Objavovanie a spoznávanie Kostariky máme úspešne za sebou. Nikoho som nestratil, nikto neumrel, svoju úlohu som zvládol dobre. Psychicky som aj po týždni v poriadku. Posledné tri dni nás čaká pohoda a relax na pacifickej strane Kostariky v letovisku Manuel Antonio.

Národný park Manuel Antonio, Kostarika

Oproti príjemným teplotám je na pobreží minimálne o 15 stupňov teplejšie. José, náš kostarický sprievodca, sa s nami lúči a celú partiu necháva výlučne v mojej starostlivosti. Z nášho trojhviezdičkového hotela je väčšina klientov sklamaných, no je sezóna a nájsť 6 izieb nie je jednoduché. Jedna sa sťažuje, že v izbe smrdí a ďalší pár nechápavo krúti hlavou, keď okrem manželskej postele majú na izbe aj dvojposchodovku. Ich sťažnosti sú oprávnené, oproti doposiaľ luxusným hotelom je tento skutočne skromnejší. Máme však hotelový bazén a fľašu rumu. Kombinácia, ktoré zlepší náladu každému.

Hneď prvý deň ideme všetci na pláž. Bojím sa o Henricha, predsa 93 rokov a teploty dosahujúce 40 môžu zapríčiniť kadečo. Ja som večer celý červený a to som bol namazaný 50tkou zvonku, dvoma litrami piva zvnútra a takmer celý čas pod dáždnikom.

Manuel Antonio je príjemné mestečko s nekonečnými plážami a národným parkom, v ktorom zaručene uvidíte veľa exotickej zvery. Opice, leňochody, leguány a rôzny druhy papagájov. Ja som si zaplatil lekciu surfovania a pokiaľ som mal pri sebe inštruktora tak mi to celkom šlo. Najťažšie na surfovaní je vychytať správny moment, kedy sa na dosku postaviť. Ďalšia hodina bez inštruktora bola jedna veľká práčka. Ak nechápeš, tak tie vlny ma točili ako v práčke

Lietadlo zdrhlo, Kostarika nikam nejdeme

Najdramatickejšie udalosti sa dejú v úplnom závere. Staručká Zuzana potrebuje PCR test pred odletom, a tak po príjazde na letisko spolu absolvujeme testovanie. Jej členok je v katastrofálnom stave a testovací stan natrieskaný ľuďmi.  Nenápadne obiehame celú radu, pretože inak to lietadlo určite nestihneme. Platíme 65 dolárov a ponáhľame sa spolu do odletovej haly.

Domov letíme tromi odlišnými letmi. Veľmi som sa mýlil, ak som si myslel, že testovanie na koronu bude to najhoršie čo ma čaká. Na check-in mi zamestnanec KLM oznamuje, že let, ktorým mali odletieť traja klienti bol posunutý a lietadlo už odletelo. Oblial ma studený pot, ale nejak sa to určite vyrieši. No nevyriešilo. Volám do českej agentúry, dohadujeme odvoz na hotel a zároveň riešime nové letenky a náhradný program v Kostarike. Zaujímavé je, že neodleteli práve tí, ktorí ma najviac srali KLM posunul let a už nepotreboval za dôležité oznámiť túto skutočnosť cestujúcim. Nechcete vidieť tie výrazy, keď som im oznámil, že ostávajú v Kostarike bezo mňa. Akoby sa im zrútil celý svet. Je hrozné, ak sa neviete sami o seba postarať.

https://www.instagram.com/elmundo_travel_blog/

Stres, nie je dobrý kamarát

V tom zhone zisťujem, že ani môj let s dvomi najstaršími členmi posádky neexistuje. Proste nás nevedia dohľadať v systéme. Stojím pri okienku COPA airlines a nechce sa mi veriť, čo sa deje. Po pol hodine dohadovania kukám na papiere a zisťujem, že to nie je COPA ale AERO MEXICO, čiže moja chyba. S COPA sme leteli do Kostariky a automaticky som rátal s tým, že letím s nimi aj naspäť. Treba kukať na letenku Marcel. Mám vedľa seba dvoch ľudí, ktorí sa ledva hýbu a do odletu ostáva 40 minút. Toto musím stihnúť, inak zaplatím tri nové letenky zo svojho vrecka. Ver tomu, že tri jednosmerky z Kostariky v deň odletu by ma finančne možno aj položili.

AERO je hneď vedľa. Rýchla kontrola pasov, vytlačenie leteniek a utekáme na gate. No utekáme, oni ledva chodia. Je to tak frustrujúce. Musíme sa ponáhľať a oni idú doslova slimačím tempom. Opäť obiehame celý radu k bezpečnostnej kontrole a potom čo najrýchlejšie ku gate. Ja utekám napred, aby som prípadne zdržal lietadlo a Henrich so Zuzanou sa pomaly tackajú za mnou. Ak toto stihnem, tak sa v lietadle opijem.

Stačilo pár minút a som ľahší o 6 litrov

11:48 s vypätím všetkých síl prichádzame na gate a hneď za nami ho letušky zatvárajú. Uf, tak toto bolo skutočne o chlp. Spätne som si pozrel ceny leteniek no a za každú by som dal cez 2000 eur.

Let do Mexika je pokojný. Celý upotený a roztrasený sa zoznamujem s milou pani, ktorá ma najskôr upozorní na rúško. Jej manžel má rakovinu a cestujú za lekárom, takže nasadzujem rúšku a pani upokojujem, že som očkovaný a koronu som pred mesiacom prekonal.

Letíme ponad Nikaraguu, konkrétne ostrov Ometepe a krásne vidím aj sopku Madera, na ktorú som v roku 2015 vyliezol.

Letisko v Mexiku je obrovské, nemám sily ani nervy prejsť na opačný terminál. Vybavil som dva vozíčky, ktoré tých dvoch odvezú priamo do lietadla. Výhodou je, že nemusím riešiť kam ideme. Jednoducho nasledujem zamestnancov, ktorí Henricha a Zuzanu tlačia pred sebou. Pobavil ma tento Číňan, ktorý v takomto ohoze cestuje domov.  

Domov v BIZŇISE

Čo ma veľmi potešilo, je business trieda na lete do Paríža. Nikdy som v biznise neletel a je to bomba. Šampanské, slúchadlá s aktívnym tlmením šumu, kopec miesta na nohy a široké sedačky. Henrich mi ďakuje, že som mu vybavil tak super veľké miesto. „Nemáte začo Henrich“, odpovedám s úsmevom.

Posledný let z Paríža do Prahy melieme z posledného. Som totálne zničený, fyzicky a hlavne psychicky. Ešte im pomôžem s batožinou a v príletovej hale ich oboch čaká taxi domov. Trošku mi budú obaja chýbať, ale som rád, že to mám za sebou.

Na desať dní som sa stal sprievodcom a skúsenosť to bola poriadna. Často náročné, frustrujúce, ale na druhej strane aj naplňujúce a ostal aj čas užiť si Kostariku. Každopádne verím, že tieto skúsenosti v budúcnosti zúročím a niekam sa ešte takto dostanem.

The post Manuel Antonio, zmeškaný let a takmer o 6000eur ľahší appeared first on .

Paleta kostarických pralesov

Prvou zastávkou sú tzv. hanging bridges, teda mosty zavesené skrz hmlový prales. Kostarika je neskutočne rozmanitá a má všetky typy pralesov – tropický dažďový, tropický suchý, nížinatý dažďový, hmlový, pobrežný a taktiež mangrové lesy. Z autobusu krásne vidíme jednotlivé pralesy, ktoré sa menia v závislosti s nadmorskou výškou. Táto teória sedí na metre presne a jednotlivé prechody medzi pralesmi sú rýchle a razantné. Proste jeden okamih krásne slnečno a o pár metrov už nevidíš na 10 metrov pred seba a teplota je aj o 15 stupňov nižšia.

Monteverde je rezervácia, ktorá za svoj vznik vďačí súkromným iniciatívam a organizáciám, ktoré od roku 1972 začali skupovať pôdu za účelom jej ochrany. V súčasnosti je rezervácia riadená neziskovou organizáciou Centro Científico Tropical. Tá ochraňuje hmlový prales na ploche 14 200 ha, ktorý sa rozkladá na svahoch pohoria Tilarán v nadmorskej výške okolo 1400 metrov nad morom.

Kvesal – narodný symbol Nikaraguii

Prechádzka pralesom prebieha v maximálnej tichosti. Na moje prekvapenie to všetci rešpektujú. José je vybavený obrovským ďalekohľadom pre pozorovanie jedného z najkrajších vtákov na svete. Jeho mena je Kvesal a podľa neho je pomenovaná aj oficiálna nikaragujská mena. Kvesal je nádherne farebný s dlhočizným chvostom. Nepodarilo sa nám vidieť jedného, ale rovno dvoch, čo José označil za obrovský úspech. Taktiež tu rastú parazitné stromy, ktoré vytypované stromy obrastú, odstavia od živín až sa napadnutý strom úplne rozpadne. Ten poslúži ako zdroj energie pre ďalšie stromy a kolobeh sa v dokonalosti prírody opakuje.

