Kizimkazi, delfíny a škorpión v posteli

Po dvoch nociach v autobuse, resp. v lietadle som sa konečne trochu vyspal. Aj napriek tomu, že sa mi pri zaspávaní divne točila hlava (ktovie, čo nám v lietadle v skutočnosti nalievali), spal som ako drevo skoro šesť hodín. Vonku je príšerné teplo. Vybral som sa pešo ulicou, ktorú z oboch strán lemujú bytovky, dlhé snáď kilometer. Značne ošarpané, splesnuté a samozrejme špinavé.

Pristavil sa pri mne Ricardo, ktorý mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Toto je na Zanzibare veľmi bežné. Ak niečo hľadáte, domáci to vycítia a navedú vás. Samozrejme si pýtajú nejaké drobné. Ak máte orientáciu tak „fucked up“ ako ja, tak vrelo odporúčam. Okrem toho locals poznajú kadejaké skratky, za ktoré budete v tom teple vďačný, plus sa dozviete veľa zaujímavého.

Ricardo ma teda zaviedol na miestny trh. Úžasné miesto plné farieb a vôní. Môžete tu nakúpiť čokoľvek od ovocia, zeleniny, korenia, rýb až po suveníry a napríklad aj čerstvo vylisovanú šťavu z cukrovej trstiny. Na raňajky sme sa rozhodli pre banány. 15 kusov sladkých minibanánov som kúpil za 1000 šilingov (TZN), v prepočte necelých 50 centov. Banány, mango, melón môžete jesť stále dokola. Hlavne mango je úplne všade. Tento rok sa im tam evidentne premnožili.

Lúčim sa s Ricardom, vyplatím mu jeho honorár ( 2000 TZN ) a pokračujem na Slave Market. Toto miesto rozhodne odporúčam kvôli výkladu navštíviť so sprievodcom.  Vstupné je 10 000 TZN, alebo 5 USD. Na tomto mieste sa pred niekoľkými desiatkami, stovkami rokov obchodovalo s otrokmi. Kúpil som si tu ananásovú fantu.  Neskutočná vec.

Nastupujem do tzv. “daladala”. Ide o verejnú dopravu na ostrove. Malé dodávky pre 12 ľudí, do ktorých neváhajú natlačiť aj 35 osôb plus nejaký ten stavebný materiál a batožinu. Moje kroky vedú na juh ostrova do dedinky Kizimkazi, kde som si našiel dobrovoľnícku prácu. Daladala po meste Stone Town stojí vždy 300 TZN, nikdy nie viac. Jedna dodávka vás odvezie na väčšiu stanicu a odtiaľ ďalej do Paje, Kizimkazi, Jambiani, Jozani atď. Do Kizimkazi to je asi hodina a pol a cesta stojí 2000 TZN. Nikdy som neplatil viac. Doprava je tu fakt takmer zadarmo.

Po takmer dvoch hodinách som prišiel na konečnú. Malebná dedinka, kde sa ma hneď ujal „Captain Suleiman“ ako si 26 ročný mladík hovorí. Zaviedol ma do reštaurácie Mama Lucia na pláži a začal ponúkať svoje služby. „Nothing is impossible”. Ak sa ho opýtate na cestu do vesmíru, tak vám ju zorganizuje. Aspoň tak mi to sľúbil. Cenu však nepovedal. „Depends on how many people“, bola jeho odpoveď. Tak, ak sa vás nájde viac, tak kľudne na Mars a naspäť na Zanzibar.

Na toto miesto som prišiel pracovne. Cez web „workaway.info“ som si našiel prácu na eko projekte v buši. Kapitán Suleiman zohnal skúter a odviezol ma na miesto, kde budem pracovať najbližšie dni za ubytovanie a stravu. (Nakoniec to bolo len za ubytovanie). Počkal na mňa, kým sa vybalím a odviezol ma späť na pláž. Dal som mu asi 5000 TZN. Ako som sa neskôr dozvedel, ide o priemernú dennú mzdu v dedine. Toľko napríklad zarába chyžná v rezorte za 8 hodín práce.

