V lete sa nám narodila dcérka a na cestovanie nebol žiadny priestor. Vlastne nebol a stále nie priestor ani na súvislý spánok (v prípade manželky), či večerný film. Je to poriadny záhul, ale na druhej strane je to úžasný pocit, ktorý v mnohých prípadoch totálne prevalcoval pocity z cestovania. Skvelé je, že tá láska k dieťaťu rastie exponenciálne každým dňom.

Samozrejme mrle ma žerú neustále a už tri mesiace po pôrode som začal manželku „otravovať“. Nemal som nič naplánované, no vedel som, že niekam musím ísť. Čiastočne som nútený aj kvôli povinnostiam pre outdoor firmy s ktorými spolupracujem. To je hlavne dobrá výhovorka, že aj síce sa mi nikam nechce, ale proste musím.

S kamošom Norom sme dlho premýšľali kam. V pláne boli Faerské ostrovy a Švédsko. Nádherné krajiny, ktoré v zime stoja za to a nevadí ani extra krátky deň a 18 hodinová tma. Nakoniec ma znova osvietilo. Vybral som Maroko. Prečo?

Rozmanitosť

O Maroko som nikdy nejavil extra záujem, aj keď sem-tam som nad ním premýšľal. Zlomilo sa to dva týždne pred kúpou letenky. Najvyššia hora severnej Afriky je práve tu, v pohorí Atlas a volá sa Jebel Toubkal. Síce meria „len“ 1467 metrov, no celkové prevýšenie je 3 000 metrov a v zime to je ešte zaujímavejšie. Samozrejmosťou sú mačky a cepín. Teším sa na to!

Úplným opakom bude Sahara, v ktorej som nikdy nebol. Našiel som trojdňový výlet k obrovským piesočným dunám. Na púšti som už bol v Čile na Atacame a v Jordánsku vo Wadi Rum. Sahara je však len jedna. S púšťami sa mi viažu zaujímavé príhody. V Čile som prvýkrát riskoval život a v Jordánsku požiadal ženu o ruku. Tak uvidíme čo na Sahare. Od februára do apríla tu hrozia piesočné búrky. Dúfam, že nejakú zažijeme.

Poslednou zastávkou bude Marakéš. Historické pamiatky, dobré jedlo, trhy a odlišnú kultúru. Ak máš nejaké tipy čo v Maroku zažiť, tak daj vedieť.

Letenka  

Tá je do Maroka relatívne lacná, no potrebujeme konkrétny termín a extra batožinu. Našli sme jednu takú cez Barcelonu a Bordeaux. Za 4 letenky a 20kg batožiny sme dali 600 eur. Okrem toho sme získali 7 hodín v Bordeaux, kde je centrum od letiska len pol hodina autobusom.

Príjemné počasie

Teploty v lete dosahujú štyridsiatky, to by ma tam nedotiahli ani stádom volov. Vo februári je ale priemerná teplota v Marakéši okolo 19 stupňov. Na vrchole Jebel Toubkal môže byť bez problémov -20. Na to sa tiež teším. Navyše je v tomto ročnom období všetko svieže a zelené, na rozdiel od suchého leta. Dni sú vo februári dlhé 11 hodín, čo je proti oblastiam na severe Švédska trikrát viac.

Myslím, že Maroko bude skvelé, zaujímavé a zároveň to bude posledná kapitola mojej nadchádzajúcej knihy. Jej názov bude STRATENÝ V CHICKENBUSE. Ak sa pýtaš prečo, tak všetko bude vysvetlené v kapitole. Dovtedy môžeš zakúpiť knižku 90 DNÍ JUŽNE.

The post Na strechu severnej Afriky appeared first on .

Před pár dny jsme se s přítelkyní vrátili z Maroka, samozřejmě se spoustou nových zkušeností, zážitků a dojmů. Mám pocit, že bych mohl vyprávět celé dny. Už než jsem odjížděl, prošel jsem spostu stránek a blogů, abych měl aspoň nějaké povědomí o místní dopravě. Dost věcí jsem se dozvěděl, přesto mám pocit, že byly věci co tam chyběly. A proto ta první věc, o kterou bych se chtěl podělit je marocká doprava.

MHD

Studená sprcha v této horké zemi přišla už po 20 minutách, co jsme vystoupili z letadla na letišti ve Fezu. Naši zastávku autobusu jsme našli snadno. Měli jsme štěstí, bus zrovna odjížděl do města. Ještě lepší byla cena. 4 dirhamy za osobu, pro 2 lidi tedy 8 dirhamů. Ovšem pokud dáte řidiči stovku (bankomat menší bankovky ani nedává) a on vám při přebírání penež s usměvem na rtech říká: „Maybe next time.“ Věřte, že ten váš úsměv se postupně rozplyne. Pro mě jako ne tak zkušeného cestovatele začala dovolená docela draze, aspoň jsem s tím byl smířený. Později cestou jsem se dozvěděl, že mi vydá. Velkou zásluhu na tom měli kluci, co jeli do školy zavěšení na autobusu, protože takový autobus… není nafukovací. Bohužel v tuhle dobu jsem nebyl schopen vytáhnout žádné medium, na kterém bych tuto skutečnost zaznamenal, ale finanční pohroma byla zažehnána!

 První zkušenost s GrandTaxi

Zajímavější příběh přišel až o pár dní později, když jsme se snažili dostat z Marakeshe do Imlilu (menší vesnička, ze které se vychází na Toubkal, asi 70km od Marakeshe). Jelikož měl náš vlak zpoždění a nebyli jsme si jistí, kde najít stanoviště autobusů, vydali jsme se pěžky k místu odkud by měly odjížet GrandTaxi. Ono vůbec pokud jde o MHD v Maroku… nikde nenajdete jedinou zastávku! Lidé zkrátka stojí na ulici, tam kde je běžné, že autobusy zastavují. Takže je lepší se zeptat, jestli zde stojíte správně, což mě přívádí k další věci… francouzština se vám bude hodit. Ne každý zde zvládá angličtinu a to ani ve velkých městech, které jsme navštívili jako například Marakesh, Casablanca, Fez. Samozřejmě taxikáři, obchodníci žijící z turistů, recepční v hotelech ti anglicky umí. Nebo aspoň natolik, aby jste se domluvili. Ovšem stalo se, že i na nádraží byl pouze jeden člověk, který byl schopný se mnou komunikovat anglicky. To jsem ale trochu odbočil od tématu. Dostali jsme se z vlakáče k místu, odkud by měly odjíždět GrandTaxi do Imlilu (Bůh žehnej maps.me i když, ani ty nejsou všemocné). Samozřejmě, že jsme ten velký plac, kde bylo tak 100 aut, nejprve celý obešli bez povšimnutí… Nevadí, na podruhé se podařilo!

První částka co jsme slyšeli za cestu do Imlilu byla 550 za oba. Nemyslitelné! Když každý z nás přijel z Casablancy za 95, která je vzdálená od Marakeshe 240km. Jasně jsme dali najevo, že počkáme, třeba se objeví někdo další, kdo bude chtít do Imlilu. Neobjevil! Už po pár minutách nám bylo jasné, že o půl 8 večer nikdo do Imlilu nechce, všichni už tam totiž jsou. Po chvíli slevil na částku 450, tu se podařilo ještě snížit na 400 + dvacku „pasákovi“ (aspoň mě přišel jako taxikářský pasák) našeho taxikáře. Samotná cesta ubíhala rychle i přesto, že si náš řidič dokázal najít chvilku na své každodenní pomodlení. Přecejen, je ramadán. A ještě byl ochoten se s námi podělit o své jídlo, když nás poučoval o tomto zvyku. Skvělá zkušenost!

