, ale výlet s ďalšími tromi ľuďmi. Po týždni cestovania naprieč súostrovím Lofoty môžem povedať, že lepšie osadenstvo som vybrať nemohol. Honzu aj Peťa poznám dlho a do partie sa pridal Norbert, ktorý ma raz viezol z Viedne do Prahy.

Noro medzi nás skvele zapadol a počas celej cesty sme sa vždy vedeli dohodnúť a dobre sa baviť aj vtedy, keď nám nebolo úplne pohodlne. Okrem poriadnej zimy a vetra nás čakajú veľmi krátke dni. Denné svetlo na Lofoty dopadne len zhruba na 5 hodín a tento krátky deň je veľmi vzácny. Všetko tak treba dobre naplánovať. Výhodou však je len pár turistov, väčšie a lacnejšie možnosti ubytovania a jedinečná, divoká atmosféra.

V piatok ráno sa prebúdzam s teplotou 37,5 °C a len dúfam, že to nebude nič vážne. Nadopovaný tabletkami prichádzame s Peťom na pražské letisko, kde náš už čaká Noro a Honza. Priplatili sme dve batožiny s limitom 20 kg, ktorý sme celkom výrazne prekročili. ( Noro a Honza o 9 kg ) Treba všetko prebaliť, vytiahnuť z kufrov ťažké veci, hlavne Norove dvojkilové balenie českých jabĺk. Milé dievča na check-in nám navyše pár kíl odpustilo a nakoniec nebolo treba nič vyhodiť do koša.

Takmer sme nestihli odlet z Prahy

Čas pred odletom trávime v letiskovom salóniku s rezňami, špagetami, bagetami a trojitými becherovkami. Každý ďalší panák becherovky je väčší ako predchádzajúci a moc sa nám z toho „baru“ ani nechce až začujeme naše mená, ktoré sa majú okamžite dostaviť k odletovej bráne. Lietadlo je naplnené z tretiny a všetkým sa nám ušlo miesto pri únikových východoch s extra miestom na nohy. Kombinácia paralen a becherovka ma uspala na celý let.  

Po pol roku znova prilietam na hlavné letisko Gardermoen v Oslo, kde máme štvorhodinový prestup na let do Evenes. Čas trávime všelijako. Rozprávame sa, prechádzame sa po letisku, alebo vyjedáme čokolády, ktoré sú v jednom obchode zdarma. Samozrejmosťou je skúšanie parfumov a kadejakých krémov v „duty free“ zóne. Lietadlo do Evenes je výrazne plnšie než to do Osla. Lofoty nás vítajú silným vetrom a chladným počasím. Letisko je maličké s jedným malým obchodom a jedným pásom na batožinu. Stretávame sa tu s Jorgenom, od ktorého požičiavame auto. Alternatíva k auto požičovniam je požičanie od súkromnej osoby. Jorgen má dve autá, jedno nepotrebuje a tak ho prenajíma. Cena je takmer dvakrát nižšia než u klasickej požičovne typu Avis, Hertz.

Nakladáme všetko do kufra Passata z roku 2006, vonku je skoro 11 hodín v noci, tma a poriadna zima. Tešíme sa na prvé ubytovanie len 10 minút autom od letiska. Je to veľmi pekný a dobre vybavený dom pri jazere. Kľúče nám majiteľ nechal pod rohožkou, čo je v Nórsku bežné. Honza uvaril skvelú večeru a to tuniak s ryžou na hipsterský spôsob. Peter zas nalieva becherovku a tak tu vládne pohodová a zábavná atmosféra.

Chasing Aurora, alebo náhaňanie Aurélie

Pri „ostrouhlom“ stole pripravujeme plán na zajtra. Jedným z dôvodov prečo sme prišli na Lofoty je polárna žiara a jej videnie má určité pravidlá. Vonku musí byť tma ( ideálne bez svetelného smogu z miest ), jasno a vysoká slnečná aktivita. Najlepšie podmienky budú najbližšiu noc na polostrove Andoya, konkrétne v meste Andenes na najsevernejšom cípe, kde sa nachádza aj výskumná stanica „Spaceship Aurora“. Je to poriadna zachádzka, ale takúto príležitosť treba využiť.

Budík zvoní o šiestej ráno a trvá nám hodinu a pol, kým zbalíme veci, pripravíme raňajky a vystriedame sa na záchodoch. Noro sa ukázal ako oduševnený fotograf, za čo som veľmi rád, pretože mám rád pekné fotky z výletu, ale fotiť sa mi moc nechce. Peter nás už od rána nadája becherovkou a môj zdravotný stav sa začína zlepšovať. Neviem či je to alkohol, alebo skôr čistý, mrazivý vzduch za polárnym kruhom. Z auta pozorujeme strmé,  zasnežené hory vychádzajúce z atlantického oceána a slnko, ktoré sa snaží dostať nad horizont, ale v tom období ešte nemá nárok.

