Objavovanie a spoznávanie Kostariky máme úspešne za sebou. Nikoho som nestratil, nikto neumrel, svoju úlohu som zvládol dobre. Psychicky som aj po týždni v poriadku. Posledné tri dni nás čaká pohoda a relax na pacifickej strane Kostariky v letovisku Manuel Antonio.

Národný park Manuel Antonio, Kostarika

Oproti príjemným teplotám je na pobreží minimálne o 15 stupňov teplejšie. José, náš kostarický sprievodca, sa s nami lúči a celú partiu necháva výlučne v mojej starostlivosti. Z nášho trojhviezdičkového hotela je väčšina klientov sklamaných, no je sezóna a nájsť 6 izieb nie je jednoduché. Jedna sa sťažuje, že v izbe smrdí a ďalší pár nechápavo krúti hlavou, keď okrem manželskej postele majú na izbe aj dvojposchodovku. Ich sťažnosti sú oprávnené, oproti doposiaľ luxusným hotelom je tento skutočne skromnejší. Máme však hotelový bazén a fľašu rumu. Kombinácia, ktoré zlepší náladu každému.

Hneď prvý deň ideme všetci na pláž. Bojím sa o Henricha, predsa 93 rokov a teploty dosahujúce 40 môžu zapríčiniť kadečo. Ja som večer celý červený a to som bol namazaný 50tkou zvonku, dvoma litrami piva zvnútra a takmer celý čas pod dáždnikom.

Manuel Antonio je príjemné mestečko s nekonečnými plážami a národným parkom, v ktorom zaručene uvidíte veľa exotickej zvery. Opice, leňochody, leguány a rôzny druhy papagájov. Ja som si zaplatil lekciu surfovania a pokiaľ som mal pri sebe inštruktora tak mi to celkom šlo. Najťažšie na surfovaní je vychytať správny moment, kedy sa na dosku postaviť. Ďalšia hodina bez inštruktora bola jedna veľká práčka. Ak nechápeš, tak tie vlny ma točili ako v práčke

Lietadlo zdrhlo, Kostarika nikam nejdeme

Najdramatickejšie udalosti sa dejú v úplnom závere. Staručká Zuzana potrebuje PCR test pred odletom, a tak po príjazde na letisko spolu absolvujeme testovanie. Jej členok je v katastrofálnom stave a testovací stan natrieskaný ľuďmi.  Nenápadne obiehame celú radu, pretože inak to lietadlo určite nestihneme. Platíme 65 dolárov a ponáhľame sa spolu do odletovej haly.

Domov letíme tromi odlišnými letmi. Veľmi som sa mýlil, ak som si myslel, že testovanie na koronu bude to najhoršie čo ma čaká. Na check-in mi zamestnanec KLM oznamuje, že let, ktorým mali odletieť traja klienti bol posunutý a lietadlo už odletelo. Oblial ma studený pot, ale nejak sa to určite vyrieši. No nevyriešilo. Volám do českej agentúry, dohadujeme odvoz na hotel a zároveň riešime nové letenky a náhradný program v Kostarike. Zaujímavé je, že neodleteli práve tí, ktorí ma najviac srali KLM posunul let a už nepotreboval za dôležité oznámiť túto skutočnosť cestujúcim. Nechcete vidieť tie výrazy, keď som im oznámil, že ostávajú v Kostarike bezo mňa. Akoby sa im zrútil celý svet. Je hrozné, ak sa neviete sami o seba postarať.

https://www.instagram.com/elmundo_travel_blog/

Stres, nie je dobrý kamarát

V tom zhone zisťujem, že ani môj let s dvomi najstaršími členmi posádky neexistuje. Proste nás nevedia dohľadať v systéme. Stojím pri okienku COPA airlines a nechce sa mi veriť, čo sa deje. Po pol hodine dohadovania kukám na papiere a zisťujem, že to nie je COPA ale AERO MEXICO, čiže moja chyba. S COPA sme leteli do Kostariky a automaticky som rátal s tým, že letím s nimi aj naspäť. Treba kukať na letenku Marcel. Mám vedľa seba dvoch ľudí, ktorí sa ledva hýbu a do odletu ostáva 40 minút. Toto musím stihnúť, inak zaplatím tri nové letenky zo svojho vrecka. Ver tomu, že tri jednosmerky z Kostariky v deň odletu by ma finančne možno aj položili.

AERO je hneď vedľa. Rýchla kontrola pasov, vytlačenie leteniek a utekáme na gate. No utekáme, oni ledva chodia. Je to tak frustrujúce. Musíme sa ponáhľať a oni idú doslova slimačím tempom. Opäť obiehame celý radu k bezpečnostnej kontrole a potom čo najrýchlejšie ku gate. Ja utekám napred, aby som prípadne zdržal lietadlo a Henrich so Zuzanou sa pomaly tackajú za mnou. Ak toto stihnem, tak sa v lietadle opijem.

Stačilo pár minút a som ľahší o 6 litrov

11:48 s vypätím všetkých síl prichádzame na gate a hneď za nami ho letušky zatvárajú. Uf, tak toto bolo skutočne o chlp. Spätne som si pozrel ceny leteniek no a za každú by som dal cez 2000 eur.

Let do Mexika je pokojný. Celý upotený a roztrasený sa zoznamujem s milou pani, ktorá ma najskôr upozorní na rúško. Jej manžel má rakovinu a cestujú za lekárom, takže nasadzujem rúšku a pani upokojujem, že som očkovaný a koronu som pred mesiacom prekonal.

Letíme ponad Nikaraguu, konkrétne ostrov Ometepe a krásne vidím aj sopku Madera, na ktorú som v roku 2015 vyliezol.

Letisko v Mexiku je obrovské, nemám sily ani nervy prejsť na opačný terminál. Vybavil som dva vozíčky, ktoré tých dvoch odvezú priamo do lietadla. Výhodou je, že nemusím riešiť kam ideme. Jednoducho nasledujem zamestnancov, ktorí Henricha a Zuzanu tlačia pred sebou. Pobavil ma tento Číňan, ktorý v takomto ohoze cestuje domov.  

