Je streda tridsiateho júna a robím  už druhý „checkin“, teda dávam o sebe vedieť agentúre CCUSA, že žijem a je tu so mnou všetko v poriadku (pre zaujímavosť, musíme to vyplňať každých tridsať dní od príchodu do USA).  Tak ak to správne rátam, už som tu niečo cez osem týždňov. Za tento čas som toho pozažíval mnoho a chcem sa o to s vami podeliť.  Neviem ani odkial začať, ale tak snáď pekne poporiadku.

„Once upon a time“ ….

… V mestečku Point Pleasant Beach, v našom príbytku – ocean house sa konala, čo iné ako párty. Jamajčania nám to pripomínali už týždeň vopred, že sa zabavíme a aby sme pozvali k nám aj slovenskú osádku z brown house-u. Nuž, ako to v týchto situáciach býva, nenechali sme sa dlho prehovárať a s pozvaním sme súhlasili. Jamajčania to poňali vo veľkom štýle. V skratke, o jedlo a pitie nebola núdza. Spočiatku, to bolo ťažkopádne, bolo cítiť jazykovú a kultúrnu barieru, ale po takej hodinke zábavy sa to z doposiaľ „neznámych“ príčín prelomilo. Hudba na „plné gule“, nejaké tie tanečné kreákcie a samozrejme nesmelo chýbať zdokumentovanie akcie fotkami so staronovými kamarátmi.  Zábava sa ako vždycky ťahala do skorých ranných hodín, čo  nebolo moc po chuti susedom, tak nás upozornili aby sme boli o niečo tichšie. To však nepomohlo a tak niečo okolo piatej ráno nám prišla dohovoriť aj miestna ruka zákona. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli dom už v úplnom kľude, iba niektorí poslední mohykáni fajčili na priedomí. Po párty ani chýru, ani slychu, tak teda pozreli kamarátovi doklady a odišli preč. Celkom sme to vychytali, keby prišli možno o desať minút skôr, mohlo to skončiť úplne inak. No ale samozrejme, náš pobyt nie je len o práci a párty. Zažili sme niekoľko neopakovateľných momentov na našich výletoch po USA.

Prvá výprava smerovala do metropoly výškových budou, kolísky svetového obchodu – New York City. Výlet sme štartovali skoro ráno železničnou dopravou s jedným prestupom.  Už z  niekoľko kilometrovej diaľky nás vítali newyorské mrakodrapy, koré nás veľmi ohromovali. Po  približne dvoch hodinách cesty, partia štrnástich ľudí zakotvila na hlavnej stanici mesta New York. Samozrejme, ako by to bolo, hneď sme sa museli odfotiť a po prvých dvoch križovatkách sme sa rozdelili, lebo niektorí z nás boli hladní a zabočili do pravého amerického Mc Donald´s. Ničim zvláštnym nevynikal, ba by som povedal že tie slovenské sú krajšie. Po doplnení energie sme sa vybrali naprieč ulicami mesta, no keď sme v diaľke zočili múzeum Madame Tussauds, alebo teda múzeum voskových figurín. Po zaplatení vstupného, necelých 40 $, sme sa vyviezli výťahom na najvyššie poschodie,  kde sa nám spoza sklenenej steny naskytol nadherný výhľad.  Po návrate nášho kamaráta zo sociálneho zariadenia sme sa mohli vydať naprieč expozíciou. A veru sa bolo na čo pozerať. Herecké, spevácke, politické, športové či iné známe osobnosti v životných veľkostiach, akoby sa na nás pozerali  a vyzývali  o fotku s nami. Samozrejme, niektorým sme neodolali, a veru sme sa s nimi aj vyfotili. Po  absolvovaní prehliadky múzea sme sa opäť vybrali naprieč ulicami mesta – smer Times Square. Cestou ako by si výškové budovy odovdzávali štafetové kolíky v našom sprevdádzaní po plných chodníkoch ľudí, preplnenými cestami a podivnými, nie moc vábnymi pachmy tejto metropoly. Ani sme sa nenazdali, a boli sme na Time Square. Čakal som niečo iné, ako  ostrovček obklopený z jednej strany rušnou cestou, a z druhej strany dočasným plotom za ktorými sa potili robotníci,  ktorí sa podieľali na budovaní chodníka. Je mi jasné, že sa to tiahne ďalej, ale na mňa to bol moc rušné miesto, ale niekomu sa to páči.

