Po hodinovom lete z Bogoty pristáva lietadlo spoločnosti VIVA Colombia na pobreží Karibského mora v meste Santa Marta. Letenka ma stála 20 dolárov. Niekoľkokrát menej ako cesta autobusom. Spoločnosť mi robila milá 84 ročná Oľga z Bogoty, ktorá poriadne preverila moju španielčinu.

V Santa Marte je brutálne teplo. Oproti Bogote je tu o 15 stupňov viac a veľmi vlhko. S Holanďanom menom Ruud sme zobrali taxi z letiska do mesta. Samozrejme cenu zjednávame. Ubytoval som sa v hosteli s veľmi originálnym názvom „Columbia“. Mimochodom Santa Marta je rodiskom speváka Carlos Vives ( duet so Shakirou – La Bicicleta) a hráča Realu Madrid, James Rodriquez. Občanom Medellínu sa hovorí „Paisas“, ľudom v Bogote „Rolas“ a tým v Santa Marte „Costas“ od slova costa – pobrežie.

S Ruudom sme sa vybrali do agentúri ExpoTour, ktorá ako jedna z mnohých organizuje túry do „Ciudad Perdida“, Strateného mesta. V meste sú asi 4 agentúry, ktoré tour organizujú. Cena je všade rovnaká, 700 000 Pesos, čo je približne 230 Eur. Ak platíte kartou, prirátajte si 3% k tomu. Výlet trvá 4,5, alebo 6 dní, podľa toho v akej fyzickej kondícii ste, resp. koľko času máte. Ja som si pre krátkosť môjho pobytu v Kolumbii vybral 4-dňový trek mimo civilizáciu. V cene je zahrnuté ubytovanie, cesta do základného tábora, strava 3 x krát denne, voda, sprievodca a ovocie dostupné na všetkých „fruit stations“. Teoreticky vám netreba so sebou žiadnu hotovosť, lenže za luxusný tovar ako pivo a kola si treba priplatiť a to cca. 2 Eur.

Trek mám teda rezervovaný, na kreditke o 230 Eur menej a celé poobedie v Santa Marta predo mnou. Je nedeľa a skapal tu pes. Nikde žiadny turisti, pristavil som sa aspoň pri domácej robotníckej triede sediacej na múriku medzi plážou a hlavnou cestou.  Vytiahli zo mňa 2000 pesos ( približne 70 centov ) a o chvíľu sa vrátili s fľaškou aquardiente. Tradičná domáca pálenka s mentolovou príchuťou. Fľašku rozlievali do malých plastových pohárikov. Nakoniec som s nimi podebatil hodinu a aj so slnečnými okuliarmi, ktoré som dostal ako darček odchádzam na hostel. Cestou som do seba šupol „tinto“, čo je káva ( v španielčine tinto znamená červené víno, ale v Kolumbii to je čierna káva), ktorú tu predávajú non-stop. V noci samozrejme nie a nie zaspať.

Na druhý deň ráno už všetci „gringos“ čakajú pred agentúrov. Nemci, Austrálčan, Angličania, Holanďania, Švajčiar, Dánka a ja, chudobný príbuzný z východu. Slovensko je pre Chrisa z Londýna veľká neznáma a považuje to za exotiku, väčšiu ako samotná Kolumbia. Nechápe, že som v „postkomunistickej“ krajine  schopný zarobiť na letenku do Kolumbie a ešte si zaplatiť trek za 230 Eur a ešte si dať s nimi aj pivo za dve eurá.

O desiatej ráno vyrážame našim offroadom do základného tábora, kde máme obed. Spočiatku sme všetci nesmelí a tak vznikajú len ťažkopádne a umelé rozhovory typu, „Ahoj, ako dlho cestuješ?“, „Kam sa chystáš ďalej“, „Ako sa ti páči Kolumbia“, prípadne „Vyskúšal si už kolumbijsky sneh?“ Pri vedľajšom stole sedí skupina, ktorá práve dorazila zo Ciudad Perdida. Za 4 dni v džungli sa z nich stali kamaráti a nepochybujem, že rovnako sa skamarátime aj my.

Po obede vyrážame na cestu džungľou v pohorí Sierra Nevada. Spaľujúce slnko, cesta hore a dole a hore a dole a stále dokola. Nádherné výhľady na zelený prales. Cestu nám lemujú tradičné príbytky pôvodných Indigenos. Deti nám krížia cestu a prosia nás o „dulce“, čiže o niečo sladké. Bohužiaľ, nič nemám. Okrem toho sladkosti škodia a týmto deťom dvojnásobne. Tým,  že nepoužívajú výdobytky  moderného sveta, ako zubná kefka a zubná pasta, naše rafinované cukry by im veľmi rýchlo zničili zuby.

Takáto 4 dňová túra je balzam na dušu. Žiadny internet, žiadny signál, žiadne mačkanie tlačidiel ( okrem tých na foťáku), displej telefónu nie je posledná vec, ktorú vidím pred tým ako zaspím a ani prvá po prebudení. Zaspávame len tak, pri kartách, pri knihe so západom slnka. Budíček o 5 ráno. Pri raňajkách všetci pri jednom stole, nie u počítača, televízora, prípade za pochodu do práce. Každé ráno vyrážame z kempu o šiestej.

Celkový trek má 50 km v kopcovitom teréne. Pokladám sa za trénovaného človeka, ktorý vybehne Kriváň z Troch Studničiek za dve hodiny ( na tabuli píšu 4 hodiny), ale musím povedať, že posledný štvrtý deň som mal toho dosť. Je to neustále do kopca, z kopca a keď sem-tam narazíte na krátku rovinku, pre vaše nohy je to na jednej strane neskutočná úľava a na strane druhej niečo totálne neprirodzené. Naši dvaja sprievodcovia na nás vymysleli dokonalý motivačný trik. Na konci každého stúpania je tzv. fruit station, kde Vás čaká nakrájaný ananás, melón, banány a stánok s kolou a pivom. V živote som nepil chutnejšiu kolu ako tu. Chris ma už pokladá za slovenského mafiána, keď si po kole doprajem aj pivo.

Po dvoch nociach strávených niekde medzi Ciudad Perdida a civilizáciou sa prebúdzame do krásneho slnečného rána. O pár hodín dorazíme do cieľa. Vyrážame už o piatej ráno aby sme získali náskok pred ostatnými skupinami a vychutnali si Stratené mesto bez davu turistov. Odporúčam sa na pár hodín odtrhnúť od skupiny a kráčať len tak, sám. Úžasný pocit. Ako každý deň aj tento je potrebné prebrodiť pár riek. Celý čas máme slnečné počasie a rieky nie sú rozvodnené. Nezastaví nás ani rozpadajúci sa most ponad skalný zráz. Po hodine a pol sme dosiahli schody. Nepamätám si presne, ale mám pocit, že ich bolo cca. 2000.

Tieto schody nás dovedú až na magické miesto, ktorému sa hovorí aj kolumbijské Machu Picchu. S dvoma Nemcami sme to nevydržali a odtrhali sa od skupiny. Vybehneme posledné schody, otočíme sa a Stratené mesto máme po troch ťažkých dňoch ako na dlani. Sme tu, takmer sami, sem-tam nejaký turista a vojaci, ktorí dbajú na poriadok a bezpečnosť.