Mosty v korunách stromov Monteverde

Ďalej pokračujeme už na spomínané mosty a prechádza po nich zaberie asi hodinu. Nachádzajú sa na úrovni stromov a tak môžeš pozorovať život v ich korunách. Ja idem s Henrichom a jeho kamoškou pomaly, majú cez 90 rokov a uvidíme kam dôjdu. Okruh má tri kilometre a to pre človeka, ktorý má na krku storočnicu nie je málo. Stále obdivujem ich húževnatosť. Neviem si predstaviť moju starkú v Kostarike. Tá snáď nebola ani mimo okres.

Ostatní pokračujú sami. Urobil som chybu. Zuzana s rozbitým členkom chytila životnú formu a ušla. Ja som s Henrichom zašiel len pár sto metrov, kde sme sa otočili a vrátili späť k autobusu. Netrpezlivo čakáme skupinu, ktorá tu už dávno mala byť. Program je nabitý a nechcem žiadne meškanie. Naša drahá Zuzka stratila v polke formu a ledva pokračuje do cieľa čo zbrzdilo všetkých ostatných. Nemám na to nervy. Nakoniec sme to nejak logisticky vyriešili. Autobusár čaká Zuzanu, jedna skupina ide na zipline a ja s Petrom a Jankou na túru El Tigre.

Zipline v Monteverde má dokopy 3 kilometre a 9 lanových drách. Zavesia ťa na lano, samozrejme s potrebným vybavením, a “letíš” ponad prales ako vták. Ja túto atrakciu nemám moc rád, lebo ma sedák vždy tlačí medzi nohami, hehe

El Tigre na koni

El Tigre je podľa mňa jedna z najlepších túr v Kostarike. Má 8 kilometrov, z toho dva absolvuješ na koni. Janka je z koňa totálne vystresovaná, vlastne sme niekoľko dní dopredu riešili storno výletu, ale nakoniec sa hecla. Ja som na koni vlastne nikdy nesedel a Peťo naopak kone miluje. Minimum turistov, nádherné vodopády a všade naokolo zelená hustá džungľa. V rámci výletu máme aj vynikajúci obed. Viac info nájdeš tu.

Druhá skupinka zipline zvládla, aj keď anglicky zdatný  Andrej sa poriadne zapotil, lebo zorganizovať a skrotiť niektorých členov našej výpravy je niekedy ťažká práca. Za toto som mu doteraz vďačný.

Na hoteli v Santa Elene ma zastavil Henrich. Vraj mu niekto z batoha ukradol 100 dolárov. Čo s tým ja spravím? Úprimne, som si istý, že ich odložil tak, že ich už nikdy nenájde. Prečo by niekto kradol 100 dolárov a ďalších 500 nechal v peňaženke? Nedáva mi to zmysel.

Nervy napnuté na maximum

Večer sa idem odreagovať do mesta a poslať pohľadnice. Konečne si trošku užijem kostarickú atmosféru bez blbých otázok a riešenia malicherností. Teším sa, že tomu bude o pár dní koniec, lebo toto ani zďaleka nebola dovolenka a zarobené prachy sú skutočne odmakané. Ale Kostarike je predsa len Kostarika. Vlastne to je super

Po príchode na hotel mám sto chutí zavolať všetkých na izbu a povedať čo si o ich správaní myslím. Samozrejme, nemyslím všetkých, ale sme tu ako jedna partia. Zuzana mi povedala, nech to nerobím, pretože to aj tak nič nezmení, akurát sa miestami napätá atmosféra ešte viac prehĺbi. Mala pravdu. Dnes prvýkrát bez chlastania v partii dvoch párov, lebo sa potrebujem konečne poriadne vyspať. Dopil som zbytky rum, vypol mobil (čo by som nemal) a šiel spať.

The post Monteverde a El Tigre appeared first on .

Dôchodcovia zmeškali ranný odjazd loďou do NP Tortugero. Nedá sa nič robiť, ideme bez nich. Ostatní zas frflú, že prší a že dlho čakáme na vstup. Plavba loďou nakoniec trvá takmer dve hodiny a okrem papagájov, rôznych vtákov, vidíme v živej prírode aj aligátora. Kompletne sme zmokli, aké prekvapenie…

Pýtam sa 93 ročného Henricha o 87 ročnej Zuzany čo sa stalo. Prichádzame na to, že Zuzka síce kýva hlavou, že rozumie, ale vlastne nerozumie nič. Henrich je na ňu dosť nasratý. „Tak ja jej to platím, aby sa o mňa starala a ona robí hovno, nabudúce vezmem inú kamošku.“ Dohodli sme sa, že ďalšie inštrukcie mu budem písať na papier, keďže nepočuje. Má síce milióny na účte, ale nový strojček do uší si nekúpi.

Pod sopku Arenal

Po raňajkách opúšťame Tortugero a presúvame sa pod sopku Arenal. Zberateľ banánových etikiet Jirka nás donútil zastať vo fabrike Chiquita. Chce si vymeniť, resp. získať nové nálepky, na čo miestny strážnici najskôr reagujú samopalom pri hlave a následne smiechom a podaním ruky.

O pár hodín na to konečne prichádzame do mesta La Fortuna pod ikonickou sopkou Arenal. Petra a Zdena mi zas pília nervy. „Marceli a budeme zastavovať v tom supermarkete, a kdy?“ Proste stále dokola a to isté.

Ubytovanie za mestom je vskutku nádherné. Hneď na recepcii dostávame uvítací drink, ktorý Andrej dochucuje rumom. Zdena a Petra sa k nemu hrnú ako neriadené strely. „Jo, nalej aj nám“. Je to pre mňa totálne sedláctvo. Proste zadarmo sa zviesť je ich hlavná priorita a vidia len a len seba.

Ubytovali sme sa v bungalovoch s výhľadom na Arenal. Tento stratovulkán je najmladší a najaktívnejší v krajine. V roku 1968 explodoval a vyžiadal si život 87 ľudí, zničil polia, cesty a stavby v okolí. Drobné erupcie vo vnútri sopky sa opakujú každých 5 – 10 minút. Iróniou je, že miestny ju až do osudného roku považovali za obyčajný kopec.

Poobede máme na programe prvý fakultatívny výlet – termálne kúpele Baldi Hot Springs. Luxusný hotel s rozsiahlym komplexom termálnych bazénov, barov a tobogánov. Po náročných dňoch sa teším na relax s pivom v ruke. Súčasťou 55 dolárového vstupného je aj bufetová večera. Úsmevné je, že pred 6 rokmi sme využili „odpadovú“ termálnu vodu pod týmito kúpeľmi. Hlavne, že to bolo zadarmo.

Na ďalší deň náš čaká náročný program. Hneď ráno po vynikajúcich raňajkách vyrážame pod sopku Arenal. Výstup na vrchol sopky je zakázaný, aj keď sa každý rok nájdu odvážlivci, ktorí to skúšajú. Henrich a Zuzana ostávajú na parkovisku a my ostatní absolvujeme 5 kilometrovú prechádzku ku sopečným kameňom, kde zároveň končí aj turistická cesta. Za tých 6 rokov, čo som tu bol naposledy, si vegetácia zobrala veľkú časť územia. Stromy, ktoré boli vtedy po hlavu už dosahujú aj 10 metrov.

Ponáhľame sa späť na hotel, pretože niektorí majú v pláne zipline. Ak nevieš čo to je, tak ide o oceľové laná napnuté napríklad nad kotlinou, po ktorých sa zvezieš za pomocou kladky. Síce sme meškali takmer polhodinu, pracovník agentúry meškal tiež a nakoniec ani neprišiel. Pokašlal to hotel, takže peniaze sa klientom vrátili.

V meste som navrhol dvojhodinový rozchod. Zas frflanie, že čo budeme robiť dve hodiny v meste na obede. „Kým nájdeš reštiku, kým si objednáš a hlavne kým to prinesú, tak ti ani dve hodiny nebudú stačiť“. Ja som si zašiel na pivo, kde som chodieval aj pri poslednej návšteve Kostariky. Mesto je malé, takže klientov mám viac menej pod kontrolou.