Po tomto nenormálnom zážitku sme sa vybrali do Central Parku kde bolo naozaj krásne. Všade zeleň, stromy, a v pozadí mrakodrapy. Krásny výhľad oslobodený od ruchu preplnených ciest veľkomesta. Dokonca tam pobehovali blízko ľudí veveričky, ktoré vídame často aj mimo mesta New York. Po chvíľke siesty a dobití energiou sme sa vybrali k Empire State Building, k budove, ktorú netreba asi nikomu predstavovať. Chceli sme sa pokochať výhľadom z nej, ale bolo tam celkom veľa ľudí a cena za vstup 50 $ nám na nadšení tiež moc nepridala, tak sme to nechali plávať. Pomotali sme sa ešte po obchodoch, a unavení šli domov, opäť vlakom. Samozrejme sme si ráno kúpili aj spiatočný lístok len ja som ho stratil, presnejšie som si myslel, že spiatočný lístok je na tom mojom prvom dohromady ale to samozrejme nebolo tak, no to som zistil až keď som sedel vo vlaku späť domov. Zrazu vošiel spriedovda od všetkých si zobral lístok, ja som ho akoby hľadal všade po vreckách a v duchu premýšľal čo idem robiť, bo jeho tvár vypadala prísne. Tak s maličkou dušičkou, ale navonok suverénne som mu podal ten môj starý, štiknutý ale opačnou stranou. Videl, že sme boli partia, tak ho našťastie ani nepozeral len automaticky opäť štikol. Pri prestupe som si rýchlo bežal kúpiť už nový, lebo také šťastie by som už nemusel mať. Celá cesta tam, aj späť stála 30 $, no mňa vyšla o nejakých 6 $ naviac, čo je celkom v norme.  Nevidel som síce Sochu slobody, či povestného býka na Wall Street, čo sa za jeden deň stihnúť ani nedalo. Možno niekedy nabudúce, keď budem mať čas a chuť na New York, mesto ktoré mňa osobne okrem mrakodradpov a obchodov ničím viac nenadchlo.

Týždeň prešiel ako voda, a mali sme ďalší „day off“, či teda  voľno a na pláne sme mali Six Flags. Neviete čo to je? Netrápte sa, ani ja som o tomto mieste nemal ani len tušenia. Je to jeden z najväčších zábavných parkov na svete zameraných na kolotoče. Na amerických televíznych kanáloch ich reklamy chodia neustále a veľmi nás to zaujalo. Je tam najrýchejši kolotoč na svete, čo sme si nemohli nechať ujsť. Cez internet sme si zakúpili lístky za zľavnených 50 $, čo zahŕňa vstup do parku a všetky kolotoče zadarmo. Išiel s nami náš americký kolega, ktorý zobral auto, čo bolo veľmi super, lebo komerčnou dopravou by to bolo veľmi obtiažne. Volili by sme asi len taxik, čo by nás vyšlo podstatne drahšie. Po nejakej tej hodinke strávenej v aute sme konečne dorazili na miesto. Z diaľky sme videli obrovské dráhy.  Otvorené ústa od úžasu, úsmev od ucha k uchu ako malé dieťa. Už som sa nemohol dočkať kedy tam vkročíme. Pri vstupe sme museli prejsť prísnou bezpečnostnou kontrolou, podobnou ako na letisku. Po jej absolvovaní sa nám prihovoril zamestnanec, ktorý nám dal pár pokynov a mapu s atrakciami.  Boli sme na všetkých najlepsích kolotočoch aké tam boli. Nejdem rozpisovať jednotlivé atrakcie, to si nájdete na internete, ale za zmienku stojí najrýchlejší kolotoč, so zrýchlením z nuly na dvesto km/h za 5 sekúnd. A na tejto atrakcii som sedel úplne vpredu, kvoli čomu som si vystál vyše jeden a pol hodinovú radu, za zážitok ktorý trval asi 30 sekúnd, ale stálo to za to. Keď sme odštartovali zatlačilo ma to do sedačky a v tej rýchlosti mi vtláčalo oči do jamiek, pozeral som na pol oka, zrazu prudký, kolmý výbeh hore, jedna otočka a kolmý pád dole 120 metrov. Ďalší silný zažitok bol voľný pád.  Pomalé vlečnie hore, niekoľko sekundový výhľad na celé okolie a zrazu „nekotrolovateľne“ letíte k zemi, žalúdok mate niekde v krku, na nič iné ako výkrik sa človek nezmôže. Kto má rád adrenalín nech sa tam určite zastaví. Pre tých menej odvážnych sú tam aj detské klasiky takže každý si tam príde na svoje.