Ach ti místní…

O 2 dny později veškeré nadšení, které jsme mohli mít z první jízdy, opadlo. V kapse zbylo pouze 250 dirhamů, bankomat nikde a páni řidiči se dohodli, že i když se nás vleze do taxíku až 6, budou nás vozit po 2 a vydělají více peněz. Naštěstí místní mají lepší způsob dopravy. Trochu upravené, staré mini autobusy Mercedes, kde se opět po celou cestu snaží narvat co nejvíce lidí. Cena přepravy za jednoho 10 dh (dostali jsme slevu 10 dh za oba) do městečka Asni, kde jsme, ani nevystoupili a už přiběhli další místní maníci a ptali se jestli náhodou nechceme do Marakeshe. Cena pro oba byla 40 dh. Takže před dvěmi dny jsme se dostali do Imlilu za 420 dh a teď zpět pouze za 50 dh. Nemůžu si vlastně stěžovat, ani na jednu variantu cestovaní. Ale za 50 dh dostanete zážitek k nezaplacení. Kdy jste málem sami nuceni držet se z venku mini autobusu, protože je plný.

Hlavou se opíráte o strop, protože je na vás moc nízký a snažíte se Marokáncům vysvětlit, že francouzsky, ani arabsky nemluvíte. Autobus z ničehonic zastaví, protože místní viděli u silnice poškozenou pneumatiku a nárazník. Z mě nepochopitelných důvodů se vydali do pole, zřejmě hledat ostatní části vozidla, které tam havarovalo. Po tom co se všichni vrátili, až na jednoho člena. Evidetně byl do hledání zbytku auta více zapálený než ostatní… se následujících 5 minut celý autobus nadšeně baví o tom co zrovna zažil. To pro mě znamnená mnohem víc. Vidět obyčejný život lidí, které jsem přijel navšítit, jejihž zemi jsem chtěl poznat. Můžeme si mnout ruce jak jsme ušetřili za cestu, což bylo vážně super, ale osobně bych byl ochoten dát ty 4 stovky i za tohle :). Autobus nás vyhodil asi 200 metrů od místa, odkud jsme 2 dny předem odjížděli s GrandTaxi, kdybychom tohle věděli předtím…

O tomto způsobu cestování vám nikdo moc neřekne. Zřejmě i v málokterém průvodci na to narazíte, minimálně v tom, který jsme měli o tom nebyla, ani zmínka (já osobně na ty průvodce tolik nejsem). Škoda té frániny!

Evropská klasika

Co se týče ostatní dopravy, kterou už jsem mohl částečně nakousnout v předchozích odstavcích v městech fungují tzv. Petit taxi. Za relativně slušnou cenu vás jsou ochotni hodit kamkoliv. To co se dočtete zaručeně všude je to, že mezi městy jezdí krom GrandTaxi (které přiznejme si, jsou celkem drahé) vlaky a autobusy národních společností CTM, ONCF a Supratours. Doprava v těchto prostředcích je dost podobná té naší v Evropě. Na nádraží nebo v kanceláři koupíte předem lístek a čekáte na váš spoj. Ovšem dopravu vlakem bych tak moc nedoporučoval, i když máte více místa na nohy a celkově vzato by měla být pohodlnější. Mě tam pokaždé bylo nesnesitelné horko až mi z toho nebylo dobře. Ti co jezdíte ČD (českými drahami) oceníte hlavně to, jak se tento způsob dopravy podobá té naší. Vlak může jet včas, ale stejnětak můžete hodinu čekat než přijede.  Vlaky jsou sice trochu starší, ale to ničemu nevadí. Společnost CTM jsme nakonec nevyužili, ale Supratours jezdí načas pokud neproprší celý den, některé vesničky nejsou zaplavené a nevylije se vám voda na silnici (takže jsme v ceně měli i výlet lodí). Potom je třeba počítat se zdržením. Hlavně pokud je deštivo, vemte si batohy do autobusu a nenechávejte je v zavazadlovém prostoru, jinak budou krásně promočené.

Už bych málem zapomněl na stopování. Neviděl bych v něm nejmenší problém, pokud umíte francouzsky, v opačném případě se musíte domlouvat rukama/nohama celou cestu. Vždy když nastupujete k místním do auta, dohodněte si předem cenu, ani marocké kuře zadarmo nehrabe. Přesto vás jsou místní ochotni hodit prakticky kamkoliv, i kdyby to neměli zcela po své trase za cenu stejnou nebo menší než Petit taxi.

Všem, kteří by se rozhodli cestovat bez zapůjčeného vozidla bych doporučil, pořídit si předplacenou SIM kartu, neměly by být nějak drahé. My jsme toho bohužel nevyužili, ale myslím, že jsme měli. Po cestě se vám ten internet může hodit, když hledáte ubytko nebo se ho snažíte domluvit. Wifi spotů je tady sice dost, ale to je vám v busu nebo ve vlaku prd platné. Také bych doporučil apku od společnosti ONCF. ONCF Travel, prakticky jde o jízdní řády vlaků, mělo by přes ní být možné koupit i lístky, ale co mě nejvíce potěšilo, navede vás k nejbližší vlakové stanici. Navíc je třeba vyzdvihnout, že je dostupná i v angličtině a to jak pro iOS tak pro Android. Myslím, že by mohla fungovat i na autobusy od společnosti Supratours ze dvou důvodů. Za prvé jejich lístky jsou totožné a za druhé, logo ONCF jsem viděl na každém autobusu společnosti Supratours.

Závěrem

Celkově vzato jsem si cestování po Maroku užil, i když bylo občas zdlouhavé. Pro ty co by se báli cestování během ramadánu mám jen jednu radu, nebojte se! Není totiž čeho, kromě toho, že noční bus odjížděl o hodinu a půl později, protože se potřebovali pomodlit, najíst nebo si dát ještě menšího šlofíka jsme neměli jediný problém. A pokud jde o řidiče Grandtaxi, co si taky během jízdy zastavil, udělal svůj pravidelný rituál s vařením čaje přímo v autě a modlení u nejbližsího stromu… to můžete brát jenom jako klad, nový zážitek, prohloubení vašeho poznání jiné kultury.

Mám pocit, že k dopravě po Maroku jsem asi své zkušenosti vyčerpal. Pokud by však byly nějaké dotazy nebo jsem něco nevysvětlil dostatečně, klidně se ozvěte

The post Maroko, když nevíte jak to chodí appeared first on .

Ak si myslíte, že mi tým nadpisom načisto preplo, tak sa mýlite. Nadpis je irónia a žiadnu finančnú, účtovnú dal / má dať analýzu neočakávajte. Veľa z Vás sa ma v komentároch a správach pýta, koľko moje vandrovanie v Južnej Amerike stálo. Sklamem Vás,  žiadne štatistiky som si neviedol, pretože som na to nemal čas, chuť a ani relevantný dôvoď. Finálne číslo sa však čoskoro dozviete. Obdivujem kolegov, ktorí vedia presne povedať koľko minuli za pivo, banány, verejné toalety a ešte to majú prepočítané na každú krajinu zvlášť  a v troch rozličných menách, zaokrúhlené na tri desatinné miesta. Ja len viem, že Peru, Bolívia boli lacné a Čile s Argentínou drahé. A tiež viem koľko som minul celkovo, keďže stačilo odpočítať stav účtu pred a po ceste. Paradoxne som utratil v Čile menej ako v Bolívii, ktorá je s Venezuelou najchudobnejšou a najlacnejšou krajinou Južnej Ameriky. Všetko tu stojí priemerne trikrát menej než u susedov v Čile. Ako je to teda možné?