Čokoládovňa Rainforest

Poslednou aktivitou dňa je návšteva malej čokoládovne, kde sa doteraz čokoláda vyrába tradičným spôsobom, bez použitia strojov. Túto hodinovú exkurziu odporúčam hlavne kvôli perfektne vyškolenému personálu. Prednáška je vtipná, interaktívna a veľmi zaujímavá. Za tú hodinu som sa o čokoláde dozvedel viac než za celý život. Napríklad, že biela čokoláda nemá s čokoládou nič spoločné. Tiež, že čokoláda bola nápojom Bohov. Celý proces výroby čokolády sa zaobíde bez strojov a fosílnych palív, ktoré ich poháňajú. Každú časť procesu si zároveň môžeme vyskúšať.

Kvalitná čokoláda je nielen chutná, ale aj prospešná. Napríklad obsahuje mnoho antioxidantov, vlákniny, prispieva k prevencii infarktu, znižuje riziko cukrovky, stimuluje mozog, znižuje stres a je považovaná za afrodiziakum. Samozrejme nebavíme sa o mliečnej Milke, ale o kvalitnej čokoláde. V našich podmienkach napríklad o 70% horkej čokoláde Lindt. Nerobím reklamu, ale zaujímalo nás, ktorú čokoládu teda konzumovať.

Kakaové bôby predstavovali aj platidlo. Na konci prednášky dostal každý z nás mešec s 9 bôbmi. Niekedy by sme za to dostali kravu. Žena vraj stála 20 bôbov. Pri otázke koľko stál chlap, odpovedala sympatická Christina takto – muži boli zadarmo.  Ak niekedy budeš v oblasti sopky Arenal, tak určite navštív Rainforest Chocolate Tour.

The post Arenal, najaktívnejšia sopka v Kostarike appeared first on .

Jedná sa o tradičný národný pokrm, ktorý obyvatelia Kostariky jedli už pred stáročiami. Vtedy, keď ťažko pracovali na plantáži, či budovali legendárnu „JUNGLE TRAIN“. Potrebovali výdatné, energetické a lacné raňajky, čo predstavovalo práve Gallo Pinto. Podobne ako sa u nás na poliach jedli halušky, ktoré ženy nosili svojim mužom. Tiež by si tí statní a zrobení muži nevystačili s presíčkom, maslovým croissantom  a nízkotučným jogurtom s čučoriedkami.

Korupcia alá Kostarika

Ok, pokora niektorým niekedy chýba. No pri momentálnych udalostiach na Ukrajine hneď z rána vyvoláva tento moment pocit hnevu. Ideme bojovať ďalej. Dnes nás čaká niekoľkohodinový presun do NP Tortuguero na karibskej strane krajiny. O desať sedem sú všetci nastúpení pred autobusom aj s batožinami. Pavol hneď ráno vyťahuje slivovicu, ktorú mi podáva ako prvému. Asi vidí, že to potrebujem viac než on. Ponúkne aj nášho sprievodcu Josého a tiež vodiča autobusu Warnera.

Cestou z mesta prechádzame okolo historického centra. José hovorí mnoho zaujímavých vecí, ktoré následne prekladám klientom. Moc si z toho nepamätám, ale napríklad. Hádanka pre teba. V Kostarike sa nachádzajú funkčné železnice, ale vlaky po nich nejazdia. Prečo? V minulosti sa moci ujal prezident, ktorý vlastnil dopravnú automobilovú spoločnosť a tak vlaky jednoducho zrušil. A že u nás je korupcia.

Kostariku mnohí volajú Švajčiarsko Strednej Ameriky. Krajina v roku 1948 zrušila armádu, má najvyššiu gramotnosť v regióne, štvrtinu krajiny tvoria národné parky, 99% energie pochádza z obnoviteľných zdrojov, vyváža nie len kávu a banány, ale aj mikročipy a zdravotnícky personál, dokonca je hlavný exportér Coca Coly do celej Strednej Ameriky. Cestovný ruch je však stále pre krajinu ten najdôležitejší zdroj príjmu. Medzi najväčšie problémy patrí sex turizmus, konflikty medzi zahraničnými majiteľmi nehnuteľností a chudobnými miestnymi obyvateľmi  a hlavne pašovanie drog.

Banánový kráľ Jirka

Krajina je aj pre nás relatívne drahá. Za 10 USD som nekúpil viac ako dve avokáda, liter vody, jedno mango  a kúsok pečiva. Nehovoriac o tom, že avokádo a mango sa v krajine pestujú. Kilo avokáda stojí 10 dolárov, za 6 máng zaplatíte na trhu asi dva doláre – skoro zadarmo. Autá sú „vďaka“ daniam o 40% drahšie než v USA. To len na margo toho, že u nás ceny rastú, ale stále môže byť horšie.

Cestou do Tortuguero sa nalievame rumom, sem–tam José niečo povie a ja preložím. Postupne chýba asfalt, nakoniec aj most, ktorý včera spadol. Po poľnej ceste nakoniec prichádzame do Caňo Blanco. Tu všetku batožinu prehadzujeme z autobusu na loď. Urobil som prvú chybu. Nenapadlo ma navrhnúť aby sa všetci zbalili do malých batohov a kufre nechali v autobuse. Ja som mal len batoh, takže za mňa OK, ale niektoré tie kufre….Cestujete na rok, či čo? V Tortuguero sme len deň, takže to dávalo zmysel. Hold, nenapadlo ma to. Spestrením je kufor, ktorý vypadol z lode. Chvíľu sa nadnáša na hladine, o pár sekúnd pri pohlade zdesenej majiteľky končí na dne rieky. Skočiť poň a riskovať stret s krokodílom si nik netrúfne.

Najviac mi je ľúto Jirku, ktorý je vášnivý zberateľ banánových etikiet a ktorých do Kostariky priniesol 6 kilo na výmenu. NEUVERITEĽNÉ! Jedna malá nálepku z banánu snáď neváži ani 0,000 do p….. Má teda kufor a 4 poľské tašky nálepiek zoradených do albumov podľa série, veku, odrody, krajiny atď atď. On vlastne do Kostariky prišiel len preto, aby sa stretol s miestnymi a mohol nálepky vymieňať tak ako ja hokejové kartičky. Nehovorí anglicky, ani španielsky a tak som každý jeden deň riešil telefonáty a správy s miestnymi a dohadoval stretnutia.

Nie som žiadna chodiaca encyklopédia a tak som informačné nedostatky kompenzoval snahou pomôcť. Samozrejme som takúto nadprácu v zmluve nemal. No prišlo mi nemorálne válať sa pri bazéne, ak mám za to dobre zaplatené.

Prečo prší v ďažďovom pralese?

Ďalšia sťažnosť od dvoch krásavíc prichádza hneď po odplávaní z prístavu. „Ježiš, zas chčije, Marceli proč chčije“? Rátam len do tri, nahodím úsmev a pokojne odpovedám. „Momentálne sa nachádzame v dažďovom pralese, v ktorom prší 360 dní v roku a dážď je tu tak prirodzený, ako slnko nad tou krásnou Moravou, kde žijete.“ Odpoveď ako vysvetlenie stačila.

Po dvoch hodinách sme v rezorte Pachira Lodge. Jeho malebné bungalovy rozprestreté v džungli, nádherný bazén v tvare korytnačky, skvelý bar, reštaurácia, dokonca „welcome drink“, ktorý hneď dochucujeme rumom. Noc tu stojí minimálne 400 dolárov. Výsledok? „Marcel, je to pekné, ale tie izby sú dosť jednoduché a navyše som si našla v izbe hmyz“. Nabudúce poprosím šéfa cestovky, aby rezervoval sklenenú, dokonale izolovanú kocku, do ktorej sa z tej hnusnej džungle žiadny chrobáčik nedostane! Nie toto som nepovedal, ale napadlo ma to. Proste sme v dažďovom pralese a je nemožné izbu odizolovať tak, aby sa do nej nič živé nedostalo. Na Zanzibare som si našiel v topánke škorpióna. Ale to bola moja chyba, že som topánku neodpratal. Nabudúce môžete miesto Kostariky zájsť na Malorku. Menej hmyzu a tiež menej dažďa.

Ach tá Kostarika, to je peklo…Nechápem, idete do Kostariky aby ste videli exotické zvieratá, navštívili džungle, videli sopky… A potom sa sťažujete že tie zvieratá sú otravné, že v džungli je príliš teplo a že tam aj prší a že sopky sú vysoko a je tam dosť chladno. To sme my – ľudia.

Kostarická Jamajka

Program pokračuje návštevou dedinky Tortuguero na druhej strane tortugerského kanála. Nádherné, malebné, farebné mini mestečko s jednou úzkou ulicou, reštauráciami, barmi, obchodíkmi. Z jednej strany lemované nepriepustnou džunglou, z druhej vodným kanálom Tortuguero, ktorý tu bol vykopaný pre pohyb lodí, ktoré sa potrebovali vyhnúť nevyspytateľným karibským vodám. Mestečko, ktoré je silne ovplyvnené afroamerickou reggae kultúrou. Cítim sa tu skvele hlavne preto, lebo máme dvojhodinový rozchod a konečne budem mať čas pre seba. Nakoniec som aj tak skončil s Josém na pive a neskôr kúpil tielko „PURA VIDA“ s leňochodom na potlači.