Žiadna elektrina, žiadna pitná voda. Veľmi, veľmi jednoduché miesto, ale kopec fajn ľudí. Projekt rozbehla Nemka Laura, ktorá sa tu snaží vybudovať hostel, záhradu, bazén, ovocný sad. Proste miesto, ktoré bude sebestačné. Zaujímavá myšlienka, ale nejaký čas to potrvá. Celé to pôsobí momentálne dosť dezorganizovane. Čakal som, že „manažérka“ Meggy z USA mi vysvetlí, čo a ako funguje, ale márne. Je zaujatá výrobou svojho lapača snov. Okrem ďalších dobrovoľníkov z USA, Francúzka, Lotyšska, Nemecka sú tu aj domáci chalani. Veľmi milí. Celkovo sa ľudia rozdelili na dve skupiny. Ja, Lotyška a dve Francúzsky a na druhej strane dve Američanky a Nemka Flora. Rakúšanka Jully je niekde medzi nami. Američanky sú totálne mimo z černochov a ich konverzácia pozostáva z opakovania 5 slov v svahilčine s výrazným afektom. So mnou sa ledva bavia. 🙂 Chalanisko z civilizovaného sveta nie je tak cool. Pripadám si ako v reality show.

Skamarátil som sa s domácim, ktorého meno som si nikdy nezapamätal. Ráno, cestou do dediny sme mali serióznu debatu o živote. Na moju otázku „What would you like to do in your life“, odpovedal: „I am very interested in beach life“ 🙂 Doteraz sa smejem. Hneď prvé ráno som vyskúšal tradičné raňajky Zanzibarčanov. Jedná sa o rybaciu polievku s chlebom.

Ako prebiehal bežný deň na tomto mieste? Ráno som sa zobudil o šiestej ráno na krik kohúta. Vykrútil by som mu krk. Cecil a Teo sú dve baby z Francúzska, s ktorými som si veľmi sadol. Ráno začíname crossfitom, teda rozcvičkou s vlastným telom.

Raňajky trávime v krásnom rezorte s ešte krajším názvom „Promised land“. Raňajky pre turistov sú na celom ostrove rovnaké. Mango džús, ovocie (mango, ananás, melón, banán ), omeleta, káva a čaj. Cena od 7000 do 10 000 TZN. O 11 začíname „pracovať“. Museli sme si nájsť prácu sami, nikto nám totiž nič nerozkazoval. Ten môj „Island life“ kamoš mi vraví,: „Do what you feel to do, if you feel to sleep it is OK“. Okrem neho je tu ešte jeden chalan, ktorý stále hovorí Thank You. „Hey I am Marcel, whats your name? Thank you, alebo “Hey, can you pls help me?”, jeho odpoveď znova Thank You. Za tri dni som stihol spraviť pár vecí- rám okolo svojej siete proti komárom, závesnú poličku na vrecko ryže. Preniesol som pár vriec cementu a rozdrvil vedro sušených hovien, z ktorých sa robí kompost. Pracovná morálka tu bola absolútne nulová. Z letargie nás sem tam zobudil obrovský pavúk, alebo škorpión vo Florinej posteli. Len pre zaujímavosť- do najbližšej nemocnice sú to dve hodiny. Dokopy som “odpracoval” max. 3 hodiny a o „ekological and sustainable way of living“ som sa nedozvedel vôbec nič.  Američanky robili lapače snov stále dokola. Poobedia sme trávili na pláži alebo priamo v rezorte. Na večeru som chodil do dediny. Hranolky, barbeque na paličke ( 3 ks ) a zelenina za 3500 TZN. Hneď oproti bol stánok s ovocím, kde som zvykol posedávať. Snažím sa dávať si pozor na to, čo zjem, ale po čase  to vzdávam dúfajúc, že si domov zas nedonesiem nejakého parazita.

