Moja posledná zastávka na tripe po Zanzibare je preslávená pláž Nungwi, ktorá sa nachádza na severe ostrova. Táto pláž je vraj najkrajšia, najpopulárnejšia, najdrahšia a najturistickejšia s luxusnými hotelmi postavenými hneď vedľa chudobnej dediny, kde ledva nájdete tečúcu vodu a elektrinu. Mojou zastávkou pred týmto rajom je znova Stonetown, kde musím prestúpiť na ďalšiu „daladala“. Predtým, ako sa vydám na dvojhodinovú cestu na sever, zastavím sa v prístave. Motám sa v priľahlom parku a čakám, kým ma osloví miestny predajca s ponukou výletu na Prison Island.

Tento ostrov sa nachádza 40 minút loďou od Stonetown a miestne agentúry tu dennodenne organizujú výlety. Odporúčam ísť rovno do prístavu a dohodnúť sa na cene priamo u zdroja. Od agentúry v meste až po samotné nastúpenie na loď sa na vašom výlete nabalí ďalších 5 ľudí. Ja som cestoval sám a ponúkol som cenu 20 000 TZN. Po chvíľke som sa dohodol na 25 tisícoch ( asi 12 USD ). Na lodi s menom “facebook”náš bolo 7. Ja, kapitán a 5 členná rodina z Indie

V prístave pred nalodením ešte rýchlo kupujem dve africké, drevené sošky. Suveníry som mal v pláne kupovať až posledný deň. Prvá ponuka bola 35 dolárov. Vravím, že dám 6. On postupne zhadzuje cenu a ja stále dokola hovorím 6. V podstate ho ani nevnímam, pretože píšem s bratom zo Zélandu. Po 5 minútach mi vraví „OK“, a ja na to „ok, what“? a on “six is good”. Ja ale nechcem nič kupovať, nenapadlo by ma, že tie krásne dve africké sošky predá tak lacno. Nemám kde uhnúť, musím ich kúpiť a trepať v batohu ešte 4 dni po Zanzibare.

Na Prison Island sa nachádza „tortoise sanctuary“, obrie korytnačky Aldabra, ktoré sú najdlhšie žijúce tvory na svete. Môžu vážiť až 200 kilogramov a dožívajú sa 160 rokov. Patria medzi ohrozené druhy. Vstup do areálu je 8 000 TZN. Kŕmenie povelené vo vyhradenenom čase. Okrem rezervácie sa tu nachádza veľmi chutná väznica, ktorá pôsobí veľmi príjemne, až romanticky. V časoch žltej zimnice sa tu posielali ľudia do karantény. Ďalej je tu minimalistická pláž ako z katalógu. Celý výlet trvá cca. 4 hodiny.

Poobede som už poriadne hladný. Objavil som bufet s názvom „Lukmaan“ hneď vedľa „Slave Market“. Odporúčam. Čisté priestory, príjemná obsluha a bufet so všetkým možným aj nemožným za dobré ceny.

Čas ma zas tlačí a tak hľadám „daladala“ do Nungwi. Klasicky vyťahujem 1000 TZN a podávam ich miestnemu nech mi ukáže, kde je „bus stop“. Po 50 metroch som na zastávke. Lístok Stonetown – Nungwi stojí 2000 TZN. Sedím v buse, klasicky vzadu v rohu, nech mám pokoj. Vedľa mna sedí mladý chalan, vyťahujem drobáky a platím. Ten mladý fagan vedla mňa vyťahuje obálku „Western Union“, kde má 3 centimetre hrubý stoh peňazí. Všetko 10 000 bankovky. Oh, ja chudobný Európan, pomyslím si.

Večer prichádzam do Nungwi. Dedinka o poznanie väššia ako je Kizimkazi, alebo Paje. Ako tak o tom kadžý rozpráva tak som od Nungwi čakal luxusné letovisko. Som ale veľmi rád, že to tak nie je. Nungwi je ďalšia zanzibarská dedinka. Prašné cesty, polorozpadnuté budovy, skromné reštaurácie, všade na okolo deti naháňajúce loptu. Z dedinky mám prijemný pocit. Sem tam sa mihne turista – muzungu. Všetko sa mení keď dorazím na pláž. Luxusné hotely a reštaurácie a všade samí Muzungu. V reštaurácii som si prisadol k Zane z Lotyšska, s ktorou som sa zoznámil v Kizimkazi. Staršia žena s mladým cestovateľským duchom.