Nemcovi na taxík

Odpoveď je jednoduchá. Prvý mesiac som strávil v Peru a Bolívii s rozpočtom 29 Eur na deň. Platil som za jedlo v reštauráciách, izby v hosteloch, šiel som na takmer každú platenú aktivitu, na ktorú som natrafil, opral som si v platenej práčovni, na pivo som šiel do baru a na tringeltoch som takisto nešetril. Dokonca som jednému študentovi z Nemecka zaplatil taxi na letisko. Treba podporiť, keď sa našej ekonomike tak darí. Ak je všetko lacné, tak si všetko doprajete. Problém je v tom, že keď si tieto malé položky zrátate, dostanete sa na spomínaných 29 Eur. Môj rozpočet na 90 dní som stanovil na 40 Eur / deň, čiže stále som bol hlboko pod hranicou. Zároveň som vedel, že čoskoro to budem musieť poriadne okresať, inak budem mať vážny problém.

Čile patrí medzi najdrahšie krajiny kontinentu a ich ceny sú porovnateľné so západnou Európou. Tak napríklad, pivo v bare 3000 Pesos ( 4,5 Eur ), výber z bankomatu 4000 až 7000 Pesos ( 5 – 9 Eur, najlacnejšie sa dostanete k hotovosti cez bankomaty Banco Estado), denné menu okolo 5000 Pesos ( 7 Eur ). Nehovorím  o Patagónii, kde sú tie ceny ešte vyššie. Jedine alkohol bol lacný, keďže sa nikdy nepokazí. Lenže ja ani nevypijem už. Ovocie a zelenina boli „tam dole“ luxus. Moja obľúbená tuniaková konzerva za euro v celej krajine. Long story short, po prekroční hranice mi cenovky vyrazili dych.  Asi ako keď idete na pivo do dedinskej krčmy a potom na Václavák v Prahe.

Stopovanie, kempovanie

Ubytovanie vyšlo od 10 do 20 Eur, čím južnejšie tým drahšie. Kempy  4 až 8 Eur, v NP Torres Del Paine 13 Eur. Prišiel teda čas aby som začal naplno využívať svoj ultraľahký stan, spacák z obchodu pod7kilo a karimatku. Niekedy som spal na divoko, inokedy som šiel do plateného kempu a párkrát som z plateného kempu odišiel bez toho aby som zaplatil. Karma ma dobehla a nie raz.

Transport som riešil stopovaním, čo mi ušetrilo extrémne veľa peňazí. Za nočný autobus idúci 9 hodín zaplatíte približne 25 Eur. Stopovanie je zadarmo, veľakrát som dokonca dostal jedlo, vodu, informácie, rady atď. Navyše som spoznal zaujímavých ľudí, ktorí mi zároveň ponúkli prespanie  v ich bytoch, domoch. Na všetkých mojich cestách mi preprava zhltla najviac financií. Počas tohto tripu sa však zaradila až na tretie miesto po jedle a ubytovaní.

Mango a avokádo za bagateľ

Jedlo bola položka, ktorá sa umiestnila  v mojom virtuálnom rebríčku najvyššie. Napriek tomu, že som stratil 8 kilo mojej váhy tak som najviac míňal na potraviny. Od peruánskych špecialít až po moju patagónsku chuťovku ( cestoviny a tuniak z konzervy, prípadne vločky s instantným mliekom ). Pred odletom som si dal cieľ zjesť mango a avokádo každý deň. Hlúpy nápad, čo? O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som stretol dievča zo Švajčiarska, ktorý si dalo ten istý „goal“.

Mäso som si doprial raz za týždeň, ale to som bol schopný zjesť polkilový steak bez problémov. Za jedlo som minul určite najviac a to som jedol dvakrát menej ako teraz. Priateľka varí skutočne výborne a veľa a tak svoje kilá rýchlo naberám späť. Už mi ani rebrá netrčia. Výhodou rapídneho schudnutia je, že si môžete obliecť veci z obdobia keď obtiahnuté tričká boli ešte v móde.

Ďalšou položkou boli aktivity. Nebolo ich zas až tak veľa, kráčanie po horách s batohom je zatiaľ stále zadarmo. Najviac ma vyšiel trek na Huayna Potosí, Salar de Uyuni a trek na ľadovec Exploradores, všetko stálo okolo 100 Eur. Posledný kľudne vynechajte, ale prvé dve majú ďaleko vyššiu hodnotu. Bolívia je veľmi lacná a tak si tu doprajte. Zaplatiť za dvojdňový výstup na 6 tisícovku 80 Eur je skutočne jedinečná cena. Gerlach Vás vyjde viac.

S príručnou späť do Európy

Letenka z Viedne do Peru stála 600 eur a okrem toho som musel prikúpiť 150 eurovú letenku z Punta Arenas späť do Limy, ktorú som vymyslel skutočne šalamúnsky a mal som ju vlastne zadarmo. Tým, že som mal len príručnú batožinu musel som pár vecí predať.  Konkrétne stan, karimatku, nôž, varič, hrnce, za ktoré som dostal tých 150 Eur. Ako bonus som k tomu získal ľahší batoh. Po troch mesiacoch cestovania som teda odletel len s príručnou batožinou, ktorá vážila 8 kilogramov plus pol kila špiny, piesku a štrku.

Poistenie som si zorganizoval cez banku. Z ponuky som si vybral najvyššie možné poistenie s 90 dňovým výjazdom a zaplatil som za to 60 Eur. Skvelá cena. Očkovanie stálo ďalších 60 Eur, z toho polovicu mi preplatila zdravotná poisťovňa. Výbavu som dostal sponzorsky, alebo som si ju kúpil, resp. dostal. Tieto položky do celkového rozpočtu nerátam, pretože ich môžem ďalej používať. Jedná sa o vodný filter, čelovky, externé nabíjačky atď. Turistické boty som totálne zdemoloval, ale predsa som ich poslal na reklamáciu, ktorú mi nakoniec uznali. Myslím, že boty za 150 Eur by mali vydržať viac ako 3 mesiace.

Pisco, metla ľudstva

Poplatky boli ďalšou nezanedbateľnou položkou. Vstupy do národných parkov, poštové známky, poplatky za výbery z bankomatov, daň za využívanie služieb autobusových terminálov v Bolívii. To som chápal až dovtedy, kým som to musel zaplatiť na stanici kde nebolo nič, iba holá zem a autobus.

Alkohol predstavoval úplné minimum. Pár pív a jedna fľaška pisca ( peruánska vodka z hrozna ) mi spôsobila takú opicu, že ďalšiu som už do konca výletu nepotreboval. V Santiagu som kvôli tomu nevyšiel na najvyšší kopec, ktorý dosahoval neskutočných 350 výškových metrov.

Finálne číslo

Mesiac pred odletom mi došlo, že pravdepodobne miniem trošku menej ako som očakával . Po dôkladnej analýze zhromaždených dát ( odpočítanie zostatkov na dvoch  kartách, tretiu som stratil ) som sa dostal na číslo 3020 Eur ( z toho 60 Eur mám doma vo falošných peruánskych soles. Dám za polovicu, ak má niekto záujem), vrátane všetkého čo som v blogu spomenul. Po odrátaní leteniek som sa dostal na magické číslo 26,11 Eur na deň. Kukal som na to ako vyoraná myš, pretože moje minimum bola Kolumbia a to presne 40 Eur.

Dokonca Juhovýchodná Ázia ma stála viac, čo je takmer pre všetkých tá najlacnejšia destinácia. ( Nie ak si doprajete masáže trikrát denne a osobného šoféra vášho tuk-tuk).  Skúsenosti sa teda prejavujú aj tu, čo ma veľmi teší. Treba však povedať aj to, že som väčšinu času trávil v horách a keď ste 5 dní mimo civilizácie tak nemáte moc možností tie dukáty mínať. Jedine, že by ste ich rozdávali domácim, stratili, alebo hádzali pre šťastie do jazera. Druhou skutočnosťou je, že keď cestujete tak dlhý čas, náklady sa rozrátajú na viac dní.

