Noro sa prebúdza o štvrtej, lebo mu je v jeho letnom spacáku zima. Dnes nás čaká poriadna porcia výškových metrov. V pláne máme skratku, aby sme nemuseli ísť až do Tatranskej Javoriny a odtiaľ k plesu s názvom Morské oko. Či to vyjde v tejto chvíli netušíme.
Čítaj ďalej
Ráno o tretej sa rútim na elektrickej kolobežke k vlakovej stanice vo Vrútkach smer Vysoké Tatry. Noro cestuje z Prahy, takže o zážitok má v nočnom Regiojete postarané. Vlak mešká na slovenské pomere štandardných 90 minút, na obranu treba povedať že toto meškanie nabral v susednom Česku.
O siedmej ráno vystupujeme v Poprade vo veľmi dobrej nálade, ktorú podporili naši spoluobčania tmavšej farby. Ak je Róm slušný, tak aj aj som k nemu slušný a správam sa k úctou. Ale táto partička ma dostala. Vystúpili z vlaku, zapálili cigarety a na upozornenie sprievodkyne, že vlak odchádza len zakričali – „Čoooo, kurime, ta počkajte kym dokurime.“ Ak toto robili na každom peróne, tak sa tomu meškaniu nečudujem. Po minúte hodili cigarety o zem a šup do vlaku. Nasrali ma statočne, banda nevychovaná. Nakoniec sme sa na tom s Norom pobavili.
Čítaj ďalej
Noc pred odletom na ostrov Malorka je poriadne divoká. O ôsmej večer spolujazda s Vladom, ktorý pracuje ako redaktor športového denníka. Deň predtým som s ním počúval športový podcast a teraz ma vezie do Bratislavy. Na hosteli pracuje kamošova kamoška, za čo som veľmi vďačný, lebo mi nedala spoločnú izbu s Bulharmi, ktorí sa tam vynorili špinaví, upotení, ukričaní bez znalosti slovenského či anglického jazyka. Pol hodinu im vysvetľuje rozdiel medzi potvrdením o očkovaní a antigénnym testom. Stojím v úzadí a obdivujem ju, ako to dokáže robiť tak trpezlivo s úsmevom na perách. Že prišli na najnovšom mercedese a dvoma igelitkami piva v plastových fľašiach je taká bulharsko-rumunská klasika. Na hostel som už fakt starý…
Mám tri hodiny spánku pred skorým ranným odjazdom do Viedne. Na novú autobusovú stanicu prichádzam s dostatočným predstihom a po hodine jazdy som konečne na viedenskom letisku. Keď vidím tú neskutočne dlhú kolónu ľudí mávajúcich so svojimi COVID PASS chce sa mi plakať. „To lietadlo nemám šancu stihnúť“. Nenápadne obieham ostatných, na čo nie som hrdý, ale inštinkt ma nenechal v štichu. Za normálnych okolností stojím poslušne v rade.
Po dvojhodinovom lete som konečne v La Palma. Po rannej káve v mekáči vyrážam k tri kilometre vzdialenej požičovni bicyklov. Navigácia ma posiela okolo obrovského parkoviska, ale ja to strihnem krížom a budem dúfať v dieru v plote. Nie diera, ale celý panel v dvojmetrovom plote chýba. Ušetrené dva kilometre hrejú na srdci. Po polhodine som na promenáde pred zamknutými dverami požičovne. Čo na tom, že mali mať už hodinu otvorené. Rafael cez telefón sľubuje, že do 5 minút je tam. Nakoniec to bolo 20, ale čert to ber. Ku karbónovému šípu mi zdarma požičal pedále aj prilbu. Maňana znamená dnes určite nie, možno zajtra. Btw. požičovňa sa volá SUNSHINEBIKES. Za karbónový Giant s Ultegra osadením som zaplatil 25 eur na deň. Spravil som si malý research a toto vyšlo najlepšie. Samozrejme vieš si požičať aj bicykel najvyššej úrovne za cca. 80 eur na deň.
Na tento deň som sa veľmi tešil. Poriadna jazda na preslávených malorských cestách, ktoré na prípravu využívajú aj profesionálni cyklisti. Dokonca som si naplánoval aj trasu a nevydal som sa tak na verím v boha. 155 kilometrov dalo zabrať. Prvých 80 km s vetrom v závese za skupinkou z Česka. Posledných 40 osamote v protivetre ma zničilo totálne a čerešničkou bol výjazd na diaľnicu. Šoféri sú voči cyklistom extrémne ohľaduplní, ale toto prekvapilo aj ich. Za občasného trúbenia som bezpečne došiel k ďalšiemu exitu a dobojoval to až do La Palma. Ak miluješ cestnú cyklistiku tak Malorka v zime je topka. Na webe NACESTY nájdeš desiatky zaujímavých trás.