Od pláže na hostel „Swahili Lodge“ je to pol hodina. Fakt ďaleko, ale rozhodne odporúčam. Majiteľom hostela je „Crazyman“. Fakt šialenec, ale veľký dobráčisko. Klopem na veľkú plechovú bránu, keď zrazu začne niekto z druhej stranky kričať „ Go away, go away, we are full“. We do have reservation man! Ok, I m just joking”. Crazyman otvára bránu s nabitou brokovnicou v ruke a vraví „This place is crazy, this is Africa, is all fucked up man!“ Chlapík ma 44 rokov, ale jeho životný elán je neuveriteľný. Neskutočnú srandu sme spolu mali. Na hosteli má tzv. dorm s 10 postelami, ale nikto tam nie je. Na booking.com to má totálne zle nastavené a cena tej postele stojí 190 dolárov. Reálne  tu nájdete najlacnejšie ubytko v Nungwi a to za 13 dolárov so skvelými raňajkami. Zane mu celý booking.com prerobila a na druhý deň už bol hostel plný na 110 percent. To zas celý deň chodil a vykrikoval „Crazy Latvian girl, i m going crazy now, its fucked up!” Samozrejme, že v skutočnosti bol vďačný. Zane naplno naštartovala jeho biznis. Keď nastavovala cenu tak sa ho pýta na cenu postele v dorme. Či 14 alebo 13 dolárov. Ľutujem, že som nenahral ich konveráciu. Hovorí „thirteen, thirteen dollars for room, yes thirteen, one four, thirteen, one four, crazy Africa man“ Zane nakoniec nastavila cenu izby na 14 dolárov.

Na raňajky sme sa dočkali okrem ovocia, omelety, kávy aj arašídového masla a nutelly. Keď nutella došla, Crazyman sadol na skúter a išiel kúpiť ďalšiu. Okrem toho nás vozil na pláž svojim autom. V areáli má asi 7 bicyklov, ktoré si môžete zadarmo prenajať. Tento hostel úprimne odporúčam. Cestovateľky dávajte si na neho pozor. Má rád ženskú spoločnosť. Rozhovoril sa mi ako zbalil jednu ruskú dievčinu, citujem „We just look each other, just look, no talk, i dont speak russian, she doesnt speak english, we just look to eyes, and we drink, and then we bum bum.“

Hneď prvý deň sa na hostely vytvorila skvelá skupina ľudí, ja, Zane z Lotyšska, letuška Margarita z Ruska, nemecký párik a Nella. O nej som si myslel, že je z USA kvôli jej perfektnej angličtine s americkým prízvukom. Po čase som zistil, že je Nemka, ktorá navyše hovorí plynule slovensky. Jej mamka je totiž zo Žiliny.

Na záver tohto blogu zaujímavá vec, ktorú mi vysvetlila Nella. Po pláži sa neustále prechádzajú domáci Masaji a staršie belošky. Nejde o nič iné ako sexturizmus, ale trošku v obrátenom garde, ako napríklad v Thajsku. Staršie, životom znudené Europánky prichádzajú na Zanzibar násť si svojho mladého Masaja.

The post Prison Island, Nungwi a prastaré korytnačky appeared first on .

V hlavnom meste sme sa nakoniec zdržali trošku dlhšie. Baby si po 4 dňoch ryžo-ovocnej diéty dopriali pizzu v prístave. Zastavil sa u nás pán pôvodom z Indie s otázkou „How old am I, what do you think?“ Všetci traja sa najskôr zmätene dívame na seba, potom na neho. Tipujem mu 53, Teo a Cecil o niečo menej. Nakoniec nám povedal, že má 74 rokov, poprial nám šťastný a úspešný život, všetko najlepšie v roku 2017 ( bol druhý marcový týždeň ) a s úsmevom, so stopercentným chrupom odkráčal preč.