Môj voľný program pokračuje aj ďalej. Pred večerou si klienti užívajú bazén a ja sa s coronou v ruke snažím trochu spomaliť a užiť si toto nádherné miesto, ktoré som pred 6 rokmi preskočil. Jednoducho bolo finančne dosť náročné. Teraz som tu a ani si to neuvedomujem. Akoby sme sa s 11 českými klientmi nachádzali vo vákuum, ktoré sa nadnáša nad územím Kostariky a jediné čo z toho dokážeme vyťažiť je výhľad na tú prírodnú nádheru. Žiadna interakcia s miestnymi a zapadnutie do diania. Strach, že nevedia jazyk, strach pred ľuďmi samotnými, či hanblivosť, alebo len obyčajná ľahostajnosť?

Netuším, ale je mi to ľúto, lebo cestovanie nie je o fotení kostolov, pláží, pive pri bazéne, ale práve o stretnutí s ľuďmi, ochutnávaní nového jedla a snahe dozvedieť sa niečo o histórii, súvislostiach a pochopení prečo sa tu žije tak ako sa žije. So všetkým dobrým aj zlým. Moc filozofujem, takže idem ďalej.  

Druhý deň za mňou

Večera je bufetová, ale zas nemám čas sa poriadne najesť. Zajtra ideme na výlet a treba kúpiť vstup do parku – cez aplikáciu. Už dopredu viem, že ak pred klientmi spomeniem slová ako platobná karta, aplikácia, vyplnenie formulára tak ma pošlú do …. A tak aj bolo. „Marceli, ja to zaplatím v hotovosti, ja nemám žiadnu aplikaci, já tomu nerozumím, zaplať to a já ti dám doláre, diky moc“. Presne toto som od niektorých čakal a následne aj dostal.

Dva páriky samozrejme stiahli apku, vstup zaplatili a ostatným som to zaplatil ja. Akurát mi to trvalo hodinu, lebo kým som naťukal 8 mien, vrátane čísla pasov, dátumov narodení a národností tak mi formulár expiroval – trikrát. Nakoniec to bol taký mišung, kde sedeli len mená klientov. Čísla pasov boli náhodné – väčšinou telefónne, národnosť mali všetci afgánsku, lebo to bolo prvé v abecede. Hlavne, že sme zaplatili.

Večernú prechádzku džunglov absolvujem len z povinnosti. Andrej ma po nej ťahá na rum, ale ja chcem len posteľ. Zajtra o siedmej ráno vyrážame do NP Tortuguero pozorovať faunu a flóru. Musím sa psychicky pripraviť na otázky typu, prečo v dažďovom pralese prší.

P.S: Plán bol blog o 1000 slovách a zhrnutí dvoch dní. Nakoniec má 1200 slov a obsiahol som len jeden deň

The post Tortuguero, alebo “Proč v pralese chčije?” appeared first on .

Ľahké to určite nebude

V kaviarni som tiež našiel dve staršie pani – Petra a Zdena. Hovorme im tak. “Ja som ti vravela, že ten chalan v kraťasoch je ten sprievodca”, hovorí jedna druhej. Odprevadil som ich na check-in a hneď som dostal zdrba, že som ich odviedol do tej najdlhšej rady. Bohužiaľ, bola to jediná a skutočne najdlhšia rada na letisku. „WTF, to čo je za sťažnosť?” Ok, nejak som to predýchal, možno to mysleli zo srandy. Bohužiaľ tú radu o 10 ľuďoch na check-in u Air France si museli vystáť.

Ďalším do partie bol samotár Peter. Hovoril veľmi potichu, stránil sa ľudí, o čom som vedel. Majiteľ cestovky ma informoval o jeho traume z detstva a veľmi introvertnej povahe.

Ostatní členovia mali odlet až neskôr. Ja, Henrich a Zuzana letíme cez Paríž a Panamu. Petra, Zdena  a Peter cez Amsterdam iným lietadlom. Celú tu byrokraciu ohľadom QR kódov pre vstup do Kostariky, potvrdení o očkovaní a vakcinácii sme absolvovali na pohodu, dokonca som trafil aj správny gate. Proste odlet z Prahy bez problémov a bez zaváhania. Stihol som aj kávu a vyplenenie formulára pred príjazdom do Panamy – samozrejme som to musel vyplniť za každého zvlášť.

Henrich to prežil

V Paríži máme 6 hodín a pre svojich zverencov som našiel skvelé lehátka s výhľadom na odletovú dráhu. Jeho sem-tam pohľadom skontrolujem čí dýcha, predsa tá cesta je dlhá a náročná.  Let do Panamy trvá dlhých 11 hodín a nezažmúril som oka. Počas letu sledujem Henricha ako precízne obhrýza jablko. Je to stará škola, ktorá prežila vojnu a napriek zarobeným miliónom je veľmi skromný a šetrný. Jeho oblečenie má najlepšie roky za sebou, ale prečo kupovať nové, keď toto stále slúži. Kupovať handry, ideálne každý mesiac nové, je zlozvykom našej generácie. Zelenú mikinu North Face vraj kúpil v 1991 keď bol prvýkrát v USA, takže má 31 rokov.

Po prestupe v Paname sme konečne v San José. Minibus z našej agentúry tu na nás nečaká a tak sa promptne pýtam na shuttle do 5 hviezdičkového hotela. Ten pri nás zastaví o pár sekúnd na to, ale v zozname nemá naše mená. To preto, lebo po nás mal prísť autobus z agentúry. Nevadí, dopíšu nás na zoznam a hurá na hotel.

Je takmer polnoc, keď nás neevidujú ani na recepcii. Po 5 minútach vyťahuje recepčný nejaké čmáranice z posledného šuplíka a podáva kľúče do izieb. V tej mojej by sa vyspala väčšia africká rodina. Výhľad na mrakodrapy v centre mesta, ktoré pri mojej poslednej návšteve Kostariky pred 6 rokmi snáď neboli ani na papieri. Internet nefunguje, ale nevládzem to riešiť.

Marcel, pomôžeš mi vytiahnuť peniaze z bankomatu?

Budík nastavený na šiestu, no kvôli časovému posunu sa prebúdzam už o štvrtej. Unavený o trošku menej, ale dnes ma čaká prvý náročný deň. Výlet v Kostarike je poznávací, takže to bude časovo aj fyzicky náročné. O piatej ráno sa rozbieha kolotoč udalostí.

Najskôr stretneme Petra. „Marcel, prosím pomôž mi vybrať peniaze z bankomatu, ja to neviem“. Práve v tejto chvíli som prevrátil oči prvýkrát. „Si robíš prdel, jak nevieš?“ Petrovi som sa musel ospravedlniť, lebo aj aj som nad tým maturoval. Kartu je potrebné vložiť, ihneď vytiahnuť a následne znova vložiť, naťukať kód a ostatné už ako to poznáme. Bankomaty v noci nefungujú – konkrétne medzi 23:00 – 5:00. Covid opatrenie, ktoré má spomaliť pandémiu. To len margo toho, že u nás boli absurdné opatrenia a Kostarika ničím nezaostáva.

Onedlho ma zastaví Juraj, ktorý hľadá svoju spolubývajúcu Janku. Tá sa mala ubytovať na jeho izbe deň predtým, ale na izbu nikdy nedorazila. Recepčná tvrdí, že sa ubytovala a dostala kľúče. Premýšľame, kde sa stratila, alebo kto ju uniesol. Telefón samozrejme vypnutý. Nejde mi to do hlavy. Prosím recepčnú aby naozaj ešte raz skontrolovala číslo izby. Aha, tak ona nie je na 334, ale na 134. Hlavne že na ubytovacej karte je 334, nevadí. Zamestnanec hotela otvára jej izbu a žltý kufor, na ktorom je položená česká verzia bedekra je dobré znamenie. Janka sa nakoniec našla v reštaurácii na raňajkách.

O desať minút máme vyraziť z hotela, no Petra so Zdenou netušia, či majú raňajky v cene. “Nik nám nepovedal, či sú raňajky v cene”. A čo tak použiť ústa slečny? Stretávam ich v loby a posielam do reštaurácie nech do seba nahádžu čo to dá. Inak raňajky boli super. Ryžu s fazuľou, tzv. Gallo Pinto som vynechal, ale omeletu a následne kilo ananásu som si užil. Nehovoriac o papáji a avokáde, ktoré sa roztiera ako maslo a ktoré v týchto končinách jedávam len tak bez akéhokoľvek dochucovania.

