Game is over, ako sa hovorí . Jazero Ohrid, ktoré sa rozprestiera na území Macedónska a Albánska sme včera v noci zrušili. Prebúdzame sa do posledného dňa. Vonku je chladnejšie a zamračené. Za Ohrid sme vybrali alternatívu, ktorou je „Millenium Cross“. Ide o najväčší kríž na svete. Vedie tam lanovka a hore na kopci sa pekne piknikuje.

Nakúpili sme teda jedlo s tým, že sa najeme pod krížom. Pri ceste čakáme na autobus číslo 5, ktorý nás vyvezie až k lanovke. Policajt mi hovorí, že autobus pôjde za 5 minút. Mamička s dieťaťom nám radí ísť k stanici lanovky pešo, ale že teda aj autobus tam ide. Autobus furt nechodí a pýtam sa teda ďalšieho okoloidúceho. Ten hovorí, že bus ide každých 30 minút. Prichádza autobus, ale číslo 3. Zastavím ho a pýtam sa, kedy pôjde päťka. Vraví mi, že za chvíľu. Na to vystrčí hlavu z okna cestujúca a vraví mi, že autobus 5 dnes nepremáva, pretože v pondelok nepremáva ani lanovka ku krížu.  Heuréka! Predtým mi sedem ľudí, medzi nimi  aj policajt a šofér autobusu tvrdí, že autobus číslo 5 pôjde.  Neuveriteľné. Macedónci sa snažia pomôcť aj keď vedia úplne h**no.

Vyberieme sa pešo aspoň ku stanici lanovky, kde sa najeme my a aj pes, ktorý zjedol snáď 200 gramov balkánskeho syra. Pešo pokračujeme až do centra Skopje. Sme na stope 10. deň a predtým sme ešte strávili týždeň na horách v Slovinsku a v Chorvátsku, kde sme si moc neoddýchli. Sme z toho všetkého totálne unavení.

Sedíme v Irish Pube a pijeme Guiness. Ja sa ešte odhodlám k 15 minútovej prechádzke na poštu odoslať nejaké pohľadnice. Na pošte si ma posúvajú ako horúci  zemiak, až sa dostanem ku správnemu okienku. Pani za priehradkou jednu ruku nemá a v druhej drží cigaretu, takže musím počkať kým dofajčí a bude schopná nalepiť známky.

O piatej čakáme na autobus na letisko. Nakoniec nám zastaví taxík a za približne rovnakú cenu nás odvezie. Skvelý trip po Balkáne je definitívne u konca.

Dokopy sme prešli 1400 kilometrov. Drvivú väčšinu stopom, ak nerátam posledný autobus z Podgorice do Skopje. Dokopy oba tímy stopli asi 40 áut, z toho dva taxíky, dva autobusy, tri dodávky a jedného favorita. Do väčšiny áut sme sa ledva zmestili. V passate kombíčku náš išlo sedem. Všetci čo zastavili boli veľmi milí ľudia. A všetkým ešte raz ďakujeme. Mnoho z nich nevedelo anglicky, ale vždy sme sa dohovorili. Slovanské jazyky sú veľmi podobné.

Cestovanie stopom je fyzicky, časovo a niekedy aj psychicky náročné, preto je dôležité zachovať optimizmus a dobrú náladu. Každý deň sme spievali, smiali sa a často krát aj tancovali. Na letisku, v obchode, na námestí a aj v aute, keď nám Silvester Stalone hral Whitney Houston.

Balkán je dobrodružstvo samo o sebe. Ako náhle prekročíte chorvátske hranice, máte pocit, že ste sa vrátili 30 rokov dozadu. V autobusoch a na úradoch sa tu stále fajčí! Bordel na uliciach je samozrejmosťou, pozostatky vojny sú tu stále viditeľné. Na budovách v Mostare je možné vidieť stopy po bombardovaní, resp. streľbe.

Krásna príroda, mestá Skopje a Mostar, kde sa kríži kresťanská a moslimská kultúra a kde je stále možné vidieť žobrajúce deti na ceste. Skvelé jedlo, hlavne teda syry a víno.

Nie vždy išlo všetko podľa predstáv. Niekedy sme mohli cestu naplánovať inak, ušetriť tak čas a vidieť toho viac. Ale ako sa hovorí, „po bitke je každý generál.“ Neokradli nás, nezbili nás, veľa sme toho ani nestratili a tak sme sa spokojní vrátili naspäť domov. Chcel by som ešte raz poďakovať všetkým zúčastnením a to abecedne Kláre, Martine a Tomášovi ( Fidelovi) za skvelý čas, ktorý sme spolu strávili. A všetkým ostatným, ktorí rozmýšľajú kde na výlet, Balkán rozhodne odporúčam.