Kizimkazi je malebná dedinka. Na celom ostrove je veľmi málo starých ľudí, ale veľmi veľa detí. Sú všade. Život tu závisí na rybolove. Ľudia tu nemajú nič. Tí najbohatší (asi traja v osade majú auto ), stredná vrstva má bicykel a smartphone, zvyšok nemá nič. Často krát ani strechu nad hlavou. Žijú z rýb, vrecka ryže a ovocia. Svoje chatrče majú roztrúsené v buši. Je tu aj škola. Na 50 – 100 detí pripadá jeden učiteľ. Deti sú hravé a zvládnuť také množstvo detí a ešte ich aj niečo naučiť je takmer nemožné. Učiteľ väčšinou spí a deti sa hrajú. Za školu treba samozrejme platiť. Ak je slabá úroda a rodina nezoženie dosť peňazí, ich dieťa jednoducho školu preruší a pokračuje, keď to finančná situácia dovolí. Deti musia často krát pracovať a pomáhať rodičom, čo je z ich perspektívy dôležitejšie ako štúdium.

Kizimkazi je populárne kvôli delfínom. Každé ráno tu prichádzajú turisti aby si s nimi zaplávali. Tzv. „dolphins hunting“ je hlavná turistická atrakcia. Čln vás privedie na miesto, kde sa delfíny obvykle nachádzajú a keď sa zjavia, tak skočíte priamo medzi ne. Je to neskutočný zážitok. Plávate v oceáne a okolo vás 15 delfínov. Počujete zvuky, ktoré vydávajú, hrajú sa s vami, pozorujú vás a zrazu ako neriadené strely odplávajú preč. Priblížia sa k vám tak blízko, že sa ich môžete dotknúť. Ľudí sa neboja, práve naopak. Kapitán našej loďky ma povzbudzuje, aby som delfína objal. Bohužiaľ taký rýchly nie som. Spolu so šnorchlovaním nás tento zážitok stál 50 000 TZN ( 22 USD). Nie som fanúšik plávania s delfínmi v bazéne alebo jazdenia na slonoch s okovami na nohách, ale toto je iné. Delfíny sú v ich prirodzenom prostredí, sú si toho vedomé a neboja sa.

Posledný večer v Kizimkazi trávim na pláži. Prisadli si ku mne dvaja domáci. Rozprávame sa a nakoniec si zaspievame klasiku „Jambo, Jambo, Bwana…“. Sú to krásne momenty. Po večeri ( hranolky, bbq beef, šalát ) sme sa ja, Teo, Cecilia, Zane (Lotyška) a náš “Island Life” kamoš vybrali skratkou domov.

Cestou sme narazili na 3 krčmy v buši. V prvom hrá hudba ako na diskotéke, ale nik tam nie je. Absolútne nikto. V druhom stojí za barom krásna černoška a partia domácich, ktorá sa s nami chce fotiť. V treťom podniku je ticho, okolo stola sedí len skupina mužov a žena im nalieva (conagi). Island Life kamoš šupne do seba dva panáky a pokračujeme v ceste. Angličtina miestnych je svojská. Za každým slovom dávajú „y“ (freshy, beachy, fishy, foody, drinky atď.).

Celý Zanzibar je špecifický svojim výrazným odlivom. Ráno a večer voda ustúpi aj niekoľko kilometrov. Voda doslova zmizne. 3 kilometre od pláže máte vodu ani nie po kolená. Na plávanie to teda v Kizimkazi nie je. V Paje resp. v Nungwi je to oveľa lepšie, ale treba si dávať pozor na morských ježkov. Ráno balím veci a vyrážam spolu s Teo a Cecil do Stone Town a neskôr do Paje. Stone Town je dvojhodinová zachádzka, ale nemáme na výber. Na celom ostrove sú bankomaty len v hlavnom meste. V peňaženke mám posledných 40 centov. Vyberám pol milióna šilingov, asi 200 Eur a pokračujeme na opačnú stranu ostrova, do Paje.

 Slovník:

Jambo – Ahoj

Hakuna Matata – Dont worry, be happy

Pole Pole – pomaly, pomaly – toto počujete všade v Afrike

Muzungu – biely turista

Asante – Thank You

Chakula – jedlo, čítaj čakula

Viac si nepamätám 🙂