Backpacking v Mjanmarsku

Krajine vládne vojenská junta, ktorá všetko kontroluje. Keď sa niekde ubytujeme musíme na recepcii ohlásiť odkiaľ ideme a kam naša cesta pokračuje. Ľudia sú tu neuveriteľne milí. Až mi je to niekedy nepríjemné a mám pocit, že pre miestnych je ponižujúce takéto správanie. Pred chvíľou som vyšiel z pekárne. Vybral som si hamburger, fakt zlý, ale o to nejde. Ide o to, že za mnou hneď dobehla predavačka s táckou, naznačila mi aby som hamburger položil na tácku a pokračoval v nákupe. Tak som tú pekáreň ešte tri krát obišiel a ona išla stále za mnou s úsmevom na perách. Krajina je pre turistov otvorená len pár rokov a bielych tu nie je tak veľa ako v Thajsku, kde sú úplne všade. Cestou po ulici na nás všetci čumia takým prekvapeným pohľadom, že kto sme. Nikdy sa na mňa neusmievalo viac žien ako tu a sú celkom pekné musím povedať. Je bežné, že sa na ulici za nami rozbehnú miestne deti a kričia hello, who are you..Inak chodíme zásadne po ceste medzi autami. Chodníky sú v katastrofálnom stave a ak sa ten chodník neprepadne určite z neho vyletí pol metrový potkan.

Ubytujeme sa teda v jednom z hotelov v Yangone a ideme si pozrieť pagodu. To sú také kužeľovité stavby pozlátené budhistické stavby. Hneď sa nás ujme mladý asi mních s dobrou angličtinou a vysvetľujeme nám princípy budhizmu. Celkom sa mi toto náboženstvo pozdáva. Spomína dôležitosť karmy a v budhizme to funguje tak, že čo dáš to aj dostaneš. A tak miestne ženy v tomto chráme dennodenne kŕmia mačky a veria, že ich za to Budha odmení. Samozrejme aj táto debata skončí pri peniazoch a tak prispievame na jedlo pre chudobné deti o ktoré sa tieto kláštory starajú.

Samotné mesto je pre mňa úplná katastrofa. Rozbité cesty, splesnivené budovy, obrovské potkany na chodníkoch, chýbajúce pouličné osvetlenie, proste špina a bordel. Hotel je našťastie celkom OK a mladý chalan na recepcii, ktorého angličtina je veľmi chabá sa snaží ako sa len dá aby sme boli spokojný. Na druhý deň vyrážame pozrieť najväčšiu pagodu v Barme. Stavba vyzerá veľmi pekne a veľmi pompézne. Pred vstupom do každého chrámu sa treba vyzuť a to ma začína celkom rýchlo unavovať. V Yangone si ešte pozrieme miestny market, kde kúpite všetko. Unavený si dávam kávu. Pijem kávu a meter vedľa mňa žobrajúca žena s dieťaťom. Som z toho úplne rozhodený.

Čaká nás nočná cesta do Baganu. Na cestu sme kúpili liter rumu. Liter najdrahšieho rumu Mandalay stojí dve eurá. Nutella stojí trikrát toľko. Ideme nejakou panelovou diaľnicou, čo mi vôbec nevadí, lebo po tom rume spím ako zabitý. Zobudil som sa len na polhodinovú prestávku na večeru, dal som si hrušku a šiel spať. Skoro ráno prichádzame do Baganu a to je totálne šialenstvo. Desiatky taxikárov nalepených na dverách autobusu ziapu hello hello taxi taxi??? Takýto ostrý štart som si nepredstavoval. S kanadským párikom berieme taxi do mesta. Bagan je rozdelený na Old a New Bagan. Old Bagan je historické mesto, ktoré tvorí viac ako 2000 chrámov. Pred vojnou a silným zemetrasením ich tu bolo okolo 4000. Možno ste niekedy na fotkách tieto chrámy videli spolu s teplovzdušnými balónmi, ktoré prelietavajú nad mestom. Hodinový let stojí okolo 320 dolárov.

Ubytujeme sa v miestnom guesthouse, požičiavame motorky a vyrážame spoznávať Bagan. Stretávame mnoho miestnych detí, ktoré sa nám snažia predať suveníry. Zvyčajne nič nekupujem, ale tu sú suveníry pekné a originálne a treba pomôcť miestnym nejakým dolárom. Jedna dvanásťročná dievčina sa dokáže dorozumieť deviatimi jazykmi. Navyše je pekná, energická, usmievavá a ľahko by sa vo svete presadila. V Barme je však šanca na lepší život v zahraničí veľmi malá. Ak chcete opustiť krajinu, potrebujeme povolenie od vlády a to nie je ľahké dostať.