Za posledné týždne sme zažili toho naozaj mnoho, no o tom niekedy neskôr. Nuž ale dlžím Vám ešte vysvetlenie pojmu „Magic dick“. Niektorí si to už určite buď v hlave, či v slovníku preložili. No ale ono to vzniklo tak: V našom Jenkinson´s park, kde pracujem sú tiež kolotoče, také čo poznáme aj zo Slovenska. No jeden v nich sa volá Moby Dick, čo je román o bielej veľrybe. Neviem, nečítal som to, a ani som to nepoznal.  Jeden pekný večer sme sa bavili o kolotočoch a ja som namiesto „Moby Dick“, povedal „Magic Dick“ čo viedlo samozrejme okolo sediacich k výbuchu smiechu. Takže Magic, či teda Moby Dick uzatvára moje rozprávanie zážitkov z USA, z mesta Point Pleasant Beach. Majte sa pekne, za pár týždňov som tu opäť s novými postrehmi.

„See you guys.“

The post Michalove leto v USA, 3. časť appeared first on .

„Magic dick“

Počas nášho pobytu sme prevažne pracovali, a to takmer všetci. Takmer píšem preto, lebo ja a Veronika pracujeme vo „fast foode“ bezprostredne pri pláži, a keďže nám v Point Pleasant Beach celých päť dní neprialo počasie, tak náš chlebodarný podnik Inlet bol zatvorený. Ostatní, aj keď nie v maximálnej pracovnej vyťaženosti mohli do práce chodiť. Nevadí, po štátniciach som to bral ako dovolenku, a taký oddych mi  veru  dobre padol.  Jeden deň dokonca bolo popoludní už krásne počasie a tak sme natešení trielili na pláž. Ako zamestnanci parku ju máme zadarmo, čo je ozaj super, ináč by sme ako dospelí zaplatili po 9,50$, čo pre nás nie je celkom zanedbateľná položka.

 Toto obdobie bolo plné spoznávania nových ľudí. Brown house, v ktorom sme ako doma aj keď tam my chalani nebývame, a jeho susedný white house, a aj náš ocean house privítal postupne ďaších slovenských dobrodruhov. Po zoznámení a asociácii sme zistili že sú to milí ľudia, a verím, že cez leto naše vzťahy posilníme, či pri robote ako kolegovia, alebo pri nejakej tej ďalšej party. Ako tak postupne začali chodiť slováci, miestny „liquer store“ nám ponúkol vernostú kartičku, čo na jed1408nom nákupe urobí zľavu niečo cez dolár. S niektorými novými kamarátmi sme sa  boli pozrieť aj  po areáli celého Jenkinsonu, kde nás veľmi zaujali kolotoče. Chceme sa ísť povoziť, samozrejme zadarmo, ale to  musia vybaviť naši manažéri, tak snáď sa to čoskoro podarí. Boli sme aj vo „Fun house“, kde robia naši slovenskí kamaráti. Najskôr sme museli prejsť zrkadlovým bludiskom a potom na náš číhalo strašidelné prostredie umocňované výkrikmi a divnými zvukmi. Každopádne ja a Laura, nová slovenská kamarátka a kolegyňa, sme sa bavili. S inými chodím trochu pocvičiť do areálu miestnej „elementary school“ na preliezačky a podobné náradia pre „work out“ tréning, najmä ráno pred prácou.  Cvičiť som začal aj u nás na Ocean house s jamajskými spolubývajúcimi. Sú takí milí, že si môžem požičať ich činky, za čo som im naozaj vďačný.