Domov v BIZŇISE

Čo ma veľmi potešilo, je business trieda na lete do Paríža. Nikdy som v biznise neletel a je to bomba. Šampanské, slúchadlá s aktívnym tlmením šumu, kopec miesta na nohy a široké sedačky. Henrich mi ďakuje, že som mu vybavil tak super veľké miesto. „Nemáte začo Henrich“, odpovedám s úsmevom.

Posledný let z Paríža do Prahy melieme z posledného. Som totálne zničený, fyzicky a hlavne psychicky. Ešte im pomôžem s batožinou a v príletovej hale ich oboch čaká taxi domov. Trošku mi budú obaja chýbať, ale som rád, že to mám za sebou.

Na desať dní som sa stal sprievodcom a skúsenosť to bola poriadna. Často náročné, frustrujúce, ale na druhej strane aj naplňujúce a ostal aj čas užiť si Kostariku. Každopádne verím, že tieto skúsenosti v budúcnosti zúročím a niekam sa ešte takto dostanem.

The post Manuel Antonio, zmeškaný let a takmer o 6000eur ľahší appeared first on .

Paleta kostarických pralesov

Prvou zastávkou sú tzv. hanging bridges, teda mosty zavesené skrz hmlový prales. Kostarika je neskutočne rozmanitá a má všetky typy pralesov – tropický dažďový, tropický suchý, nížinatý dažďový, hmlový, pobrežný a taktiež mangrové lesy. Z autobusu krásne vidíme jednotlivé pralesy, ktoré sa menia v závislosti s nadmorskou výškou. Táto teória sedí na metre presne a jednotlivé prechody medzi pralesmi sú rýchle a razantné. Proste jeden okamih krásne slnečno a o pár metrov už nevidíš na 10 metrov pred seba a teplota je aj o 15 stupňov nižšia.

Monteverde je rezervácia, ktorá za svoj vznik vďačí súkromným iniciatívam a organizáciám, ktoré od roku 1972 začali skupovať pôdu za účelom jej ochrany. V súčasnosti je rezervácia riadená neziskovou organizáciou Centro Científico Tropical. Tá ochraňuje hmlový prales na ploche 14 200 ha, ktorý sa rozkladá na svahoch pohoria Tilarán v nadmorskej výške okolo 1400 metrov nad morom.

Kvesal – narodný symbol Nikaraguii

Prechádzka pralesom prebieha v maximálnej tichosti. Na moje prekvapenie to všetci rešpektujú. José je vybavený obrovským ďalekohľadom pre pozorovanie jedného z najkrajších vtákov na svete. Jeho mena je Kvesal a podľa neho je pomenovaná aj oficiálna nikaragujská mena. Kvesal je nádherne farebný s dlhočizným chvostom. Nepodarilo sa nám vidieť jedného, ale rovno dvoch, čo José označil za obrovský úspech. Taktiež tu rastú parazitné stromy, ktoré vytypované stromy obrastú, odstavia od živín až sa napadnutý strom úplne rozpadne. Ten poslúži ako zdroj energie pre ďalšie stromy a kolobeh sa v dokonalosti prírody opakuje.

Mosty v korunách stromov Monteverde

Ďalej pokračujeme už na spomínané mosty a prechádza po nich zaberie asi hodinu. Nachádzajú sa na úrovni stromov a tak môžeš pozorovať život v ich korunách. Ja idem s Henrichom a jeho kamoškou pomaly, majú cez 90 rokov a uvidíme kam dôjdu. Okruh má tri kilometre a to pre človeka, ktorý má na krku storočnicu nie je málo. Stále obdivujem ich húževnatosť. Neviem si predstaviť moju starkú v Kostarike. Tá snáď nebola ani mimo okres.

Ostatní pokračujú sami. Urobil som chybu. Zuzana s rozbitým členkom chytila životnú formu a ušla. Ja som s Henrichom zašiel len pár sto metrov, kde sme sa otočili a vrátili späť k autobusu. Netrpezlivo čakáme skupinu, ktorá tu už dávno mala byť. Program je nabitý a nechcem žiadne meškanie. Naša drahá Zuzka stratila v polke formu a ledva pokračuje do cieľa čo zbrzdilo všetkých ostatných. Nemám na to nervy. Nakoniec sme to nejak logisticky vyriešili. Autobusár čaká Zuzanu, jedna skupina ide na zipline a ja s Petrom a Jankou na túru El Tigre.

Zipline v Monteverde má dokopy 3 kilometre a 9 lanových drách. Zavesia ťa na lano, samozrejme s potrebným vybavením, a “letíš” ponad prales ako vták. Ja túto atrakciu nemám moc rád, lebo ma sedák vždy tlačí medzi nohami, hehe

El Tigre na koni

El Tigre je podľa mňa jedna z najlepších túr v Kostarike. Má 8 kilometrov, z toho dva absolvuješ na koni. Janka je z koňa totálne vystresovaná, vlastne sme niekoľko dní dopredu riešili storno výletu, ale nakoniec sa hecla. Ja som na koni vlastne nikdy nesedel a Peťo naopak kone miluje. Minimum turistov, nádherné vodopády a všade naokolo zelená hustá džungľa. V rámci výletu máme aj vynikajúci obed. Viac info nájdeš tu.

Druhá skupinka zipline zvládla, aj keď anglicky zdatný  Andrej sa poriadne zapotil, lebo zorganizovať a skrotiť niektorých členov našej výpravy je niekedy ťažká práca. Za toto som mu doteraz vďačný.

Na hoteli v Santa Elene ma zastavil Henrich. Vraj mu niekto z batoha ukradol 100 dolárov. Čo s tým ja spravím? Úprimne, som si istý, že ich odložil tak, že ich už nikdy nenájde. Prečo by niekto kradol 100 dolárov a ďalších 500 nechal v peňaženke? Nedáva mi to zmysel.