Ten pohľad na terasovité, zelené polia strateného mesta, obklopené nedotknutou džungľou mi doslova vyrazil dych. Môžete to vidieť x krát na fotkách, ale to čaro a magické energie zažijete len na vlastnej koži. História strateného mesta je dlhá a zaujímavá, v tomto blogu ju nebudem spomínať, keďže si ju môžete vyhľadať na internete.

Súčasťou je rozhovor s politickým a duchovným lídrom ľudí Indigenos. Tento kmeň ( pôvodní obyvatelia Kolumbie ) tu stále žije tradičným spôsobom života, lenže bieli ľudia priniesli nové choroby a tak ani Indigenos už nie sú úplne izolovaní od civilizovaného sveta. Indigenos ľudí a hlavne deti je veľmi ťažké rozoznať. Nosia dlhé vlasy a ich črty tváre sú veľmi podobné. Rozoznáte ich tak, že chlapci nosia platenú tašku prehodenú cez plece. Odetí sú v bielych látkových „plášťoch“. Tradičné poporo je veľmi zaujímavá vec, ktorú musím spomenúť.

Ide o spirituálny predmet,  komplikované vysvetliť, ale skúsim. Listy koky sú pre Indigenos veľmi dôležité. Každý muž starší ako 18 rokov  má svoje vlastné poporo. Je to akási nádoba vyrobená z tekvice, do ktorej sa nasype vápno zo spálenej morskej lastúry z karibských pobreží. Pri žuvaní kokových lístkov naslinia muži drevenú paličku, ponoria ju do popora, aby sa na ňu prichytil prášok a zmiešajú ho v ústach s rozžuvanými kokovými listami, čím zvýšia ich účinnosť. Ide v podstate o narkotikum,  ktoré môžu požívať iba muži. Ženy sú povinné pre svojich milovaných lístky koky zbierať. Koka v kombinácií s vápnovým práškom znižuje únavu a chuť do jedla. Muži spia menej ako 4 hodiny a sú non-stop „high“. Keď chlapec dovŕši 18teho roku, koná sa ceremónia pri ktorej chlapec počas štyroch dní užíva poporo a nesmie zaspať. Ak tak urobí, znamená to, že ešte sa z neho nestal muž.

Masou vzniknutou zmiešaním listov a prášku v ústach obtierajú poporo, ktoré tak neustále rastie. Tento proces obtierania paličky o obal prirovnávajú k zapisovaniu myšlienok, ktoré muž počuje. Poporo sa tak neustále zväčšuje až ho nakoniec treba vymeniť. Ak ho nedajbože stratí ( to by sa mne stávalo minimálne raz do týždňa ) je povinný isť za duchovným lídrom, ktorý mu dohovorí a potrestá ho. Medzi ostatnými je potom považovaný za muža, ktorý sa nevie postarať o svoju rodinu.

Opúšťame Ciudad Perdida s červenými stužkami na zapustí, za ktoré sme lídrovi zaplatili 2000 pesos. Do základného tábora sa vraciame tou istou cestou. Štyri dni a tri noci, ktoré som strávil v pralesoch Sierry Nevady boli „highlight“ môjho tripu v Kolumbii.

Stručné informácie

Cena – 700 000 Pesos ( 230 Eur )

V cene je:

Strava – 3 x krát denne, ovocie počas dňa, voda

Ubytovanie –  veľmi jednoduché, postele alebo hamoky, samozrejmosťou je sieť proti komárom, sprchy fungujú,

ďalej je v cene cesta zo Santa Marty do základného tábora a naspat, dvaja sprievodcovia, všetky poplatky s trekom súvisiace.

Čo si pribaliť?

Silný opalovací krem, repelent ( vela, vela, vela komárov ). Odporucam domaci Nopikex mydlo ( 70% deet), hracie karty, nejaké drobné na pivo.

Viac zážitkov a informácií o Ciuadad Perdida sa dočítate na blogu MiliMundo v článku Stratené Mesto Kolumbijskej Sierra Nevady.

The post Trek do Strateného mesta, Ciudad Perdida appeared first on .

Za posledných 50 rokov si obyvatelia Kolumbie vytrpeli viac než dosť. Ekonomické problémy, občianska vojna, revolučné ľavicové skupiny FARC a ELN, skorumpovaná kolumbijská vláda, únosy, politické vraždy, kokaín a drogové kartely z Medelínu, Cali, izolácia krajiny dopadli na krajinu a jej obyvateľov veľmi tvrdo. Nie nadarmo sa hovorí, že Kolumbia je bohatá nevesta so zlou povesťou.

Kolumbijčania sú napriek krutej histórii veľkí optimisti a šťastní ľudia. V Medelíne nájdete veľa pokreslených a posprejovaných budov, ale ako náhle vstúpite do metra, všetko je zrazu čisté, zorganizované, udržiavané a pekné. Ľudia z Medelínu nevnímajú metro ako systém dopravy, ale ako nádej na lepšiu budúcnosť, o ktorú sa príkladne starajú. 30 rokov dozadu bol Medelín nebezpečné mesto, plné streľby, vrážd a drog. Na dnešnom Námestí svetla sa pred 30 rokmi vraždilo a fetovalo. Dnes je toto námestie bezpečným miestom pre stretnutia s priateľmi. Kolumbijčania pochopili, že cesta k lepšej budúcnosti vedie cez osvetu a vzdelanie. V každej štvrti v Medelíne bola postavená obrovská niekoľkoposchodová knižnica. Rozsiahle komplexy budov, na ktoré sú všetci veľmi hrdí.

Kolumbijčania si vážia mier a relatívny pokoj, ktorí dnes majú. Andrea z Bogoty mi posledný deň pri šoférovaní povedala, ako veľmi je šťastná, že môže po svojej krajine bezpečne cestovať svojim autom. Pred niekoľkými rokmi to ešte bolo nemožné, resp. veľmi nebezpečné. Dvadsať rokov dozadu navštívilo krajinu do 50 tisíc ľudí. Tento rok to sú 4 milióny. A podľa Lonely Planet bude Kolumbia po Kanade druhou najpopulárnejšou destináciou v nasledujúcom roku.

Sú optimistický a hrdý národ. Agustín Goovaerts, belgický architekt navrhol v Medelíne Palác kultúry, avšak miestnym sa jeho štýl vôbec nepáčil. Paisas ( tak si ľudia v Medelíne hovoria ) ho ohovárali a dehonestovali jeho stavbu tak dlho, až Goovaerts tresol dverami a z Kolumbie odišiel. Hrdí Paisas sa rozhodli, že stavbu dokončia sami. Keďže nedokázali precitať komplikované stavebné plány, stavbu dokončili po svojom. Okolo nedokončeného paláca postavili biely múr Paisas si taktiež o seba myslia, že sú lepší ako zvyšok Kolumbie. Sú to vraj šikovní podnikatelia a klamári. Náš sprievodca nás však pred nimi varoval a povedal „ If You do business with Paisas, somehow You always  end up losing money“

Ľudia tu nie sú na nával turistov zvyknutí. Počas našej „ Real City Tour“ sa pri nás pristavovali, pozorovali nás, pozdravili sa, resp. počúvali prednášku v angličtine. Nás sprievodca Pablo sa počas výkladu opýtal jedného starého pána, či chce pozdraviť jeho skupinu. Dedko odpovedal „Nie, možno neskôr“. Možno neskôr znamená v Kolumbii nikdy Manaňa efekt funguje v celej Kolumbii. V púštnej oblasti La Guajira som bol ako jediný gringo (teda beloch). Jeden by si povedal, že sa reštaurácie o mňa pobijú. Objednal som si rybu v skromnom podniku na pláži a vraj bude do 15 minút hotová. Nakoniec to bolo viac ako hodinu. Tranquillo, tu estas en Colombia.

