Trek do Strateného mesta, Ciudad Perdida

Po hodinovom lete z Bogoty pristáva lietadlo spoločnosti VIVA Colombia na pobreží Karibského mora v meste Santa Marta. Letenka ma stála 20 dolárov. Niekoľkokrát menej ako cesta autobusom. Spoločnosť mi robila milá 84 ročná Oľga z Bogoty, ktorá poriadne preverila moju španielčinu.

V Santa Marte je brutálne teplo. Oproti Bogote je tu o 15 stupňov viac a veľmi vlhko. S Holanďanom menom Ruud sme zobrali taxi z letiska do mesta. Samozrejme cenu zjednávame. Ubytoval som sa v hosteli s veľmi originálnym názvom „Columbia“. Mimochodom Santa Marta je rodiskom speváka Carlos Vives ( duet so Shakirou – La Bicicleta) a hráča Realu Madrid, James Rodriquez. Občanom Medellínu sa hovorí „Paisas“, ľudom v Bogote „Rolas“ a tým v Santa Marte „Costas“ od slova costa – pobrežie.

S Ruudom sme sa vybrali do agentúri ExpoTour, ktorá ako jedna z mnohých organizuje túry do „Ciudad Perdida“, Strateného mesta. V meste sú asi 4 agentúry, ktoré tour organizujú. Cena je všade rovnaká, 700 000 Pesos, čo je približne 230 Eur. Ak platíte kartou, prirátajte si 3% k tomu. Výlet trvá 4,5, alebo 6 dní, podľa toho v akej fyzickej kondícii ste, resp. koľko času máte. Ja som si pre krátkosť môjho pobytu v Kolumbii vybral 4-dňový trek mimo civilizáciu. V cene je zahrnuté ubytovanie, cesta do základného tábora, strava 3 x krát denne, voda, sprievodca a ovocie dostupné na všetkých „fruit stations“. Teoreticky vám netreba so sebou žiadnu hotovosť, lenže za luxusný tovar ako pivo a kola si treba priplatiť a to cca. 2 Eur.

Trek mám teda rezervovaný, na kreditke o 230 Eur menej a celé poobedie v Santa Marta predo mnou. Je nedeľa a skapal tu pes. Nikde žiadny turisti, pristavil som sa aspoň pri domácej robotníckej triede sediacej na múriku medzi plážou a hlavnou cestou.  Vytiahli zo mňa 2000 pesos ( približne 70 centov ) a o chvíľu sa vrátili s fľaškou aquardiente. Tradičná domáca pálenka s mentolovou príchuťou. Fľašku rozlievali do malých plastových pohárikov. Nakoniec som s nimi podebatil hodinu a aj so slnečnými okuliarmi, ktoré som dostal ako darček odchádzam na hostel. Cestou som do seba šupol „tinto“, čo je káva ( v španielčine tinto znamená červené víno, ale v Kolumbii to je čierna káva), ktorú tu predávajú non-stop. V noci samozrejme nie a nie zaspať.

Na druhý deň ráno už všetci „gringos“ čakajú pred agentúrov. Nemci, Austrálčan, Angličania, Holanďania, Švajčiar, Dánka a ja, chudobný príbuzný z východu. Slovensko je pre Chrisa z Londýna veľká neznáma a považuje to za exotiku, väčšiu ako samotná Kolumbia. Nechápe, že som v „postkomunistickej“ krajine  schopný zarobiť na letenku do Kolumbie a ešte si zaplatiť trek za 230 Eur a ešte si dať s nimi aj pivo za dve eurá.

O desiatej ráno vyrážame našim offroadom do základného tábora, kde máme obed. Spočiatku sme všetci nesmelí a tak vznikajú len ťažkopádne a umelé rozhovory typu, „Ahoj, ako dlho cestuješ?“, „Kam sa chystáš ďalej“, „Ako sa ti páči Kolumbia“, prípadne „Vyskúšal si už kolumbijsky sneh?“ Pri vedľajšom stole sedí skupina, ktorá práve dorazila zo Ciudad Perdida. Za 4 dni v džungli sa z nich stali kamaráti a nepochybujem, že rovnako sa skamarátime aj my.

Po obede vyrážame na cestu džungľou v pohorí Sierra Nevada. Spaľujúce slnko, cesta hore a dole a hore a dole a stále dokola. Nádherné výhľady na zelený prales. Cestu nám lemujú tradičné príbytky pôvodných Indigenos. Deti nám krížia cestu a prosia nás o „dulce“, čiže o niečo sladké. Bohužiaľ, nič nemám. Okrem toho sladkosti škodia a týmto deťom dvojnásobne. Tým,  že nepoužívajú výdobytky  moderného sveta, ako zubná kefka a zubná pasta, naše rafinované cukry by im veľmi rýchlo zničili zuby.

Takáto 4 dňová túra je balzam na dušu. Žiadny internet, žiadny signál, žiadne mačkanie tlačidiel ( okrem tých na foťáku), displej telefónu nie je posledná vec, ktorú vidím pred tým ako zaspím a ani prvá po prebudení. Zaspávame len tak, pri kartách, pri knihe so západom slnka. Budíček o 5 ráno. Pri raňajkách všetci pri jednom stole, nie u počítača, televízora, prípade za pochodu do práce. Každé ráno vyrážame z kempu o šiestej.

