Roháče, cez Smutné sedlo do Račkovej
O štvrtej ráno ignorujem budík s nádejou, že Noro ho vypne a spíme ďalej. To sa nestalo, keďže už je pol hodinu hore. Už dlho sa mi tak nechcelo z postele, teda zo spacáku. Vonku je tma, zima, hmla a pred nami 20 kilometrov po hrebeni. Raz, dva, tri, rozopínam spacák a za svetla telefónu obliekam pripravené oblečenie prevesené cez dlhú šnúru tiahnucu sa naprieč celou povalou chaty.
Všetci ešte spia, takže opatrne balím veci a po strmých drevených schodoch schádzam dole. Tak som si dával pozor, že som nakoniec zobudil úplne všetkých. Z rozopnutého batoha vypadla sklenená zaváraninová fľaša, ktorej obsah (slivovicu) sme už vypili. S rachotom poskakuje po schodoch až dopadne do rohu chodby v neporušenom stave.
O pol piatej sme na ceste do Smutného sedla. Padajúca hmla je nepríjemná a kráčať takto skoro do kopca je fakt za trest.
„Prečo si to robíme Noro?“
„Lebo sme ko…ti“, so smiechom odpovedá Norbi.
Ťažké ráno v Smutnom sedle
Tak rád by som bol v teplej posteli. Zajtra ráno keď v nej budem tak si musím pripomenúť tieto pocity a budem si ten komfort postele sakra vážiť. Po necelých dvoch hodinách sme konečne v sedle. Na hrebeni fúka a je ukrutná zima. Lenže sa musím prezliecť zo spotených vecí. Takže najskôr všetko dole a potom dve tričká, mikina, páperová vesta a bunda na to. Páperku natiahol aj Noro, vraj prvýkrát trekuje v páperke. To len na margo toho, aká zima nám musela byť.
So skrehnutými rukami raňajkujeme makovú štrúdľu a zapíjame ju ľadovou vodou. Ach jaj, kafíčko by bolo v tej chvíli fajn. Ďalej pokračujeme po hrebeni cez Plačlivé smerom k Ostrému Roháču. Tá hmla ako by bola čoraz svetlejšia a slnko ju určite čoskoro prerazí. Snáď sa tak stane ešte pred prechodom Ostrého Roháča, ktorý je zabezpečený reťazami.
Ostrý Roháč po reťaziach
Trvá to len pár sekúnd a hmlu strieda azúrová obloha. Tých niekoľko okamihov kedy vietor rozmetal všetky oblaky bol skutočne famózny. Určite sa potešilo aj stádo kamzíkov, ktorých je v Západných Tatrách neúrekom. „Preskakujeme“ Ostrý Roháč a ďalej na Volovec. Tu sme si dopriali prestávku na jedlo. Pri prežúvaní ďalších proteínových tyčiniek čumíme na ďalší kopec. Výstup na Hrubý Vrch vyzerá dosť komplikovane, hlavne je celá severná stena pod snehom a nevidíme tam žiadnu cestičku. Na značke píšu dve hodiny a budeme radi ak to za ten čas stihneme. Nakoniec to bola oveľa jednoduchšie a nechce sa nám veriť, že sme to zvládli za hodinu. Z hrebeňa máme krásne výhľady do Poľska, na Roháčske plesá a tiež do Jamnickej doliny, ktorej dominujú rovnomenné plesá. Ostrý Roháč odtiaľto vyzerá ako švajčiarsky Matterhorn.
Trasa ďalej pokračuje cez mne dobre známe kopce Jakubiná, Vyšná Magura, Ostredok a Nižná Magura. Tu si užívame teplé počasie a nádherné výhľady na najvyšší kopec Zapadných Tatier – Bystrá, týčiaci sa nad Račkovou dolinou a tiež Kriváň v pozadí. O tretej poobede sme v ústí Úzkej doliny a dvojdňová túra je tak úspešne za nami. K mojim rodičom do Kokavy je to na skok. Prišiel pre nás brat a mamina nás už čakala s plechom rezňov a zemiakovou kašou. Po tých sladkých tyčinkách a desiatkach kilometrov v nohách to bola po dvoch dňoch zaslúžená odmena.
