Michalove leto v USA, 2. časť

„Magic dick“

Počas nášho pobytu sme prevažne pracovali, a to takmer všetci. Takmer píšem preto, lebo ja a Veronika pracujeme vo „fast foode“ bezprostredne pri pláži, a keďže nám v Point Pleasant Beach celých päť dní neprialo počasie, tak náš chlebodarný podnik Inlet bol zatvorený. Ostatní, aj keď nie v maximálnej pracovnej vyťaženosti mohli do práce chodiť. Nevadí, po štátniciach som to bral ako dovolenku, a taký oddych mi  veru  dobre padol.  Jeden deň dokonca bolo popoludní už krásne počasie a tak sme natešení trielili na pláž. Ako zamestnanci parku ju máme zadarmo, čo je ozaj super, ináč by sme ako dospelí zaplatili po 9,50$, čo pre nás nie je celkom zanedbateľná položka.

 Toto obdobie bolo plné spoznávania nových ľudí. Brown house, v ktorom sme ako doma aj keď tam my chalani nebývame, a jeho susedný white house, a aj náš ocean house privítal postupne ďaších slovenských dobrodruhov. Po zoznámení a asociácii sme zistili že sú to milí ľudia, a verím, že cez leto naše vzťahy posilníme, či pri robote ako kolegovia, alebo pri nejakej tej ďalšej party. Ako tak postupne začali chodiť slováci, miestny „liquer store“ nám ponúkol vernostú kartičku, čo na jed1408nom nákupe urobí zľavu niečo cez dolár. S niektorými novými kamarátmi sme sa  boli pozrieť aj  po areáli celého Jenkinsonu, kde nás veľmi zaujali kolotoče. Chceme sa ísť povoziť, samozrejme zadarmo, ale to  musia vybaviť naši manažéri, tak snáď sa to čoskoro podarí. Boli sme aj vo „Fun house“, kde robia naši slovenskí kamaráti. Najskôr sme museli prejsť zrkadlovým bludiskom a potom na náš číhalo strašidelné prostredie umocňované výkrikmi a divnými zvukmi. Každopádne ja a Laura, nová slovenská kamarátka a kolegyňa, sme sa bavili. S inými chodím trochu pocvičiť do areálu miestnej „elementary school“ na preliezačky a podobné náradia pre „work out“ tréning, najmä ráno pred prácou.  Cvičiť som začal aj u nás na Ocean house s jamajskými spolubývajúcimi. Sú takí milí, že si môžem požičať ich činky, za čo som im naozaj vďačný.

Je sobota, slnko svieti, voda láka, plážové parkoviská sa pomaly plnia a náš Inlet má opäť rad až po verejný „bath house“. Všetci makáme ako včeličky a v toľkom strese sa pritrafí aj nejaká chybička v podobe nesprávnej objednávky, či nespokojnosti zákazníka. Dobré jedlá, len nie podľa gusta objednávateľa sa vyhadzujú do koša, čo mňa ako slováka z malebnej podtatranskej obce, nezvyknutého na plytvanie jedlom riadne zaráža. Jedlom sa plytvá neustále: studené hranolky, nesprávne objednávky, deň staré pečivo – všetko putuje do koša. Žiadne odkladanie bokom či zlievanie do tzv. pomijí pre zvieratá, všetko ide do odpadu. Podľa mňa je to smutné. Avšak sme aspoň radi že keď nám zvýši pizza, tak si ju večer môžeme zobrať domov a nakríme tak niekedy aj celý brown a white house dokopy. Neplytvá sa len jedlom. Na všetko sa používajú jednorázove papierové taniere, umelé poháre s podtlačou loga Jenkinsonu, umelá vidličky či nože a to štýlom ozaj jednorázového použitia. Kolegovci v robote si naberú vodu, dopijú, a zahodia pohár. A takto jeden zamestnanec vyprodukuje aj vyše desať pohárov denne. Dokonca takýto jednorázový riad sme vyfasovali aj na domy, takže produkcia odpadu tým narastá. A samozrejme po separácii ani chýru ani slychu. To sa robí asi len v Európe. Ale tak konzumný tunajši štýl asi nezmením.

Okrem kuchárčiny vo fastfoode a prípravy súkromných párty som si vyskúšal aj stavanie pódia vedľa nášho Inletu. Dohodil to mne a môjmu slovenskému kolegovi Ľubošovi náš šéf Mike. Bola to len niekoľko hodinová výpomoc pri stavaní rampy na strechu pódia, ale aj to mi dalo novú skúsenosť a to hlavne v podobe novej slovnej zásoby. Pracovali sme s jedným američanom, ktorého meno samozrejme už neviem, a dvomi mexičanmi. Boli to  obyčajní robotníci, čo si musia poctivou prácou zarábať na živobytie v čase i nečase. Aké  bolo moje prekvapenie, keď jednému z mexičanov začal zvoniť telefón a z vrecka prepotených monteriek vytiahol špianavou zaolejovanou rukou od spojovacích skrutiek telefón Samsung Galaxy S4. Vtedy som si uvedomil, že elektronika je tu ozaj lacná, a dobré veci si tu môže dovoliť takmer každý.

Lacné sú tu aj veci na oblečenie. Niektorí z nás boli na nákupe v susednom Ausbery Park, v mestečku s obchodom Jersey Shore Premium Outlets, kde boli kvalitné bežecké tenisky za smiešnych 35$, ba dokonca aj menej, alebo kvalitné značkové tričká v akcii dva kusy za 20$. Na druhej strane, od nášho amerického kolegu sme sa dozvedeli, že za vzdelanie sa tu platí, a to nemalý peniaz. Jeho konkrétna škola, zameraná na podnikanie ho v

yjde ročne na, dobre čítajte, päťdesiattisíc amerických dolárov. Ak si to človek dá do rovnosti, možno nie sme na to až tak zle, ako si to všetci myslíme. A nie sme na tom zle ani s kvalitou nášho jedla. Keď človek vidí ľudí všetkých kategórií ako to do seba dávajú samé nezdravé veci, od super sladkých sračiek (pardón za výraz), až po nezdravé vyprážané veci a to niekoľkokrát denne, tak to je už je ozaj sila. A tak to aj vyzerá: tlsté deti, tlstí tínedžeri, tlstí mladí ľudia, tlstí ľudia v strednom veku, tlstí starí ľudia. Samozrejme že sa tu nájdu aj postavičky hoolywoodských trendov, ale je ich podstatne menej.

Som rád, že pre nás zamestnancov varia osobitne. Surová zelenina, varená zelenina,  rôzne mäso, citrusové ovocie, a nejaká tá ryža či zemiaky. Je to super, za toto sme vďační naším jamajským kamarátom, ktorí na naše priania zaradili viac zeleniny pre celý zamestnanecký kolektív.

1. prečo je názov článku „Magic Dick“? Je to celkom vtipná „story“, tzv. situačný humor ale momentálne už musím končiť, lebo sa ide na  pláži premietať film a samozrejme tam nechcem chýbať. Takže ma ospravedlňte, v nadchádzajúcom článku príde vysvetlenie.

„So, see you guys.“