Zaujímavou vecou, ktorú som videl len v Medelíne, je že sa ľudia stretávajú na verejných miestach a vymieňajú si veci. Jeden má hodinky, druhý rádio, tretí topánky no a takto si to medzi sebou vymieňajú podľa toho, čo práve potrebujú. Okrem toho sú schopní hneď vedľa katolíckeho kostola predávať porno a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Budovu súdu v centre Medelínu prerobili na obrovské nákupné centrum, kde nakúpite hlavne „fake“ výrobky. Budova, kde sa pred niekoľkými rokmi rozhodovalo o spravodlivosti  dnes slúži ako predajňa „fake“ tovarov. Kolumbijsky kontrast.

Dávajte si pozor na osobné veci. Kolumbijčania sú veľmi priateľskí a verím, že dobrí ľudia. Ale nemajú problém vás okradnúť. Keď vidia telefón v ruke turistu, vidia peniaze. Rovnako tak videli cash aj v mojom telefóne, ktorý mi ukradli v autobuse. Sú veľmi veriaci a tak veria, že ich hriechy budú odpustené. Okradnú vás, zájdu do kostola, umyjú si ruky od hriechov a sú čistí

Na malom námestí vedľa stanice metro Parque Berrio hrá každý deň živá hudba. Pár ľudí sa dá dokopy a začnú hrať na nejaké hudobné nástroje. Paisas, ktorí sa vracajú z práce domov cez toto námestie sa pristavia a zatancujú, predtým ako nastúpia do metra. Nič podobné som nikde inde nevidel. Ľudia tu milujú hudbu a tanec.

Všetky tieto informácie som si zapamätal z Real City Tour. Je zadarmo a určite sa oplatí zájsť. Nezabudnite sa  registrovať aspoň 24 hodín vopred.

Pozrite si Real City Tour a nášho najlepšieho sprievodcu Pabla.

Galéria fotiek z Kolumbie

The post Aká je Kolumbia a Kolumbijčania appeared first on .

Prebúdzam sa ráno o 4:10, presne 5 minút pred budíkom. Za celú noc som sa zobudil len raz a to, keď mi začalo pršať do mojej “postele”. Nasadzujem si čelovku, balím veci, umývam si zuby. O pol piatej stepujem na pláži a čakám, kým príde moje “colectivo”, ktoré ma odvezie do Uribie. Auto mešká len 20 minút, čo ma veľmi milo prekvapilo. Princíp colectiva je dostat ľudí, zvieratá, materiál, tovar z bodu A do bodu B. Čím viac, tým vyšší zisk. Postupne naberáme cestujúcich na korbu nášho auta. Optimálne, pre udržanie akého takého komfortu, by nás nemalo cestovať viac ako osem. Po hodine sa nás na korbe tlačí 22 a malý pes. Nehovoriac o niekoľkých batohoch, vreciach a podobne.

Posledných pár ľudí na strechu a môžeme vyraziť. Cesta v rozmočenom piesku je veľmi náročná a nie každé vozidlo ju zvláda. Na 63 kilometrovom úseku, ktorý sme šli 3 hodiny, som videl tri zapadnuté autobusy, prevrátený kamión, dve zlomené nápravy a pár zapadnutých bicyklov. Z tej drevenej lavice, na ktorej sedím ma príšerne bolí zadok. Netuším, kde som a ako ďaleko je Uribia. Po troch hodinách sme, ale konečne tam. Miesto 15 000 pesos zas platím 20 000. Dôvod mi opäť nie je jasný. Prestupujem do taxíka a s talianským párom postupujeme do mesta Riohacha. Tam prestupujem na veľký pohodlný autobus, kde je dokonca televízia. Autobus ma poobede vysadil niekde na výpadovke do mesta. Biela tvár je doslova magnet na taxikárov. Ponuky zrážam z 20 000 na 8 000 pesos, ale nakoniec sa žiadny business nekoná. Beriem totiž lokálny autobus priamo na pláž len za 1200 pesos. O tretej poobede, po 10 hodinách cesty som v civilizácií, v Santa Marte.

Na pláži si vyberám mokré veci, ktoré si dômyselne rozložím na horúci betón, aby mi čo najskôr vyschli. Objednávam si pivo, kávu, mango. Áno, všetky tie vymoženosti, ktoré som si v La Guajire nemohol dopriať. Táto trojkombinácia ma o pár hodín priviedla do veľkých problémov. Na pláži som si prenajal tri lehátka za 10 000 pesos. Jedno lehátko pre mňa, druhé pre veľký batoh a tretie pre môj malý batoh. Mám pár hodín na kúpanie a relax pred 17 hodinovou cestou do Medellinu. Opäť som precenil dôveryhodnosť miestnych a na autobusovú stanicu odchádzam 40 minút pred odjazdom autobusu, keďže mi bolo povedané, že cesta tam trvá 15 minút. Akurát mi zabudli povedať, že 15 minút autom v prípade prázdnych ciest, čo v Santa Marte v strede týždňa o 6 večer nehrozí. Cesta na stanicu trvala viac ako polhodinu, ale autobus som našťastie stihol. Lístok do Medellinu stál 100 000 pesos. Stretávam sa s Andrejom a Lenkou. Teším sa na cestu, na to, že si pozriem film, popočúvam hudbu alebo budem len tak po dlhom čase na internete.

Po polhodine sa cesta začína meniť na nočnú moru. Bolí ma brucho a viem, že to bude niečo vážne. O hodinu na to si ku mne prisadol chlap, ktorý vážil dobrých 150 kilo. Napína ma a som k nemu zo začiatku nepríjemný, pretože sa jeho veľké ruky prelievajú na moje sedadlo. O pár minút na to už letím na záchod a vraciam, s*riem na všetky strany. Ide to zo mňa fakt vážne všetkými otvormi. Zisťujem, že na záchode nie je toaletný papier. Použijem miesto toho vlhčené utierky a trenkami očistím ovracaný záchod, umývadlo, podlahu. Vraciam sa späť na svoje sedadlo. Po chvíli sme zastavili v meste Baranquilla. Autobusár mi kúpil nejaké lieky, ktoré majú zabrániť ďalšej pohrome. Chvíľu mám pokoj, ale po hodine sa všetko opakuje ešte s väčšou intenzitou. Domotám sa na záchod a všetko odznova. Vybavený vlhčenými utierkami to tento krát zvládam ako džentlmen. Ostávam pre istotu na zadnom sedadlo. Cesta od sedadla v strede autobusu na záchod je totiž dlhá. Našťastie sa mi podarilo po chvíli zaspať.