Celkový trek má 50 km v kopcovitom teréne. Pokladám sa za trénovaného človeka, ktorý vybehne Kriváň z Troch Studničiek za dve hodiny ( na tabuli píšu 4 hodiny), ale musím povedať, že posledný štvrtý deň som mal toho dosť. Je to neustále do kopca, z kopca a keď sem-tam narazíte na krátku rovinku, pre vaše nohy je to na jednej strane neskutočná úľava a na strane druhej niečo totálne neprirodzené. Naši dvaja sprievodcovia na nás vymysleli dokonalý motivačný trik. Na konci každého stúpania je tzv. fruit station, kde Vás čaká nakrájaný ananás, melón, banány a stánok s kolou a pivom. V živote som nepil chutnejšiu kolu ako tu. Chris ma už pokladá za slovenského mafiána, keď si po kole doprajem aj pivo.

Po dvoch nociach strávených niekde medzi Ciudad Perdida a civilizáciou sa prebúdzame do krásneho slnečného rána. O pár hodín dorazíme do cieľa. Vyrážame už o piatej ráno aby sme získali náskok pred ostatnými skupinami a vychutnali si Stratené mesto bez davu turistov. Odporúčam sa na pár hodín odtrhnúť od skupiny a kráčať len tak, sám. Úžasný pocit. Ako každý deň aj tento je potrebné prebrodiť pár riek. Celý čas máme slnečné počasie a rieky nie sú rozvodnené. Nezastaví nás ani rozpadajúci sa most ponad skalný zráz. Po hodine a pol sme dosiahli schody. Nepamätám si presne, ale mám pocit, že ich bolo cca. 2000.

Tieto schody nás dovedú až na magické miesto, ktorému sa hovorí aj kolumbijské Machu Picchu. S dvoma Nemcami sme to nevydržali a odtrhali sa od skupiny. Vybehneme posledné schody, otočíme sa a Stratené mesto máme po troch ťažkých dňoch ako na dlani. Sme tu, takmer sami, sem-tam nejaký turista a vojaci, ktorí dbajú na poriadok a bezpečnosť.

Ten pohľad na terasovité, zelené polia strateného mesta, obklopené nedotknutou džungľou mi doslova vyrazil dych. Môžete to vidieť x krát na fotkách, ale to čaro a magické energie zažijete len na vlastnej koži. História strateného mesta je dlhá a zaujímavá, v tomto blogu ju nebudem spomínať, keďže si ju môžete vyhľadať na internete.

Súčasťou je rozhovor s politickým a duchovným lídrom ľudí Indigenos. Tento kmeň ( pôvodní obyvatelia Kolumbie ) tu stále žije tradičným spôsobom života, lenže bieli ľudia priniesli nové choroby a tak ani Indigenos už nie sú úplne izolovaní od civilizovaného sveta. Indigenos ľudí a hlavne deti je veľmi ťažké rozoznať. Nosia dlhé vlasy a ich črty tváre sú veľmi podobné. Rozoznáte ich tak, že chlapci nosia platenú tašku prehodenú cez plece. Odetí sú v bielych látkových „plášťoch“. Tradičné poporo je veľmi zaujímavá vec, ktorú musím spomenúť.

Ide o spirituálny predmet,  komplikované vysvetliť, ale skúsim. Listy koky sú pre Indigenos veľmi dôležité. Každý muž starší ako 18 rokov  má svoje vlastné poporo. Je to akási nádoba vyrobená z tekvice, do ktorej sa nasype vápno zo spálenej morskej lastúry z karibských pobreží. Pri žuvaní kokových lístkov naslinia muži drevenú paličku, ponoria ju do popora, aby sa na ňu prichytil prášok a zmiešajú ho v ústach s rozžuvanými kokovými listami, čím zvýšia ich účinnosť. Ide v podstate o narkotikum,  ktoré môžu požívať iba muži. Ženy sú povinné pre svojich milovaných lístky koky zbierať. Koka v kombinácií s vápnovým práškom znižuje únavu a chuť do jedla. Muži spia menej ako 4 hodiny a sú non-stop „high“. Keď chlapec dovŕši 18teho roku, koná sa ceremónia pri ktorej chlapec počas štyroch dní užíva poporo a nesmie zaspať. Ak tak urobí, znamená to, že ešte sa z neho nestal muž.

Masou vzniknutou zmiešaním listov a prášku v ústach obtierajú poporo, ktoré tak neustále rastie. Tento proces obtierania paličky o obal prirovnávajú k zapisovaniu myšlienok, ktoré muž počuje. Poporo sa tak neustále zväčšuje až ho nakoniec treba vymeniť. Ak ho nedajbože stratí ( to by sa mne stávalo minimálne raz do týždňa ) je povinný isť za duchovným lídrom, ktorý mu dohovorí a potrestá ho. Medzi ostatnými je potom považovaný za muža, ktorý sa nevie postarať o svoju rodinu.

Opúšťame Ciudad Perdida s červenými stužkami na zapustí, za ktoré sme lídrovi zaplatili 2000 pesos. Do základného tábora sa vraciame tou istou cestou. Štyri dni a tri noci, ktoré som strávil v pralesoch Sierry Nevady boli „highlight“ môjho tripu v Kolumbii.

Stručné informácie

Cena – 700 000 Pesos ( 230 Eur )

V cene je:

Strava – 3 x krát denne, ovocie počas dňa, voda

Ubytovanie –  veľmi jednoduché, postele alebo hamoky, samozrejmosťou je sieť proti komárom, sprchy fungujú,

ďalej je v cene cesta zo Santa Marty do základného tábora a naspat, dvaja sprievodcovia, všetky poplatky s trekom súvisiace.

Čo si pribaliť?

Silný opalovací krem, repelent ( vela, vela, vela komárov ). Odporucam domaci Nopikex mydlo ( 70% deet), hracie karty, nejaké drobné na pivo.

Viac zážitkov a informácií o Ciuadad Perdida sa dočítate na blogu MiliMundo v článku Stratené Mesto Kolumbijskej Sierra Nevady.