Asi nikdy z hotela neodídeme

Je sedem, autobus pripravený, kostarický sprievodca José tiež, ale chýba Henrich a Zuzana. „Asi ma porazí!” Keď poviem, že sa stretneme o siedmej tak to znamená o siedmej, nie kedy mi to vyhovuje. José na mňa tlačí, musíme vyraziť, inak nestíhame vstup na sopku Poás. „José daj mi 5 minút, prosím“ Oboch som našiel točiacich sa v bludnom kruhu na chodbe hotela hľadajúc rúška. „Kašlite na rúška, musíme okamžite vyraziť, takmer sme vás tu nechali“, odpovedám rýchlo a na prekvapenie pokojne.

Meškáme, ale nevadí, na Poás prichádzame akurát včas. Niektorí majú problém nosiť rúška. Vraj im bolo povedané, že žiadne opatrenia v Kostarike nie sú. Zamestnanec návštevníckeho centra Poás asertívne odkazuje, že ak si nedajú rúška tak budú vykázaný. „Ach jaj decká, to je taký problém nasadiť si to blbé rúško?“ Henrich svoje nemá, no jedno sa váľa na zemi tak mu ho podávam a on mi za to pekne poďakuje. Sopku nakoniec kvôli oblačnosti nevidíme, je zima a prší. Kostarika má veľa mikroklimat a Poás leží vo výške 2690 metrov.

Cestou na ďalšiu aktivitu – Waterfalls Garden, zastavujeme kúpiť jahody, ktoré sa tu vo veľkom pestujú. Všetci ich ofrflú, aké sú drahé a tak vezmú len pár pív a vodu. Ja ako šéf skupiny mám nákup zdarma. Ako vravím, učím sa za pochodu a veta YO SOY GUÍA mi ušetrila kopec peňazí za suveníry a výlety. Ou Yeah! Waterfalls Garden sú známe svojou rezerváciu, kde žijú všetky druhy kostarických mačkovitých šeliem, motýli, vtáky, opice, žaby atď. Ide o zachránené zvieratá, ktoré sa tu majú lepšie ako v ZOO, ale oproti voľne žijúcim kamošom majú pramálo miesta. Taký jaguár potrebuje teritórium aspoň 10 km štvorcových, tu má možno 100 metrov. Cesta pokračuje okolo piatich vodopádov až na parkovisko, kde nás čaká šofér a tiež Henrich a Zuzana, ktorí si na túto prechádzku našťastie netrúfli. To by sme tam boli ešte doteraz.

Rum, riešenie na každý problém

Poslednou zastávkou je kávová plantáž DOKA. Dozvedáme sa všetko o tradičnom pestovaní a spracovaní kávy bez použitia fosílnych palív. José má výklad v angličtine a ja prekladám do slovenčiny, takže si celý výklad ešte lepšie zapamätám. Prvý deň je takmer za nami, asi som to prežil. Ráno na Poás boli námietky voči staršiemu páru, ale tí nakoniec ochotne počkali a skupinu nezdržiavali ani v ďalšom programe. Cestou na hotel zastavujeme v supermarkete. Kupujem rum Flor de Caňa nech trošku utužím partiu, prípadne vykompenzujem nejaké drobnosti, za ktoré som aj tak nemohol. Zas musím objektívne priznať že nie som chodiaca kostarická encyklopédia a na otázky klientov som odpovedal takmer vždy takto – Moment opýtam sa Josého. José mal odpoveď na všetko.

Nespomenul som ešte dva páry – volajme ich Andrej a Lucia, Pavol a Andrea. Pavol vyťahuje na parkovisku slivovicu, ktorou ochotne ponúka mňa aj Henricha. Petra s nadšením oznamuje, že kúpila o polovicu lacnejšiu kávu oproti kávovej plantáži. Táto udalosť ju z celého dňa potešila najviac. Doteraz vidím tú žiaru v jej očiach. Ušetrila 4 eurá a to sa oplatí!

Prvý deň úspešne za nami

V loby hotela nalievam nikaragujský rum do zakúpených suvenírových poldecákov a pýtam sa, ako sú klienti spokojní s prvým dňom. Žiadne výčitky, všetkým sa všetko páčilo až na poznámku – nevideli sme sopku. Dnes som dokázal veľa vecí, ale pohnúť mrakmi sa mi bohužiaľ nepodarilo. Prvý deň hodnotím úspešne. Do postele padám ako po trojdňovej šichte v bani. Pri otvorenom okne počúvam koncert Coldplay, ktorý vystupujú na národnom štadióne hneď oproti nášmu hotelu. Zajtra sa presúvame na karibskú stranu do NP Tortugero.

Viac blogov o Kostarike spred 6 rokov si prečítaš tu

The post Kostarika – návrat do raja appeared first on .

Možno to znie divne, ale niekedy čítam svoje vlastné blogy Tak som zistil, že chýba blog o najväčšej soľnej pláni na svete, ktorú som počas putovania v Bolívii navštívil. Soľná plán je pozostatok jazera Minchin, ktoré vyschlo pred 40 tisíc rokmi a zostalo po ňom jazero Uru Uru a Poopó a dve soľné pláne Salar de Uyuni a Salar de Coipasa. Rozloha Salar de Uyuni predstavuje viac než 10 000 km², čo je polovica územia Slovenska. Je dokonale plochá, s minimálnymi výškovými odchýlkami. Stala sa ideálnym miestom na kalibráciu prístrojov pri diaľkovom prieskume Zeme z vesmíru

Svetová zásobareň lítia

Táto nekonečná pláň v sebe ukrýva 10 miliárd ton soli a každý rok spoločnosť Cochani vyťaží 25 tisíc ton. Robotníci pracujú od rána do večera, bez odpočinku za pomoci žuvania koky. Slané jazero je bohaté na lítium a nachádza sa tu 50 až 70 percent všetkých svetových zásob. Je domovom pre tri druhy plameniakov a 80 druhov vtákov.

S mojou parťáčkou Ando sme neskoro večer dorazili do mestečka Uyuni. Alternatívou je mesto Ororo. Mesto vyrástlo vďaka turizmu a tak tu nájdete množstvo hotelov, hostelov a reštaurácii od lacných až veľmi drahé. Každému podľa chuti. Odporúčam navštíviť miestny trh, inak tu nič moc nenájdete. Turisti tu strávia noc a pokračujú na trojdňovú cestu naprieč náhornou plošinou Altiplano, ktorá ponúka dych berúce výhľady na okolité sopky, jazerá plné plameniakov, farebné lagúny, gejzíry, termálne pramene a samozrejme jazdu po soľnej pláni.

TOP zážitok za 100 EUR

V meste je niekoľko agentúr a ich cena je približne rovnaká, okolo 100 EUR. Za tieto peniaze máte šoféra terénneho auta, ubytovanie, jedlo a vstupy na Salar a samotnú náhornú plošinu Altiplano. Zážitkom môže byť požičanie auta a skúsiť tak dobrodružstvo na vlastnú päsť. Odporúčam len v prípade, že máte skúsenosti a hlavne dokonalý orientačný zmysel, čo ja nemám ani omylom.

Okrem Ando zo Švajčiarska sú s nami v aute matka s dcérou z Argentíny, jedna Nemka a Austrálčanka. So šoférom Marcom som v aute jediný chalan. Všetci vyzerajú veľmi v pohode a tak nie sú počas výletu žiadne problémy. Prvou zástavkou je cintorín vlakov za mestom Uyuni. V čase najväčšej slávy sa soľ prepravovala nákladnými vlakmi. Keď biznis opadol, vlaky jednoducho ostali odstavené v „púšti“ a stali sa atrakciou pre tisíce turistov. Jedná sa o veľmi fotogenické miesto.

Nebeská scenéria na Salar de Uyuni

Pokračujeme na samotný, veľkolepý Salar de Uyuni. Nekonečná biela pláň pokrytá tenkou vrstvou vody, ktorá funguje ako zrkadlo. Nevidíte koniec. V diaľke vidíme autá, ktoré ako by sa nadnášali meter nad zemou. Nevieme rozlíšiť horizont, kde je nebo a kde je zem. Všetko splýva do modrobielej periny a garantujem, že nič podobné ste v živote nevideli. Prichádzame do hotela vytvoreného ho ako inak, zo soli. Múry, stoličky, stoly, podlaha. To všetko je zo soli. Tu sa naobedujeme a neskôr máme čas na fotenie. Na tomto zaujímavom kuse zeme sa viete s fotografiami skutočne vyhrať. Ak naprší tak sa zo Salaru stáva dokonalé zrkadlo. Odporúčam vybrať agentúru, ktorá Vám tu dopraje západ slnka.