O dve hodiny prichádzam na svoje sedadlo, snažiac sa nájsť si svoj telefón, ktorý mi pravdepodobne vypadol z priehradky na sedadle predo mnou. Počas prestávky v ďalšom meste prehľadávam autobus, pýtam sa cestujúcich, či náhodou nevideli telefón. Nikto nič. Majú na saláme. Jedna staršia pani sa mi snaží pomôcť prehovoriť vodiča autobusu, aby zavolal políciu, ktorá prehľadá jednotlivých cestujúcich. Je mi povedané, že za svoje veci si zodpovedám sám a oni nemôžu nič robiť. Proste stala sa taká vec. Všetci v tom buse vedeli ako mi je zle, grciam, s*riem, trpím ako zviera a aj tak sa našiel niekto, kto ma okradol. Som nahnevaný, ale kašlem na to. Nič s tým aj tak nespravím. Cestou do Medellinu ešte pár krát navštívim záchod. Kamoška Lenka na poslednom odpočívadle odpadla a tak náš lazaret asi o deviatej ráno prichádza do cieľa.

Na autobusovej stanici Caribe sa snažím fyzicky pripraviť na cestu metrom ku kamoške Veronike z Vranova, ktorá v Medelline žije. Hľadám opäť záchod, zahmlieva sa mi pred očami, takmer odpadávam. Nie som schopný ani zaplatiť za použitie toalety a úprimne ani si nepamätám, ako som prešiel cez turniket. V metre na mňa všetci čumia. Musím vyzerať hrozne. Našťastie mi niekto uvoľnil miesto na sedenie a na stanicu metra Poblado prichádzam síce zelený, ale aspoň som sa tam nepovracal. Odtiaľ beriem taxi na adresu, ktorú mi poslala Veronika. Samozrejme taxikár nevie, kde to je a tak blúdim s batohom, dehydratovaný a unavený. Konečne som po takmer hodine našiel gýčovú výzdobu rezidencie, kde Veronika býva. Som šťastný, že som tu. Nemám v pláne nič iné, len oddychovať a dať sa dokopy pred ďalším výletom. Veronika si všimla na mojom ramene dva červené fľaky od nejakého komára, ktorý ma poštípal v džungli. Vravím, že to nič nie je, ale jej to nedá. Začína googliť.

Po polhodine prišla s tým, že možno mám vírus changas. Pýtate sa, čo je changas? Ide o smrteľný vírus, ktorý prenášajú komáre. Vyskytuje sa v Kolumbii. Po poštipnutí zanecháva červené škvrny. Ďalšie príznaky sú hnačka, teplota, vracanie a tak podobne. Jej frajer Paul mi však vraví, že o nič nejde, že budem v pohode. S pocitom, že o pár mesiacov mi možno skolabuje srdce sa vydávam aj s Veronikou na kliniku Las Vegas. Najskôr treba zaplatiť zálohu asi 100 Eur. Keď sú všetky formality vybavené, ujme sa ma mladý doktor. Meria mi tlak, množstvo kyslíku v krvi, tep, výšku, váhu a tak podobne. Na moju otázku, či to nemôže byť changas, mi vraví ” I don´t think is changas”. No, znie to síce dobre, ale “I don´t think” mi nestačí. Poprosil som ho, aby zavolal ďalších skúsenejších doktorov. Po pár minútach sa objaví asi 5 lekárov. Všetci pozeráme google obrázky štípancov changas a jednohlasne sa zhodujeme, že to asi nebude to.

Pravdepodobne mám otravu jedlom a mám pocit, že najskôr išlo o mango z ulice v Santa Marte. Vyšetrenie ma stojí 25 Euro. Veronika sa mi ospravedlňuje za falošný poplach, ale ja som veľmi vďačný, že sme za lekárom pre istotu išli. Klinika Las Vegas je nová, moderná a ľudia tu veľmi príjemní. Vraciame sa domov a ja idem rovno do postele. Večer ma partia jej kamarátov vytiahla do lokálneho baru. Moc sa mi nechce, ale idem aspoň na kolu. To je jediné, čo sa vo mne posledných 24 hodín zatiaľ udržalo. Nakoniec ma, ale predsa len zlomili na pár pív a aquardiente, čo je kolumbijska pálenka. Môžem povedať, že mi je lepšie. V tomto bare nenájdete okrem nás žiadnych turistov. Všetko je super lacné. Za 4 pivá a kolu platím dve eurá. Neuveriteľné. O pár blokov ďalej, v turistickej časti Poblado by som za to zaplatil tak 15 Eur. Tento bar je navyše veľmi vtipný. Čašníčka má 12 rokov. Ostatní v bare za nami stále chodia s papierom a perom, aby sme napísali pesničky, ktoré si chceme zahrať. Skvelý servis. Bar je súčasťou domu, kde býva majiteľ aj so svojimi deťmi. Každý, kto chce použiť toaletu, musí najskôr prejsť cez spálňu, kde na telku čumia traja ďalší členovia rodiny. Vonku nám navyše miestny týpek zatancuje Michaela Jacksona. O stôl vedľa sedí partia mladých ľudí a rovno na ulici pred zrakmi ostatných šňupú kokaín, ktorý sa tu inak dá zohnať tak za cca. 5 dolárov. Do postele som sa dostal o polnoci. Nejedol som už jeden a pol dňa a všetku energiu čo mám, získavam z koly. Nasledujúci deň vyrážeme do Guatape, ale o tom až v ďalšom blogu.

Galéria fotiek z Kolumbie

The post Otrava jedlom, krádež a cesta do Medelínu appeared first on .

La Guajira – Kolumbia

La Guajira je púštna a veľmi chudobná oblasť na severe Kolumbie a  hraniciach s Venezuelou, o ktorú sa nikto moc nezaujíma. Pre turistov je komplikované, časovo a finančne náročné sa tu dostať a tak sa väčšina otáča v Santa Marte a po treku do „Ciudad Perdida“ (Stratené Mesto)  pokračuje na západ do preslávenej Cartageny, ktorú som ja úmyselne vynechal.

Dostať sa tu je pomerne komplikované. Najskôr autobus zo Santa Marta do hlavného mesta Riohacha, potom taxi do mestečka Uribia a odtiaľ jedine 4×4 vozidlo do Cabo de la Vela. To bola moja posledná destinácia, ktorá je od Santa Marta vzdialená 330 km. Posledný 67 kilometrový úsek zvládnete offroad autom za tri hodiny. Bez srandy. Cestou naspäť som šiel na pickupe štandardne pre 8 ľudí. Nakoniec nás v ňom išlo 22 plus pes. Do najsevernej časti Kolumbie Punta Gallinas je to ešte ďalších niekoľko x hodín po púšti a to som už psychicky nezvládal.

Cabo de la Vela je skromná dedinka bez turistov, ak prídete mimo sezónu. Začiatkom roka tu dovolenkuje veľa Kolumbijčanov. V celej dedine sme boli prvý deň piati turisti. Kanaďan, traja Nemci a ja.  Nasledujúci deň som tam ostal sám. Hostel, v ktorom som býval bol slamený dom s hojdacou sieťou, v ktorej som prespával. Záchod som musel splachovať vedrom vody, druhým vedrom som sa sprchoval. Svetlo samozrejme žiadne a tak po západe slnka jedine s čelovkou. V noci vás zobudí dážď, ktorý preteká cez slamenú strechu. WiFi len na pár hodín. Podľa toho ako sú nabité solárne panely. Majiteľom hostela je Kolumbijčanka Paula a jej manžel Eto z Nemecka. Celý život podnikali v kite-surfingovom businesse až kým ich podnik v Cartagene nezhorel. Dnes žijú veľmi skromne na púšti v slamenom dome, prenajímajú svoje hamoky, učia ľudí surfovať a plánujú otvoriť prvú pizzeriu v dedine. Sú šťastní a spokojní.

