Vancouver – mesto medzi horami a oceánom
Dnes ráno som sa prebudil do ďalšieho upršaného rána a keďže mám dnes dayoff, rozhodol som sa napísať pár viet o mojom pohľade na mesto v ktorom žijem nejaký ten mesiac. Pre Vancouver som sa rozhodol na poslednú chvíľu, kvôli škole, ktorú som tu mal v pláne navštevovať. Vydržal som v nej mesiac, pretože moja private college nestála absolútne za nič. Po prvom dni som mal pocit, že to je kanadská pomocná škola a vyhadzovať peniaze za niečo, čo mi nič nedáva mi prišlo samozrejme zbytočné. Neviem ako sú na tom ostatné školy, ale túto moju začínajúcu na „A“ radšej nevyberajte aj keď som počul od slovenských študentov, ktorí sa tam trochu vzbúrili, že sa určité veci pohli k lepšiemu. Jednoznačne najvýhodnejšia možnosť je Working Holiday, o tom som sa už ale zmienil v inom blogu.
Kuba na pár dní
Dlho plánovaná cesta na najväčší karibský ostrov – KUBA, sa stal skutočnosťou. Cestovať na Kubu sa oplatí v zimných mesiacoch(my sme si vybrali marec), v lete je tam dosť teplo, najlepšie mesiace sú február až apríl, od júla do októbra je obdobie hurikánov, vtedy radšej nie. Bol to náš dávny sen, vidieť to tam, ešte za komunizmu, rozprávkovo tyrkysové pláže na Varadere,staré autá v Havane, tabakové plantáže a samozrejme rum a cigary. Najviac som sa bála 12hodinového letu tam, keďže som letela lietadlom štvrtýkrát, ale nikdy nie viac, ako 2 hodiny. Po deviatich hodinách v lietadle už všetci pasažieri stáli na nohách, lebo sedieť 12 hodín na zadku nemusí asi nikto. Stále nám niečo nosili jesť a piť – btw lietadlová strava teda nič moc. Zachránili to s vínom a kávou. Konečne sme 17.15 ich času pristáli na mini letisku pri Varadere, normálne som sa bála, či to pilot na takom letisku s jednou krátkou vzletovou a zároveň aj pristávacou dráhou s tým obr boeingom 767 zvládne, ale zvládol – našťastie.
Slovenský dom na strome v Kostarike
Z hlavného mesta Kostariky, San Jose, vyrážame na karibskú stranu k panamským hranici. Naša destinácia je dedinka Manzanillo, len pol hodinu loďou od panamského súostrovia Bocas Del Toro. Z terminálu San Carlos tu chodia autobusy buď priamo do Manzanilla alebo do populárneho párty mesta Puerto Viejo. Lístok stojí okolo 10 USD a cesta trvá 5 hodín.
Manzanillo je skutočne koniec sveta. Dedinka s pár desiatkami domov, nejakými hostelmi a sodami ( typické kostarické reštaurácie )
úchvatné miesto, kde dažďový prales prechádza do koralových útesov. Takých miest na svete naozaj nie je veľa. Za dedinou už nie je nič, len džungľa a ešte Punta Mona, tam sme sa ale nevybrali. Naivne sme si mysleli, že Karibik bude len krásne počasie, pláže a oceán. Turistické topánky sme nechali na hoteli v San Jose. 
No a samozrejme Karibik nás prekvapil daždivým počasím. Prechádzku na Punta Mona sme teda vypustili, v pralese plnom hadov to mohlo dopadnúť kadejako. Prešli sme sa aspoň na krátku vyhliadku za dedinou. Museli sme prebrodiť rieku, ktorá nám bola po ramená a potom ďalšiu pol hodinu po kolená v blate. Take it Easy and No Stress, to je to čo tu platí. Keď som sa v reštaurácií pýtal čo je Plato del Dia, čašník niečo zatancoval a zakričal „Nothing, Not Today. Ok, tak som popýtal hamburger, zamyslel sa a znova zakričal „No Meat“. Dal som si nakoniec Tacos, rýb tam majú dosť. No a prečo sme vlastne do tej „diery“ prišli?
Posledné dni v Dominikáne
Posledná časť trilógie o vandrovaní na Dominikáne. Je to už hodná chvíľa a tak musím poriadne zaloviť v pamäti. Stále sme v mestečku Samana, mne sa tu veľmi páči. Je to pokojná malá dedinka, kde som našiel všetko potrebné. Lacný hotel s veľmi peknou recepčnou, market plný ovocia a zeleniny, kde každé ráno raňajkujem stredne veľký ananás, tri paradajky a banán. Paradajky samozrejme na neporovnanie s tými slovenskými z Kauflandu, alebo Lidlu. Večeriame v skromnej reštike, ale varia tam výborne. Kopec hovädzieho mäsa, ryže, fazuľa a šalát za 4 doláre.
Večer zjednávame s Pedrom výlet za veľrybami. Pôvodná cena 50 eur mi príde veľa. Mám osobný cieľ to zjednať na 35, čo sa mi nepodarilo a cenu som zjednal len na 40 eur. Okrem pozorovania veľrýb v tom máme výlet na ostrov, obed a rum. Pedro nám na lodi teda podáva fľašu rumu, samozrejme kúpil ten najlacnejší.
Dominikána s Košičanmi
Ráno o 11 stepujem na peróne, na ktorý ma odprevadil Juan, brat Viktora u ktorého koučsurfujem. Nedovolil mi ísť tých 200 metrov bez dozoru, pretože je to všade nebezpečné. Keby vedel v akých situáciách som sa už ja počas cestovania ocitol tak by určite nebol taký opatrný. Na stanici sa stretávam s východniarmi a vyrážame na pláž Boca Chica. Pred nástupom do autobusu ešte kupujem avokádo. Na babku hovorím po španielsky a predstavujem sa ako Marcello z Mexika. Nechce mi veriť, ale nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť a avokádo dostávam za lokálnu cenu 30 pesos a nie za 80, čo je cena pre „Gringos“, teda bielych.
Boca Chica je malá dedinka, pri ktorej sa rozprestiera krásna pláž plná miestnych, hlavne zo Santo Domingo. Voda je tu tak plytká, že aj 100 metrov od brehu máte vodu maximálne po kolená. Do Dominikánskej som prišiel bez žabiek a okuliarov, raybany som kúpil za 5 dolárov a žabky som nekúpil vôbec, bral som to ako osobnú výzvu a tak som 12 dní chodil v teniskách alebo bosí.