Nádherná, nedotknutá Barma
Sme na autobusovej stanici v Mandalay. Toto mesto bolo otrasné. Skoro sme tu umreli a okrem toho pršalo celé dva dni. Tlačím do seba kurací burger bez akéhokoľvek náznaku mäsa. Pes to našťastie zjedol. Medzitým sa mi prihovorila Austrálčanka, že kam idem a dohodli sme na spoločnom treku z mesta Kalaw na jazero Inle.
V noci sme dorazili do Kalaw. Taxikári a hotelieri si nás hneď rozdelili, jeden bol tak aktívny, že zobral do hotela viac ľudí ako mohol a tak ostal čierny peter na nás a museli sme hľadať hotel o tretej v noci sami. Na druhý deň sme sa stretli s Johnym, našim sprievodcom. Austrálčanka dotrepala ešte amíka žijúceho v Thajsku a tak sa z dvojice stala štvorica a do konca tripu sme cestovali spolu. Zobrali sme taxík do jaskyne Pindaya asi hodinu a pol od mesta. Je to jaskyňa v ktorej je asi milión sošiek budhu a sú tam natlačení, že sa tam už ani chodiť nedá. Neskôr sme zastavili v malej fabrike na výrobu dáždnikov. Všetko vyrobené ručne precízne do detailov. Ceny týchto výrobkov sú smiešne nízke na to koľko času to zaberie.
Backpacking v Mjanmarsku
Prilietame do Yangonu. Najväčšie hlavné mesto a bývalé hlavné mesto. Z letiska do mesta ideme taxíkom skoro dve hodiny s párikom zo Španielska. Všetky autá majú volant na pravej strane ako napríklad v Anglicku, lenže na rozdiel od Anglicka tu sa jazdí na pravej strane. Za dve hodiny taxíkom sme každý zaplatili asi jedno euro. Cestou pozorujem okolie a toto je na základe neskorších skúseností pravdepodobne najchudobnejšia krajina v akej som bo. Večer na hoteli som si na google zistil, že po Afganistane je to druhá najchudobnejšia krajina v Ázii a to sú na tom lepšie aj také krajiny ako Kambodža, Severná Kórea a Bangladéš. Pre turistov je to na prekvapenie drahšia krajina na cestovanie. Hlavne ubytovanie je dosť drahé.
Saigon a delta rieky Mekong
Unavený prilietam do Ho Chi Min City, pretože som zas nespal asi 35 hodín. Z ostrova Koh Phangan som šiel celú noc autobusom a v Bangkoku som musel vyriešiť pár vecí pred odletom. Po prílete na letisko ma čakajú červené komunistické vlajky Vietnamu a úradníci v zelených vojenských rovnošatách. Moje kroky smerujú na vízové oddelenie・, kde musím požiadať o tzv. „víza on arrival“.
K tomu vám treba vypísaný formulár s dvoma fotkami a tzv. „invitation letter“ od Vietnamskej vlády. Vďaka istému Čechovi, ktorý celý postup podrobne rozpísal som prešiel cez úradníkov bez zaváhania a v pase sa mi červenajú krásne vietnamské víza. Poplatok za vízum na jeden mesiac je 45 dolárov.
Hostel, kde sa zastavil život
Ak sa hovorí, že čas je relatívny tak tu na ostrove uprostred jazera Nikaragua to platí dvojnásobne. Ometepe Island patrí medzi najviac navštevované destinácie v tomto stredoamerickom štáte. Po Mexiku je to najväčšia stredoamerická krajina, ale jej veľká časť je pre turistov len ťažko dostupná a oproti Kostarike toho nemá na prvý pohľad až tak veľa čo ponúknuť. Aj z tohto dôvodu sme tu strávili len 10 dní. Tento ostrov vytvorený dvoma sopkami ( Madera a Concepcion ) však patril medzi moje top zážitky.
Východiskový bod pre návštevu ostrova je mestečko Rivas asi 30 minút od hraníc s Kostarikou. Z Rivasu si zoberte taxi za 2 doláre do prístavu San Jorge. Loď na ostrov chodí počas celého dňa cca. každé dve až tri hodiny. Je to stará loď a je veľmi vtipné pozorovať ako sa na ňu naloďujú nákladné autá. Cesta trvá asi hodinu a ak Vám vyjde počasie tak pred sebou máte ako na dlani obe sopky. Loď vás zoberie buď do prístavu San José Del Sur alebo do Moyogalpy. Odtiaľ potom autobus alebo taxi do jedného z hostelov, resp. hotelov. Malé odporúčanie pre tých, ktorí nemyslia moc na to, že raz dôjde hotovosť. Bankomatov na ostrove veľa nie je. Videl som len jeden a ten nám dal cordobas asi až na piaty krát. Preto si tieto veci vyriešte ešte predtým.
Prvé dojmy z Guatemaly
Z Mexika prechádzam cez Belize na guatemalské hranice Všetko je spočiatku iné ako v Mexiku. Za posledné peniaze kupujem na hraniciach chipsy,samozrejme ako gringo som ich 3 krát preplatil. Všade ozbrojení mladí chlapci, vojaci, väčšina z nich nemá snáď ani 20 rokov Sú v celej Guatemale. Strážia banky, obchody, ale aj kaviarničky. V jednej ruke brokovnica, v druhej mob. Aj takéto veci tu zažijete.
Mladá žena žobrajúca na ulici v meste Quezaltenango, ktorá kojí dieťa, jednou rukou objíma staršie dieťa a tú druhú má natiahnutú a prosí o peniaze. Staručká predavačka v obchode, ktorá sa ma pýta, koľko stoja tie cookies, ktoré chcem kúpiť. Vravím 4 Q, toľko som platil včera. Prikývne a vydá mi z 5 Q bankovky.
Cestujeme v chicken buse, staré americké školské autobusy stále dosť dobré na Guatemalu. Nie však žlté, ale pomaľované všetkými možnými farbami, symbolmi a vzormi. Na každej zastávke nastúpia deti a snažia sa nám predať ovocie, žuvačky, banány v čokoláde za pár Q. Mladý muž nám v buse spraví polhodinovú prednášku o geografii zeme a potom ponúkne mapy celého sveta za 1 euro. Iné deti sa nás snažia prekabátiť.