The post Balkánsky sen stopom, posledný deň appeared first on .

Predposledný spam pred veľkým zhrnutím našej cesty po Balkáne. Túto noc spíme v autobuse. V Skopje by sme mali byť ráno o siedmej. Autobus mešká hodinu a pol a do Skopje dorazíme aj tak načas. Pán šofér to buď dobehol, alebo s meškaním už rátajú pri tvorbe časových harmonogramov. Druhej možnosti verím viac.

Balkán je skutočne divočina. Po chvíľke ma prebúdza dym a smrad cigariet. Vravím si, ktorý debil si zapálil a nakoniec to je šofér, ktorý  fajčí jednu od druhej.  Baby aj brat celkom pospávajú a ja nie a nie zaspať, napriek tomu, že mám pre seba obe sedadlá. Mám pocit, že stále niekde stojíme. Pauza na záchod, na jedlo, na pivo, hranice kosovské, hranice, macedónske a myslím, že raz sa aj pokazil autobus. Našťastie „pofajč“ pauza nemusí byť.

Ráno o siedmej sme dorazili do Skopje. Cítim sa, ako v inom svete. Taxikári nás naháňajú a snažia sa nás zlákať do auta. Našim cieľom je kaňon Matka pár kilometrov od Skopje. Za 8 Eur nás tam taxík odvezie. Vybrali sme si jedného, ktorý nám ponúka aj bezplatný stop na kávu a wifi, pretože potrebujeme booknúť nejaký hostel.

Rieka Treska vytvorila 15 km od centra Skopje nádherný kaňon. Ide o pomerne veľkú oblasť cca 5000 ha juhozápadne od mesta, plnú starých kláštorov a kostolov. Ideálne pre rodinnú prechádzku okolo priehrady, ale tiež pre ľahkú až náročnú turistiku a lezenie po skalách. Okúpte sa v rieke, je krásne čistá a osviežujúco studená.

Poobede sa taxíkom vraciame do centra Skopje. Taxík nás vyhodí v moslimskej časti mesta. Nikdy predtým som také niečo nezažil, samozrejmosťou je mestský bazár, mešity na každom rohu, zahalené ženy a moslimská hudba hlasito sa ozývajúca zo všetkých strán. Na obed si dávame kebab. Ten však vyzerá inak, na aký som zvyknutý. Pripomína mi čevapčiči. K tomu samozrejme pivo Skopsko.

Skopje je hlavné mesto, pod ktorým prechádza zlomová línia. V roku 1963 zemetrasenie s magnitúdou 6,1  zrovnalo mesto so zemou. Viac ako tisíc ľudí prišlo o život a 120 tisíc ostalo bez domova. Viac ako 80 percent mesta bolo kompletne zničené. Jediná historická stavba, ktorá zemetrasenie prežila je most cez rieku Vardar. Dnešné Skopje je veľké stavenisko. Krásne, nové, pompézne, mramorové stavby a vedľa nich chátrajúce budovy, na ktoré ešte neprišiel čas. Národný futbalový štadión môžeme Macedónčanom závidieť.  To čo sa v Chorvátsku nedialo je v Macedónsku realita. Žobrajúce malé deti sú súčasťou centra mesta. Nie sme ďaleko za hranicami EÚ, ale rozdiel je obrovský. Na pošte sedí žena, v jednej ruke drží cigaretu a druhú má od ramena amputovanú. Musím počkať, kým dofajči, aby mohla na pohľadnice nalepiť známky. Prvé, čo Vám určite udrie do očí je tzv. „farebná revolúcia“. Množstvo budov je posprejovaných všetkými možnými farbami na protest proti korupcii, politike a amnestiám.

Ja a Fidel ideme na hostel, ktorý sa nachádza asi 20 minút pešo od centra. Maťula sa dnes s nami rozlúči, pretože jej let je skoro ráno a prespí na letisku. Dávam si poobedňajšieho šlofíka. O šiestej sa stretávame s Klárou a Maťou, ktorá čaká na autobus na letisko.  Rozlúčime sa s našou najlepšou kamarátkou a už len v trojici sa prechádzame po hradbách s výhľadom na mesto. Všetci sme unavení a po klasickej macedónskej večeri (burrito a guiness) odchádzame na hostel. Samozrejme, že som mierne zablúdil, navigácia ma ale usmernila. Klára už melie z posledného. Navyše musí čakať na sprchu a počúvať orgie páru vo vedľajšej izbe.

Posledný deň máme v pláne Ohrid, ale čas hrá proti nám. Po dlhej, srdcervúcej diskusii s Klárou sme Ohrid nakoniec vypustili.

námestie v Skopje

prechádzka v moslimskej časti mesta Skopje

The post Balkánsky sen stopom, 9. deň appeared first on .