Ak tu niekedy prídete tak sa ubytujte v hosteli Elottelo na konci mesta a nebudete ľutovať. Eto je veľmi zaujímavý človek. Asi 60 ročný chlapík, ktorý miluje kite-surfing, more a pláž. V Cabo boli pláže veľmi znečistené, keďže tu bolo bežné vyhadzovať odpadky okolo seba. Eto sa podujal, že pláž vyčistí a tak od skorého rána zbieral bordel všetkého druhu, hlavne plasty. Domáci si najskôr mysleli, že sa zbláznil, ale po čase pochopili o čo mu ide. Aj jeho zásluhou sú dnes pláže v Cabo relatívne čisté.

V tejto oblasti žije približne 150 tisícová populácia pôvodných obyvateľov Wayuu. Hovoria vlastnou rečou a aj pre samotných Kolumbijčanov je veľmi komplikované získať si ich dôveru. O týchto ľudí sa nikto moc nezaujíma. Najväčším problém je voda. Nedostatok pitnej vody a posledné mesiace aj rozsiahle dažde, na ktoré obyvatelia nie sú zvyknutí. 6 rokov tu nepadla ani kvapka. Až do príchodu hurikánu Matthew, ktorý obrátil La Guajira na ruby. V noci aj cez deň tu výdatne prší. Žiadne asfaltové cesty tu samozrejme nie sú. Ide len o provizórne široké pásy v piesku po ktorých jazdia autá. Po výdatnom daždi ste po kolená vo vode. Balená pitná voda je tu veľmi drahá  aj pre turistov a tak si prinesú 5  litrov vody na deň  z Riohacha. Deti tu nežobrú o peniaze, jedlo, sladkosti, ale o pitnú vodu. Na malom kopci za mestom je desolizačná nádrž, ktorá odsoľuje morskú vodu a je to hlavný zdroj pitnej vody pre miestnu komunitu.  Jej kvalita je však volmi diskutabilná.

V dedinke nájdete aj pár reštaurácií, ktoré ponúkajú čerstvé ryby a pivo Polar z Venezuely, ktorá je neďaleko. Venezuelská vláda dotuje ich potraviny a tak Venezuelčania nakupujú lacno za hranicami vo Venezuele a predávajú  draho v Kolumbii.

Celá oblasť je známa ťažbou uhlia. Skrz púšť prechádza železnica vlastnená zahraničným korporátom Cerrejón. Peniaze samozrejme neostávajú doma, ale sú vyvážané mimo La Guajira. Korupcia bohužiaľ vládne v celej Kolumbii, ale tu je očividná a priama bez snahy o nejaké zatajovanie. Ak niečo chcete úradník Vám rovno povie sumu, ktorá ide jemu do vrecka.

Nájdete tu aj pár obchodov, avšak výber je veľmi obmedzený. Ovocie som nenašiel žiadne. Jediné čo som tu vlastne našiel boli sladkosti, sušienky, základné potraviny, paradajky, paprika, cibuľa a jeden druh syra. Ak som chcel syr a zeleninu musel som zájsť do obchodu, ktorý bol samozrejme zamknutý. Potom som musel trieskať na vedľajšie dvere aby som zobudil majiteľa. Prvý deň sme búchali hneď traja kým sa zobudil. Obchod s deravou strechou na ktorej sedel rozprávajúci papagáj, v jednom rohu zelenina a v bielom plastovom sude syr naložený v studenej vode.

Za dedinou sa nachádza kopec „Pan de Acucar“, alebo “Sladký chlieb”. Je to asi dvojhodinová prechádzka s krásnym výhľadom na celú oblasť. Na kopci vás bude čakať socha Panny Márie a stovky náramkov, ktoré tam ľudia každý deň nechávajú. Nikde ani nohy, len more, púšť a Venezuela za horizontom.

Týmto blogom som vás nechcel odradiť od návštevy tejto oblasti. Ide o nádhernú, unikátnu oblasť, ktorú sa určite oplatí navštíviť. Ak chcete vidieť niečo iné, netradičné,  ste na správnej adrese. Odporúčam pribaliť veľa vody, čelovku, sprej proti komárom, silný krém na opaľovanie a veľkú dávku trpezlivosti.

Galéria fotiek z Kolumbie

The post Kde deti nežobrú o cukríky, ale o vodu appeared first on .

S lacnými letenkami sa tento rok roztrhlo vrece. Po Dominikánskej Republike za 200 Eur som si v chladnom novembri zaletel do Južnej Ameriky. Spiatočná letenka cez najlepšiu európsku leteckú spoločnosť Turkish Airlines ma vyšla na 430 Eur z Prahy, cez Istanbul do Bogoty v Kolumbii. Štandardná cena je pritom minimálne 800 Eur.

Hlavné mesto Kolumbie s 8 miliónmi obyvateľov sa nachádza v nadmorskej výške 2600 m.n.m a leží v takzvanej Bogotskej savane obklopenej vysokými Andami. V 90. rokoch bolo mesto známe vysokou mierou kriminality. Situácia sa odvtedy výrazne zlepšila. V meste som sa cítil bezpečne, ale ako v každom veľkom meste si treba dávať pozor a to hlavne v noci.

Bogota je od Istanbulu vzdialená takmer 11 tisíc kilometrov vzdušnou čiarou a let trval cca 14 hodín. Luxusný servis na palube lietadla, tabletka na spanie od kamošky a tri whiskey s kolou ma donútili k 8 hodinovému spánku. Do Bogoty som teda priletel vyspatý a pripravený na môj prvý deň v tejto krásnej krajine.

Každú nedeľu a všetky sviatky je počet áut v meste výrazne obmedzený. Autá nahradia bicykle, kolieskové korčule, bežci, skateboardisti a tak podobne. Nedeľa je určite najlepší deň na návštevu mesta. Okrem toho je v nedeľu zadarmo vstup do múzeí a aj do „Museum del Oro“ (múzeum zlata), jedného z najkrajších v Kolumbii a taktiež lanovka na horu „Monserrate”  s krásnym výhľadom na mesto je za výrazne nižšiu cenu. V stredu ma obojsmerný lístok lanovkou stál cca 6 Eur. Samozrejme si na horu môžete vyjsť pešo a zadarmo.  Na žiadny trek sa necítim. V Medellíne som sa otrávil jedlom a skončil v nemocnici. O tom ale v inom blogu

Dominantou mesta je „Plaza de Bolivar“. Námestie pomenované podľa Simona Bolivara z Venezuely, ktorý na koni oslobodil 5 juhoamerických krajín od nadvlády Španielska a vytvoril štát Bolívia. Hore dole lietal na koni a oslobodzoval. Hovorí sa, že to skôr jeho kôň má na oslobodzovaní väčšie zásluhy Na tomto námestí sa nachádza „Palace of Justice“. V roku 1985 na budovu súdu zaútočila skupina M-19 tzv. „Guerillas“. Išlo o jeden z najkrvavejších teroristických činov v Kolumbii. Pri útoku zomrelo viac ako 100 ľudí, medzi ktorými boli aj kolumbijský vojaci, členovia M-19 a 12 sudcov najvyššieho súdu. Dokumenty vedúce k zatknutiu a následnému vydaniu členov M-19 a samotného Pabla Escobara do USA boli spálené.