No offence

Pre mňa najdôležitejšou vecou je, že som si svoje cestovanie skutočne užil a ušetrené peniaze som aj tak rýchlo minul po návrate domov. Tlačiť denný rozpočet čo najviac dole je fajn, ale niektorí na tom postavili svoje cestovanie / blogovanie. Tvrdia, že cestovanie nie je o peniazoch, ale dennodenne na ne myslia aby neminuli viac, ako si vo svojej hlave predsavzali. Áno, cestovanie je aj o peniazoch, bohužiaľ. V opačnom prípade sa túlate po svete a snažíte sa prežiť. Opakujem, bez urážky. Všetci čo tak cestujú majú u mňa rešpekt, pretože to chce veľmi pevnú vôľu.

3020 Eur je to číslo, ktoré mi dovolilo spoznať 4 krajiny a prežiť 90 dní mimo každodennú realitu. Pre niekoho veľa, pre niekoho jeden plat. Ja len viem, že skúsenosti a zážitky majú pre mňa ďaleko vyššiu cenu a navyše ich nikdy nezožerie inflácia. Koniec analýzy, prípadné otázky rád zodpoviem. Malá inzercia na záver. Ostalo mi 100 000 Pesos, asi 135 Eur. Ak sa niekto chystá do Čile

The post Finančná analýza projektu 90 DAYS SOUTH appeared first on .

Moja posledná zastávka na tripe po Zanzibare je preslávená pláž Nungwi, ktorá sa nachádza na severe ostrova. Táto pláž je vraj najkrajšia, najpopulárnejšia, najdrahšia a najturistickejšia s luxusnými hotelmi postavenými hneď vedľa chudobnej dediny, kde ledva nájdete tečúcu vodu a elektrinu. Mojou zastávkou pred týmto rajom je znova Stonetown, kde musím prestúpiť na ďalšiu „daladala“. Predtým, ako sa vydám na dvojhodinovú cestu na sever, zastavím sa v prístave. Motám sa v priľahlom parku a čakám, kým ma osloví miestny predajca s ponukou výletu na Prison Island.

Tento ostrov sa nachádza 40 minút loďou od Stonetown a miestne agentúry tu dennodenne organizujú výlety. Odporúčam ísť rovno do prístavu a dohodnúť sa na cene priamo u zdroja. Od agentúry v meste až po samotné nastúpenie na loď sa na vašom výlete nabalí ďalších 5 ľudí. Ja som cestoval sám a ponúkol som cenu 20 000 TZN. Po chvíľke som sa dohodol na 25 tisícoch ( asi 12 USD ). Na lodi s menom “facebook”náš bolo 7. Ja, kapitán a 5 členná rodina z Indie

V prístave pred nalodením ešte rýchlo kupujem dve africké, drevené sošky. Suveníry som mal v pláne kupovať až posledný deň. Prvá ponuka bola 35 dolárov. Vravím, že dám 6. On postupne zhadzuje cenu a ja stále dokola hovorím 6. V podstate ho ani nevnímam, pretože píšem s bratom zo Zélandu. Po 5 minútach mi vraví „OK“, a ja na to „ok, what“? a on “six is good”. Ja ale nechcem nič kupovať, nenapadlo by ma, že tie krásne dve africké sošky predá tak lacno. Nemám kde uhnúť, musím ich kúpiť a trepať v batohu ešte 4 dni po Zanzibare.

Na Prison Island sa nachádza „tortoise sanctuary“, obrie korytnačky Aldabra, ktoré sú najdlhšie žijúce tvory na svete. Môžu vážiť až 200 kilogramov a dožívajú sa 160 rokov. Patria medzi ohrozené druhy. Vstup do areálu je 8 000 TZN. Kŕmenie povelené vo vyhradenenom čase. Okrem rezervácie sa tu nachádza veľmi chutná väznica, ktorá pôsobí veľmi príjemne, až romanticky. V časoch žltej zimnice sa tu posielali ľudia do karantény. Ďalej je tu minimalistická pláž ako z katalógu. Celý výlet trvá cca. 4 hodiny.

Poobede som už poriadne hladný. Objavil som bufet s názvom „Lukmaan“ hneď vedľa „Slave Market“. Odporúčam. Čisté priestory, príjemná obsluha a bufet so všetkým možným aj nemožným za dobré ceny.

Čas ma zas tlačí a tak hľadám „daladala“ do Nungwi. Klasicky vyťahujem 1000 TZN a podávam ich miestnemu nech mi ukáže, kde je „bus stop“. Po 50 metroch som na zastávke. Lístok Stonetown – Nungwi stojí 2000 TZN. Sedím v buse, klasicky vzadu v rohu, nech mám pokoj. Vedľa mna sedí mladý chalan, vyťahujem drobáky a platím. Ten mladý fagan vedla mňa vyťahuje obálku „Western Union“, kde má 3 centimetre hrubý stoh peňazí. Všetko 10 000 bankovky. Oh, ja chudobný Európan, pomyslím si.

Večer prichádzam do Nungwi. Dedinka o poznanie väššia ako je Kizimkazi, alebo Paje. Ako tak o tom kadžý rozpráva tak som od Nungwi čakal luxusné letovisko. Som ale veľmi rád, že to tak nie je. Nungwi je ďalšia zanzibarská dedinka. Prašné cesty, polorozpadnuté budovy, skromné reštaurácie, všade na okolo deti naháňajúce loptu. Z dedinky mám prijemný pocit. Sem tam sa mihne turista – muzungu. Všetko sa mení keď dorazím na pláž. Luxusné hotely a reštaurácie a všade samí Muzungu. V reštaurácii som si prisadol k Zane z Lotyšska, s ktorou som sa zoznámil v Kizimkazi. Staršia žena s mladým cestovateľským duchom.

Od pláže na hostel „Swahili Lodge“ je to pol hodina. Fakt ďaleko, ale rozhodne odporúčam. Majiteľom hostela je „Crazyman“. Fakt šialenec, ale veľký dobráčisko. Klopem na veľkú plechovú bránu, keď zrazu začne niekto z druhej stranky kričať „ Go away, go away, we are full“. We do have reservation man! Ok, I m just joking”. Crazyman otvára bránu s nabitou brokovnicou v ruke a vraví „This place is crazy, this is Africa, is all fucked up man!“ Chlapík ma 44 rokov, ale jeho životný elán je neuveriteľný. Neskutočnú srandu sme spolu mali. Na hosteli má tzv. dorm s 10 postelami, ale nikto tam nie je. Na booking.com to má totálne zle nastavené a cena tej postele stojí 190 dolárov. Reálne  tu nájdete najlacnejšie ubytko v Nungwi a to za 13 dolárov so skvelými raňajkami. Zane mu celý booking.com prerobila a na druhý deň už bol hostel plný na 110 percent. To zas celý deň chodil a vykrikoval „Crazy Latvian girl, i m going crazy now, its fucked up!” Samozrejme, že v skutočnosti bol vďačný. Zane naplno naštartovala jeho biznis. Keď nastavovala cenu tak sa ho pýta na cenu postele v dorme. Či 14 alebo 13 dolárov. Ľutujem, že som nenahral ich konveráciu. Hovorí „thirteen, thirteen dollars for room, yes thirteen, one four, thirteen, one four, crazy Africa man“ Zane nakoniec nastavila cenu izby na 14 dolárov.

Na raňajky sme sa dočkali okrem ovocia, omelety, kávy aj arašídového masla a nutelly. Keď nutella došla, Crazyman sadol na skúter a išiel kúpiť ďalšiu. Okrem toho nás vozil na pláž svojim autom. V areáli má asi 7 bicyklov, ktoré si môžete zadarmo prenajať. Tento hostel úprimne odporúčam. Cestovateľky dávajte si na neho pozor. Má rád ženskú spoločnosť. Rozhovoril sa mi ako zbalil jednu ruskú dievčinu, citujem „We just look each other, just look, no talk, i dont speak russian, she doesnt speak english, we just look to eyes, and we drink, and then we bum bum.“

Hneď prvý deň sa na hostely vytvorila skvelá skupina ľudí, ja, Zane z Lotyšska, letuška Margarita z Ruska, nemecký párik a Nella. O nej som si myslel, že je z USA kvôli jej perfektnej angličtine s americkým prízvukom. Po čase som zistil, že je Nemka, ktorá navyše hovorí plynule slovensky. Jej mamka je totiž zo Žiliny.

