Berliner Höhenweg s vytknutým členkom
V stredu po práci utekám na železničnú stanicu v Prahe, smer Beroun. Tu ma čaká Noro. Spoznali sme sa cez spolujazdu, aby sme sa po rokoch opäť skontaktovali a odleteli spolu s Honzom a Peťom na zimné Lofoty. V živote je skvelé stretnúť ľudí, ktorí ti sadnú od začiatku a vždy si máte čo povedať.
Našim cieľom je dedinka Mayerhofer ležiaca neďaleko talianskych hraníc v oblasti Zillertal. Úprimne netuším do čoho idem, nič som neplánoval. Noro ma namotal výstupom na ľadovec a ja som nemohol odmietnuť. Viac info som nemal a ani som sa nezaujímal.
Berliner Hoehenweg, alebo Berlínska Cesta
Do Mayerhofer prichádzame po zotmení, kde nás na parkovisku čaká Aleš. Výborný chlapík, pokojný so širokým úsmevom. V tej chvíli som vedel že bude dobre. Má za sebou tri dni v horách, kedy okolo neho v búrke šľahali blesky. „Ak chce ísť Aleš do hotela, tak musí byť fakt rozbitý“, hovorí Noro. Alešovi sme totižto navrhli prespanie v aute, do čoho sa mu až tak veľmi nechce. Mám aj stan, na Lofotách bol náš hashtag „nextoneintent“. Išli sme tam stanovať no nakoniec sa nám to nepodarilo ani raz a bohužiaľ to nevyjde ani v Rakúsku. Keď stojí reč tak si povieme „next one in tent“ a hneď sa smejeme z plného brucha.
Po večeri nakoniec hľadáme miesto pre dve autá, kde by nás cez noc nik nevyrušil. Chalani poznajú malé parkovisko nad dedinou Ginzling. Hneď vedľa neho je obrovská kopa hnoja, ale v chladnom počasí to až tak nevadí. Firemný Superb je skvelé auto, ale na spanie to až taká sláva nie je. Zadné sedačky sú po sklopení o niečo vyššie než dno kufra a tak spíme ako na obrubníku. Aleš je na tom vo svojom aute ešte horšie. On nemá obrubník, ale poriadny schod.
Noro, dávaj pozor kam stúpaš
Ráno vstávame o šiestej, auto nechávame na platenom parkovisku v Mayerhofer (cca. 40 Eur na 3 dni) a vyrážame na prvých 24 kilometrov k chate Kasseler Hütte, kde strávime prvú noc. Štart je skutočne svižný a čaká náš 1600 výškových metrov cez sviežo zelený prales ku chate Edel Hütte.
Počasie nič moc, zamračené, každú chvíľu môže začať pršať. Aleš spomína 11 údolí, ktoré musíme prejsť. Myslel som si, že toto číslo je rozplánované na celé tri dni. Z omylu ma vyviedol po prechode prvého sedla. „Tak, už len desať a sme na Kasseler“.
Nekomentujem, proste vypínam mozog a šliapem. Tu niekde som sa dozvedel, že ideme Berlínska cesta, tzv. Berliner Höhenweg a každý deň spojíme dve celodenné etapy do jednej. Táto cesta má vyše 80 kilometrov, podľa plánu trvá 8 dní, no Aleš ju chce prejsť za štyri. Toho ja a Noro súčasťou nebudeme, aj keď Aleš nás neustále láme. Hory fakt miluje. Vyšiel napríklad Elbrus a pokúsil si aj o šiestu najvyššiu horu sveta, Čho Oju. Po prečítaní množstva kníh o horolezcoch a Himalájach ho v duchu obdivujem. No a teraz je jeho cieľ Höhenweg za štyri dni, teda polovičný čas. Správny blázon.
Prechádzame jedno sedlo za druhým, hore a dole a tak stále dokola. Slnečné lúče prerážajú sivé oblaky a mne sa kráča čoraz lepšie. To bohužiaľ nemôže povedať Noro, ktorý uprostred dňa zle stupil a vyvrtol členok. Bojíme sa čo bude, sme presne uprostred dnešného dňa a pomáhať 100 kilovému chlapovi k chate vzdialenej 10 kilometrov si neviem ani predstaviť. Noro sa zaťal a ide ďalej. Uvidíme čo s tým bude na druhý deň.
Ľadový kúpeľ a zjeb od chatára
Medzi Edel a Kasseler Hütte sa nachádza drevený prístrešok, kde môžete prespať za poplatok 10 Eur. Na drevenej posteli sa vyspia dvaja ľudia a ďalší dvaja na karimatkách. Nie je to žiadna stará, drevená búda ale krásna a čistá mini chatka.
Po asi 11 hodinách máme konečne pred očami Kasseler Hütte. Aleš nás upozorňuje, že ešte náš čaká jedná horská prémia. A naozaj. Za horizontom strmo dole a potom zas hore k chate. Slnko páli, voda láka. Neodolám kúpačke v ľadovej vode horského potoka. Telo po takýchto výkonoch potrebuje ľadový kúpeľ. Na regeneráciu svalov tá najlepšia vec.
Na Kasseler prichádzame tesne pred zavretím kuchyne. „You are late, you are slow guys“, hovorí nám urastený, starý chatár v drevákoch. Darmo vysvetľujeme, že ideme až z Mayerhofer. Večeru sme však stihli a to je základ. Tlačíme do seba polievku, cestoviny a nakoniec štrúdľu so šľahačkou. Noro nepije, ale moja slivovica mu celkom zachutila. Pri pive, na terase chaty preberáme zajtrajšok. Vraj to bude ešte ťažšie než dnes. Výstup do druhého sedla Mörchenscharte znamená od rieky 3 kilometrovú vzdialenosť s prevýšením takmer 1000 metrov. Celkovo to za celý deň bude znova okolo 23 kilometrov. Radšej som sa mal nechať prekvapiť.
Ráno sa bojíme o Nora. V noci kvôli členku takmer nedošiel na záchod. Je odhodlaný to rozchodiť. Tak uvidíme v ďalšom blogu. 🙂