Kúsok od tohto námestia sa nachádza “Museo Botero“. Fernando Botero je najznámejší kolumbijský umelec a jeho múzeum určite stojí za to vidieť. Desiatky jeho sôch sa nachádzajú na jednom z námestí v Medellíne, každá v hodnote okolo 2 miliónov dolárov. Botero daroval sochy mestu Medellín ako prejav podpory a nádeje na lepšiu budúcnosť.

Prvý deň v Bogote som hneď využil „couchsurfing“. Môj hostiteľ bol Luis, s ktorým som strávil celú nedeľu. U Luisa som nakoniec aj prespal, keďže býva kúsok od letiska, z ktorého som na druhý deň letel na sever do Santa Marta.

Mnohí cestovatelia využívajú „couchsurfing“ ako formu prespania zadarmo a šetrenia nákladov. Ja som na couchsurfingu nikdy neušetril. Svojho hostiteľa vždy pozvem na pár pív, večeru, prípadne zaplatím taxík. Hostel by ma teda určite stál menej. Ide o to, že na hosteloch stretnete iba turistov. Prostredníctvom couchsurfingu ste v kontakte s miestnymi ľuďmi a teda zážitok z cestovania v danej krajine je oveľa autentickejší. Okrem toho Vám ukážu miesta, ktoré by ste sami nikdy nenašli. Mnoho z nich Vám povie o živote v ich meste, ich problémoch, zvykoch a tak podobne. Veľa z nich nehovorí anglicky a tak je lepšie rozprávať ich jazykom. Luis mi navyše pripravil tú najlepšiu “bogotskú” kávu akú som kedy mal.

Kúsok od centra sa nachádza časť mesta „Candelaria“. Nachádza sa tu množstvo univerzít, reštaurácií, barov. Krásna farebná štvrť plná grafitov a mladých ľudí. Drogy a Kolumbia išli vždy ruka v ruke. Situácia sa od čias „najväčšej slávy“ zmenila, ale myslieť si že Bogota a celá Kolumbia je bez drog by bolo veľmi naivné. Gram kokaínu tu zoženiete za cca 4 – 5 Eur, čo je cca. o 20 krát menej ako v USA resp. v Európe.

Dopravná situácia v meste je komplikovaná, ale podstatne lepšia ako v Lime ( hlavné mesto Peru ). Na letisku sa oplatí kúpiť zelenú kartu „tullave“ ( tvoj kľúč ). Stojí 3000 pesos, asi 1 Euro. Nepochopil som celkom ich systém, ale mám pocit, že prvá jazda stojí 2000 pesos a každá ďalšia 700 pesos. Nedám za to ruku do ohňa, ale každopádne je to lacné. Taxíky na rozdiel od Medellínu nemajú taxameter a tak je dobré si cenu dohodnúť ešte pred jazdou. Ako som spomínal, nedeľa je v Bogote raj bez áut. Cez týždeň sa doprava mení na peklo na zemi. Mal som možnosť šoférovať v Bogote a bol som z toho dosť vystresovaný. Prvý deň v Kolumbii mám úspešne za sebou. Zajtra letím do Santa Marta na 4 dňový trek do „Ciudad Perdida“ ( Stratené mesto ).

Galéria fotiek z Kolumbie

V tomto blogu spomeniem aj náklady spojené s cestovaním po Kolumbii. Strávil som tu 18 dní a dal som si námahu zapisovať všetky svoje výdavky. Skončil som s veľmi slušným priemerom 39 Eur / deň. Veselá a nadšená cestovateľka Milada z blogu MiliMundo to dotiahla na neuveriteľných 24 Eur / deň. Ako sa jej to podarilo ? Prečítajte si v tomto blogu !

Letenky

Praha – Istanbul – Bogota s Turkish Airlines / 430 EUR

Bogota – Santa Marta s Viva Colombia / 28 EUR

Tours

Ciudad Perdida / 214 EUR (3 x krát ubytovanie, strava, doprava v cene tour )

Ostatné vstupy / 27 EUR

Doprava

Autobusy v rámci Kolumbie / 125 Eur

Taxíky / 27 EUR

Ubytovanie

Hostely / 54 EUR

Hotely / 33 EUR

Couchsurfing /  celkovo 3 noci

2 noci som strávil v nočnom autobuse ( v jednom ma okradli )

Strava  a drinky

Jedlo / 77 EUR – dosť málo inak ( strava v Ciudad Perdida bola v rámci tour a ďalšie 4 dni som vracal a jedol dva banány denne )

Pivo a drinky / 42 EUR

Ďalšie

Doktor  /25 EUR ( nerátam do nákladov, hádam poisťovňa preplatí )

Kozmetika / 13 EUR

Suveníry / 25 EUR

Ostatné / 67 EUR – voda, sladkosti, nejaké pivo čo som nezarátal, plážová stolička, tipy a podobné drobnosti.

TOTAL / 700 EUR + 460 (letenky) = 1160 EUR  ( presne toľko stojí najdrahší iPhone 7plus 256 gb. Život je otázkou priorít

The post Prvý deň v Kolumbii + rozpočet appeared first on .

Drogové kartely, krádeže, únosy či vraždy. Kolumbijská skutočnosť? Skôr predsudky vyspelého sveta voči minulosti tejto krajiny. Áno, bez vetra sa ani lístok nepohne, ale ja osobne odporúčam, radšej raz zažiť ako tisíckrát počuť či čítať. Napriek tomu ponúkam náhľad do tejto fascinujúcej krajiny prostredníctvom mojich skúseností. Nech sa páči!

Svoj pobyt v Kolumbii som začala v septembri 2012 v meste Valledupar (severovýchod krajiny, blízko pri hraniciach s Venezuelou), kde som celkovo strávila 10 mesiacov ako lektorka anglického jazyka v súkromnej škole. Výhoda práce učiteľa je to, že má prázdniny spolu s deťmi a tak som mala veľmi veľa priestoru na cestovanie. Veď napríklad vianočné prázdniny trvali celý mesiac. Ale pekne po poriadku.

Pri výstupe z lietadla vo Valledupare ma privítala tropická klíma, hudobníci hrajúci typické vallenato a zopár mladých AIESECárov s transparentmi, na ktorých boli nápisy „Vitaj Majka, tvoja nová rodina ťa víta.“ Letisko bolo malinkaté, jediná beloška s divným menom Majka som mohla byť jedine ja a toto veľké privítanie skupinkou mladých ľudí pozorovali všetci prítomní na letisku. Niet divu, že som sa začala cítiť ako celebrita. A tento pocit mi ostal počas celého pobytu, pretože byť beloškou s blonďavými vlasmi a modrými očami je v tomto mestečku odsúdením na neustále pokrikovanie, očumovanie, návrhy na sobáš a podobne. Aby som moju atraktivitu objasnila, Valledupar je hlavné mesto regiónu Cesar, má približne 400 000 obyvateľov tmavšej pleti, ktorí nie sú zvyknutí na cudzincov a už vôbec nie na „exotické stredoeurópske typy“. Niekedy to bolo veľmi príjemné, inokedy až otravné, každopádne to bolo jednou z vecí, na ktoré si bolo treba v tejto kultúre zvyknúť.