Na záver tohto blogu zaujímavá vec, ktorú mi vysvetlila Nella. Po pláži sa neustále prechádzajú domáci Masaji a staršie belošky. Nejde o nič iné ako sexturizmus, ale trošku v obrátenom garde, ako napríklad v Thajsku. Staršie, životom znudené Europánky prichádzajú na Zanzibar násť si svojho mladého Masaja.

The post Prison Island, Nungwi a prastaré korytnačky appeared first on .

V hlavnom meste sme sa nakoniec zdržali trošku dlhšie. Baby si po 4 dňoch ryžo-ovocnej diéty dopriali pizzu v prístave. Zastavil sa u nás pán pôvodom z Indie s otázkou „How old am I, what do you think?“ Všetci traja sa najskôr zmätene dívame na seba, potom na neho. Tipujem mu 53, Teo a Cecil o niečo menej. Nakoniec nám povedal, že má 74 rokov, poprial nám šťastný a úspešný život, všetko najlepšie v roku 2017 ( bol druhý marcový týždeň ) a s úsmevom, so stopercentným chrupom odkráčal preč.

Blúdime uličkami mesta, pretože moja navigácia sa zas stratila. Zastavil som malého chlapca na bicykli, nech ma naviguje na najbližšiu zastávku „daladala“ ( názov pre verejnú dopravu na ostrove). Chalanisko pozná všetky skratky a o chvíľu už nastupujeme na autobus. Hádame sa o 500 šilingov, pretože cestá stojí 1500 TZN a nie 2000 ( jedná sa o rozdiel asi 20 centov, ale ide o princíp). Nič sme nevyjednali. (Cenu som mal z blogu od kamošky. Možné je, že medzitým „úrad pre reguláciu daladala“ zdvihol cenu o 25 percent )

Cesta do Paje vedie popri parku Jozani, kde je možné pozorovať „Red Colubus“ opice. Cena je 8 USD. Opice je vraj možné zadarmo vidieť  z cesty do Paje. Ja osobne som nevidel nič. Autobus nás vyhodil na začiatku dediny a náš Paje Hotel je kilometer ďaleko.  (Paje je malá dedinka, populárna pre kitesurfing. Oproti Nungwi tu skapal pes. Ak chcete byť ale úplne sami, tak odporúčam Jambiani, kúsok od Paje.) V tom teple je to celkom štreka, navyše hotel je dosť dobre skrytý. Opäť som zastavil chalaniska na bicykli s otázkou, „where is hotel Paje?“ I know where it is, my father is manager there“. Paráda. Prejdeme medzi dvoma budovami uličkou tak úzkou, že ramená mám odreté z oboch strán. Veľká červená brána s nápisom Hotel Paje. Asi sme tu. Búchame na dvere až kým recepčný neotvorí. Krásna záhrada, bazén, biliard, šípky, hamoky, kokosový strom a malý hotel. Baby berú apartmán s vlastnou kúpeľňou a klímou na druhom poschodí za 26 eur. Ja som si vystačil s malou izbou za 10 Eur, kde posteľ zaberala 80 percent celej izby. Miesto klímy mám fén, ale keďže som skromný a nenáročný tak mi to vôbec nevadí.

Poobede vyrážame na pláž. Je tu voda, čo je skvelé, pretože v Kizimkazi sme si vďaka odlivom moc nezaplávali. Hneď sa pri mne zastavil miestny a za 50 Eur ponúkol rybačku na drevenej plachetnici. Ulovené ryby si samozrejme môžeme nechať. Prvú ponuku zjednávam na 30 Eur s čím nakoniec súhlasí. Všetko poctivo spísal na kus papiera, podpísal a požiadal 10 000 TZN ako zálohu. Okrem svojho slova som mu samozrejme nič nedal.

Dievčatá medzitým od miestnych Masajov kupujú náramky. Prvá cena, 25 USD za náramok, ktorý má reálnu hodnotu 5 centov. Zjednávanie tu funguje nasledovne. Paličkou do piesku nakreslíte štvorec, ktorý rozdelíte na dve časti. V prvom segmente je cena predávajúceho a v druhom vaša cena. Cieľom je nájsť spoločný kompromis. „You look like nice girl, I want to give you good price, 25 USD for one“ No neviem si predstaviť, koľko by povedal, keby mu Teo nebola sympatická. Nakoniec sme sa dohodli na 3 dolároch za 3 náramky. Na kokosový orech už šilingy neostali a tak sme nútení zaplatiť v euro centoch.

Večer sme sa Teo a Cecil rozhodli pre večeru na pláži. Keď som videl tú reštauráciu tak som vedel, že to bude veľký FAIL, ale nič som nepovedal. Objednali sme seafood pasta za 14 000 TZN, čo je 4 krát viac ako BBQ večera na Kizimkazi. Hlavne som vedel, že to vôbec nebude dobré. Moje slová sa naplnili. Ako teda vyzerá seafood pasta na pláži v Paje? Cestoviny by potrebovali ešte tak 8 minút aby sa dali konzumovať bez rizika vylomenia stoličky. Seafood v cestovinách bola kapitola sama o sebe. Červená paradajková omáčka s cibuľou a niečim ťažko identifikovateľným. Pýtam sa čašníka, že kde je nejaká morská príšera. Ukázal mi prstom tuniaka, nejakú ďalšiu rybu a dokonca aj krevetu. Nič z toho tam moje muzungu oči nevidia. Som hladný a tak to dojem. Miesto 14 tisíc sme nakoniec zaplatili 10. Miesto toho aby sa rozčuľovali,  boli radi že dostali aspoň to. Oni vedeli, že nás odrbali a my sme vedeli, že sme sa nechali odrbať. This is Africa.

Večer som sa zoznámil so Švajčiarkou menom Sabrina, sympatickou 150 kilovou blondínou, ktorá sa do Afriky prišla vydať. Našla si mladého Masaja, ktorý by neváhal za ňou odcestovať do Švajčiarska a začať tam nový život. To musí byť láska, čo? Celá historka bola veľmi vtipná. Chlapec s ňou chce do Bernu cestovať v decembri vo svojom tradičnom oblečení ( červená plachta cez telo, biele sandále a bakuľa – palica ). Samozrejme potrebuje vybaviť víza, ale na to potrebuje cestovný dokument. Nemá pas a  k jeho vydaniu potrebuje rodný list. Nemá ani to, keďže sa narodil niekde uprostred buše okolo roku 1994. Plus mínus dva roky. Bolo im povedané, že k vydaniu rodného listu potrebuje čestné prehlásenie rodiny, že sa nejaký dátum fakt narodil. Problém je nájsť 5 gramotných ľudí, ktorí by niečo napísali je dosť ťažké. Takto by sa dalo pokračovať ešte ďalej, ale pre vašu predstavu to určite stačí. Láska hory prenáša, či?

Zaujímavá bola debata o tom ako domáci platia, resp. posielajú medzi sebou peniaze. Stačí vám starý telefón a SIM karta. Netreba ani bankový účet. Funguje to tak, že do SMS napíšete svoj jedinečný kód, ďalej kód druhej osoby, sumu a SMS pošlete na určené číslo. Peniaze sa presúvajú v rámci kreditu na telefóne. Keď potrebujete hotovosť, tak nájdete niekoho komu pošlete kredit a on vám dá cash. Je to veľmi jednoduchý ale zároveň efektívny spôsob. Problém je v tom, že peniaze môžete poslať ak kredit reálne nemáte a systém vám dovolí isť do debetu. Potom, už len zahodíte anonymnú SIM kartu a užívate si peniaze, ktoré Vám nepatria. Hodnoty sú však limitované na menšie sumy. Na jednu párty by to asi stačilo.