Blúdime uličkami mesta, pretože moja navigácia sa zas stratila. Zastavil som malého chlapca na bicykli, nech ma naviguje na najbližšiu zastávku „daladala“ ( názov pre verejnú dopravu na ostrove). Chalanisko pozná všetky skratky a o chvíľu už nastupujeme na autobus. Hádame sa o 500 šilingov, pretože cestá stojí 1500 TZN a nie 2000 ( jedná sa o rozdiel asi 20 centov, ale ide o princíp). Nič sme nevyjednali. (Cenu som mal z blogu od kamošky. Možné je, že medzitým „úrad pre reguláciu daladala“ zdvihol cenu o 25 percent )

Cesta do Paje vedie popri parku Jozani, kde je možné pozorovať „Red Colubus“ opice. Cena je 8 USD. Opice je vraj možné zadarmo vidieť  z cesty do Paje. Ja osobne som nevidel nič. Autobus nás vyhodil na začiatku dediny a náš Paje Hotel je kilometer ďaleko.  (Paje je malá dedinka, populárna pre kitesurfing. Oproti Nungwi tu skapal pes. Ak chcete byť ale úplne sami, tak odporúčam Jambiani, kúsok od Paje.) V tom teple je to celkom štreka, navyše hotel je dosť dobre skrytý. Opäť som zastavil chalaniska na bicykli s otázkou, „where is hotel Paje?“ I know where it is, my father is manager there“. Paráda. Prejdeme medzi dvoma budovami uličkou tak úzkou, že ramená mám odreté z oboch strán. Veľká červená brána s nápisom Hotel Paje. Asi sme tu. Búchame na dvere až kým recepčný neotvorí. Krásna záhrada, bazén, biliard, šípky, hamoky, kokosový strom a malý hotel. Baby berú apartmán s vlastnou kúpeľňou a klímou na druhom poschodí za 26 eur. Ja som si vystačil s malou izbou za 10 Eur, kde posteľ zaberala 80 percent celej izby. Miesto klímy mám fén, ale keďže som skromný a nenáročný tak mi to vôbec nevadí.

Poobede vyrážame na pláž. Je tu voda, čo je skvelé, pretože v Kizimkazi sme si vďaka odlivom moc nezaplávali. Hneď sa pri mne zastavil miestny a za 50 Eur ponúkol rybačku na drevenej plachetnici. Ulovené ryby si samozrejme môžeme nechať. Prvú ponuku zjednávam na 30 Eur s čím nakoniec súhlasí. Všetko poctivo spísal na kus papiera, podpísal a požiadal 10 000 TZN ako zálohu. Okrem svojho slova som mu samozrejme nič nedal.

Dievčatá medzitým od miestnych Masajov kupujú náramky. Prvá cena, 25 USD za náramok, ktorý má reálnu hodnotu 5 centov. Zjednávanie tu funguje nasledovne. Paličkou do piesku nakreslíte štvorec, ktorý rozdelíte na dve časti. V prvom segmente je cena predávajúceho a v druhom vaša cena. Cieľom je nájsť spoločný kompromis. „You look like nice girl, I want to give you good price, 25 USD for one“ No neviem si predstaviť, koľko by povedal, keby mu Teo nebola sympatická. Nakoniec sme sa dohodli na 3 dolároch za 3 náramky. Na kokosový orech už šilingy neostali a tak sme nútení zaplatiť v euro centoch.

Večer sme sa Teo a Cecil rozhodli pre večeru na pláži. Keď som videl tú reštauráciu tak som vedel, že to bude veľký FAIL, ale nič som nepovedal. Objednali sme seafood pasta za 14 000 TZN, čo je 4 krát viac ako BBQ večera na Kizimkazi. Hlavne som vedel, že to vôbec nebude dobré. Moje slová sa naplnili. Ako teda vyzerá seafood pasta na pláži v Paje? Cestoviny by potrebovali ešte tak 8 minút aby sa dali konzumovať bez rizika vylomenia stoličky. Seafood v cestovinách bola kapitola sama o sebe. Červená paradajková omáčka s cibuľou a niečim ťažko identifikovateľným. Pýtam sa čašníka, že kde je nejaká morská príšera. Ukázal mi prstom tuniaka, nejakú ďalšiu rybu a dokonca aj krevetu. Nič z toho tam moje muzungu oči nevidia. Som hladný a tak to dojem. Miesto 14 tisíc sme nakoniec zaplatili 10. Miesto toho aby sa rozčuľovali,  boli radi že dostali aspoň to. Oni vedeli, že nás odrbali a my sme vedeli, že sme sa nechali odrbať. This is Africa.