Nervy napnuté na maximum

Večer sa idem odreagovať do mesta a poslať pohľadnice. Konečne si trošku užijem kostarickú atmosféru bez blbých otázok a riešenia malicherností. Teším sa, že tomu bude o pár dní koniec, lebo toto ani zďaleka nebola dovolenka a zarobené prachy sú skutočne odmakané. Ale Kostarike je predsa len Kostarika. Vlastne to je super

Po príchode na hotel mám sto chutí zavolať všetkých na izbu a povedať čo si o ich správaní myslím. Samozrejme, nemyslím všetkých, ale sme tu ako jedna partia. Zuzana mi povedala, nech to nerobím, pretože to aj tak nič nezmení, akurát sa miestami napätá atmosféra ešte viac prehĺbi. Mala pravdu. Dnes prvýkrát bez chlastania v partii dvoch párov, lebo sa potrebujem konečne poriadne vyspať. Dopil som zbytky rum, vypol mobil (čo by som nemal) a šiel spať.

The post Monteverde a El Tigre appeared first on .

Dôchodcovia zmeškali ranný odjazd loďou do NP Tortugero. Nedá sa nič robiť, ideme bez nich. Ostatní zas frflú, že prší a že dlho čakáme na vstup. Plavba loďou nakoniec trvá takmer dve hodiny a okrem papagájov, rôznych vtákov, vidíme v živej prírode aj aligátora. Kompletne sme zmokli, aké prekvapenie…

Pýtam sa 93 ročného Henricha o 87 ročnej Zuzany čo sa stalo. Prichádzame na to, že Zuzka síce kýva hlavou, že rozumie, ale vlastne nerozumie nič. Henrich je na ňu dosť nasratý. „Tak ja jej to platím, aby sa o mňa starala a ona robí hovno, nabudúce vezmem inú kamošku.“ Dohodli sme sa, že ďalšie inštrukcie mu budem písať na papier, keďže nepočuje. Má síce milióny na účte, ale nový strojček do uší si nekúpi.

Pod sopku Arenal

Po raňajkách opúšťame Tortugero a presúvame sa pod sopku Arenal. Zberateľ banánových etikiet Jirka nás donútil zastať vo fabrike Chiquita. Chce si vymeniť, resp. získať nové nálepky, na čo miestny strážnici najskôr reagujú samopalom pri hlave a následne smiechom a podaním ruky.

O pár hodín na to konečne prichádzame do mesta La Fortuna pod ikonickou sopkou Arenal. Petra a Zdena mi zas pília nervy. „Marceli a budeme zastavovať v tom supermarkete, a kdy?“ Proste stále dokola a to isté.

Ubytovanie za mestom je vskutku nádherné. Hneď na recepcii dostávame uvítací drink, ktorý Andrej dochucuje rumom. Zdena a Petra sa k nemu hrnú ako neriadené strely. „Jo, nalej aj nám“. Je to pre mňa totálne sedláctvo. Proste zadarmo sa zviesť je ich hlavná priorita a vidia len a len seba.

Ubytovali sme sa v bungalovoch s výhľadom na Arenal. Tento stratovulkán je najmladší a najaktívnejší v krajine. V roku 1968 explodoval a vyžiadal si život 87 ľudí, zničil polia, cesty a stavby v okolí. Drobné erupcie vo vnútri sopky sa opakujú každých 5 – 10 minút. Iróniou je, že miestny ju až do osudného roku považovali za obyčajný kopec.

Poobede máme na programe prvý fakultatívny výlet – termálne kúpele Baldi Hot Springs. Luxusný hotel s rozsiahlym komplexom termálnych bazénov, barov a tobogánov. Po náročných dňoch sa teším na relax s pivom v ruke. Súčasťou 55 dolárového vstupného je aj bufetová večera. Úsmevné je, že pred 6 rokmi sme využili „odpadovú“ termálnu vodu pod týmito kúpeľmi. Hlavne, že to bolo zadarmo.

Na ďalší deň náš čaká náročný program. Hneď ráno po vynikajúcich raňajkách vyrážame pod sopku Arenal. Výstup na vrchol sopky je zakázaný, aj keď sa každý rok nájdu odvážlivci, ktorí to skúšajú. Henrich a Zuzana ostávajú na parkovisku a my ostatní absolvujeme 5 kilometrovú prechádzku ku sopečným kameňom, kde zároveň končí aj turistická cesta. Za tých 6 rokov, čo som tu bol naposledy, si vegetácia zobrala veľkú časť územia. Stromy, ktoré boli vtedy po hlavu už dosahujú aj 10 metrov.

Ponáhľame sa späť na hotel, pretože niektorí majú v pláne zipline. Ak nevieš čo to je, tak ide o oceľové laná napnuté napríklad nad kotlinou, po ktorých sa zvezieš za pomocou kladky. Síce sme meškali takmer polhodinu, pracovník agentúry meškal tiež a nakoniec ani neprišiel. Pokašlal to hotel, takže peniaze sa klientom vrátili.

V meste som navrhol dvojhodinový rozchod. Zas frflanie, že čo budeme robiť dve hodiny v meste na obede. „Kým nájdeš reštiku, kým si objednáš a hlavne kým to prinesú, tak ti ani dve hodiny nebudú stačiť“. Ja som si zašiel na pivo, kde som chodieval aj pri poslednej návšteve Kostariky. Mesto je malé, takže klientov mám viac menej pod kontrolou.