Prvú noc strávime v hoteli kúsok za Salar de Uyuni. Večera je klasicky bolívijská. Polievka z quinoa, trošku masä, zemiaky a šalát. Snažíme sa pri večeri medzi sebou komunikovať, ale každému padajú oči po náročnom dni. Budík nastavujem na 5:00 a zaspávam už pri líhaní do postele.

Zvláštne zajace, červená voda a WIFI uprostred ničoho

Na druhý deň sa obloha zamračila. Na našej štvorkolke to valíme po plošine Altiplano vo výške 3300 m.n.m. Je to krajina ako z inej planéty, divoká, nádherná a pritom až nepríjemne pustá a tichá. Okolo nás sa týčia sopky vysoké cez 6000 metrov. Pristavujeme pri „Laguna Verde“. Minerály a baktérie v nej sfarbujú vodu do zelena a na jej hladine postávajú ružové plameniaky. Fúka šialený vietor, ale s nimi to nerobí absolútne nič. Pritom ich nohy sú dlhé a tenké ako slamky. Nikdy predtým som plameniaka nevidel. Pri lagúne máme obed a dokonca je tu aj WIFI. Poplatok je na miestne pomery vysoký, 5 dolárov na hodinu. Kašlem na internet a radšej sa prechádzam okolo lagúny a fotím okolie. Počasie sa postupne mení.

Umenie ošľahané vetrom

Pristavujeme neďaleko „Stone Tree“, čo je skala vyformovaná do podoby stromu. Okolo nás sa motajú milé zvieratká, pripomínajúce zajaca, volajú sa Viscachas ( Viskačas ). Ďalšou zastávkou je Laguna Colorada. Škoda, že sa počasie znova obrátilo a začalo pršať. Vietor je tak silný až sa tešíme na hotel, do ktorého prichádzame za tmy. Po západe slnka je v takejto výške poriadna zima. S Ando sme spolu cestovali takmer tri týždne a naše cesty sa po prekročení hraníc s Čile rozídu. Kúpili sme si teda malú fľašku lacnej whiskey a náramne sa musíme snažiť, aby sme ju vôbec vypili.

Lúčime sa s Ando

Druhý „hotel“ je veľmi jednoduchý. Prázdna izba s desiatimi posteľami. Argentínčanky si priplatili za súkromnú izbu, ktorú ale nikdy nedostali. Vďaka Bohu sa môj spacák, v noci je poriadna kemra a to som celkom otužilý človek. Vstávame za tmy. Po tej pálenke ma bolí hlava, ktorú umocňuje vysoká nadmorská výška. Pokračujeme ku gejzírom, ktoré sa nachádzajú vo výške cez 5000 m.n.m. Skoro ráno to vyzerá ako bojové pole. Musím dávať veľký pozor kam stúpame, inak by sme skončili v žeravej, termálnej mäse. Dostal som skvelý nápad preskočiť gejzír pri jeho erupcii, za čo som si vyslúžil vydesený pohľad spolucestujúcich a pokarhanie našim šoférom.

Gejzíry sú zároveň poslednou zastávkou pred hranicou s Čile. Trojdňové dobrodružstvo sa skončilo a je čas vyraziť do Čile. Ak niekedy do Bolívie zamierate tak si Salar de Uyuni nesmiete nechať ujsť. Spolu s výstupom na Huyna Potosí to bolo TOP, čo som tu zažil.

The post Najväšia soľná pláň v Uyuni appeared first on .

Do mesta Copiapó prichádzam veľmi skoro ráno. Psi sa motajú po autobusovej stanici a ja čakám na prvé svetelné lúče. Mesto sa nachádza uprostred púšte Atacama a tak je tu v noci celkom zima. Cez cestu sa nachádza obrovské nákupné centrum s voľnou WIFI.  Snažím sa odblokovať nefunkčnú kartu, ale bez úspechu. Dobíjam všetky elektronické zariadenia, pretože dnes chcem vyraziť k sopke Ojos Del Salado v blízkosti Národného Parku Nevado Tres Cruses.

Moje ďalšie kroky smerujú do centrály správcu parku CONAF, kde sa dozvedám, že bez vlastného auta to nepôjde, autobusy tam nechodia a stopovať mi neodporúčajú. Prikyvujem hlavou, že to auto si požičiam, ale mysľou si premietam aké bude stopovanie v tak nehostinnej púšti a či tam nejaké auta pôjdu. Od miestnych som sa dozvedel, že krížom púšte vedie cesta a mohol by som stopnúť kamióny idúce do Argentíny. Sopka Ojos del Salado sa nachádza na hraniciach Čile a Argentíny a týči sa do výšky 6893 m.n.m.

Z CONAF teda odchádzam s tým, že to na „punk“ nejak dám. Som späť v obrovskom nákupnom centre a nakupujem potraviny na tri dni. Hlavne s vodou to bude problém, ale predpokladám, že 6 litrov by mi malo na dva dni stačiť. Ako veľmi som sa mýlil. Batoh mám ťažký, veď len voda váži 6 kíl. Pomaly vyrážam smer „neznámo“ a stopujem. Nenávidím stopovanie v meste, kopec áut, ale žiadna nezastane. Je mi jasné že väčšina ľudí sa pohybuje len v rámci mesta. Postávam pri benzínovej stanici, batoh pekne položený pod opustenom palmou a stopujem. Bez výsledku. Pristavia sa pri mne dvaja chlapi a vypytujú sa tie klasické otázky. Nemám na nich moc náladu, ale nakoniec sa dáme do reči a poriadia mi tzv. „colectivo“. To je klasické, osobné auto, ktoré funguje ako verejná doprava. Za tisíc pesos ( 1,3 Eur ) sa dostávam za mesto. O desiatej ráno je už brutálne teplo. V malom bistre ( stánku ) sa napchávam tzv. „completo“ ( sendwič ) a stopujem.  Rovnaké miesto zaberá aj Čiľan, ktorý mi stále ponúka trávu. Na tej tu idú takmer všetci mladí Čiľania. Slušne odmietam.

Po chvíli nás oboch nabral mladý chalan, ktorý mňa vyhadzuje na rázcestí. Jedna cesta vedia ďalej na juh a druhá do Argentíny. Tu som zrazu úplne opustený, bez signálu.

Počas 1,5 hodiny som spotreboval liter vody a je mi jasné, že jej mám žalostne málo. Stopujem a sem-tam sa skryjem do tieňa pod obrovské betónové potrubia . Nikde žiadne auto. Čakám hodinu a nič neprešlo. Je mi však jasné, že ak nejaké pôjde, tak zastaví. To sa stalo zhruba po dvoch hodinách. Vypil som ďalší liter vody a to sa maximálne krotím. Teplota dosahuje 40 stupňov. Miestny robotník ma berie asi 60 km ďalej. Je už dosť neskoro a do Národného Parku je to ešte 200 kilometrov. Som stále veľmi ďaleko, ale takto večer už nič nestopnem. Robotníci, ktorí tu budujú cesty ma presviedčajú aby som ostal spať pri jednom lome. Sú tam drahé ťažiarske stroje, ktoré v noci chráni ochranka pred zlodejmi. Ochranku rozumej starého pána na dôchodku, ktorý v prípade útoku nič nespraví.

S odstupom času si uvedomujem, že som ich slová bral zbytočne vážne. Ale ako sa hovorí, „radšej hamovať, než banovať“. Robotník, ktorý ťaží kameň o šiestej odchádza a zoznamuje ma s mojím ochrancom. Nemáme si čo povedať, keďže ani jeden druhému nerozumieme. Rozkladám stan pri plechovej búde a odpočívam.

Po západe slnka sa dívam na hviezdy. Nikdy som ich toľko nevidel, ako práve tu. Na púšti, bez svetelného smogu. V noci nie je ani taká zima, ako sa hovorilo. Je príjemné teplo, všade až chorobné ticho. Len môj ochranca sa sem tam prejde a skontroluje okolie.

Ráno o ôsmej stopujem ďalej, zastane hneď prvé auto, ale zoberie ma len 20 km. Najbližšie tri hodiny neprešlo jedno jediné auto. Kurva, kde sú tie kamióny, ktoré smerujú do Argentíny. Kde sú turisti, ktorí do NP smerujú. Som zúfalý, pretože je 11 hodín, vody mám už žalostne málo a do cieľa 170 km plus cesta naspäť. Musím sa otočiť! Nechcem riskovať, ostať bez vody a jedla uprostred ničoho. Navyše je nedeľa, ale to vraj na premávku nemá žiadny vplyv. Začína mi z toho ticha hrabať a tak si spievam nejaké pesničky, ktoré som si v hlave vymyslel. „There is an endless road, there is an endeless road, and an endless road, rooaaaad without the eeeend“. Čas si krátim hádzaním kameňov do značiek ukazujúcich ako ďaleko môj cieľ ešte je.