Večer ešte trávim v hamoku s knižkou. Po pár minútach som to zabalil. Hore na terase sa totiž dvaja Rusi a Fín bavia o zmysle o živote. Nedokážem tie ich bláboly počúvať. Nič nie je horšie ako Rus, ktorý sebavedomo hovorí o živote afektovanou angličtinou so slovnou zásobou limitovanou na 25 slov. Verte mi.

Ráno po rozcvičke a raňajkách vyrážame na rybolov. Raňajky tu trvajú minimálne hodinu a kamarát už určite plače na pláži, že sme sa na neho vykašľali a on prišiel o biznis. Na heslo „pole pole“ ( slow slow) sme si rýchlo zvykli. Voda zas zmizla a naša drevená plachetnica je ďaleko, ďaleko od nás. Cestou po pláži sme videli mieste ženy, ako zakopávajú prázdne kokosové orechy. Kokosový orech pod vplyvom slanej vody zmäkne, potom ho ženy vykopú a zomelú. Zo vzniknutej zmesy sa výrabajú laná používané pri výrobe plachetníc. Po 15 minútach sme došli k bárke, natiahli plachty a začali sa plaviť. Po hodine sme vyhodili kotvu na mieste, kde vraj ryby samé skáču do lode. Noooo, celkom tak to nebolo. Po dvoch hodinách v úmornom teple sme chytili 7 malých rýb. Lepšie ako nič. Cestou na hotel kupujeme pol kila ryže, zeleninu a ideme variť. Rýb sa ujala Cecil a takto to nakoniec dopadlo.

Ráno som povedal recepčnému, že ostávam ešte jednu noc. On na to, že OK. Poobede som mu prišiel zaplatiť 10 USD a on na mňa prekvapene čumí. Vravím, že platím ďalšiu noc. On na to, že to nejde, lebo izbu už predal niekomu inému. Neviem ako reagovať. Ak niekomu poviem, že beriem ďalšiu noc a on povie OK tak to logicky znamená, že tú konkrétnu izbu už nesmie predať inému. This is Africa. Hneď mi ponúkol izbu pre dvoch za 20 USD. Nemá zmysel sa hádať. Navrhujem 15 USD a on po pol hodine intenzívneho čumenia na booking.com súhlasí. Pravdepodobne robil analýzu trhu a zistil toto. Áno, je mimo sezónu a hotely sú plné na 30 percent, čiže je lepšie prísť o 5 USD ako nemať nič. Pol hodina v čudu, ale dohodli sme sa.

Lúčim sa s Teo a Cecil, ktoré sa vracajú do Kizimkazi. Ráno sa prebúdzam veľmi skoro a idem na východ slnka a rannú kúpačku.

Na raňajky mám luxusnú omeletu, ktorú som si sám pripravil a s nikým sa nerozdelil. Vyrážam na daladala, ktoré nikdy nejde, keď potrebujete. Zastavil som sa v obchode a kúpil zázvorovú limonádu. Okrem toho aj vodu a sušienky pre malého chlapca. A potom to prišlo. S vodou a sušienkou odišiel k bratovi a ocovi, s ktorými sa pekne rozdelil. Každému rovnakú porciu. Moja vysnená daladala prišla a ja opäť pokračujem do hlavného mesta. Všetky cesty nevedú do Ríma, ale do Stonetown.

The post Rybolov v Paje a masajská love story appeared first on .

Po dvoch nociach v autobuse, resp. v lietadle som sa konečne trochu vyspal. Aj napriek tomu, že sa mi pri zaspávaní divne točila hlava (ktovie, čo nám v lietadle v skutočnosti nalievali), spal som ako drevo skoro šesť hodín. Vonku je príšerné teplo. Vybral som sa pešo ulicou, ktorú z oboch strán lemujú bytovky, dlhé snáď kilometer. Značne ošarpané, splesnuté a samozrejme špinavé.

Pristavil sa pri mne Ricardo, ktorý mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Toto je na Zanzibare veľmi bežné. Ak niečo hľadáte, domáci to vycítia a navedú vás. Samozrejme si pýtajú nejaké drobné. Ak máte orientáciu tak „fucked up“ ako ja, tak vrelo odporúčam. Okrem toho locals poznajú kadejaké skratky, za ktoré budete v tom teple vďačný, plus sa dozviete veľa zaujímavého.

Ricardo ma teda zaviedol na miestny trh. Úžasné miesto plné farieb a vôní. Môžete tu nakúpiť čokoľvek od ovocia, zeleniny, korenia, rýb až po suveníry a napríklad aj čerstvo vylisovanú šťavu z cukrovej trstiny. Na raňajky sme sa rozhodli pre banány. 15 kusov sladkých minibanánov som kúpil za 1000 šilingov (TZN), v prepočte necelých 50 centov. Banány, mango, melón môžete jesť stále dokola. Hlavne mango je úplne všade. Tento rok sa im tam evidentne premnožili.

Lúčim sa s Ricardom, vyplatím mu jeho honorár ( 2000 TZN ) a pokračujem na Slave Market. Toto miesto rozhodne odporúčam kvôli výkladu navštíviť so sprievodcom.  Vstupné je 10 000 TZN, alebo 5 USD. Na tomto mieste sa pred niekoľkými desiatkami, stovkami rokov obchodovalo s otrokmi. Kúpil som si tu ananásovú fantu.  Neskutočná vec.

Nastupujem do tzv. “daladala”. Ide o verejnú dopravu na ostrove. Malé dodávky pre 12 ľudí, do ktorých neváhajú natlačiť aj 35 osôb plus nejaký ten stavebný materiál a batožinu. Moje kroky vedú na juh ostrova do dedinky Kizimkazi, kde som si našiel dobrovoľnícku prácu. Daladala po meste Stone Town stojí vždy 300 TZN, nikdy nie viac. Jedna dodávka vás odvezie na väčšiu stanicu a odtiaľ ďalej do Paje, Kizimkazi, Jambiani, Jozani atď. Do Kizimkazi to je asi hodina a pol a cesta stojí 2000 TZN. Nikdy som neplatil viac. Doprava je tu fakt takmer zadarmo.

Po takmer dvoch hodinách som prišiel na konečnú. Malebná dedinka, kde sa ma hneď ujal „Captain Suleiman“ ako si 26 ročný mladík hovorí. Zaviedol ma do reštaurácie Mama Lucia na pláži a začal ponúkať svoje služby. „Nothing is impossible”. Ak sa ho opýtate na cestu do vesmíru, tak vám ju zorganizuje. Aspoň tak mi to sľúbil. Cenu však nepovedal. „Depends on how many people“, bola jeho odpoveď. Tak, ak sa vás nájde viac, tak kľudne na Mars a naspäť na Zanzibar.

Na toto miesto som prišiel pracovne. Cez web „workaway.info“ som si našiel prácu na eko projekte v buši. Kapitán Suleiman zohnal skúter a odviezol ma na miesto, kde budem pracovať najbližšie dni za ubytovanie a stravu. (Nakoniec to bolo len za ubytovanie). Počkal na mňa, kým sa vybalím a odviezol ma späť na pláž. Dal som mu asi 5000 TZN. Ako som sa neskôr dozvedel, ide o priemernú dennú mzdu v dedine. Toľko napríklad zarába chyžná v rezorte za 8 hodín práce.