Čokoládovňa Rainforest

Poslednou aktivitou dňa je návšteva malej čokoládovne, kde sa doteraz čokoláda vyrába tradičným spôsobom, bez použitia strojov. Túto hodinovú exkurziu odporúčam hlavne kvôli perfektne vyškolenému personálu. Prednáška je vtipná, interaktívna a veľmi zaujímavá. Za tú hodinu som sa o čokoláde dozvedel viac než za celý život. Napríklad, že biela čokoláda nemá s čokoládou nič spoločné. Tiež, že čokoláda bola nápojom Bohov. Celý proces výroby čokolády sa zaobíde bez strojov a fosílnych palív, ktoré ich poháňajú. Každú časť procesu si zároveň môžeme vyskúšať.

Kvalitná čokoláda je nielen chutná, ale aj prospešná. Napríklad obsahuje mnoho antioxidantov, vlákniny, prispieva k prevencii infarktu, znižuje riziko cukrovky, stimuluje mozog, znižuje stres a je považovaná za afrodiziakum. Samozrejme nebavíme sa o mliečnej Milke, ale o kvalitnej čokoláde. V našich podmienkach napríklad o 70% horkej čokoláde Lindt. Nerobím reklamu, ale zaujímalo nás, ktorú čokoládu teda konzumovať.

Kakaové bôby predstavovali aj platidlo. Na konci prednášky dostal každý z nás mešec s 9 bôbmi. Niekedy by sme za to dostali kravu. Žena vraj stála 20 bôbov. Pri otázke koľko stál chlap, odpovedala sympatická Christina takto – muži boli zadarmo.  Ak niekedy budeš v oblasti sopky Arenal, tak určite navštív Rainforest Chocolate Tour.

The post Arenal, najaktívnejšia sopka v Kostarike appeared first on .

Jedná sa o tradičný národný pokrm, ktorý obyvatelia Kostariky jedli už pred stáročiami. Vtedy, keď ťažko pracovali na plantáži, či budovali legendárnu „JUNGLE TRAIN“. Potrebovali výdatné, energetické a lacné raňajky, čo predstavovalo práve Gallo Pinto. Podobne ako sa u nás na poliach jedli halušky, ktoré ženy nosili svojim mužom. Tiež by si tí statní a zrobení muži nevystačili s presíčkom, maslovým croissantom  a nízkotučným jogurtom s čučoriedkami.

Korupcia alá Kostarika

Ok, pokora niektorým niekedy chýba. No pri momentálnych udalostiach na Ukrajine hneď z rána vyvoláva tento moment pocit hnevu. Ideme bojovať ďalej. Dnes nás čaká niekoľkohodinový presun do NP Tortuguero na karibskej strane krajiny. O desať sedem sú všetci nastúpení pred autobusom aj s batožinami. Pavol hneď ráno vyťahuje slivovicu, ktorú mi podáva ako prvému. Asi vidí, že to potrebujem viac než on. Ponúkne aj nášho sprievodcu Josého a tiež vodiča autobusu Warnera.

Cestou z mesta prechádzame okolo historického centra. José hovorí mnoho zaujímavých vecí, ktoré následne prekladám klientom. Moc si z toho nepamätám, ale napríklad. Hádanka pre teba. V Kostarike sa nachádzajú funkčné železnice, ale vlaky po nich nejazdia. Prečo? V minulosti sa moci ujal prezident, ktorý vlastnil dopravnú automobilovú spoločnosť a tak vlaky jednoducho zrušil. A že u nás je korupcia.

Kostariku mnohí volajú Švajčiarsko Strednej Ameriky. Krajina v roku 1948 zrušila armádu, má najvyššiu gramotnosť v regióne, štvrtinu krajiny tvoria národné parky, 99% energie pochádza z obnoviteľných zdrojov, vyváža nie len kávu a banány, ale aj mikročipy a zdravotnícky personál, dokonca je hlavný exportér Coca Coly do celej Strednej Ameriky. Cestovný ruch je však stále pre krajinu ten najdôležitejší zdroj príjmu. Medzi najväčšie problémy patrí sex turizmus, konflikty medzi zahraničnými majiteľmi nehnuteľností a chudobnými miestnymi obyvateľmi  a hlavne pašovanie drog.

Banánový kráľ Jirka

Krajina je aj pre nás relatívne drahá. Za 10 USD som nekúpil viac ako dve avokáda, liter vody, jedno mango  a kúsok pečiva. Nehovoriac o tom, že avokádo a mango sa v krajine pestujú. Kilo avokáda stojí 10 dolárov, za 6 máng zaplatíte na trhu asi dva doláre – skoro zadarmo. Autá sú „vďaka“ daniam o 40% drahšie než v USA. To len na margo toho, že u nás ceny rastú, ale stále môže byť horšie.

Cestou do Tortuguero sa nalievame rumom, sem–tam José niečo povie a ja preložím. Postupne chýba asfalt, nakoniec aj most, ktorý včera spadol. Po poľnej ceste nakoniec prichádzame do Caňo Blanco. Tu všetku batožinu prehadzujeme z autobusu na loď. Urobil som prvú chybu. Nenapadlo ma navrhnúť aby sa všetci zbalili do malých batohov a kufre nechali v autobuse. Ja som mal len batoh, takže za mňa OK, ale niektoré tie kufre….Cestujete na rok, či čo? V Tortuguero sme len deň, takže to dávalo zmysel. Hold, nenapadlo ma to. Spestrením je kufor, ktorý vypadol z lode. Chvíľu sa nadnáša na hladine, o pár sekúnd pri pohlade zdesenej majiteľky končí na dne rieky. Skočiť poň a riskovať stret s krokodílom si nik netrúfne.

Najviac mi je ľúto Jirku, ktorý je vášnivý zberateľ banánových etikiet a ktorých do Kostariky priniesol 6 kilo na výmenu. NEUVERITEĽNÉ! Jedna malá nálepku z banánu snáď neváži ani 0,000 do p….. Má teda kufor a 4 poľské tašky nálepiek zoradených do albumov podľa série, veku, odrody, krajiny atď atď. On vlastne do Kostariky prišiel len preto, aby sa stretol s miestnymi a mohol nálepky vymieňať tak ako ja hokejové kartičky. Nehovorí anglicky, ani španielsky a tak som každý jeden deň riešil telefonáty a správy s miestnymi a dohadoval stretnutia.