Prvé týždne ma čakalo viac kultúrnych či klimatických rozdielov, ktoré bolo treba pochopiť a vstrebať. Ulica bolo miesto, kde sa odohrávalo takmer všetko, čo bolo pre moje oči zaujímavé.

Doprava

Po cestách, ktoré miestami pozostávali z hliny a kamenia sa premávali lokálni na motorkách, podozrivo naobliekaní v takom teple. Neskôr som pochopila, že na motorke strávia aj celý deň, preto mali dlhé rukávy ako ochranu proti slnku. Dôvodom, že sa premávajú celé dni na motorkách je možnosť zárobku. Systém „mototaxi“, ako to domáci nazývajú, funguje nasledovným spôsobom. Ak potrebuješ rýchly presun z miesta A na miesto B a nechceš investovať 4500 a viac pesos na bežný taxík, postavíš sa k ceste a stopneš si najbližšiu motorku, ktorá práve ide okolo. Vodičovi povieš kam sa potrebuješ dostať, občas, ale naozaj výnimočne dostaneš aj helmu, nasadneš na moto a už sa vezieš. Ak si cudzinec, je lepšie vopred radšej zjednať cenu. Vo Valledupare bola bežná taxa po meste 1500 pesos, pri dlhšej ceste suma rástla. Samozrejme, tento systém prepravy sa všeobecne neodporúča z bezpečnostných dôvodov. V samotnom Valledupare existuje zákon, ktorý zakazuje viesť sa dvom osobám mužského pohlavia na jednej motorke, a to z dôvodu možnosti okrádania, či prepadov. Bohužiaľ, percento kriminality v niektorých častiach krajiny je neustále dosť vysoké.

Používanie motoriek je v rámci celej Kolumbie veľmi populárne. Nehovorím o ich vybavenosti a technickom stave, hlavne že „prdela pod zadkom“. Málokedy sa stalo, že motorka mala spätné zrkadielka. Sama som bola svedkom niekoľkých nepekných dopravných nehôd motorkárov. No i napriek tomu bolo veľmi bežným úkazom vidieť na motorke takúto zostavu: vpredu otec rodiny, jeho brucho oblapené malými rúčkami asi 5 ročného syna, ktorý sedel hneď za ním a na konci motorky, chrbtom v smere jazdy sedela mama, ktorá v jednej ruke držala kojenca a druhou si pridŕžala šaty lietajúce vo vetre. Tretiu ruku na to, aby sa aspoň trochu pridržiavala už bohužiaľ nemala. Podotýkam, že ani jeden nemal helmu, takže bezpečnosť jazdy bola asi tak na bode mrazu. Nuž čo, aj tak sa dá.

Okrem mototaxíkov v meste fungovala preprava žltými taxíkmi, ktorých vybavenie nebolo oveľa lepšie ako vybavenie motoriek. Každopádne jazda s nimi bola bezpečnejšia a pohodlnejšia. Mestskú hromadnú dopravu predstavovali rozbité mikrobusy, u nás skôr dodávky, ktoré veľakrát nemali ani dvere, takže vetranie počas jazdy bolo zaručené. Nikto v meste presne nevedel, ako funguje cestovný poriadok, žiadne oficiálne zastávky neexistovali. Ak sa ti na ulici podarilo stopnúť autobus, tak si nastúpil, ale istotu, že ide tým smerom, kam sa potrebuješ dostať, si nikdy nemal. Šoférovi si zaplatil až pri vystupovaní, nik to veľmi neriešil. Musím sa priznať, že skúsenosť s autobusom som vo Valledupare absolvovala iba jedenkrát, ale existuje z toho aj fotodokumentácia.

No a aby bol  obraz o cestnej premávke v tomto rozpálenom mestečku kompletný, na cesty pridám ešte záprahy s koňmi. Tí najchudobnejší málokedy chodili pešo. Ak si niekde „nepožičali“ starý bicykel, tak zapriahli väčšinou jedného vyhladovaného koníka do povozu a šinuli si to po hlavnej ceste pomedzi autá a motorky. Niekedy sa stalo, že sa zatúlaný kôň prechádzal po ulici, a preto som častokrát po ceste do práce musela prekračovať značky, ktoré tu ten koník zanechal.

Klíma

Ďalšou vecou, na čo som si musela zvykať bolo horúce podnebie. Mesto Valledupar je situované na severo-východe krajiny, zo západu obkolesené Sierrou Nevadou de Santa Marta a od Karibského mora vzdialené asi 4 hodiny cesty autobusom. Striedajú sa tu dve obdobia, ktoré domáci nazývajú letom a zimou, ale to nemajú ani páru o tom, ako vyzerá sneh. V období októbra – novembra a marca – apríla je obdobie dažďov („zima“), kedy každý deň niekoľkokrát spŕchne, ale po hodinovom lejaku ostane celá ulica pod vodou a vzduch až príšerne nedýchateľný. Záplavy sú veľakrát dôvodom, prečo obyvatelia meškajú dlhšie ako obvykle, niekedy sa stane, že sa kvôli dažďu ani nedostavia do práce, pretože je značne obmedzená aj doprava. Voda vždy do dvoch hodín vsiakne, alebo sa odparí, pretože po daždi slnko opäť veselo praží.

Zvyšok roka sa teploty pohybujú okolo 35°C, na páliacom slnku určite viac. Preto domáci aj napriek hnedšej pokožke a vyššiemu obsahu melanínu v koži používajú opaľovacie krémy s faktormi 50, 70 a dokonca 100.

Čo bolo pre mňa veľmi prekvapujúce bola dĺžka denného svetla, ktorá sa nijak výrazne počas roka nemenila Každé ráno vychádzalo slnko tesne pre 6 hodinou a už o 18:00 bola tma ako v rohu. Je to spôsobené práve blízkosťou rovníka, ktorý prechádza juhom krajiny. A to som sa vytešovala, že dni budú dlhé ako u nás v lete.

Obyvateľstvo

Ako som už vyššie opísala, domáce obyvateľstvo severu krajiny, nazývaní tiež costeños (costa = pobrežie), sú veľmi temperamentní ľudia a nemajú problém dať najavo záujem o druhú osobu. Aby na seba upriamili pozornosť, častokrát na ulici pokrikovali, na mladé pekné slečny possskovali, trúbili. Ja som schytala prezývky ako gringa (gringos = označenie Severoameričanov), mona (blondýna), nena (dievčatko), mamasita a mamasita sabrosa (to už radšej prekladať nebudem, má to hlboký sexuálny podtón). Nazvala by som ich buranmi, ale po čase som zistila, že tomu netreba venovať pozornosť. Toto sa však týkalo nižšej vrstvy obyvateľstva.

