Trollveggen – cesta k najvyššej stene
Opúšťame NP Jotunheimen, kde sme absolvovali dve túry, Besseggen Ridge okolo jazera Gjende a výstup na Galdhopiggen. Pokračujeme smerom na sever k mestečku Andalsnes, čaká nás Trolia cesta, Trollveggen. Opäť prechádzame cez naše obľúbené mestečko Lom a tak ako včera aj dnes varíme na odpočívadle. Normálne sladené nápoje nepijem, lenže vždy keď cestujem mám hrozne veľkú chuť na kolu. Po dvoch náročných túrach sme poriadne vyčerpaní a za deň voľna sme radi. V podstate len spíme v stane, jeme, presúvame sa, alebo sme na túre. Na nič iné nie je čas, lenže príroda turistika je to, prečo sme do Nórska prišli.
Cesta, na ktorú nezabudnete
Pomaly sa blížime ku Trollstigen, teda k ceste trolov, na ktorých tu upozorňujú aj dopravné značky.
Žiadneho trola a ani losa sme nevideli. To na Slovensku máme viac trolov v podobe pána Blahu, Danka atď. Táto cesta meria 12,2 km, je súčasťou okresnej cesty číslo 63 a otvorená je len od polky mája do októbra. Slávnostne ju v roku 1936 otvoril kráľ Haakon VII po osemročnej výstavbe. Jazda po tejto ceste je úžasná a jej 10 percentné stúpanie s 11 ostrými zákrutami je výzva aj pre cyklistov. Z výšky 820 metrov padá naprieč cestou 320 metrový vodopád, ktorý Vás v prípade otvoreného okna na aute príjemne osvieži.
Ovce, pasúce sa na streche informačného centra
Sme hore a naskytuje sa nám krásny výhľad do údolia z jednej z mnohých platforiem, ktoré boli v roku 2012 vybudované spolu s turistickým centrom. Architektonické štúdio Reiulf Ramstad Arkitekter si dalo skutočne záležať na tom, aby táto budova dokonale zapadla do miestnej krajiny. A tak je jej strecha pokrytá anglickým trávnikom na ktorom sa pasú ovce. Jedinou vráskou na tomto krásnom mieste je veľký počet turistov a obchody so suvenírmi.
Trolovia, ktorí v noci v Trollveggen ožívajú
Hľadáme miesto na prespanie. Vyzerá to dosť komplikovane. Ako som už spomínal v prvom blogu, podľa nórskeho zákona „Right to Roam“ je možné kempovať kdekoľvek, pokiaľ ste aspoň 150 metrov od domu, chaty, alebo súkromného pozemku. Lenže tu je jedna cesta, nad ktorou sa dvíhajú strmé skaly. Podľa nórskych starých legiend sa tu trolovia potulujú každú noc, no len čo sa ich dotkne lúč ranného slnka, premenia sa na kamene a ich skamenené telá potom vytvárajú celé skalné útesy. Dúfam, že nás v noci nejaký nerozpučí.
Neostáva nám nič iné, len sa vybrať turistickou cestou k jazeru, ktoré je kilometer ďaleko a dúfať, že nájdeme nejaké rovné miesto pre náš stan. Nakoniec sme super miesto našli už po 100 metroch. Sme tu úplne sami, asi 50 výškových metrov nad tým šialenstvom a davom v okolí informačného centra. Máme najlepšiu spálňu tohto výletu. Výhľad na celé údolie a strmé skaly okolo nás. Popíjame becherovku s kolou a dívame sa na tú nádheru okolo seba. Ako málo treba ku šťastiu.
Najlepšie veci sú zadarmo
Po najlepšej noci, kedy som sa vyspal lepšie ako doma v posteli, sa prebúdzame do slnečného rána. Obloha je modrá a pod nami v údolí inverzia, akú som ešte nevidel. Evku zo stanu vyhnali až slnečné lúče, pod ktorými je v stane ako v skleníku. Balíme veci a schádzame k parkovisku. Je tu len málo ľudí. Na odpočívadle pri parkovisku máme opäť raňajky šampiónov, voda, sušené mlieko a musli. Spoločnosť nám robí nemecký cyklista, ktorý sa práve prebúdza na lavičke vedľa.
Voľný deň alá 800 výškových metrov, to je Trollveggen
Dnes máme „voľný“ deň s tým, že sa prejdeme niekde v okolí. Nič náročné. Rozhodli sme sa pre Stabbeskaret trek. Moja navigácia ukazuje 5 km jedným smerom a prevýšenie 0 metrov. To je samozrejme blbosť, ale 800 výškových som vážne nečakal. Takže z prechádzky je poldenný trek k najvyššej vertikálnej stene Európy, 1100 metrov vysokej kolmej steny Trollveggen ( trolia stena). Tesne pred nami vyrazil rovnakým smerom český autobus, inak by sme tu boli takmer sami. Dali sme im hodinu náskok. Po strmom kilometrom výstupe vedie pekná turistická cestička k druhému výstupu cez kamenné pole, po ktorom sa ide veľmi zle a nohy dostávajú poriadne zabrať. Ďalej je to klasicky cez snehové polia, okolo stále zamrznutých jazier pokrytých snehom až na samotný Stabbeskaret, odkiaľ tú šialenú stenu vidíte pekne zhora.
Dehonestácia prírody
Nad Vami je možno 250 výškových metrov a zvyšok steny pod Vami. Miesto je tak exponované, že nemáte šancu sa nakloniť tak veľmi, aby ste videli jej začiatok. Pod nami je stále inverzia, ktorá sa pomaly trhá. Česi sú stále hore a odchádzajú asi 15 minút po našom príchode. Mám rád partie ľudí, ktoré sa vedia baviť, ale čúranie cez okraj steny, aby bola cool fotka je dosť trápne. Nórsko si veľmi váži svoju prírodu a toto mi vôbec neprišlo vtipné, skôr infantilné. Odišli a nik tu nie je. Je pre mňa zaujímavé, že v letnej sezóne je to tu tak prázdne. Som však za to veľmi rád.
Schádzame dole a dnešný zostup nám trvá podstatne rýchlejšie ako tie dva pretým. Z nevinnej prechádzky sa tak vykľula skvelá poldenná túra. Po kúpačke v rieke a rýchlom obede opúšťame Trollstigen a pokračujeme do mesta Andalsnes, kde nás čaká jedna z najkrajších túr v Nórsku. O tom ale už v ďalšom blogu.