Po ďalšej hodine sa rúti čierne SUV. Nestopujem! Stojím uprostred cesty a nemám v pláne sa pohnúť. “Hola! A donde Van porfavor?“. Ideme do Copiapo, odpovedá staručký Nemec, ktorý cestuje so svojou ženou. To auto im závidím, klíma, kopec vody a jedla. „Na mesiac stojí len 3000 Eur“, odpovedá. Paráda, to je môj trojmesačný rozpočet. Len sa pousmeje, ako by mi trošku závidel tú mladosť, bezstarostnosť, veď to nejak dopadne. Nakoniec sa z nich vykľul super párik. Ich vnuk študuje v Buenos Aires a tak si na mesiac vyhodili z kopýtka a cestujú. Je super byť nemeckým dôchodcom.

Som späť v Copiapo, unavený a smädný. Posedávam na lavičke, tlačím tuniaka z konzervy a sklamaní rozmýšľam čo ďalej. Bahía Inglesa je neďaleko a vraj je to najkrajšia pláž v celom Čile.

The post Strastiplná cesta k najvyššej sopke sveta appeared first on .

Trojdňová cesta po náhornej plošine Altiplano sa končí na hraniciach s Čile. Trasieme sa zimou, v rukách zvierame pasy, užívame si posledné výhľady na takmer 6 000 metrov vysokú sopku Licancabur večne pokrytú snehom. Naše bolívijské dobrodružstvo je po troch týždňoch u konca a Patagónia je zas o niečo bližšie. Posledné lúčenie s našimi novými kamarátmi posledných dní, ktorí sa vracajú spať do mesta Uyuni.

Na Atacame prší raz za 10 rokov

Po prekročení hranice strmo zostupujeme do dedinky San Pedro de Atacama. Cesty sú zrazu lepšie, autá modernejšie, budovy krajšie. Je nám jasné, že Čile je niekde inde. Asi ako keď prechádzate z Ukrajiny na Slovensko. Cestou v autobuse zhadzujem takmer všetky vrstvy, pretože sa dostávame na jednu z najsuchších púští na svete. Atacama sa tiahne tisíc kilometrov pozdĺž čilského pobrežia. Neuveriteľné sucho spôsobujú Humboldtov prúd a vetry, ktoré vejú od mora. Vlhkosť, ktorá prúdi od mora, sa však nad vyprahnutou krajinou takmer okamžite vyparí a tak nad Atacamou zaprší priemerne len raz za 10 rokov. Ťažko uveriť, že toto nehostinné miesto bolo v minulosti komplet pod vodou.

San Pedro de Atacama

S Ando sedíme v jednom z miestnych podnikov, nechápavo kukáme na cenník. Všetko je tu tak trikrát drahšie. Čile je s cenami na úrovni západnej Európy. Dávam si kávu za 3 eurá. Za tieto peniaze som mal len pár kilometrov ďalej tri obrovské ovocné milkshakes. Za výber z bankomatu platím 6 EUR. Ubytovanie sa v tejto dedinky pohybuje od 12 EUR a viac. Osobne sa mi toto miesto vôbec nepáči. Je vidno, že vzniklo len vďaka turizmu a miestnym peniaze rýchlo zavoňali. Zastavil som sa v miestnej agentúre s otázkou, koľko stojí výstup na najvyššiu sopku sveta, Ojos del Salado. Cena je cca. 3000 Eur, čiže môj trojmesačný rozpočet a tak s padnutou sánkou odchádzam. Ando s jej nemeckou kamoškou berú hostel. Po troch týždňoch sa lúčime. Je to trošku nostalgické, ale na druhej strane sa teším, že budem znova sám.

Čaká ma prvá noc v stane niekde v divočine za mestom. Je však stále príliš skoro a tak pokračujem do Valle de la Luna ( mesačné údolie ). Na kopci s výhľadom na okolitú púšť som sa prihovoril dievčine z Argentíny, ktorá mi ponúkla maté – nápoj priateľstva, ktorý majú v obľube hlavne Argentínčania a mám pocit, že je to pre nich niečo ako náboženstvo. V krajinách svojho pôvodu (Paraguaj, Argentína, Uruguaj, Brazília), je bežné nosenie špeciálnych tašiek, ktoré sa nazývajú matera a sú uspôsobené na nosenie uvedenej výbavy a navyše termosky.

Prvá, prebdená noc v stane

Po západe slnka hľadám vhodné miesto na prespanie. Hlavne chcem aby ma nikto nevidel, priznám sa, že mám trochu strach. Neviem aké plazy, zvery, ľudia sa tu pohybujú. Čile je vo všeobecnosti bezpečná krajina, ale zrovna táto lokalita je jedna z tých menej bezpečných. Stan som rozložil neďaleko cesty medzi kríkmi, ktoré ma kryjú pred očami turistov a miestnych. Je mi smutno. Nemám moc čo robiť, je stále len 7 hodín a tak dopíjam whiskey, ktorú ťahám ešte z Bolívie. Žiadny signál, úplne ticho, len sem-tam zabrechá pes, alebo prejde okolo auto. Túto noc som nakoniec spal minimálne. Všade okolo stanu sú psi. Nie je to nič príjemné. V malom stane, sám a vonku kadejaká zver. Musím povedať, že mám o seba strach, srdce sa mi prudko rozbúši pri každom malom zašuchotaní. O piatej ráno balím stan a pokračujem späť do mesta. Na hlavnej ceste smerom na sever do mesta Calama stopujem asi pol hodinu. Zastavil mi pán na dodávke, ktorý preváža stavebný materiál. Je ťažké s ním komunikovať, pretože čilská španielčina je veľmi rýchla a Čiľania radi useknú aj polku slova. Vždy z auta vyjdem totálne vyčerpaný, ale som rád, že sa takto spoznám s ľuďmi, ktorí mi vždy povedia niečo zaujímavé. Vedľa cesty často vidím malé, väčšie pomníky, ktoré tu rodiny postavili na počesť ich blízkych, ktorí zahynuli pri autonehode. Niektoré pomníky pripomínajú malé domy. Záleží z akej spoločenskej vrstvy dotyčný pochádzal. Navyše mi každý niečo ponúka. Tento pán mi dal svoj avokádový sendvič a ponúkol ma cigaretou.

Somos Chilenos!

Calama je väčšie mesto a tak kupujem sim kartu, nejaké potraviny a oddychujem na námestí. Moja banka mi zablokovala internet banking a vybaviť re-aktiváciu je nadľudský výkon a vlastne sa mi to ani za dva mesiace nepodarilo. Prvá karta je teda z hry von, ostávajú ešte tri. Som špinavý, unavený, asi smrdím, pretože je tu veľmi teplo. Kupujem lístok do mesta Copiapo, autobus pôjde celú noc a veľmi sa teším ako si trochu oddýchnem, bez toho aby som sa strhával pri na každé zašušťanie. Hlavne sa treba niekde osprchovať. Klopem na dvere hostela s otázkou, „Puedo ducharme, por favor?“ Majiteľ hostela ma pozve dnu, dá mi uterák a úsmevom ukáže smerom ku sprche. Keď sa ho neskôr pýtam, čo som dlžný, odpovie „Nada, somos Chilenos“, (Nič, sme Čiľania ). O ich láskavosti sa presviedčam každý deň. Osprchovaný v čistých veciach sa cítim skvelo. Čakám na autobus, čítam si knihu „The happiness project“, z ktorej som počas troch mesiacov prečítal asi 50 strán. Jednoducho nie je čas, stále sa niečo deje a keď mám čas, tak píšem blog, komunikujem s rodinou, priateľkou, alebo pozorujem okolie a ľudí. Z okna autobusu sledujem západ slnka nad vyprahnutým kusom zeme. Ďalšia zastávka je najvyššia sopka sveta „Ojos del Salado“ a mesto Copiapo.

The post Naprieč nehostinnou púšťou Atacama appeared first on .

Do hlavného mesta Bolívie prichádzame veľmi skoro ráno. Všetci „locals“ sa rozpŕchnu do svojich domovov, len my, „gringos“ ostávame naďalej v autobuse. Pán šofér bol taký milý, že nás do svitania nechal dospať. Nočný autobus má výhodu len vtedy, keď cesta trvá aspoň 8 hodín. Z Chochabamba do Sucre to však bolo len päť. Volám s priateľkou, vonku je nad ránom poriadna zima. Celá Bolívia leží vo vysokých nadmorských výškach a hlavne rána sú tu poriadne studené.