Auto začína vypovedať službu

V polke cesty do Andenes sa rozsvietila kontrolka „engine fault“, teda zlyhanie motora, ktorého výkon dramaticky klesol. Mňa osobne oblial studený pot a nechce sa mi veriť, že naše auto vypovedá službu po dvoch hodinách jazdy. Tvrdý reset ( vypnúť, zapnúť motor ) pomohol. Noro volá kamarátovi, ktorý povedal, že si máme užívať život a kašlať na auto a že to isto nebude žiadny veľký problém. Jeho telefonáty v maďarčine nás veľmi bavia, hlavne linguistu Peťa. Nakoniec sme metódou pokus – omyl prišli na to, že auto treba držať v nízkych otáčkach. Cestu nám skrížili soby a okrem divého, bieleho zajaca sú to jediné zvery, ktoré sme videli. Do Andenes prichádzame okolo obeda. Obloha je jasná, ale slnko nevidno.

V mestečku Bleik parkujeme auto a vyrážame na prechádzku po pláži. Pre istotu obliekame návleky a ja s Norom aj lyžiarske okuliare. Počasie sa môže zmeniť z minúty na minútu, čo sa potvrdilo hneď prvý deň. Nikdy predtým som nevidel zasneženú pláž a prechádzka v čerstvo napadnutom snehu bez akýchkoľvek stôp má svoje čaro. Hľadáme miesto na stanovanie pri pláži, ale nájsť niečo v bezvetrí je poriadne ťažké. Podľa plánu dnes máme stanovať a všetci sa na to tešíme. Obyčajná prechádzka zasneženou, panenskou prírodou nám spôsobuje radosť, ako keby sme boli malé deti. Cestou naspäť k autu prichádza snehová búrka a teraz sa tie lyžiarske okuliare náramne hodia. Netušíme ako postavíme stany v takomto vetre. Odchádzame do obchodu nakúpiť nejaké pečivo, ovocie a zeleninu. Sú tri hodiny poobede a tma ako uprostred noci.

Miesto kempovania bude squatting

V Bleik je kemp, ktorý je v zime zatvorený. Je tu však malý, drevený altánok a ten sa stáva na dlhé hodiny našim útočiskom. Okrem toho tu sú otvorené toalety, v ktorých je príjemne teplo. Tento večer nás hreje Honzova ruská vodka a môj medový „Jack Daniels“. Zima začína byť fakt nepríjemná. S Norom sme zašli do obchodu pre drevené brikety, ktoré zo začiatku horia dobre, ale po čase okrem ohňa produkujú dym, v ktorom sa nedá existovať. Z altánku sa dymí ako z udiarne. Našim ďalším útočiskom sa stáva auto, v ktorom je taká istá zima ako von. Máme však plynové bomby na varenie a tie v aute použijeme na vykurovanie. Toto by Jorgen, ako majiteľ auta asi nechcel vidieť.

Auto striedame so sprchami, kde je fajne teplo. Posedávame tu ako úplné socky a premýšľame kde budeme spať. Cestou z pláže sme si všimli opustený dom. Ja a Peťo odmietame „squatting“ ( prespávanie v opustených domoch, ktoré však majú majiteľa ).  Stanovanie však začína byť nereálne vzhľadom k silnému vetru. Je už takmer polnoc a polárnu žiaru stále nevidíme. Skúšame sa vrátiť trošku bližšie k Andenes a nájsť nejaké lepšie miesto na postavenie stanu. Nedarí sa nám. Pri ceste je zaparkovaných niekoľko áut čakajúcich na polárne svetlo. Asi sme aj videli nejaký slabý náznak, ale nič veľkolepé, kvôli čomu by sa oplatilo robiť tak dlhú cestu.

Aurélia dnes nebude

Kašleme na to, sme unavení a je nám zima. To čo pred pár hodinami neprichádzalo v úvahu nám teraz príde ako najlepšia možnosť. Našli sme „squat“, opustený dom, v ktorom prespíme. Noro vyzametal podlahu, na ktorú sme položili karimatky. Vietor prefukuje cez okno a vytlačí aj vchodové dvere. Prebudil som sa na Norove slová, „Hoši, máme návštevu“. Bol som však tak unavený, že som tomu nevenoval pozornosť. Spal som ako zabitý celú noc. Nakoniec tou návštevou bol len vietor a možno nejaké myšky.

The post Lofoty, prílet za polárny kruh appeared first on .