Večer som sa zoznámil so Švajčiarkou menom Sabrina, sympatickou 150 kilovou blondínou, ktorá sa do Afriky prišla vydať. Našla si mladého Masaja, ktorý by neváhal za ňou odcestovať do Švajčiarska a začať tam nový život. To musí byť láska, čo? Celá historka bola veľmi vtipná. Chlapec s ňou chce do Bernu cestovať v decembri vo svojom tradičnom oblečení ( červená plachta cez telo, biele sandále a bakuľa – palica ). Samozrejme potrebuje vybaviť víza, ale na to potrebuje cestovný dokument. Nemá pas a  k jeho vydaniu potrebuje rodný list. Nemá ani to, keďže sa narodil niekde uprostred buše okolo roku 1994. Plus mínus dva roky. Bolo im povedané, že k vydaniu rodného listu potrebuje čestné prehlásenie rodiny, že sa nejaký dátum fakt narodil. Problém je nájsť 5 gramotných ľudí, ktorí by niečo napísali je dosť ťažké. Takto by sa dalo pokračovať ešte ďalej, ale pre vašu predstavu to určite stačí. Láska hory prenáša, či?

Zaujímavá bola debata o tom ako domáci platia, resp. posielajú medzi sebou peniaze. Stačí vám starý telefón a SIM karta. Netreba ani bankový účet. Funguje to tak, že do SMS napíšete svoj jedinečný kód, ďalej kód druhej osoby, sumu a SMS pošlete na určené číslo. Peniaze sa presúvajú v rámci kreditu na telefóne. Keď potrebujete hotovosť, tak nájdete niekoho komu pošlete kredit a on vám dá cash. Je to veľmi jednoduchý ale zároveň efektívny spôsob. Problém je v tom, že peniaze môžete poslať ak kredit reálne nemáte a systém vám dovolí isť do debetu. Potom, už len zahodíte anonymnú SIM kartu a užívate si peniaze, ktoré Vám nepatria. Hodnoty sú však limitované na menšie sumy. Na jednu párty by to asi stačilo.

Večer ešte trávim v hamoku s knižkou. Po pár minútach som to zabalil. Hore na terase sa totiž dvaja Rusi a Fín bavia o zmysle o živote. Nedokážem tie ich bláboly počúvať. Nič nie je horšie ako Rus, ktorý sebavedomo hovorí o živote afektovanou angličtinou so slovnou zásobou limitovanou na 25 slov. Verte mi.

Ráno po rozcvičke a raňajkách vyrážame na rybolov. Raňajky tu trvajú minimálne hodinu a kamarát už určite plače na pláži, že sme sa na neho vykašľali a on prišiel o biznis. Na heslo „pole pole“ ( slow slow) sme si rýchlo zvykli. Voda zas zmizla a naša drevená plachetnica je ďaleko, ďaleko od nás. Cestou po pláži sme videli mieste ženy, ako zakopávajú prázdne kokosové orechy. Kokosový orech pod vplyvom slanej vody zmäkne, potom ho ženy vykopú a zomelú. Zo vzniknutej zmesy sa výrabajú laná používané pri výrobe plachetníc. Po 15 minútach sme došli k bárke, natiahli plachty a začali sa plaviť. Po hodine sme vyhodili kotvu na mieste, kde vraj ryby samé skáču do lode. Noooo, celkom tak to nebolo. Po dvoch hodinách v úmornom teple sme chytili 7 malých rýb. Lepšie ako nič. Cestou na hotel kupujeme pol kila ryže, zeleninu a ideme variť. Rýb sa ujala Cecil a takto to nakoniec dopadlo.

Ráno som povedal recepčnému, že ostávam ešte jednu noc. On na to, že OK. Poobede som mu prišiel zaplatiť 10 USD a on na mňa prekvapene čumí. Vravím, že platím ďalšiu noc. On na to, že to nejde, lebo izbu už predal niekomu inému. Neviem ako reagovať. Ak niekomu poviem, že beriem ďalšiu noc a on povie OK tak to logicky znamená, že tú konkrétnu izbu už nesmie predať inému. This is Africa. Hneď mi ponúkol izbu pre dvoch za 20 USD. Nemá zmysel sa hádať. Navrhujem 15 USD a on po pol hodine intenzívneho čumenia na booking.com súhlasí. Pravdepodobne robil analýzu trhu a zistil toto. Áno, je mimo sezónu a hotely sú plné na 30 percent, čiže je lepšie prísť o 5 USD ako nemať nič. Pol hodina v čudu, ale dohodli sme sa.