Žiadna elektrina, žiadna pitná voda. Veľmi, veľmi jednoduché miesto, ale kopec fajn ľudí. Projekt rozbehla Nemka Laura, ktorá sa tu snaží vybudovať hostel, záhradu, bazén, ovocný sad. Proste miesto, ktoré bude sebestačné. Zaujímavá myšlienka, ale nejaký čas to potrvá. Celé to pôsobí momentálne dosť dezorganizovane. Čakal som, že „manažérka“ Meggy z USA mi vysvetlí, čo a ako funguje, ale márne. Je zaujatá výrobou svojho lapača snov. Okrem ďalších dobrovoľníkov z USA, Francúzka, Lotyšska, Nemecka sú tu aj domáci chalani. Veľmi milí. Celkovo sa ľudia rozdelili na dve skupiny. Ja, Lotyška a dve Francúzsky a na druhej strane dve Američanky a Nemka Flora. Rakúšanka Jully je niekde medzi nami. Američanky sú totálne mimo z černochov a ich konverzácia pozostáva z opakovania 5 slov v svahilčine s výrazným afektom. So mnou sa ledva bavia. Chalanisko z civilizovaného sveta nie je tak cool. Pripadám si ako v reality show.

Skamarátil som sa s domácim, ktorého meno som si nikdy nezapamätal. Ráno, cestou do dediny sme mali serióznu debatu o živote. Na moju otázku „What would you like to do in your life“, odpovedal: „I am very interested in beach life“ Doteraz sa smejem. Hneď prvé ráno som vyskúšal tradičné raňajky Zanzibarčanov. Jedná sa o rybaciu polievku s chlebom.

Ako prebiehal bežný deň na tomto mieste? Ráno som sa zobudil o šiestej ráno na krik kohúta. Vykrútil by som mu krk. Cecil a Teo sú dve baby z Francúzska, s ktorými som si veľmi sadol. Ráno začíname crossfitom, teda rozcvičkou s vlastným telom.

Raňajky trávime v krásnom rezorte s ešte krajším názvom „Promised land“. Raňajky pre turistov sú na celom ostrove rovnaké. Mango džús, ovocie (mango, ananás, melón, banán ), omeleta, káva a čaj. Cena od 7000 do 10 000 TZN. O 11 začíname „pracovať“. Museli sme si nájsť prácu sami, nikto nám totiž nič nerozkazoval. Ten môj „Island life“ kamoš mi vraví,: „Do what you feel to do, if you feel to sleep it is OK“. Okrem neho je tu ešte jeden chalan, ktorý stále hovorí Thank You. „Hey I am Marcel, whats your name? Thank you, alebo “Hey, can you pls help me?”, jeho odpoveď znova Thank You. Za tri dni som stihol spraviť pár vecí- rám okolo svojej siete proti komárom, závesnú poličku na vrecko ryže. Preniesol som pár vriec cementu a rozdrvil vedro sušených hovien, z ktorých sa robí kompost. Pracovná morálka tu bola absolútne nulová. Z letargie nás sem tam zobudil obrovský pavúk, alebo škorpión vo Florinej posteli. Len pre zaujímavosť- do najbližšej nemocnice sú to dve hodiny. Dokopy som “odpracoval” max. 3 hodiny a o „ekological and sustainable way of living“ som sa nedozvedel vôbec nič.  Američanky robili lapače snov stále dokola. Poobedia sme trávili na pláži alebo priamo v rezorte. Na večeru som chodil do dediny. Hranolky, barbeque na paličke ( 3 ks ) a zelenina za 3500 TZN. Hneď oproti bol stánok s ovocím, kde som zvykol posedávať. Snažím sa dávať si pozor na to, čo zjem, ale po čase  to vzdávam dúfajúc, že si domov zas nedonesiem nejakého parazita.

Kizimkazi je malebná dedinka. Na celom ostrove je veľmi málo starých ľudí, ale veľmi veľa detí. Sú všade. Život tu závisí na rybolove. Ľudia tu nemajú nič. Tí najbohatší (asi traja v osade majú auto ), stredná vrstva má bicykel a smartphone, zvyšok nemá nič. Často krát ani strechu nad hlavou. Žijú z rýb, vrecka ryže a ovocia. Svoje chatrče majú roztrúsené v buši. Je tu aj škola. Na 50 – 100 detí pripadá jeden učiteľ. Deti sú hravé a zvládnuť také množstvo detí a ešte ich aj niečo naučiť je takmer nemožné. Učiteľ väčšinou spí a deti sa hrajú. Za školu treba samozrejme platiť. Ak je slabá úroda a rodina nezoženie dosť peňazí, ich dieťa jednoducho školu preruší a pokračuje, keď to finančná situácia dovolí. Deti musia často krát pracovať a pomáhať rodičom, čo je z ich perspektívy dôležitejšie ako štúdium.

Kizimkazi je populárne kvôli delfínom. Každé ráno tu prichádzajú turisti aby si s nimi zaplávali. Tzv. „dolphins hunting“ je hlavná turistická atrakcia. Čln vás privedie na miesto, kde sa delfíny obvykle nachádzajú a keď sa zjavia, tak skočíte priamo medzi ne. Je to neskutočný zážitok. Plávate v oceáne a okolo vás 15 delfínov. Počujete zvuky, ktoré vydávajú, hrajú sa s vami, pozorujú vás a zrazu ako neriadené strely odplávajú preč. Priblížia sa k vám tak blízko, že sa ich môžete dotknúť. Ľudí sa neboja, práve naopak. Kapitán našej loďky ma povzbudzuje, aby som delfína objal. Bohužiaľ taký rýchly nie som. Spolu so šnorchlovaním nás tento zážitok stál 50 000 TZN ( 22 USD). Nie som fanúšik plávania s delfínmi v bazéne alebo jazdenia na slonoch s okovami na nohách, ale toto je iné. Delfíny sú v ich prirodzenom prostredí, sú si toho vedomé a neboja sa.

Posledný večer v Kizimkazi trávim na pláži. Prisadli si ku mne dvaja domáci. Rozprávame sa a nakoniec si zaspievame klasiku „Jambo, Jambo, Bwana…“. Sú to krásne momenty. Po večeri ( hranolky, bbq beef, šalát ) sme sa ja, Teo, Cecilia, Zane (Lotyška) a náš “Island Life” kamoš vybrali skratkou domov.

Cestou sme narazili na 3 krčmy v buši. V prvom hrá hudba ako na diskotéke, ale nik tam nie je. Absolútne nikto. V druhom stojí za barom krásna černoška a partia domácich, ktorá sa s nami chce fotiť. V treťom podniku je ticho, okolo stola sedí len skupina mužov a žena im nalieva (conagi). Island Life kamoš šupne do seba dva panáky a pokračujeme v ceste. Angličtina miestnych je svojská. Za každým slovom dávajú „y“ (freshy, beachy, fishy, foody, drinky atď.).

Celý Zanzibar je špecifický svojim výrazným odlivom. Ráno a večer voda ustúpi aj niekoľko kilometrov. Voda doslova zmizne. 3 kilometre od pláže máte vodu ani nie po kolená. Na plávanie to teda v Kizimkazi nie je. V Paje resp. v Nungwi je to oveľa lepšie, ale treba si dávať pozor na morských ježkov. Ráno balím veci a vyrážam spolu s Teo a Cecil do Stone Town a neskôr do Paje. Stone Town je dvojhodinová zachádzka, ale nemáme na výber. Na celom ostrove sú bankomaty len v hlavnom meste. V peňaženke mám posledných 40 centov. Vyberám pol milióna šilingov, asi 200 Eur a pokračujeme na opačnú stranu ostrova, do Paje.

 Slovník:

Jambo – Ahoj

Hakuna Matata – Dont worry, be happy

Pole Pole – pomaly, pomaly – toto počujete všade v Afrike

Muzungu – biely turista

Asante – Thank You

Chakula – jedlo, čítaj čakula

Viac si nepamätám

The post Kizimkazi, delfíny a škorpión v posteli appeared first on .