Nie som žiadna chodiaca encyklopédia a tak som informačné nedostatky kompenzoval snahou pomôcť. Samozrejme som takúto nadprácu v zmluve nemal. No prišlo mi nemorálne válať sa pri bazéne, ak mám za to dobre zaplatené.

Prečo prší v ďažďovom pralese?

Ďalšia sťažnosť od dvoch krásavíc prichádza hneď po odplávaní z prístavu. „Ježiš, zas chčije, Marceli proč chčije“? Rátam len do tri, nahodím úsmev a pokojne odpovedám. „Momentálne sa nachádzame v dažďovom pralese, v ktorom prší 360 dní v roku a dážď je tu tak prirodzený, ako slnko nad tou krásnou Moravou, kde žijete.“ Odpoveď ako vysvetlenie stačila.

Po dvoch hodinách sme v rezorte Pachira Lodge. Jeho malebné bungalovy rozprestreté v džungli, nádherný bazén v tvare korytnačky, skvelý bar, reštaurácia, dokonca „welcome drink“, ktorý hneď dochucujeme rumom. Noc tu stojí minimálne 400 dolárov. Výsledok? „Marcel, je to pekné, ale tie izby sú dosť jednoduché a navyše som si našla v izbe hmyz“. Nabudúce poprosím šéfa cestovky, aby rezervoval sklenenú, dokonale izolovanú kocku, do ktorej sa z tej hnusnej džungle žiadny chrobáčik nedostane! Nie toto som nepovedal, ale napadlo ma to. Proste sme v dažďovom pralese a je nemožné izbu odizolovať tak, aby sa do nej nič živé nedostalo. Na Zanzibare som si našiel v topánke škorpióna. Ale to bola moja chyba, že som topánku neodpratal. Nabudúce môžete miesto Kostariky zájsť na Malorku. Menej hmyzu a tiež menej dažďa.

Ach tá Kostarika, to je peklo…Nechápem, idete do Kostariky aby ste videli exotické zvieratá, navštívili džungle, videli sopky… A potom sa sťažujete že tie zvieratá sú otravné, že v džungli je príliš teplo a že tam aj prší a že sopky sú vysoko a je tam dosť chladno. To sme my – ľudia.

Kostarická Jamajka

Program pokračuje návštevou dedinky Tortuguero na druhej strane tortugerského kanála. Nádherné, malebné, farebné mini mestečko s jednou úzkou ulicou, reštauráciami, barmi, obchodíkmi. Z jednej strany lemované nepriepustnou džunglou, z druhej vodným kanálom Tortuguero, ktorý tu bol vykopaný pre pohyb lodí, ktoré sa potrebovali vyhnúť nevyspytateľným karibským vodám. Mestečko, ktoré je silne ovplyvnené afroamerickou reggae kultúrou. Cítim sa tu skvele hlavne preto, lebo máme dvojhodinový rozchod a konečne budem mať čas pre seba. Nakoniec som aj tak skončil s Josém na pive a neskôr kúpil tielko „PURA VIDA“ s leňochodom na potlači.

Môj voľný program pokračuje aj ďalej. Pred večerou si klienti užívajú bazén a ja sa s coronou v ruke snažím trochu spomaliť a užiť si toto nádherné miesto, ktoré som pred 6 rokmi preskočil. Jednoducho bolo finančne dosť náročné. Teraz som tu a ani si to neuvedomujem. Akoby sme sa s 11 českými klientmi nachádzali vo vákuum, ktoré sa nadnáša nad územím Kostariky a jediné čo z toho dokážeme vyťažiť je výhľad na tú prírodnú nádheru. Žiadna interakcia s miestnymi a zapadnutie do diania. Strach, že nevedia jazyk, strach pred ľuďmi samotnými, či hanblivosť, alebo len obyčajná ľahostajnosť?

Netuším, ale je mi to ľúto, lebo cestovanie nie je o fotení kostolov, pláží, pive pri bazéne, ale práve o stretnutí s ľuďmi, ochutnávaní nového jedla a snahe dozvedieť sa niečo o histórii, súvislostiach a pochopení prečo sa tu žije tak ako sa žije. So všetkým dobrým aj zlým. Moc filozofujem, takže idem ďalej.  

Druhý deň za mňou

Večera je bufetová, ale zas nemám čas sa poriadne najesť. Zajtra ideme na výlet a treba kúpiť vstup do parku – cez aplikáciu. Už dopredu viem, že ak pred klientmi spomeniem slová ako platobná karta, aplikácia, vyplnenie formulára tak ma pošlú do …. A tak aj bolo. „Marceli, ja to zaplatím v hotovosti, ja nemám žiadnu aplikaci, já tomu nerozumím, zaplať to a já ti dám doláre, diky moc“. Presne toto som od niektorých čakal a následne aj dostal.

Dva páriky samozrejme stiahli apku, vstup zaplatili a ostatným som to zaplatil ja. Akurát mi to trvalo hodinu, lebo kým som naťukal 8 mien, vrátane čísla pasov, dátumov narodení a národností tak mi formulár expiroval – trikrát. Nakoniec to bol taký mišung, kde sedeli len mená klientov. Čísla pasov boli náhodné – väčšinou telefónne, národnosť mali všetci afgánsku, lebo to bolo prvé v abecede. Hlavne, že sme zaplatili.

Večernú prechádzku džunglov absolvujem len z povinnosti. Andrej ma po nej ťahá na rum, ale ja chcem len posteľ. Zajtra o siedmej ráno vyrážame do NP Tortuguero pozorovať faunu a flóru. Musím sa psychicky pripraviť na otázky typu, prečo v dažďovom pralese prší.

P.S: Plán bol blog o 1000 slovách a zhrnutí dvoch dní. Nakoniec má 1200 slov a obsiahol som len jeden deň

The post Tortuguero, alebo “Proč v pralese chčije?” appeared first on .