Lúčim sa s Teo a Cecil, ktoré sa vracajú do Kizimkazi. Ráno sa prebúdzam veľmi skoro a idem na východ slnka a rannú kúpačku.

Na raňajky mám luxusnú omeletu, ktorú som si sám pripravil a s nikým sa nerozdelil. Vyrážam na daladala, ktoré nikdy nejde, keď potrebujete. Zastavil som sa v obchode a kúpil zázvorovú limonádu. Okrem toho aj vodu a sušienky pre malého chlapca. A potom to prišlo. S vodou a sušienkou odišiel k bratovi a ocovi, s ktorými sa pekne rozdelil. Každému rovnakú porciu. Moja vysnená daladala prišla a ja opäť pokračujem do hlavného mesta. Všetky cesty nevedú do Ríma, ale do Stonetown.

The post Rybolov v Paje a masajská love story appeared first on .

Po dvoch nociach v autobuse, resp. v lietadle som sa konečne trochu vyspal. Aj napriek tomu, že sa mi pri zaspávaní divne točila hlava (ktovie, čo nám v lietadle v skutočnosti nalievali), spal som ako drevo skoro šesť hodín. Vonku je príšerné teplo. Vybral som sa pešo ulicou, ktorú z oboch strán lemujú bytovky, dlhé snáď kilometer. Značne ošarpané, splesnuté a samozrejme špinavé.

Pristavil sa pri mne Ricardo, ktorý mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Toto je na Zanzibare veľmi bežné. Ak niečo hľadáte, domáci to vycítia a navedú vás. Samozrejme si pýtajú nejaké drobné. Ak máte orientáciu tak „fucked up“ ako ja, tak vrelo odporúčam. Okrem toho locals poznajú kadejaké skratky, za ktoré budete v tom teple vďačný, plus sa dozviete veľa zaujímavého.

Ricardo ma teda zaviedol na miestny trh. Úžasné miesto plné farieb a vôní. Môžete tu nakúpiť čokoľvek od ovocia, zeleniny, korenia, rýb až po suveníry a napríklad aj čerstvo vylisovanú šťavu z cukrovej trstiny. Na raňajky sme sa rozhodli pre banány. 15 kusov sladkých minibanánov som kúpil za 1000 šilingov (TZN), v prepočte necelých 50 centov. Banány, mango, melón môžete jesť stále dokola. Hlavne mango je úplne všade. Tento rok sa im tam evidentne premnožili.

Lúčim sa s Ricardom, vyplatím mu jeho honorár ( 2000 TZN ) a pokračujem na Slave Market. Toto miesto rozhodne odporúčam kvôli výkladu navštíviť so sprievodcom.  Vstupné je 10 000 TZN, alebo 5 USD. Na tomto mieste sa pred niekoľkými desiatkami, stovkami rokov obchodovalo s otrokmi. Kúpil som si tu ananásovú fantu.  Neskutočná vec.

Nastupujem do tzv. “daladala”. Ide o verejnú dopravu na ostrove. Malé dodávky pre 12 ľudí, do ktorých neváhajú natlačiť aj 35 osôb plus nejaký ten stavebný materiál a batožinu. Moje kroky vedú na juh ostrova do dedinky Kizimkazi, kde som si našiel dobrovoľnícku prácu. Daladala po meste Stone Town stojí vždy 300 TZN, nikdy nie viac. Jedna dodávka vás odvezie na väčšiu stanicu a odtiaľ ďalej do Paje, Kizimkazi, Jambiani, Jozani atď. Do Kizimkazi to je asi hodina a pol a cesta stojí 2000 TZN. Nikdy som neplatil viac. Doprava je tu fakt takmer zadarmo.

Po takmer dvoch hodinách som prišiel na konečnú. Malebná dedinka, kde sa ma hneď ujal „Captain Suleiman“ ako si 26 ročný mladík hovorí. Zaviedol ma do reštaurácie Mama Lucia na pláži a začal ponúkať svoje služby. „Nothing is impossible”. Ak sa ho opýtate na cestu do vesmíru, tak vám ju zorganizuje. Aspoň tak mi to sľúbil. Cenu však nepovedal. „Depends on how many people“, bola jeho odpoveď. Tak, ak sa vás nájde viac, tak kľudne na Mars a naspäť na Zanzibar.