O šiestej sa prebúdza Ando „Caminando“ zo Švajčiarska, s ktorou som sa zoznámil pri výstupe na Huayna Potosí. Mladá holka, ktorá pol roka študovala v Lime a teraz cestuje. Nechce sa nám platiť za taxík a tak ideme pešo do „Family  Hostel“ v centre mesta. Motáme sa kopcovitými ulicami nabalení až po uši. Víta nás majiteľka Andrea, ktorá hneď doniesla raňajky, aj keď sme ich mali zaplatené až od druhého rána. Veľmi pekný, útulný hostel priamo v srdci Sucre, za super peniaze, cca. 5 Eur na noc s raňajkami. S Andreou a jej deťmi sa hneď skamarátime.

Rozpráva nám o jej strachu, čo s jej deťmi a vlastne celou Bolíviou bude. Tento strach pramení z prezidenta Eva Moralesa, ktorý veľmi polarizuje celú Bolíviu. Všade na uliciach sa stretávame s nápismi „Te Amo Evo“ ( Milujeme Ťa Evo ). Podľa Andrei je to práca jeho vládnej strany a drvivá väčšina Bolívijčanov ho za prezidenta nechce. Američania ho radi nemajú, pretože Evo zaviedol vízovú povinnosť voči USA. Iróniou je, že väčšina článkov o tomto prezidentovi je viac – menej pozitívnych.

Sucre je na rozdiel od iných miest v Bolívii veľmi pekné. Všetky stavby v centre mesta sú ladené do biela a človek sa tu cíti veľmi dobre. Samozrejmosťou je miestny market s ovocím a zeleninou.

Tradične nakupujeme haldy ovocia, mango, melóny, avokáda, ale aj netradičné ovocie, napr. čirimoja, ktorá chutí asi ako keď zmiešate banán s ananásom.

Na druhý deň vyrážame k vodopádom „Garganta del Diablo“. Naša cesta začína na autobusovej stanici, kde však ešte hodinu čakáme kým sa autobus pohne.

To je taká juhoamerická klasika. Všetci majú na všetok čas. Nikto z toho nerobí problém a vlastne už ani my nie. Po hodine cesty autobusom vystupujem niekde na rázcestí, kde sa napájame na „Camindo del Inca“, tzv. cesta Inkov.

Úžasná prechádzka prírodou až do prvej dediny a odtiaľ ďalších 20 km k vodopádu. Mali sme šťastie, zastavil nám francúzsky pár a odviezol nís až k vodopádu. Teda aspoň sme si to mysleli. Voda síce padá, ale jej objem sa dá prirovnať k lepšej sprche. Po obede ( mango a orechy ) pokračujeme naspäť do dediny, odkiaľ ide autobus do Sucre. Sme totálne unavení. V tom teple sme nachodili takmer 50 kilometrov.

Nasledujúce ráno mám ambíciu trošku zabehnúť okolo miestneho parku, avšak po raňajkách ma tento nápad rýchlo prešiel. Robím omeletu a tak máme po dlhšom čase niečo iné, ako pečivo s maslom a džemom. Lúčime sa s Andreou, ďalšia zastávka je banícke mesto Potosí.

The post Sucre – biele, hlavné mesto Bolívie appeared first on .

Opúšťam Lima, smer Nazca

O ľuďoch v mojom veku sa hovorí ako o generácií „Y“. Jednou z charakteristík je možnosť robiť všetko a zároveň nič. V takomto rozpoložení som mohol byť aj ja na autobusovej stanici v Lime, keď som kupoval lístok do mestečka Nazca, známemu vďaka rozsiahlym líniám na rovnomennej planine.  Mal som pred sebou 90 dní absolútnej voľnosti, žiadne pracovné, spoločenské, rodinné povinnosti. Ako človek, ktorý nepotrebuje veľa ma nelimitovali ani financie a čas už vôbec nie. Mohol som sa vydať všetkými možnými smermi, ale zodpovedne som sa vydal na juh, tak ako to bolo celý čas v pláne.

Po troch dňoch opúšťam Limu a svoje krátkodobé sídlo na 22. poschodí apartmánu pri pobreží Pacifiku. Malá Noa sa so mnou lúči, ako sa bezstarostné dieťa lúčiť má. Je 5. január a ona mi kýva a želá „Feliz Navidad“ ( Štastné Vianoce ) až kým nezahnem na konci dlhej chodby do výťahu.

Celý čas v Lime používam Uber, alebo chodím pešo. Nemám sa kde ponáhľať a v tomto meste chaosu sa vždy niečo deje. Tam si kúpim tradičnú Inca kolu, inde mandle, alebo avokádo. V Lime som chcel absolvovať aspoň „free walking tour“, lenže po pol hodine som to vzdal a šiel si svojou cestou. Samozrejme sa mi za dva dni podarilo stratiť dve kvalitné fľaše na vodu. Na moju obranu musím povedať, že tretiu som priviedol po 3 mesiacoch do Prahy a nepostrácal som až tak veľa vecí, ako by mnohí moji známi predpokladali.

Rozličné osudy na hosteli

Do mesta Nazca prichádzam pred polnocou. Volám s priateľkou a špinavými ulicami, plných túlavých psov, rezkým krokom pokračujem na hostel. Majiteľ hostela samozrejme spí a tak ma privítal jeden z hostí. Na druhý deň sa zoznamujem s černoškou z USA. „Oh, ty si zo Slovenska? Mám kamarátku zo Slovenska, ktorú som spoznala v Guatemale“. Odpovedám, „jasné, to bude určite Janka“. Samozrejme, že tak aj bolo. Svet je fakt malý a pre nás cestovateľov ešte menší. Takže Janka a ja sme jediní Slováci, ktorých pozná a zároveň sme s Jankou kamaráti.

Ďalšou zaujímavou osobou je Američan Joe. Bývalý vojak, ktorého nechala žena a ktorého „sponzoruje“ americká vláda. Ja sa rozhodujem či pôjdem busom za 100, alebo 80 soles a on či do Cusca poletí lietadlom, alebo tam nepôjde vôbec. Spoločnosť nám robí desaťročný peruánsky chlapec, ktorý v hosteli brigáduje. Jeho matka zomrela pri pôrode a otec ho následne opustil. Takže Joe po mojej pravici rieši armádne, zásobovacie lietadlo, ktoré by ho za pár stoviek dolárov do Cusca odviezlo, pretože je už pár dní deprimovaný 20 hodinovou cestou autobusom  a  po mojej ľavici chlapec, ktorý nemá absolútne nič. Žijeme na jednej, nie veľkej plánete, ale tých rozličných svetov tu máme stovky, tisícky.

Cez deň som navštívil obrazce na planine Nazca. Bežným spôsobom je prelet na týmito obrazcami, čo musí byť úchvatné, ale ja som po tejto turistickej atrakcii nejak netúžil. Pol hodinu od mesta sa nachádza veža, z ktorej je možné pár obrazcov vidieť. Som tu sám, až kým neprišiel Talian s otázkou či ho neodfotím. Jasné, spravil som mu pár fotiek a o pár sekúnd už bol späť v kamióne, ktorý si cestou stopol. Zaplavil ma pocit nádeje a  šťastia, že aj moja cesta bude fajn a že nie som jediný, kto cestuje takto na punk.

Večer, cestou na autobus sme s Joe zašli na večeru. Konkrétne malý stánok na kolesách, kde žena varila kura s ryžou, tzv. „streetfood“. Moje odhodlanie sa takémuto stravovaniu vyhnúť, vydržalo len pár dní. Nie som snob, ale v Kolumbii som na to nepekne doplatil a schytal parazita, ktorého som z tela vyštval až po pol roku.

Na juh Peru, do mesta Arequipa

O ôsmej sedím v buse do mesta Arequipa na juhu Peru. Cesta nám zaberie celú noc. Budím sa vždy, keď autobus zíde z asfaltu na rozbitú štrkovú cestu Panamerickej diaľnice. Tak ako pred 5 rokmi aj teraz míňame mesto Juliaca, ktoré vo mne zanechalo oveľa lepší dojem ako vtedy. Mesto pred piatimi rokmi vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby.

Do Arequipy prichádzam skoro ráno.  Totálne rozbitý túžim po dobrej káve s mliekom. “Seňora, café con leche porfa!” Ak si v Arequipe objednáte kávu s mliekom dostanete tri deci plnotučného a nescafé 2 in 1. Som sklamaný, ale len preto, že moje očakávania boli zjavne prehnané. Vždy sme sklamaní len preto, že máme očakávania. Najlepšou cestou, ako byť štastný je asi fakt nič neočakávať.  Moja cesta pokračuje do druhého najhlbšieho kaňonu Colca.

Pokračovanie cesty v článku Colca Canyon

The post Za obrazcami na planine Nazca appeared first on .