Je sobota, slnko svieti, voda láka, plážové parkoviská sa pomaly plnia a náš Inlet má opäť rad až po verejný „bath house“. Všetci makáme ako včeličky a v toľkom strese sa pritrafí aj nejaká chybička v podobe nesprávnej objednávky, či nespokojnosti zákazníka. Dobré jedlá, len nie podľa gusta objednávateľa sa vyhadzujú do koša, čo mňa ako slováka z malebnej podtatranskej obce, nezvyknutého na plytvanie jedlom riadne zaráža. Jedlom sa plytvá neustále: studené hranolky, nesprávne objednávky, deň staré pečivo – všetko putuje do koša. Žiadne odkladanie bokom či zlievanie do tzv. pomijí pre zvieratá, všetko ide do odpadu. Podľa mňa je to smutné. Avšak sme aspoň radi že keď nám zvýši pizza, tak si ju večer môžeme zobrať domov a nakríme tak niekedy aj celý brown a white house dokopy. Neplytvá sa len jedlom. Na všetko sa používajú jednorázove papierové taniere, umelé poháre s podtlačou loga Jenkinsonu, umelá vidličky či nože a to štýlom ozaj jednorázového použitia. Kolegovci v robote si naberú vodu, dopijú, a zahodia pohár. A takto jeden zamestnanec vyprodukuje aj vyše desať pohárov denne. Dokonca takýto jednorázový riad sme vyfasovali aj na domy, takže produkcia odpadu tým narastá. A samozrejme po separácii ani chýru ani slychu. To sa robí asi len v Európe. Ale tak konzumný tunajši štýl asi nezmením.

Okrem kuchárčiny vo fastfoode a prípravy súkromných párty som si vyskúšal aj stavanie pódia vedľa nášho Inletu. Dohodil to mne a môjmu slovenskému kolegovi Ľubošovi náš šéf Mike. Bola to len niekoľko hodinová výpomoc pri stavaní rampy na strechu pódia, ale aj to mi dalo novú skúsenosť a to hlavne v podobe novej slovnej zásoby. Pracovali sme s jedným američanom, ktorého meno samozrejme už neviem, a dvomi mexičanmi. Boli to  obyčajní robotníci, čo si musia poctivou prácou zarábať na živobytie v čase i nečase. Aké  bolo moje prekvapenie, keď jednému z mexičanov začal zvoniť telefón a z vrecka prepotených monteriek vytiahol špianavou zaolejovanou rukou od spojovacích skrutiek telefón Samsung Galaxy S4. Vtedy som si uvedomil, že elektronika je tu ozaj lacná, a dobré veci si tu môže dovoliť takmer každý.

Lacné sú tu aj veci na oblečenie. Niektorí z nás boli na nákupe v susednom Ausbery Park, v mestečku s obchodom Jersey Shore Premium Outlets, kde boli kvalitné bežecké tenisky za smiešnych 35$, ba dokonca aj menej, alebo kvalitné značkové tričká v akcii dva kusy za 20$. Na druhej strane, od nášho amerického kolegu sme sa dozvedeli, že za vzdelanie sa tu platí, a to nemalý peniaz. Jeho konkrétna škola, zameraná na podnikanie ho v

yjde ročne na, dobre čítajte, päťdesiattisíc amerických dolárov. Ak si to človek dá do rovnosti, možno nie sme na to až tak zle, ako si to všetci myslíme. A nie sme na tom zle ani s kvalitou nášho jedla. Keď človek vidí ľudí všetkých kategórií ako to do seba dávajú samé nezdravé veci, od super sladkých sračiek (pardón za výraz), až po nezdravé vyprážané veci a to niekoľkokrát denne, tak to je už je ozaj sila. A tak to aj vyzerá: tlsté deti, tlstí tínedžeri, tlstí mladí ľudia, tlstí ľudia v strednom veku, tlstí starí ľudia. Samozrejme že sa tu nájdu aj postavičky hoolywoodských trendov, ale je ich podstatne menej.