Bicykel vraciam do požičovne pri západe slnka. Prvý perfektný deň za mnou. Uvidíme, či sa ráno postavím z postele. Za dve eurá pokračujem miestnou MHD do centra. La Palma je na prekvapenie veľké mesto. Žije tu približne polovica celého obyvateľstva ostrova a ten má okolo milión stálych obyvateľov. Každý rok ostrov navštívi ďalších 10 miliónov ľudí, hlavne z Británie, Nemecka a Škandinávie. K tomu pridaj 300 slnečných dní a máš tip top zimnú dovolenkovú destináciu. Časy kedy si Slovák na západe nemohol nič dopriať sú dávno preč. Ceny v reštauráciách podobné a potraviny v supermarketoch určite lacnejšie. Napríklad za tú istú proteínovú tyčinku v LIDL som zaplatil o 30% menej než na Slovensku.
Ľudia sú pohodoví, milí a bezstarostní. Priamo do malého obchodu som sa natrepal aj s bicyklom a bez rúška. Slovák by ma možno s tým bicyklom vyhodil a nadal prečo nemám rúško a čo ho vlastne otravujem. Tu si pán najskôr poťažkal môj bicykel a nechcel veriť, že váži až 8 kíl. Jeho odhad bol tri. Keď som sa ho spýtal na rúško tak mi jedno podal a ďalej krútil hlavou nad tým super ľahkým bicyklom. Proste pohoda a dobrá nálada.
Totálne vyčerpaný pokračujem z centra ku hostelu. Po 7 hodinách na bicykli vymetám jeden podnik za druhým. Pizzu prekladám zmrzlinou, pivom, gumenými cukríkmi a sladkým pečivom. Po príchode na hostel sa dozvedám novinku. Lacné hostely na Malorke sú vyčlenené ľudom do 30 rokov. Každý kto má viac potrebuje špeciálnu HOSTELLING INTERNATINAL MEMBER CARD za 10 eur platnú jeden rok. Logika je v tom, že ak máš 30 a viac tak pravdepodobne zarábaš a mal by si aj viac zaplatiť. Príde mi to fair, hlavne potom, čo mi hneď po príchode Angličan James nalieva gin tonic v pomere 2:1. Táto karta je zároveň celkom slušný icebreaker a námet na smalltalk. Pri automate na špunty ospevuje dve krásne Češky, ktoré takisto prišli na Malorku za cyklistikou. „Oh my GOD, you guys are so fit“, ospevuje slovensko-český životný štýl a nadáva na tlstých Britov nalievajúcich sa pivom. Tak máme radi šport, to je jasné.
Češky Tereza a Lenka sú skutočne fajn baby. Prišli tu na 10 dní a majú v pláne zjazdiť celý ostrov. Po prvom extrémne silnom drinku GIN TONIC v kombinácii s mojim RECOVERY drinkom z lekárne idem radšej do sprchy, kým som toho ešte schopný. Ďalší drink je môj posledný, lebo zajtra príde Noro a Vojta a musím byť v kondícii pred ďalším programom.
Budím sa skoro, akurát na koniec štvrťfinále medzi Slovenskom a USA na OH v Číne. Predĺženie už nesledujem, lebo zisťujem zásadnú vec. Nemám hodinky. Na izbe nie sú, medzi vecami tiež nie a v sprche už vôbec nie. Prehľadal som všetko, no neúspešne. Lenke nechávam moje číslo, ak by sa náhodou našli. Postup do semifinále má pre mňa horkú príchuť. Bez športových hodiniek som polovičný človek.
V MHD smerom do centra som si uvedomil, že som neprehľadal špinavý cyklistický dres, ktorý som aj s nechutne smradľavými ponožkami natlačil a na tri uzle uväznil v igelitovej taške. Samozrejme, tá je na spodku batoha, takže ho v autobuse celý vyhodím a otvorím tu toxickú zbraň. Hodinky sa našli! Wow, som znova šťastný.
Viac info a zaujímavostí sa dočítaš napríklad na tomto webe – https://zaujimavosti.net/cestovanie/mallorca-zaujimavosti-miesta-plaze-ktore-musite-na-ostrove-spoznat/
Bola streda večer a ja som šiel po rokoch do fitka. Keď som sa vrátil, Evka mi oznamuje, že kúpila letenky na Sardíniu s odletom pozajtra a ja mám v emaily odkaz na ubytovanie v meste Alghero na západe tohto ostrova. Super, na Sardíniu som vždy chcel ísť. Vlastne som tam už bol s rodičmi pred dvadsiatimi rokmi. Pamätám si, že sme bývali vo vojenskom stane, bola taká zima, že sme sa len raz kúpali v mori a často sme mali v kempe špagety. Uvidíme, ako to dopadne tentokrát.
Čítaj ďalej
O štvrtej ráno ignorujem budík s nádejou, že Noro ho vypne a spíme ďalej. To sa nestalo, keďže už je pol hodinu hore. Už dlho sa mi tak nechcelo z postele, teda zo spacáku. Vonku je tma, zima, hmla a pred nami 20 kilometrov po hrebeni. Raz, dva, tri, rozopínam spacák a za svetla telefónu obliekam pripravené oblečenie prevesené cez dlhú šnúru tiahnucu sa naprieč celou povalou chaty.