Na toto miesto som prišiel pracovne. Cez web „workaway.info“ som si našiel prácu na eko projekte v buši. Kapitán Suleiman zohnal skúter a odviezol ma na miesto, kde budem pracovať najbližšie dni za ubytovanie a stravu. (Nakoniec to bolo len za ubytovanie). Počkal na mňa, kým sa vybalím a odviezol ma späť na pláž. Dal som mu asi 5000 TZN. Ako som sa neskôr dozvedel, ide o priemernú dennú mzdu v dedine. Toľko napríklad zarába chyžná v rezorte za 8 hodín práce.

Žiadna elektrina, žiadna pitná voda. Veľmi, veľmi jednoduché miesto, ale kopec fajn ľudí. Projekt rozbehla Nemka Laura, ktorá sa tu snaží vybudovať hostel, záhradu, bazén, ovocný sad. Proste miesto, ktoré bude sebestačné. Zaujímavá myšlienka, ale nejaký čas to potrvá. Celé to pôsobí momentálne dosť dezorganizovane. Čakal som, že „manažérka“ Meggy z USA mi vysvetlí, čo a ako funguje, ale márne. Je zaujatá výrobou svojho lapača snov. Okrem ďalších dobrovoľníkov z USA, Francúzka, Lotyšska, Nemecka sú tu aj domáci chalani. Veľmi milí. Celkovo sa ľudia rozdelili na dve skupiny. Ja, Lotyška a dve Francúzsky a na druhej strane dve Američanky a Nemka Flora. Rakúšanka Jully je niekde medzi nami. Američanky sú totálne mimo z černochov a ich konverzácia pozostáva z opakovania 5 slov v svahilčine s výrazným afektom. So mnou sa ledva bavia. Chalanisko z civilizovaného sveta nie je tak cool. Pripadám si ako v reality show.

Skamarátil som sa s domácim, ktorého meno som si nikdy nezapamätal. Ráno, cestou do dediny sme mali serióznu debatu o živote. Na moju otázku „What would you like to do in your life“, odpovedal: „I am very interested in beach life“ Doteraz sa smejem. Hneď prvé ráno som vyskúšal tradičné raňajky Zanzibarčanov. Jedná sa o rybaciu polievku s chlebom.

Ako prebiehal bežný deň na tomto mieste? Ráno som sa zobudil o šiestej ráno na krik kohúta. Vykrútil by som mu krk. Cecil a Teo sú dve baby z Francúzska, s ktorými som si veľmi sadol. Ráno začíname crossfitom, teda rozcvičkou s vlastným telom.

Raňajky trávime v krásnom rezorte s ešte krajším názvom „Promised land“. Raňajky pre turistov sú na celom ostrove rovnaké. Mango džús, ovocie (mango, ananás, melón, banán ), omeleta, káva a čaj. Cena od 7000 do 10 000 TZN. O 11 začíname „pracovať“. Museli sme si nájsť prácu sami, nikto nám totiž nič nerozkazoval. Ten môj „Island life“ kamoš mi vraví,: „Do what you feel to do, if you feel to sleep it is OK“. Okrem neho je tu ešte jeden chalan, ktorý stále hovorí Thank You. „Hey I am Marcel, whats your name? Thank you, alebo “Hey, can you pls help me?”, jeho odpoveď znova Thank You. Za tri dni som stihol spraviť pár vecí- rám okolo svojej siete proti komárom, závesnú poličku na vrecko ryže. Preniesol som pár vriec cementu a rozdrvil vedro sušených hovien, z ktorých sa robí kompost. Pracovná morálka tu bola absolútne nulová. Z letargie nás sem tam zobudil obrovský pavúk, alebo škorpión vo Florinej posteli. Len pre zaujímavosť- do najbližšej nemocnice sú to dve hodiny. Dokopy som “odpracoval” max. 3 hodiny a o „ekological and sustainable way of living“ som sa nedozvedel vôbec nič.  Američanky robili lapače snov stále dokola. Poobedia sme trávili na pláži alebo priamo v rezorte. Na večeru som chodil do dediny. Hranolky, barbeque na paličke ( 3 ks ) a zelenina za 3500 TZN. Hneď oproti bol stánok s ovocím, kde som zvykol posedávať. Snažím sa dávať si pozor na to, čo zjem, ale po čase  to vzdávam dúfajúc, že si domov zas nedonesiem nejakého parazita.