Ľahké to určite nebude

V kaviarni som tiež našiel dve staršie pani – Petra a Zdena. Hovorme im tak. “Ja som ti vravela, že ten chalan v kraťasoch je ten sprievodca”, hovorí jedna druhej. Odprevadil som ich na check-in a hneď som dostal zdrba, že som ich odviedol do tej najdlhšej rady. Bohužiaľ, bola to jediná a skutočne najdlhšia rada na letisku. „WTF, to čo je za sťažnosť?” Ok, nejak som to predýchal, možno to mysleli zo srandy. Bohužiaľ tú radu o 10 ľuďoch na check-in u Air France si museli vystáť.

Ďalším do partie bol samotár Peter. Hovoril veľmi potichu, stránil sa ľudí, o čom som vedel. Majiteľ cestovky ma informoval o jeho traume z detstva a veľmi introvertnej povahe.

Ostatní členovia mali odlet až neskôr. Ja, Henrich a Zuzana letíme cez Paríž a Panamu. Petra, Zdena  a Peter cez Amsterdam iným lietadlom. Celú tu byrokraciu ohľadom QR kódov pre vstup do Kostariky, potvrdení o očkovaní a vakcinácii sme absolvovali na pohodu, dokonca som trafil aj správny gate. Proste odlet z Prahy bez problémov a bez zaváhania. Stihol som aj kávu a vyplenenie formulára pred príjazdom do Panamy – samozrejme som to musel vyplniť za každého zvlášť.

Henrich to prežil

V Paríži máme 6 hodín a pre svojich zverencov som našiel skvelé lehátka s výhľadom na odletovú dráhu. Jeho sem-tam pohľadom skontrolujem čí dýcha, predsa tá cesta je dlhá a náročná.  Let do Panamy trvá dlhých 11 hodín a nezažmúril som oka. Počas letu sledujem Henricha ako precízne obhrýza jablko. Je to stará škola, ktorá prežila vojnu a napriek zarobeným miliónom je veľmi skromný a šetrný. Jeho oblečenie má najlepšie roky za sebou, ale prečo kupovať nové, keď toto stále slúži. Kupovať handry, ideálne každý mesiac nové, je zlozvykom našej generácie. Zelenú mikinu North Face vraj kúpil v 1991 keď bol prvýkrát v USA, takže má 31 rokov.

Po prestupe v Paname sme konečne v San José. Minibus z našej agentúry tu na nás nečaká a tak sa promptne pýtam na shuttle do 5 hviezdičkového hotela. Ten pri nás zastaví o pár sekúnd na to, ale v zozname nemá naše mená. To preto, lebo po nás mal prísť autobus z agentúry. Nevadí, dopíšu nás na zoznam a hurá na hotel.

Je takmer polnoc, keď nás neevidujú ani na recepcii. Po 5 minútach vyťahuje recepčný nejaké čmáranice z posledného šuplíka a podáva kľúče do izieb. V tej mojej by sa vyspala väčšia africká rodina. Výhľad na mrakodrapy v centre mesta, ktoré pri mojej poslednej návšteve Kostariky pred 6 rokmi snáď neboli ani na papieri. Internet nefunguje, ale nevládzem to riešiť.

Marcel, pomôžeš mi vytiahnuť peniaze z bankomatu?

Budík nastavený na šiestu, no kvôli časovému posunu sa prebúdzam už o štvrtej. Unavený o trošku menej, ale dnes ma čaká prvý náročný deň. Výlet v Kostarike je poznávací, takže to bude časovo aj fyzicky náročné. O piatej ráno sa rozbieha kolotoč udalostí.

Najskôr stretneme Petra. „Marcel, prosím pomôž mi vybrať peniaze z bankomatu, ja to neviem“. Práve v tejto chvíli som prevrátil oči prvýkrát. „Si robíš prdel, jak nevieš?“ Petrovi som sa musel ospravedlniť, lebo aj aj som nad tým maturoval. Kartu je potrebné vložiť, ihneď vytiahnuť a následne znova vložiť, naťukať kód a ostatné už ako to poznáme. Bankomaty v noci nefungujú – konkrétne medzi 23:00 – 5:00. Covid opatrenie, ktoré má spomaliť pandémiu. To len margo toho, že u nás boli absurdné opatrenia a Kostarika ničím nezaostáva.

Onedlho ma zastaví Juraj, ktorý hľadá svoju spolubývajúcu Janku. Tá sa mala ubytovať na jeho izbe deň predtým, ale na izbu nikdy nedorazila. Recepčná tvrdí, že sa ubytovala a dostala kľúče. Premýšľame, kde sa stratila, alebo kto ju uniesol. Telefón samozrejme vypnutý. Nejde mi to do hlavy. Prosím recepčnú aby naozaj ešte raz skontrolovala číslo izby. Aha, tak ona nie je na 334, ale na 134. Hlavne že na ubytovacej karte je 334, nevadí. Zamestnanec hotela otvára jej izbu a žltý kufor, na ktorom je položená česká verzia bedekra je dobré znamenie. Janka sa nakoniec našla v reštaurácii na raňajkách.

O desať minút máme vyraziť z hotela, no Petra so Zdenou netušia, či majú raňajky v cene. “Nik nám nepovedal, či sú raňajky v cene”. A čo tak použiť ústa slečny? Stretávam ich v loby a posielam do reštaurácie nech do seba nahádžu čo to dá. Inak raňajky boli super. Ryžu s fazuľou, tzv. Gallo Pinto som vynechal, ale omeletu a následne kilo ananásu som si užil. Nehovoriac o papáji a avokáde, ktoré sa roztiera ako maslo a ktoré v týchto končinách jedávam len tak bez akéhokoľvek dochucovania.