V Kolumbii je vidieť veľké priepasti medzi hornou a spodnou chudobnou vrstvou obyvateľstva. Stredná vrstva existuje tiež, ale nie je tak veľmi zastúpená. Mestá sú takmer v celej krajine rozdelené ulicami tzv. „calles“ (ulice smerujúce zo západu na východ) a „carreras“ (ulice smerujúce zo severe na juh). Na juhu mesta býva najchudobnejšia vrstva obyvateľstva a smerom na sever životná úroveň rastie. Nie je to pravidlom, ale vo väčšine miest som sa s tým stretla.

Ako lektorka v súkromnej škole som mala možnosť nahliadnuť do života bohatých Kolumbijcov. V domácnosti majú minimálne jednu slúžku, ktorá sa stará o čistotu domu, pranie a kuchyňu (muchacha). Tí najbohatší majú okrem slúžky na upratovanie aj osobného šoféra, muchachu, ktorá sa stará o deti a ešte iný potrebný personál. Disponujú drahými autami, bývajú vo veľkých krásnych domoch, ich deti študujú na prestížnych školách a chodia na zahraničné pobyty a tábory (najčastejšie do USA a Európy), cez vianočné prázdniny ich berú do Disneylandu na Floridu a podobne. Okrem toho tieto rodiny vlastnia tzv. fincy, čo sú nehnuteľnosti mimo mesta. (Existujú dva druhy finiec – krásne víkendové domy s bazénom, alebo farma, kde pestujú rôzne plodiny napr. limetky a chovajú dobytok, najčastejšie kravy. O tento statok sa im starajú chudobní predáci, ktorých za odvedenú prácu platia). A odkiaľ na to berú? Títo rodičia sú poväčšine lekári, právnici a top manažéri vo veľkých nadnárodných firmách.

Na opačnej strane brehu existovala chudobná vrstva obyvateľstva. Títo ľudia sa živia tým, čo príde. Najčastejšie predajom všetkého možného od DVD filmov, cez chipsy, žuvačky, lízatká, lokálne chuťovky (napr. empanady – smažené pečivo z kukuričnej múky plnené napr. mäsom, syrom, alebo  butifara – mäsové guľky). Veľmi populárny je predaj minút na volanie. Ak ti práve došiel kredit a potrebuješ si zavolať, namiesto telefónnej búdky nájdeš po celej Kolumbii stánky, kde ti predajca poskytne jeho telefón a po zavolaní mu zaplatíš za prevolaný čas. Celý predaj prebieha na ulici buď ako stánkový predaj, alebo predajci chodia so svojím tovarom a otravujú ľudí. Horúca klíma však významne vplýva na aktivitu obyvateľstva. Nie každému sa chce v páliacom slnku pracovať, preto zvyšok krajiny považuje obyvateľov „costeños“ za lenivých. A aby sa leniví a chudobní uživili, neostáva im nič iné ako kradnúť. Kolumbíjske heslo „no das papaya“ (prekl. nedáš papáju) znamená jednoduché pravidlo – zbytočne neprovokuj a neukazuj to, čo máš. Preto som počas svojho pobytu nenosila žiadne drahocennosti ako retiazky, prstene, na ulici som nikdy nevytiahla telefón a fotila som iba keď som bola v spoločnosti viacerých ľudí. Na party som kabelku nenosila vôbec, peniaze a kľúč od domu sa väčšinou zmestili do podprsenky.

V novej práci som si musela zvyknúť na to, že nikto mi nič nevysvetlí, všetko, čo mám robiť musím odpozerať, alebo pochopiť sama. Nájsť si cestu k deťom, ktoré nerozumeli po anglicky ani slovo a ja som zas nerozumela im bolo náročné, ale vďaka tomu sme si vytvorili veľmi silné puto. A nielen s nimi, ale aj s ich rodičmi, ktorí ma veľmi radi pozývali na obedy, večere, party. To bolo len symbolom priateľskosti a otvorenosti tohto národa. Samozrejme, aj to malo svoje háčiky. Priateľskí boli až priveľmi a akýkoľvek problém sa vždy snažia pomôcť vyriešiť. Ak  sa to však týkalo dlhšieho časového obdobia, heslo „mañana” (zajtra) tu nabralo svoj význam. Čoskoro som pochopila, že „mañana” niekedy môže znamenať aj nikdy.

Okrem typických snedých obyvateľov žije v tomto meste aj jeden z 84 indiánskych kmeňov nazývaný Haruacos. Sem-tam som stretla Indiánov na ulici, premávať sa na motorke, alebo nakupovať potraviny v miestnom Carefourre. Tento pohľad bol jedinečný, pretože Indiáni sa od lokálnych väčšinou stránia a žijú radšej v horách a živia sa výhradne tým, čo im poskytne „Matka príroda“. Domáci ich tiež veľmi nemusia, lebo Indiáni sú oslobodení od platenia daní a majú viac iných úľav a výhod, ktoré im poskytuje vláda. Ako jediní majú právo legálne pestovať rastlinu koku, ktorá sa používa na výrobu kokaínu. Samozrejme, oni túto rastlinu považujú za posvätnú rastlinu, prostredníctvom ktorej sa dokážu spojiť s bohmi.

Hudba, tanec, fiesta a festival

Jedným z dôvodov, prečo som si na svoju stáž vybrala juhoamerický kontinent bola aj túžba naučiť sa tancovať latinskoamerické tance, najmä salsu. To som však na začiatku netušila, že som si vybrala zlé mesto.

Mesto Valledupar je kolískou hudobného a tanečného štýlu vallenato. Na tom by nebolo nič zlé, avšak pýcha domácich na vallenato kultúru bola bezhraničná. Aby som bola úplne presná, vallenato nie je iba hudobno-tanečný štýl, vallenato je pre obyvateľov Valleduparu životným štýlom. Od veľmi skorého rána do neskorej noci počuť vykrikujúcich vallenato spevákov v sprievode s harmonikou vyhrávať v rádiu, v taxíkoch, v obchodoch. Asi si viete predstaviť, čo sa hrá na diskotékach…na salsu som mohla úplne zabudnúť. Hoci som bola párkrát nútená zatancovať si vallenato s lokálnymi štamgastami, nikdy som neprepadla túžbe naučiť sa ho tancovať perfektne. Nalepené telo na telo a pohadzovanie zadkom vo mne nevzbudilo taký záujem, ako ladné salsové pohyby.

Najlepšie na tom všetkom bolo to, že Valledupar má aj svoj vallenato festival, čo je asi najväčším sviatkom pre miestnych obyvateľov. Festival sa koná každoročne v apríli, kedy celé mesto prestane na týždeň fungovať, deti nechodia do školy, ľudia do práce a ulice sa zaplnia skupinami tancujúcimi v tradičných krojoch naučené zostavy. Každý večer sa konajú koncerty najvýznamnejších vallenato spevákov a iných pozvaných latinských hviezd (napr. mexické mariachi skupiny). Tieto koncerty trvajú až do skorého rána a u domácich sú populárnejšie ako koncert zahraničnej hviezdy, ktorou bol tentoraz Pitbull a mal tú česť spievať iba hodinu a pol.

Na obranu festivalu však musím povedať, že to bol skvelý zážitok plný hudby, farieb, tanca, smiechu a veselých ľudí. A keď sa týždeň osláv a fiesty skončí, domáci spomienkami naň strávia ešte pol roka. Ďalšieho pol roka už vedú rozhovory o nadchádzajúcom festivale.

The post Krížom krážom po Kolumbii appeared first on .