Všetci ešte spia, takže opatrne balím veci a po strmých drevených schodoch schádzam dole. Tak som si dával pozor, že som nakoniec zobudil úplne všetkých. Z rozopnutého batoha vypadla sklenená zaváraninová fľaša, ktorej obsah (slivovicu) sme už vypili. S rachotom poskakuje po schodoch až dopadne do rohu chodby v neporušenom stave.
O pol piatej sme na ceste do Smutného sedla. Padajúca hmla je nepríjemná a kráčať takto skoro do kopca je fakt za trest.
Čítaj ďalej
Ako dieťa som hory a turistiku moc v obľube nemal. Rodičia nás každý víkend brali niekam do prírody, čo som niekedy zvládal lepšie, inokedy horšie. Pamätám si len, že som sa stále pýtal, kedy už budeme na kopci a ideálne kedy budeme v pohodlí domova. Rokmi sa situácia menila a teraz som na tom tak, že po 5 dňovej turistike vo Švajčiarsku hneď plánujem ďalší výlet do hôr.
Čítaj ďalej
Cesta z parkoviska v Saas Fee pokračuje do mesta Zermatt pod veľkolepou horou Matterhorn. Počúvame hudbu a snažíme sa zľahčovať situáciu ohľadom vymazaných fotiek. Teraz, keď píšem blog tak je to sranda, ale v tej chvíli sme boli fakt rozladení. Ešte sme ani netušili, že Zermatt bude pre nás zakliata dedina. Už 15 kilometrov pred príjazdom sledujeme značky zákaz vjazdu. To nám nejde do hlavy a pokračujeme ďalej. Značiek je stále viac a skutočne v meste nevidíme žiadne auto, len to naše. “Norbert, asi by sme tu nemali byť.” Zaparkujeme v nejakom depe a pešo ideme do toho najlacnejšieho hotela, ktorý sme v meste našli. Noc pre dvoch za 100 eur. Staručká pani nevie dobre po anglicky. Matterhorn je dobre viditeľný aj z mesta, ale kvôli oblačnosť ho nevidíme.
Čítaj ďalej
Celé Švajčiarsko začalo zakúpením dvojdňového pobytu v štvorhviezdičkovom hoteli v meste Adelboden na západe krajiny. Pôvodne stál 500 eur a ja som ho kúpil za stovku. Hotely potrebovali počas epidémie cash a tak predávali za bagateľ. Alebo je na to iné vysvetlenie? Z Prahy to je poriadne ďaleko, takmer 900 kilometrov, ale to som zistil až po zaplatení. Inak by som sa na to vykašlal. Ísť kvôli dvom dňom 1800 kilometrov je silná káva aj pre mňa. Pobyt som chcel zrušiť, čo sa ale samozrejme nedalo a Evke sa tak ďaleko ísť nechcelo.
Čítaj ďalej
Posledné mesiace som sa venoval viac knihe a na blogovanie ostávalo menej času. Pritom materiálu je dosť a postupne spíšem aj Švajčiarsko, Sardíniu a prechod hrebeňa Nízkych Tatier. Ešte stále som dlžný posledný blog z letného Nórska, kedy sme navštívili aj slávny Preikestolen.
Pláž Borestranden neďaleko mesta Stavanger je skutočne nádherná. Aj keď je leto, kúpanie v oceáne je len pre skutočných otužilcov. Voda má teplotu 15°C. Evka vošla po kolená, ale mňa tá priezračná voda donútila k plávaniu. Určite poznáš ten pocit, keď sa dívaš na pokojnú, priezračnú hladinu mora a jediné po čom túžiš je skočiť tam rovnými nohami.
Hneď pri pláži je kemp. Cena za osobu vo vlastnom stane je 10 Eur. Tiež si za 65 Eur na osobu môžete prenajať chatku. My sme sa rozhodli stanovať na neďalekej pláži v malom lesíku, kde nás hneď upozornila staršia pani, aby sme nerobili v noci bordel a nenechávali po sebe odpadky. Nóri sú na to hákliví.
Čítaj ďalej
Z Gaustatoppen pokračujeme do mesta Odda, ktoré je východiskovým bodom pre známu Trolltungu. Asi najznámejší trek, ktorý denne absolvujú stovky turistov a instagramových fanatikov. Tú fotku proste musíš mať. Ale Odda to nie je len Trolltunga, ale aj Národný Park Folgefonna. Po rannej káve sme sa rozhodli pre túru k chate Holmaskjer vo výške 1550 m.n.m. Odda leží na úrovni mora, takže to bude makačka. Zaparkovali sme na odpočívadle, kde začína turistická cesta. O tom, že tento trek nie je vôbec populárny svedčí parkovné zadarmo a len pár turistov, ktorých sme stretli. Trolltunga a jej najvyššie položené parkovisko stojí 1200 NOK za dva dni. Teda okolo 120 eur.