Kizimkazi je malebná dedinka. Na celom ostrove je veľmi málo starých ľudí, ale veľmi veľa detí. Sú všade. Život tu závisí na rybolove. Ľudia tu nemajú nič. Tí najbohatší (asi traja v osade majú auto ), stredná vrstva má bicykel a smartphone, zvyšok nemá nič. Často krát ani strechu nad hlavou. Žijú z rýb, vrecka ryže a ovocia. Svoje chatrče majú roztrúsené v buši. Je tu aj škola. Na 50 – 100 detí pripadá jeden učiteľ. Deti sú hravé a zvládnuť také množstvo detí a ešte ich aj niečo naučiť je takmer nemožné. Učiteľ väčšinou spí a deti sa hrajú. Za školu treba samozrejme platiť. Ak je slabá úroda a rodina nezoženie dosť peňazí, ich dieťa jednoducho školu preruší a pokračuje, keď to finančná situácia dovolí. Deti musia často krát pracovať a pomáhať rodičom, čo je z ich perspektívy dôležitejšie ako štúdium.

Kizimkazi je populárne kvôli delfínom. Každé ráno tu prichádzajú turisti aby si s nimi zaplávali. Tzv. „dolphins hunting“ je hlavná turistická atrakcia. Čln vás privedie na miesto, kde sa delfíny obvykle nachádzajú a keď sa zjavia, tak skočíte priamo medzi ne. Je to neskutočný zážitok. Plávate v oceáne a okolo vás 15 delfínov. Počujete zvuky, ktoré vydávajú, hrajú sa s vami, pozorujú vás a zrazu ako neriadené strely odplávajú preč. Priblížia sa k vám tak blízko, že sa ich môžete dotknúť. Ľudí sa neboja, práve naopak. Kapitán našej loďky ma povzbudzuje, aby som delfína objal. Bohužiaľ taký rýchly nie som. Spolu so šnorchlovaním nás tento zážitok stál 50 000 TZN ( 22 USD). Nie som fanúšik plávania s delfínmi v bazéne alebo jazdenia na slonoch s okovami na nohách, ale toto je iné. Delfíny sú v ich prirodzenom prostredí, sú si toho vedomé a neboja sa.

Posledný večer v Kizimkazi trávim na pláži. Prisadli si ku mne dvaja domáci. Rozprávame sa a nakoniec si zaspievame klasiku „Jambo, Jambo, Bwana…“. Sú to krásne momenty. Po večeri ( hranolky, bbq beef, šalát ) sme sa ja, Teo, Cecilia, Zane (Lotyška) a náš “Island Life” kamoš vybrali skratkou domov.

Cestou sme narazili na 3 krčmy v buši. V prvom hrá hudba ako na diskotéke, ale nik tam nie je. Absolútne nikto. V druhom stojí za barom krásna černoška a partia domácich, ktorá sa s nami chce fotiť. V treťom podniku je ticho, okolo stola sedí len skupina mužov a žena im nalieva (conagi). Island Life kamoš šupne do seba dva panáky a pokračujeme v ceste. Angličtina miestnych je svojská. Za každým slovom dávajú „y“ (freshy, beachy, fishy, foody, drinky atď.).

Celý Zanzibar je špecifický svojim výrazným odlivom. Ráno a večer voda ustúpi aj niekoľko kilometrov. Voda doslova zmizne. 3 kilometre od pláže máte vodu ani nie po kolená. Na plávanie to teda v Kizimkazi nie je. V Paje resp. v Nungwi je to oveľa lepšie, ale treba si dávať pozor na morských ježkov. Ráno balím veci a vyrážam spolu s Teo a Cecil do Stone Town a neskôr do Paje. Stone Town je dvojhodinová zachádzka, ale nemáme na výber. Na celom ostrove sú bankomaty len v hlavnom meste. V peňaženke mám posledných 40 centov. Vyberám pol milióna šilingov, asi 200 Eur a pokračujeme na opačnú stranu ostrova, do Paje.

 Slovník:

Jambo – Ahoj

Hakuna Matata – Dont worry, be happy

Pole Pole – pomaly, pomaly – toto počujete všade v Afrike

Muzungu – biely turista

Asante – Thank You

Chakula – jedlo, čítaj čakula

Viac si nepamätám

The post Kizimkazi, delfíny a škorpión v posteli appeared first on .