Som rád, že pre nás zamestnancov varia osobitne. Surová zelenina, varená zelenina,  rôzne mäso, citrusové ovocie, a nejaká tá ryža či zemiaky. Je to super, za toto sme vďační naším jamajským kamarátom, ktorí na naše priania zaradili viac zeleniny pre celý zamestnanecký kolektív.

1. prečo je názov článku „Magic Dick“? Je to celkom vtipná „story“, tzv. situačný humor ale momentálne už musím končiť, lebo sa ide na  pláži premietať film a samozrejme tam nechcem chýbať. Takže ma ospravedlňte, v nadchádzajúcom článku príde vysvetlenie.

„So, see you guys.“

The post Michalove leto v USA, 2. časť appeared first on .

Príchod

Na úvod by som sa chcel predstaviť, volám sa Michal a s partiou sme sa vydali za dobrodružstvom do USA, konkrétne New Jersey do mesta Point Pleasant Beach. Pracujeme vo fastfoode miestnej  kolísky kultúrneho vyžitia – Jenkinson´s Park.

V mojom blogu Vám chcem priblížiť tunajší život svojimi očami, a podeliť sa so zážitkami.Hlavný dôvod, pre ktorý som sa rozhodol sem ísť, je zlepšenie sa v angličtine, lebo moja momentálna jazyková zdatnosť nie je na moc vysokej úrovni. Moja prvá skúsenosť komunikovať s domorodcami bola veľmi obtiažna, miestami až tragikomická.

Naša cesta začala na letisku v Krakowe, odkial sme v skorých ranných hodinách leteli do Mníchova. Tam sme si hodinku a pol oddýchli,  lebo náš let mal meškanie. O 10:30 sme sa dočkali a nastúpili na palubu lietadla, ktoré nás po  deviatich hodinách letu dopravilo do USA, mesta Newark. Let sme si krátili spánkom,  a sedem palcovou dotykovou obrazovkou plnou filmov, či aktuálnymi informáciami o lete.  V Newarku sme prešli prísnymi kontrolami, kde si overili naše doklady a vydali sme sa za dobrodružstvom, ktoré začalo hneď ako sme nastúpili do tradičného amerického autobusu so ženskou vodičkou, presne ako sme poznali z filmov. Odviezli sme sa na stanicu kde sme chytili vlak ktorý nás po vyše hodine a pol konečne odviezol do Point Pleasant Beach. Dalo by sa to prirovnať k nášmu osobáku, lebo sme stáli v každej stanici.

Po dorazení na miesto sa nás ujal môj „boss“ Mike, ktorý nás chalanov zaviezol do nového, doslova skromného  príbytku, s ktorým sme akosi nepočítali. Teda bývame v dome  plno jamajčanov, a dvoma číňanmi. Po prekonaní prvotného šoku sme zistili, že sú to milí ľudia, ktorí  nás priateľsky prijali, i keď ja osobne s nimi moc nenahovorím.

Prvý deň bol „skúška ohňom“. Ráno sme  s kolegyňkou nastúpili a každého z nás sa ujal rýdzo hovoriaci američan. Prvé frázy boli relatívne jednoduché, skladali sme odsávanie pár či teda digestor väčších rozmerov, nosili jedlo atď., no neskôr keď došlo na lámanie chleba to bolo horšie. Názvy ingrediencií, samotných jedál a postupy, bolo toho veľa aj v materinskom jazyku, nie to ešte v reči, čo s tunajším prízvukom a výslovnosťou bola pre mňa španielskou dedinou. Napriek všetkému bolo v tento deň niekoľko vtipných situácií, niektoré na môj účet, ale aspoň sme sa zasmiali. Dokonca som dostal na jednorázovom papierovom tanieri nakreslený popis a postup niekoľkých druhov jedál s obrázkovou prílohou, a hneď som sa s kolegom Johnom a s touto učebnou pomockou musel odfofiť.

