Ako som sa stal sprievodca
Ako cestovateľ som sa často pohrával s myšlienkou pracovať ako sprievodca. Cestovať zadarmo po svete, užívať si luxusné hotely, drahé fakultatívne výlety, bufetové raňajky a ešte mať za to celkom slušne zaplatené. Životný štýl mladého človeka, ktorý každý deň pridá fotku z iného, exotického kúta zeme. O nejakých negatívach tejto práce snáď nemôže byť ani reč, či?
Vysnená práca pre BUBO?
Pred dvomi rokmi ma na pohovor pozvala tá najlepšia cestovná kancelária na Slovensku, čo sa týka poznávacích zájazdov do celého sveta. Ak ešte nevieš o ktorej hovorím, tak je to BUBO. Spoločne s kamoškou Mili nás vybrali z tisíca životopisov a obaja sme úspešne prešli prvým kolom. Mili sa na to druhé rovno vykašlala, ale ja som sa ďalšieho dvojdňového kola s nadšením zúčastnil. Po prvom dni som však hodil flintu do žita, či ako sa to hovorí, a rozlúčil sa s budúcou prácou sprievodcu. Prečo?
Sen, ktorý sa začal plniť v nesprávny čas
Pochopil som, že ten sen už nebol môj. Bola to túžba mňa z pred piatich rokov, kedy som do BUBA poslal životopis a starší Marcel sa s tým snažil stotožniť – neúspešne. Byť 250 dní v tramtárii, starať sa o majetných klientov (ich zájazdy sú pre bežného Slováka drahé) a vzdať sa svojich koníčkov, pravidelného spánku, pohodlia a vstúpiť do búrlivých vôd tohto priemyslu, ktorým COVID zamával ako víchrica nad Tatrami mi prišlo nezodpovedné a zbytočne riskantné. Hlavným dôvodom však bola zmena priorít. Za 5 rokov sa veľa zmenilo. Som ženatý, mám dobrú prácu, plánujeme rodinu. Cestovanie sa čoraz viac prepadáva v pomyselnom rebríčku. Zistil som, že je rovnako úžasné byť s manželkou, alebo dobrým kamošom na skialpoch v Malej Fatre, ako niekde sám v nádhernej Patagónii.
Všetko má svoje čaro, akurát to druhé je podstatne drahšie a časovo náročnejšie. Som vďačný osudu, že túto vandrácku etapu života som absolvoval v mladom nezodpovednom veku. Vo veku kedy ma prepálená párty nevyradila na tri dni, celodenné cestovanie „chickenbusom“ bolo zaujímavé a nevadilo mi ani 20 spotených a chrápajúcich tiel na 4 dolárovom hosteli. Aj dnes ešte takto cestujem, ale už to ani zďaleka nie je taká sranda, skôr nutnosť a vedomé vystupovanie z komfortnej zóny.
Niekto tam hore však chcel aby sa zo mňa sprievodca aspoň na istý čas stal a ja som nemohol odmietnuť.
„Marcel, potrebujem niekoho do Kostariky. Ideálne kto vie super anglicky, dohovorí sa španielsky a najlepšie ak tam nejaký čas už strávil“, hovorí mi do telefónu majiteľ cestovky. Na všetky jeho otázky som prikyvoval s nadšením a stokrát som mal na jazyku – zober ma tam a ja to odmakám zadarmo. „Marcel, všetko by si mal zaplatené plus ti dám 800 eur ako plat“.
Našťastie som držal hubu a vlastne odmietnuť plat by zo mňa spravilo amatéra a niekoho kto si neverí, že ten zájazd zvládne. A ja som profesionál, minimálne som to tak hral. Dotyčný, hovorme mu Michal, ma nikdy nevidel a ani len netušil o mojich organizačných neschopnostiach. Ak by to vedel, tak mi celkom určite nedá na zodpovednosť 11 českých dôchodcov, z ktorých mal najstarší 93 rokov. Každý svoj výlet som stratil X vecí a stratiť živú osobu nebolo až tak nereálne. V Čile som za mesiac stratil 3 zo 4 platobných kariet. Podarilo sa niekomu niečo podobné?
Idem do Kostariky!
Na druhý deň mi volá Michal. „Marcel, vybral som si teba, mailom ti pošlem všetky podrobnosti“. Cestou na covid testovanie sa mi triasli ruky na volante, nemohol som tomu uveriť. Rok predtým som sa zúčastnil trojkolového pohovoru do Tatier. O Tatrách som vedel všetko a aj tak ma ako rodeného Tatranca nevybrali. A teraz mi dá chlapík Kostariku, bez toho aby ma preveril, alebo aspoň osobne stretol. „Jasné Michal, už som robil sprievodcu, v Kostarike som strávil mesiac a mám ju celú pochodenú.“
V Kostarike som skoro mesiac naozaj bol. Organizoval som plán cesty pre brata a dve kamošky, s ktorými som v roku 2016 cestoval. Polovicu výletu ale predstavovali párty na pláži, popíjanie rumu a piva na hosteli a tiež týždňová cesta do vedľajšej Nikaragui. Tiež som organizoval iné výlety pre seba a známych, ale nikdy nie takto organizovane cez cestovku.
Skočil som rovnými nohami do veľmi hlbokého bazéna, bez toho aby som tušil aké nebezpečné sú jeho vody. A to bolo len a len dobre. Ak by som vedel čo ma čaká, tak tú prácu určite odmietnem. Neodmietol som a napriek tomu, že sa mi pár krát chcelo plakať, či dotyčných utopiť v hotelovom bazéne, alebo ich nechať ako potravu leňochodom som nesmierne vďačný za túto šancu. Ako sprievodca Marcel zvládol či nezvládol túto úlohu sa dozvieš v ďalšom blogu.