Neskorý, štvrtkový večer dorábam veci do práce, keď zrazu na facebook vyskočí letenka na Zanzibar za 172 Eur z Luxemburska. Neviem, kde Zanzibar je, neviem, či dostanem dovolenku, neviem nič. Na dvakrát meraj a raz strihaj nie je čas. Vyťahujem kreditku, vypĺňam potrebné údaje a platím. Letenka je do 5 minút v inboxe. V tom zhone som prehodil meno a priezvisko. Nevadí,  snáď to bude OK. Ráno volám manažérovi, „Standa, potrebujem dofču, letím na Zanzibar, o tri týždne“.

V stredu v noci beriem Eurolines z Prahy do Frankfurtu ( 21 Eur ). Zobral som zadné sedačky, kde som sa natiahol a zaspal. O tri hodiny sa autobus rozsvietil a všetkých 4 cestujúcich zobudili nemeckí policajti. Pasová kontrola. Nechápem, čo sa deje. So zalepenými očami vyťahujem pas, ktorý si policajtka zobrala a vyšla s ním von. Cítim sa ako v lete na kosovsko – macedónskych hraniciach. Ráno o šiestej už sedím v mekáči na stanici. Prišla ma podporiť Katarínka, moja skvelá kamoška, ktorá vo Frankfurte žije. Po rannej káve plánujem stopovať až na letisko v Luxembourgu. Lenže mám problém. Nechce sa mi. Som zo seba sklamaný, vybral som si jednoduchšiu možnosť. Za 33 Eur kupujem autobus, teda nie celý autobus, len lístok.

Úspešne som dorazil na letisko. Veľmi útulné, dokonca menšie ako bratislavské. Všetci v oblekoch, len ja v turistických nohaviciach a s batohom. Mám len príručnú batožinu, ale posielam ju na check-in, keďže tam mám nejaké tekuté veci. Prvý let na trase Luxembourg – Miláno trval presne 50 minút. S Lux Air som nikdy neletel, ale milo prekvapili.

V Miláne mám na prestup len hodinu. Hneď po vystúpení z lietadla sa nás ujal zamestnanec Oman Air. Teda tých ôsmych, ktorí pokračujú do Muscat. Skoro ma porazilo. Skupina o troch Poliakoch, dvoch Čechoch a o mne. We are so cheap! Našťastie to kompenzovali dvaja Holanďania, ktorí tiež uchmatli túto lacnú letenku. Utekám na gate, kde by nám mali vydať boarding pass. Skvelé, podarilo sa. Chybový tarif prešiel a sen sa stáva skutočnosťou. Prihovoril sa mi Slovák Peter, ktorý letí z Milána na Zanzibar za 320 Eur. Jeho nadšenie z lacnej letenky som rýchlo odbil svojou za 172 Eur. Myslím, že ho to trochu zabolelo.

Let do Ománu trval skoro 6 hodín. Parádny servis na palube, ktorý sa dá porovnať s Qatar, alebo Turkish Airlines. Navyše kopec nových filmov. Ráno o siedmej pristávame. Mám tu 14 hodín a tak utekám pre víza, ktoré stoja 5 rialov ( cca. 13 Eur ). Skúste zohnať ich peniaze ešte doma, lebo na letisku vás pekne odrbú na kurze a poplatkoch.

Z letiska beriem veľký červený autobus číslo 1 do centra mesta. Miestny anglicky nevedia a tak dúfam, že sa dostanem na nejaké zaujímavé miesta. Vystúpil som v centre a hneď som zašiel do miestnej reštiky. Z menu, ktoré obsahovalo 250 položiek som si takticky vybral 69. položku. A dobre som spravil. Arabský chlieb, indické kuracie curry a šalát. No a džbán s vodou. Len nedávno som sa zbavil parazita z Kolumbie ( teda dúfam ) a zaprisahal som sa všetkým svätým, že inú ako balenú vodu nepijem.

V meste nie je ani noha. Všetky ulice prázdne, len sem tam prejde nejaké auto. Natrafil som na dvoch čínskych turistov, ale tí nerozumejú ani pol slova. Vzdávam to, nastupujem do autobusu, ktorý by mal ísť okolo parku pri pláži, aspoň tak to vyzerá na mape. V skutočnosti to je polorozpadnuté zábavné centrum, ktoré už nefunguje. Na pláž sú to 2 kilometre. Neskutočné teplo. Hneď som zamieril do Starbucks a objednal si obrovskú ľadovú kávu.

Pláž v Muscate nič moc. Pár ľudí, ale nikto sa nekúpe. Fakt neviem, kde všetci sú. Dám si aspoň 200 klikov a pokračujem na view point, ktorý som našiel na mape. Som nútený obliecť svoju nepremokavú vetrovku a hodiť kapucňu cez hlavu, inak  riskujem vážne spáleniny. Vonku je 38 stupňov, šlapem do kopca v nepremokavej North Face bunde.

Totálne mokrý. Výhľad na more a mesto ale stojí za to. Cestou dole stopujem. Zastavilo mi hneď druhé auto. Miestny policajt. Veľmi milý chlapík. Som unavený, ale zájdem ešte na jednu z miestnych mešít. Krásna, pompézna stavba, ale zavretá. Prihovorím sa teda dvom ochrankárom a tí mi nakoniec dovolili čo to pofotiť. Som nadšený, vonku už je znesiteľných 32, slnko zapadá a ja ležím na zelenej trávičke a kochám sa tou nádherou.

Môj prvý dojem z Muscatu bol rozpačitý, až zlý. Každou minútou som sa tu však cítil lepšie a lepšie a pri západe slnka, som si uvedomil, že sa mi chce zas od šťastia plakať ( symbolicky ) Ľudia sú tu veľmi milí a ochotní. Na pláži som dostal vodu zadarmo, keď videli, že žiadnu nemám a som smädný. V autobuse sa mi prihovárali domáci a popriali mi všetko dobré do života. V mešite ma ochrankári pustili do vnútra, aj keď bolo zavreté. Nič za to nechceli, aj keď som im ponúkal peniaze, slušne odmietli. Nevidel som žiadneho teroristu ani šialenca, len milých, usmievavých a dobrých ľudí.

Pri západe slnka sa lúčim s Ománom a odchádzam na letisko. Ohlásený boarding a chýba jeden Poliak. Totálny idiot! Ožratý asi grcal na záchode a tak sme na neho museli čakať. V lietadle na Zanzibar sedel rovno za mnou a stále niečo riešil s letuškou. Vypol som hudbu a počúval. Nechcel som veriť vlastným ušiam. Ten idiot sa hádal, pretože mu už nechceli naliať. Typický Stredoeurópan.

O druhej ráno pristávame na Zanzibare. Neskutočné teplo. Cítim sa ako keby niekto okolo mňa prilepil vrecia s teplou vodou. Vybavujem víza ( 50 USD – platba len kartou), pokračujem na baggage claim (stolík, kde vyhadzujú batožinu ) a zmenáreň s normálnymi kurzami. Kľudne meňte dukáty.

Na letisku ma má čakať kamoš od kamošky. This is Africa. Nikto ma nečaká. Prihovorím sa k miestnemu chlapíkovi, ktorý čaká na svoju ženu, pracujúcu na letisku. Ponúkol mi, že ma hodí do mesta a ja samozrejme súhlasím.  Pýtam sa ho či nemôžem u neho prespať. Jeho odpoveď ma zarazila. Povedal mi, citujem „I was thinking about it since I met you, but I cant host you, in case You pass away I would be in trouble.“ V preklade niečo v zmysle, že by ma rád ubytoval, ale ak tú noc umriem v jeho dome, on bude mať problém. Fair enough. O tretej ráno sme naložili pani manželku a o 4 ráno som sa ubytoval v hoteli  za 25 dolárov v hlavnom meste Zanzibaru, Stone Town. ( tých pár hodín som mohol spať aj na letisku). Prebúdzam sa do prvého rána na Zanzibare

PRIHLÁS SA K ODBERU A ZÍSKAJ ĎALŠÍ BLOG AKO PRVÝ

The post Strastiplná cesta na Zanzibar appeared first on .