Asi nikdy z hotela neodídeme

Je sedem, autobus pripravený, kostarický sprievodca José tiež, ale chýba Henrich a Zuzana. „Asi ma porazí!” Keď poviem, že sa stretneme o siedmej tak to znamená o siedmej, nie kedy mi to vyhovuje. José na mňa tlačí, musíme vyraziť, inak nestíhame vstup na sopku Poás. „José daj mi 5 minút, prosím“ Oboch som našiel točiacich sa v bludnom kruhu na chodbe hotela hľadajúc rúška. „Kašlite na rúška, musíme okamžite vyraziť, takmer sme vás tu nechali“, odpovedám rýchlo a na prekvapenie pokojne.

Meškáme, ale nevadí, na Poás prichádzame akurát včas. Niektorí majú problém nosiť rúška. Vraj im bolo povedané, že žiadne opatrenia v Kostarike nie sú. Zamestnanec návštevníckeho centra Poás asertívne odkazuje, že ak si nedajú rúška tak budú vykázaný. „Ach jaj decká, to je taký problém nasadiť si to blbé rúško?“ Henrich svoje nemá, no jedno sa váľa na zemi tak mu ho podávam a on mi za to pekne poďakuje. Sopku nakoniec kvôli oblačnosti nevidíme, je zima a prší. Kostarika má veľa mikroklimat a Poás leží vo výške 2690 metrov.

Cestou na ďalšiu aktivitu – Waterfalls Garden, zastavujeme kúpiť jahody, ktoré sa tu vo veľkom pestujú. Všetci ich ofrflú, aké sú drahé a tak vezmú len pár pív a vodu. Ja ako šéf skupiny mám nákup zdarma. Ako vravím, učím sa za pochodu a veta YO SOY GUÍA mi ušetrila kopec peňazí za suveníry a výlety. Ou Yeah! Waterfalls Garden sú známe svojou rezerváciu, kde žijú všetky druhy kostarických mačkovitých šeliem, motýli, vtáky, opice, žaby atď. Ide o zachránené zvieratá, ktoré sa tu majú lepšie ako v ZOO, ale oproti voľne žijúcim kamošom majú pramálo miesta. Taký jaguár potrebuje teritórium aspoň 10 km štvorcových, tu má možno 100 metrov. Cesta pokračuje okolo piatich vodopádov až na parkovisko, kde nás čaká šofér a tiež Henrich a Zuzana, ktorí si na túto prechádzku našťastie netrúfli. To by sme tam boli ešte doteraz.

Rum, riešenie na každý problém

Poslednou zastávkou je kávová plantáž DOKA. Dozvedáme sa všetko o tradičnom pestovaní a spracovaní kávy bez použitia fosílnych palív. José má výklad v angličtine a ja prekladám do slovenčiny, takže si celý výklad ešte lepšie zapamätám. Prvý deň je takmer za nami, asi som to prežil. Ráno na Poás boli námietky voči staršiemu páru, ale tí nakoniec ochotne počkali a skupinu nezdržiavali ani v ďalšom programe. Cestou na hotel zastavujeme v supermarkete. Kupujem rum Flor de Caňa nech trošku utužím partiu, prípadne vykompenzujem nejaké drobnosti, za ktoré som aj tak nemohol. Zas musím objektívne priznať že nie som chodiaca kostarická encyklopédia a na otázky klientov som odpovedal takmer vždy takto – Moment opýtam sa Josého. José mal odpoveď na všetko.

Nespomenul som ešte dva páry – volajme ich Andrej a Lucia, Pavol a Andrea. Pavol vyťahuje na parkovisku slivovicu, ktorou ochotne ponúka mňa aj Henricha. Petra s nadšením oznamuje, že kúpila o polovicu lacnejšiu kávu oproti kávovej plantáži. Táto udalosť ju z celého dňa potešila najviac. Doteraz vidím tú žiaru v jej očiach. Ušetrila 4 eurá a to sa oplatí!

Prvý deň úspešne za nami

V loby hotela nalievam nikaragujský rum do zakúpených suvenírových poldecákov a pýtam sa, ako sú klienti spokojní s prvým dňom. Žiadne výčitky, všetkým sa všetko páčilo až na poznámku – nevideli sme sopku. Dnes som dokázal veľa vecí, ale pohnúť mrakmi sa mi bohužiaľ nepodarilo. Prvý deň hodnotím úspešne. Do postele padám ako po trojdňovej šichte v bani. Pri otvorenom okne počúvam koncert Coldplay, ktorý vystupujú na národnom štadióne hneď oproti nášmu hotelu. Zajtra sa presúvame na karibskú stranu do NP Tortugero.

Viac blogov o Kostarike spred 6 rokov si prečítaš tu

The post Kostarika – návrat do raja appeared first on .

Po skončení internshipu na Floride som rozmýšľal čo ďalej. Voľba padla na volunteering, čiže dobrovoľnícku prácu výmenou za stravu a ubytovanie. Táto forma práce funguje po celom svete pod woofing.com.Dobrovoľnícka práca môže byť čokoľvek, práca v záhrade, na recepcii, cvičenie jogy v resortoch zameraných na zdravá výživu a zdravý životný štýl.Ja som si vybral Eco Lodge Resort v národnom parku Arenal v Kostarike. Rancho Margot vlastní pán pôvodom z Nemecka, ktorého vízia je poskytovať ekologické ubytovanie turistom spolu so zdravou výživou a lekciami jogy a samozrejme možnosťou túr do okolitej prírody.

Môj volunteering bola práca v záhrade, kde sme robili v podstate všetky druhy práce, ktoré sú hlavne nám ľudom z dediny  veľmi dobre známe, polievanie, okopávanie záhrady atď.Niektoré dni boli skutočne zaujímavé. Raz nás supervisor Jorge zobral zobral do dažďového pralesa mimo vyznačené chodníky, kde sa zbierali malé huby, z ktorých sme vyrábali organické hnojivo.