Nakupujeme teda nejaké suveníry a brázdime prašné ulice Baganu na elektrických skútroch až do zotmenia. Stretávame skupinu 12 Slovákov cestujúcich s BUBO. Na druhé ráno vstávame veľmi skoro na východ slnka a dúfame, že uvidíme aj balóny. Z nejakého dôvodu neletia, navyše je zatiahnuté a z východu slnka nemáme nič. Postupujeme do odľahlejších častí starého Baganu. Sem tam nám zapadnú skútre v bahne, sem tam musíme uhýbať psom, kravám, ovciam a tak. Poobede sme sa dostali do dedinky, kde vyrábajú miestne ženy suveníry. Inak ženy tu robia na stavbách, predávajú jedlo, suveníry, starajú sa o domácnosť, pasú dobytok a muži asi len sedia v krčme, alebo sú neviditeľní. Všetky ženy a deti sú ponatierané tzv. tanakou. Čo je niečo ako opaľovací krém u nás. Samozrejme sa tým ponatieram aj ja nech aspoň trochu zapadnem. Andrejovi večer došla baterka a tak ho musím odtiahnuť do mesta. Skoro som nabúral, keď som videl traktor prerobený na traktor prepravujúci ľudí. Miestna MHD. Všetci muži tu majú krvavo červené zuby. V Peru sa žuje koka, ktorá ma povzbudivé účinky. Tu v Barme je to niečo iné, ale žujú to všetci a potom to vypľúvajú kade tade po ulici.

Na druhé ráno pokračujeme do Mesta Mandalay. Strašne ale strašne leje a to celý deň. Cesta trvá asi 5 hodín. Ideme nejakou panelovou diaľnicou, ktorá má 5 pruhov v jednom smere a 5 v druhom. Mám ale pocit, že sme jediné vozidlo široko ďaleko. Zastavujeme na obed. Doniesli mi kuracie karé, toho som sa radšej ani nedotkol. Okrem toho ryža a ďalších asi 7 misiek nejakého jedla. Všetko vyzerá dosť divne a tak zjem aspoň ryžu a šošovicu. Za jedno euro celkom OK.

Prichádzame do Mandlay a ubytujeme sa v hosteli Rich Queen. Autobus zastane na rozbitej ceste do polky kolies vo vode a nám neostáva nič iné len sa v buse prezuť do žabiek a vystúpiť z autobusu. Na večeru sme sa vybrali do najlepšie reštiky v celej Barme, aspoň teda podľa Lonely Planet. Nechali sme tu za pitie, predjedlo a hlavné jedlo asi 12 eur každý. Neskutočne vysoká cena na miestne pomery. Po desiatich dňoch som tak unavený z ryže a keď vidím na jedálnom lístku hranolky, tak to je niečo ako keď v púšti nájdete vodu. Po večeri nás hosteska s dáždnikom vyprevadí k taxíku a ten nás odvezie na hotel. Fakt sa tu cítim ako Pán Boh niekedy.

Na druhé ráno zas leje. Okrem toho sa budím už o piatej, lebo niekde hrá nejaká hudba, ale to znie ako taká arabská bohoslužba, ešte že mám špunty do uší. Leje a leje a tak prespím celé doobedie, čo ma hnevá, lebo sa rúca náš plán cesty. Navyše pravidelne raz za pol hodinu vždy vypadne elektrina a nemôžeme nič plánovať, pretože nejde ani wifi. Poobede sa v daždi vydáme na most Ubein. Je to drevený most z tykového dreva dlhý viac ako jeden kilometer z jedného brehu jazera na druhý a tento most je najdlhší svojho druhu na svete. Dostali sme sa tam s lokálnymi ľuďmi na korbe auta asi za 30 centov. Taxík by nás vyšiel na 12 eur. Takže sme ušetrili. Dokonca som sa pri jazere aj na jedol a teraz len dúfam, že som dačo nechytil, lebo som tie krevety jedol rukami, ktoré som si nemal kde umyť.

Cesta naspäť na hotel bola ako zo zlého sna. Klasicky sme zohnali motorkára, ktorý by nás odviezol na hlavnú cestu z ktorej chodia autobusy. Motorkár došiel a zdal sa nám OK. S Andrejom sme si sadli na motorku, on bol v strede a ja vzadu. Asi po dvoch minutách sme mali odbočiť doľava, lenže ten kretén šiel rovno a len mierne točil vľavo, samozrejme sme hneď vedeli, že túto zákrutu nedá a mi nabúrame. Vleteli sme do kanála a preleteli cez motorku. Andrej spadol na šoféra a ja zas na Andreja. Dopadli sme do nejakej kopy piesku a až na pár odrenín sme boli v pohode. V momente sa zbehla celá dedina a vydesením pohľadom kukala čo sa deje. Ten motorkár bol úplne mimo, ale dokázal sa postaviť na nohy. V tom som začal na neho vrieskať a neskôr aj na všetkých na okolo. To ma neskôr aj mrzelo, lebo nám ponúkli odvoz zadarmo a tiež nám ponúkli vodu aby sme sa poumývali, keďže sme boli po páde celý špinavý. Na autobus sme si to radšej odkráčali po vlastných. Mali sme teda šťastie v nešťastí. Cestou na hotel sme stretli v protismere políciu a sanitku, tak ktovie ako ten chudák nakoniec dopadol.

Momentálne sedím v buse do mesta Kalaw, odkiaľ podnikneme dvojdňový trek na jazero Inle, ktoré je top destinácia nášho výletu. Slovenská turistika, ktorú sme stretli mi povedala že Titicaca v Peru je proti tomuto úplný šuvix. Tak som veľmi zvedavý, pretože Titicaca bolo pre mňa skvelý zážitok.