Druhý deň som sa hneď z rána  zoznámil so starším pánom – Felicianom, ktorý pochádza z Mexika a so svojou ženou Máriou tu pracujú už tri roky. Veľmi milí ľudia. Bola to slnečná sobota, pláž bola zaplnená už  od rána. Ľudia hrali volejbal, záchranári sa premávali na štvorkolkách,  muži zákona na každom kroku a u nás rady už bezsprostredne po otvorení. Tento deň nás bolo viac, a ja som sa ujal fritézy. „Chicken nugets, buffalo wings, clam strips, french fies, fish and chips, shrimp basket a.t.c.“ vyprážal som ako divý. Na konci dňa som si vyslúžil pomenovanie: „fryer man“.Mali sme fofry, nestíhali sme s objednávkami, ale či šéf, či ostatní kolegovci sa k nám a k sebe správali milo a povzbudzovali sa navzájaom.  „Good job, Michael“ som počul neraz, čo ma  ozaj vzpružilo.  Po každom dni keď odchádzame, šéf sa poďakuje a podá nám ruku. Človeku to dodá energiu, a má pocit za dosť učinenia, čo sa u nás žiaľ bohu takmer vôbec nevidí.

Popri práci som si našiel čas aj na trochu oddychu či športu. Pár krát som si bol zabehať na Jenkinson´s Boardwalk. Rána je to plné ľudí všetkých vekových kategórií, ba aj vitálnych dôchodcov. Na moje prekvapenie ma zdravili a prihovárali sa cudzí ľudia, čo pre mňa ako slováka bolo čosi nepredstaviteľné.  Zoznámili a skamarátili sme sa s filipínskymi kolegami, čo sú taktiež veľmi milí ľudia. Oni tu pracovali od marca, keď na pláži bol ešte sneh, no za pár dní nás opustia pre školské povinnosti.

Navštívili sme aj mesto a miestny „Stop & Shop“  čo sú potraviny. Ceny sú tam trochu vysoké oproti našim, ale našťastie máme obedy zadarmo a už nejaký ten jogurtík, najlacnejší za 0,69 $, chlieb od 1,75$, trochu ovocia a zeleniny minimálne raz takej ceny ako u nás, tak to sa nejak dá prežiť. Najviac nás zaujali maximalistické balenia, jednu sušienku, jednu špongiu na riad, či iné veci nenajdeme. Pomarančové džúsy v 5 litrovom balení, či mlieko v bandaske je tu samozrejmosť.  A čo alkohol? Ten sme v potravinách hľadali márne. Je to osobitný obchod, nič len alkohol na niekoľkých desiatkach metrov štvorcových. Tvrdý alkohol je prevažne balený v 1,7 litrovej fľaši, taká normálna vodka niečo cez 20$ , Captain Morgan okolo 30$, ale dá sa nájsť aj menšia 0,7l fľaša. Kartón piva v 0,33l x12 za nejakých 9$. Samozrejme sa vždy musíte identifikovať, že máte viac než 21 rokov.

Maximalistické je tu asi všetko, dĺžka v stopách, rýchlosť v míľach za hodinu,  teplota vo  Fahrenheitoch, objem v galónoch a hlavne veľké autá. Obrovské pick-upy, čo pripomínajúu menšie americké ťahače. Najčastejšie brázdiace cesty Point Pleasant Beach sú autá značky: Ford, Chevrolet, Lincoln, Lexus, Acura, GMC, Infiniti, ale aj európsky Volkswagen- Passat, Bora premenovaná na Jetta, štvorkový golf; Nissan, či dokonca som videl i Kiu Ceed a Sorento. Samozrejmosťou je aj značka BMW a miestami sa zjaví aj luxusný Mercedes.

Ak to mám tak zhrnúť, prvý týždeň v USA mi dal veľa nového, neustále znejúca angličtina ma núti lustrovať a učiť sa nové slovká. Verím že to bude len a len lepšie a každý z nás si po tomto lete bude môcť povedať:  „the best summer of my life“.

Samozreme so svojimi nadchádzajúcimi zážitkami sa vo svojom blogu s Vami podelím. Takže čoskoro dovidenia

The post Michalove leto v USA, 1. časť appeared first on .