Pár krát to bolo aj pekne zaujímavé. Keď som sekal mačetou listy amapola a zaťal včelie hniezdo visiace na konári. Našťastie som ten konár neodťal celý, ale aj tak na mne pristálo asi 50 včiel. Sedeli na mne asi dve minúty. Ak by som nezachoval duchaprítomnosť a neprestal sa oháňať tak vyzerám ako panáčik Michellin. Na ranči bolo aj dosť veľa hadov, našťastie domáci zvaní Ticos vedeli dobre narábať s mačetou, takže ani jeden ma nepohrýzol.Najmenej obľúbená činnosť bola zbieranie listov amapola, ktoré sme trhali ako potravu pre prasatá. Na ranči bolo asi 5 dobrovoľníkov, tak sme si vždy túto prácu vyplnili nejakou zábavou. Američanka Molly dokonca vymyslela aj pesničku, slová si však už nepamätám.

Na ranči sme boli výborný kolektív. Ľudia tam boli z celého sveta, ale prevažná časť bola z USA. Každý jeden deň na ranči bol niečím zaujímavý, od majiteľa, jeho syna, dobrovoľníkov až po jogu, ktorá sa pravidelne cvičila ráno a večer. Pár krát, keď bolo málo hostí som dostal súkromnú lekciu jogy od lektorky pracúcej pre červený kríž.Všetkých ľudí na ranči spájal zdravý životný štýl a zdravá organická strava. Čerstvé ovocie a domáci jogurt bol najlepší začiatok dňa. Tento zdravý štýl sme pravidelne porušili každý štvrtok večer, kde sme v miestnom bare popíjali tradičný kostarický alkohol hacike a potom sa vykúpali v prírodných horúcich kúpeľoch.

Na ranči Margot som pracoval 5 týždňov a bola to veľmi dobrá skúsenosť. Osobne si myslím, že pre mladých ľudí je to najlepšia možnosť cestovania a spoznávanie krajiny poznať a vidieť ako ľudí v iných častiach sveta.

The post Dobrovoľníctvo v Kostarike appeared first on .

The post Slovenský dom na strome v Kostarike appeared first on .

Here is my Top List of Latin Countries I have visited. Every country is unique and special. If u never been in Central or South America make sure these countries are on your list. If u cant make decision where to go first, dont hesitate to email me and I ll be glad to help you

Peru is definitelly the best and the most amazing country I have visited. I have spent here almost half year, mostly in Lima, which is not very nice city, but their disorganize public/private transportation is experience what u need to take. Try Lomo Saltado and Ceviche, drink Cusceňa beer and Pisco Sour. Go to Larcomar and observe breath taking sunset above Pacific Ocean. Do Salkantay Trek, which is the most difficult and the most beautifull way to discover Machu Picchu. Go and Visit Aymars still living in traditional way on Urus Island on Titicaca Lake. Do sandboarding in Huacachina Desert off by Ica town. If You need  beaches, sun, party and ocean go up north to Mancora Beach on boarder with Ecuador.

Guatemala is my favourite Central American country. It is still not so discovered compare to Costarica or Mexico but its beatifull. Active volcanos, black beaches, Mayan ruins, Antique Cities, everything you are looking for is here. Its great country for studying Spanish. For approx 130 USD You will get homestay family, 3 meals per day and 25 hours of Spanish with private teacher. If u are coming to Guatemala make sure You will visit old capital city Antigua, Mayan Ruins in Tikal, layback town of Rio Dulce, beautifull National Park Semuc Champey and Lake Atitlan surrounded by 7 volcanos. If u looking for adventure where safety is not first You need to come to Guatemala. Low Budget backpackers will love it here.

Costarica or Switzerland of Central America. Very very expensive country but definitelly worth every dollar. The happiest people on the Earth live here. Costarica is really small country but You will need months to discover it. More than 20% of the land is covered by National Parks. On Pacific coast go to Manuel Antionio National Park and observe animals around, dont forget to try grilled mahi mahi fish, delicious. Have a party on peninsula of Nicoya, Montezuma and Santa Teresa are really good spots. Visit town La Fortuna in Arenal National Park and do the longest zipline of Central America in Monteverede National Park. On caribbean coast go to Puerto Viejo and Manzanillo and visit Peter and his house on the tree. Only one in entire world.

One of the poorest Central American coutry between Honduras and Costarica. I havent seen that much but what I spent 4 days on Ometepe Island created by two volcanos, Concepcion and Madera. Amazing place when time has been stopped. There is a lot of things to do, do hike on one of volcano, or both Madera is very hard, Concepcion is hell, take rest at Ojo de Agua, natural pool and treat yourself with COCO LOCO drink, which is coconut water, pineapple and Flor de Cana, traditonal rum of Nicaragua. Only 4 USD for a liter, friendly country for lowbudget travellers.

Mexico is just huge country and I purchased very cheap ticket from Germany to Cancun so only Yucatan I have done. Dont spend too much time in Cancun, its very fancy and crowded place. Head south to Tulum with beautifull Mayan Ruins on shore. Hippies City with amazing atmosphere. Visit at least three Cenotes, which are deep holes / caves in the earth with pure fresh water. Food is just amazing here. You really dont need to eat in expensive restaurant. There is street food everywhere with original mexican taxos, burritos, quesadilla and of course, Corona and Tequilla. Visit Mayan ruins Coba, not so expensive and not so crowded as Chicen Itza.

The post Top 5 Latin countries I have visited appeared first on .

The post Posledné a najlepšie dni v Kostarike appeared first on .

S detailným plánom nášho dobrodružstva som na time square v New Yorku čakala na kamošku Aničku, s ktorou sme mali v pláne toto Costarické dobrodružstvo spáchať. Ja som si moju dvoj – týždňovú dovolenku v NYC s radosťou doslova okorenila výletom na Costa Ricu. Prečo okorenila?

The post Ako si okoreniť dovolenku zážitkami, na ktoré sa len tak nezabúda appeared first on .