Manuel Antonio, zmeškaný let a takmer o 6000eur ľahší

Konečne posledný blog z Kostarika a budem sa naplno venovať svojej druhej knihe. Akurát čítam 4 000 týždňov a je desivé, že v priemere má každý z nás na svete takto približne dlhý život. Preto netreba strácať čas zbytočnosťami, no budem rád ak si tento blog prečítaš.

Objavovanie a spoznávanie Kostariky máme úspešne za sebou. Nikoho som nestratil, nikto neumrel, svoju úlohu som zvládol dobre. Psychicky som aj po týždni v poriadku. Posledné tri dni nás čaká pohoda a relax na pacifickej strane Kostariky v letovisku Manuel Antonio.

Národný park Manuel Antonio, Kostarika

Oproti príjemným teplotám je na pobreží minimálne o 15 stupňov teplejšie. José, náš kostarický sprievodca, sa s nami lúči a celú partiu necháva výlučne v mojej starostlivosti. Z nášho trojhviezdičkového hotela je väčšina klientov sklamaných, no je sezóna a nájsť 6 izieb nie je jednoduché. Jedna sa sťažuje, že v izbe smrdí a ďalší pár nechápavo krúti hlavou, keď okrem manželskej postele majú na izbe aj dvojposchodovku. Ich sťažnosti sú oprávnené, oproti doposiaľ luxusným hotelom je tento skutočne skromnejší. Máme však hotelový bazén a fľašu rumu. Kombinácia, ktoré zlepší náladu každému.

Hneď prvý deň ideme všetci na pláž. Bojím sa o Henricha, predsa 93 rokov a teploty dosahujúce 40 môžu zapríčiniť kadečo. Ja som večer celý červený a to som bol namazaný 50tkou zvonku, dvoma litrami piva zvnútra a takmer celý čas pod dáždnikom.

Manuel Antonio je príjemné mestečko s nekonečnými plážami a národným parkom, v ktorom zaručene uvidíte veľa exotickej zvery. Opice, leňochody, leguány a rôzny druhy papagájov. Ja som si zaplatil lekciu surfovania a pokiaľ som mal pri sebe inštruktora tak mi to celkom šlo. Najťažšie na surfovaní je vychytať správny moment, kedy sa na dosku postaviť. Ďalšia hodina bez inštruktora bola jedna veľká práčka. Ak nechápeš, tak tie vlny ma točili ako v práčke 🙂

Lietadlo zdrhlo, Kostarika nikam nejdeme

Najdramatickejšie udalosti sa dejú v úplnom závere. Staručká Zuzana potrebuje PCR test pred odletom, a tak po príjazde na letisko spolu absolvujeme testovanie. Jej členok je v katastrofálnom stave a testovací stan natrieskaný ľuďmi.  Nenápadne obiehame celú radu, pretože inak to lietadlo určite nestihneme. Platíme 65 dolárov a ponáhľame sa spolu do odletovej haly.

Domov letíme tromi odlišnými letmi. Veľmi som sa mýlil, ak som si myslel, že testovanie na koronu bude to najhoršie čo ma čaká. Na check-in mi zamestnanec KLM oznamuje, že let, ktorým mali odletieť traja klienti bol posunutý a lietadlo už odletelo. Oblial ma studený pot, ale nejak sa to určite vyrieši. No nevyriešilo. Volám do českej agentúry, dohadujeme odvoz na hotel a zároveň riešime nové letenky a náhradný program v Kostarike. Zaujímavé je, že neodleteli práve tí, ktorí ma najviac srali 🙂 KLM posunul let a už nepotreboval za dôležité oznámiť túto skutočnosť cestujúcim. Nechcete vidieť tie výrazy, keď som im oznámil, že ostávajú v Kostarike bezo mňa. Akoby sa im zrútil celý svet. Je hrozné, ak sa neviete sami o seba postarať.

https://www.instagram.com/elmundo_travel_blog/

Stres, nie je dobrý kamarát

V tom zhone zisťujem, že ani môj let s dvomi najstaršími členmi posádky neexistuje. Proste nás nevedia dohľadať v systéme. Stojím pri okienku COPA airlines a nechce sa mi veriť, čo sa deje. Po pol hodine dohadovania kukám na papiere a zisťujem, že to nie je COPA ale AERO MEXICO, čiže moja chyba. S COPA sme leteli do Kostariky a automaticky som rátal s tým, že letím s nimi aj naspäť. Treba kukať na letenku Marcel. Mám vedľa seba dvoch ľudí, ktorí sa ledva hýbu a do odletu ostáva 40 minút. Toto musím stihnúť, inak zaplatím tri nové letenky zo svojho vrecka. Ver tomu, že tri jednosmerky z Kostariky v deň odletu by ma finančne možno aj položili.

AERO je hneď vedľa. Rýchla kontrola pasov, vytlačenie leteniek a utekáme na gate. No utekáme, oni ledva chodia. Je to tak frustrujúce. Musíme sa ponáhľať a oni idú doslova slimačím tempom. Opäť obiehame celý radu k bezpečnostnej kontrole a potom čo najrýchlejšie ku gate. Ja utekám napred, aby som prípadne zdržal lietadlo a Henrich so Zuzanou sa pomaly tackajú za mnou. Ak toto stihnem, tak sa v lietadle opijem.

Stačilo pár minút a som ľahší o 6 litrov

11:48 s vypätím všetkých síl prichádzame na gate a hneď za nami ho letušky zatvárajú. Uf, tak toto bolo skutočne o chlp. Spätne som si pozrel ceny leteniek no a za každú by som dal cez 2000 eur.

Let do Mexika je pokojný. Celý upotený a roztrasený sa zoznamujem s milou pani, ktorá ma najskôr upozorní na rúško. Jej manžel má rakovinu a cestujú za lekárom, takže nasadzujem rúšku a pani upokojujem, že som očkovaný a koronu som pred mesiacom prekonal.

Letíme ponad Nikaraguu, konkrétne ostrov Ometepe a krásne vidím aj sopku Madera, na ktorú som v roku 2015 vyliezol. 🙂

Letisko v Mexiku je obrovské, nemám sily ani nervy prejsť na opačný terminál. Vybavil som dva vozíčky, ktoré tých dvoch odvezú priamo do lietadla. Výhodou je, že nemusím riešiť kam ideme. Jednoducho nasledujem zamestnancov, ktorí Henricha a Zuzanu tlačia pred sebou. Pobavil ma tento Číňan, ktorý v takomto ohoze cestuje domov.  

Domov v BIZŇISE

Čo ma veľmi potešilo, je business trieda na lete do Paríža. Nikdy som v biznise neletel a je to bomba. Šampanské, slúchadlá s aktívnym tlmením šumu, kopec miesta na nohy a široké sedačky. Henrich mi ďakuje, že som mu vybavil tak super veľké miesto. „Nemáte začo Henrich“, odpovedám s úsmevom.

Posledný let z Paríža do Prahy melieme z posledného. Som totálne zničený, fyzicky a hlavne psychicky. Ešte im pomôžem s batožinou a v príletovej hale ich oboch čaká taxi domov. Trošku mi budú obaja chýbať, ale som rád, že to mám za sebou.

Na desať dní som sa stal sprievodcom a skúsenosť to bola poriadna. Často náročné, frustrujúce, ale na druhej strane aj naplňujúce a ostal aj čas užiť si Kostariku. Každopádne verím, že tieto skúsenosti v budúcnosti zúročím a niekam sa ešte takto dostanem. 🙂