Hobití dom na pláži Kvalvika
Budíček znova o siedmej ráno. Vôbec som sa nevyspal, keďže izbu sme vykúrili tak na 30 stupňov a nikomu sa v noci nechcelo vstať a vypnúť ohrievač. Logické, radšej sa celú noc prehadzovať, než vyskočiť na 10 sekúnd z postele a vyriešiť to. Aspoň že včera sme všetko zbalili a pripravili termosky s čajom. Kvalvika sme pripravený! Na raňajky zas vločky s orechmi a k tomu Peťova kávička. Tú pijeme na litre a určite jej denne vypijeme viac než čistej vody.
Nezabudni, že blogy na seba nadväzujú a tak odporúčam začať pekne po poriadku 🙂
Vonku znova tma, poriadna zima a silný vietor. Do mesta Fredvang je to približne hodina. Cestou zastavujeme pri pláži. Vietor je tak silný, že takmer odleteli dvere z auta a ostať bez dverí na požičanom aute nik nechce. Dávame si na tieto situácie poriadny pozor. Lofoty sú poprepájané sieťou tunelov a mostov a neplatí sa tu žiadny mýto. Ešteže tie Lofoty patria Nórsku. Nech máme niečo také na Slovensku, tak by sme sa medzi ostrovmi preplavovali na plťkách ako v Pieninskom Národnom Parku. Premýšľame, čo tu tak tí ľudia robia, okrem rýb a turizmu.
Po stopách nórskych študentov – Kvalvika
Ďalšia zastávka je parkovisko za mestom Fredvang. Nie je tu žiadne auto. Dúfame, že drevený dom na pláži bude voľný a budeme môcť v ňom prespať. Prázdne parkovisko predpovedá, že na túru k pláži Kvalvika vyrazíme prví. Lenže čo ak niekto ten malý dom okupujeme dlhodobo? Alebo sú predsa len nejakí turisti pred nami, len si auto zaparkovali priamo v meste? No veď uvidíme.
Na pláž sú to len dva kilometre cez kopec. Fúka, sneží, vyzbrojení sme ako na Everest. Samozrejme nechýbajú návleky a lyžiarske okuliare. Vietor je čoraz silnejší a v sedle dosahuje možno aj 100 a viac km v hodine. Ešte väčší vetrisko je na druhej strane, pretože fúka od oceánu. Výhľad na opustenú pláž obkľúčenú strmými svahmi, pokrytú snehom a vysoké vlny nám dodávajú motiváciu pokračovať ďalej. Pre istotu so sebou ťaháme dva stany, ale postaviť ich bude náročnejšie než vyhodiť potencionálnych turistov z dreveného domu. Volíme teda druhú možnosť, ak bude treba.
Opustená pláž Kvalvika
Po hodine sme na Kvalvika Beach. V lete sú tu stovky turistov o čom svedčí mnoho miest pre stany. Dnes sme tu len my štyria a s najväčšou pravdepodobnosťou to tak už ostane. Dobrých 20 minút hľadáme drevený, hobití dom medzi dvoma skalami. Už strácame nádej, možno ten dom už neexistuje. Predsa bol postavený z naplaveného dreva a životnosť asi nebude večná.
Noro však zbadal hrdzavý komín a po pár metroch sme si istý, že malý zrub tu ešte stále je. A ako sa tu tento „cozy“ dom nabral? Odporúčam pozrieť film „North of the Sun“
„Inge a Jørn nie sú bežní surferi. Rozhodli sa stráviť deväť mesiacov studenej nórskej zimy v izolácii za polárnym kruhom v neobývanej zátoke obmývané Atlantikom, kde našli nielen perfektné vlny, ale aj hŕbu odpadkov. Za cieľ si dali pozbierať aspoň tonu odpadu, ktorý dennodenne prináša mora. Na pláži si postavili zrub z naplaveného dreva a ďalších materiálov a po celú dobu sa živili skončí jedlom zo supermarketov. Film prináša krásne zábery nórskej prírody a zachytáva radosť z dobrodružného života mimo civilizácie.“
Hakuna Matata
Prichádzame k nemu a nad okrúhlymi dverami nás víta nápis Hakuna Matata. Svazijská fráza, ktorú som sa naučil používať v Tanzánii a ešte predtým som ju začul vo filme Leví Král. V preklade znamená žiadny problém. V Afrike to tak skutočne je. Síce nemajú nič, ale sú šťastní a z ničoho nerobia problém.
Noro opatrne odhadzuje sneh a odkladá veľké, drevené, okrúhle dvere. „Nik tu nie je hoši!“ Paráda, máme kde spať. Príbytok vyzerá skutočne veľmi útulne až na tú zimu a tmu. Ako prvé treba nanosiť drevo. Niečo málo tu je, ale to nám bude stačiť tak na hodinu. Je tu však kuchyňa, nejaké jedlo, spacáky, karimatky, sekery, pílka, fotky, dve drevené lavice na spanie a množstvo odkazov od ľudí, ktorí tu v minulosti boli. „Happines is only real when shared“ je asi najčastejšie. Poznáte z filmu „Into the Wild“. Je to skutočne tak. Čo by som tu robil sám. S partiou kamošou je to tu oveľa lepšie a hlavne sa stále na niečom bavíme.
Superhero Norbert
Na pláži hľadáme drevo a aj nejaké nájdeme, lenže všetko je mokré a nehorí. Premýšľame vrátiť sa do mesta a nakúpiť brikety. S Peťom a Honzom sa dohadujeme, kto pôjde a kto ostane. Medzitým šiel Noro na prechádzku a po pol hodine sa vracia s dvojmetrovým klátom suchého dreva. Náš hrdina, chlapec zo Šamorína sa znova pochlapil. Pred dverami rúbeme tupými sekerami, ale vždy lepšie než ísť do mesta a naspäť. Dreva bude dosť na celý večer. Sú len dve hodiny a premýšľame čo budeme ešte robiť.
Vydali sme sa na túru bez cieľa. Proste uvidíme kam dôjdeme. Slnko pomaly zapadá a vietor je čoraz silnejší. Trasa vedie až na samotný Ryten, ktorý chceme absolvovať zajtra. Nemá preto cenu ísť silou mocou hore. Po zotmení je náš útulný príbytok poriadne vykúrený. Varíme paradajkovú polievku, ktorú tu niekto nechal a Norove hovädzie mäso od „Adventure Meal“ s ryžou a fazuľovou konzervou, ktorú sme tu tiež našli. Inak tu nachádzame aj ženské tampóny s odkazom „použiť na založenie ohňa“.
Žiadny internet, žiadny telefónny signál. Posedávame, rozprávame sa a užívame si teplo a ticho, ktoré prehlušujú silné vlny a vietor. Tu sme však v bezpečí. Dohadujeme, kto bude spať na zemi a kto na drevenej lavici. Noro si za drevo zaslúži jednu posteľ a o tú druhú sa pobijeme. Kto si vytiahne najdlhšiu zápalku, ten vyhráva. Vyhráva Peťo. Lenžens Honzom meníme pravidlá počas hry. Vyhráva ten, kto prvý vytiahne najdlhšiu zápalku trikrát. Tesne znova vyhral Peter. Ja a Honza rozkladáme karimatky a zo spacáku prihadzujeme do pece. Noro si zmyslel variť cestoviny, naše obľúbené kura na paprike. Všetci povinne na záchod a o desiatej večierka. Ráno vyrážame na Ryten.
