Z Andrejcovej na Štefáničku
Na Andrejcovej útulni zaspávame až o jednej v noci. Po pár pästiach do drevenej podlahy sa ukričané dievčatá spamätali a konečne stíchli. Možno sa však len ožrali a zaspali, alebo si ich chatár odviedol do svojej kutice. Tíško závidíme, hehe. Každopádne, konečne je ticho. Budíček nastavený na piatu ráno neúprosne zvoní na sekundu presne. Ešte by som potreboval dve – tri hodiny na dospatie, ale Noro je v tomto striktný a čaká nás ťažkých 36 kilometrov až na chatu M. R. Štefánika po Ďumbierom.
Balíme veci a vonku pripravujeme raňajky – ovsené vločky s orechmi a sušeným ovocím. Ak mám ovsené vložky na raňajky, tak som zaručene na horách. Nerád tlačím do seba jedlo hneď po prebudení, ale na horách to inak nejde. Obloha je krásne modrá, bez jediného obláčika. Po 5 hodinách spánku nás čaká krásnych 36 kilometrov a 2 000 výškových metrov.
Prvého človeka stretávame až v sedle Priehyba. Je ním „ranger“, ktorý nás upozorňuje, že najbližšie kilometre nie sú moc dobre značené. A má pravdu! Noro má našťastie hodinky s navigáciou, ktoré každý odklon od červenej poslušne hlásia. Keď vidím, že má ľavú ruku na supermana, tak viem, že hľadá smer. Výhľady na Vysoké Tatry sú v týchto miestach dokonalé. Krásne biele štíty v kontraste so zelenými stromami lemujúce našu cestičku. V doline už dominuje jar, ale tu hore je stále snehu po pás. Kráčame po panenskom snehu bez stôp, ktoré na dvoch miestach prerušia čerstvé medvedie stopy. Chcel by som toho maca vidieť konečne. Na niektorých miestach sa cez roztápajúcu zem „derú“ fialové šafranové koberce.
Táto východná časť hrebeňovky je takto na jar naozaj nádherná a úplne vyľudnená. Opúšťame zasnežený hrebeň a schádzame k ďalšej útulni, kde sa štandardne končí druhý deň – chata Ramža. Neskutočne ma bolí chrbát z ťažkého batoha, ktorý mám na seba prvý raz.
Pri Ramži zjeme nejaké tyčinky, trošku oddýchneme a pokračujeme ďalej na Čertovicu. Táto časť je trošku nudná. Ide sa lesom, je oveľa teplejšie a výhľady na okolité hory sú fuč. Po takmer troch hodinách sme na Čertovici. Ja som totálne odpálený. Celý deň sme sa tešili na obed a pivo v motoreste, ale všetko je zavreté. Jediné šťastie je, že majitelia jedného motorestu sa zľutovali a podali nám aspoň pivo, kolu a dve horalky. Ležím na betónovom parkovisku a som presvedčený rozbaliť karimatku a spacák priamo tu. Noro má však iný plán. Volá na „Štefáničku“, že koľko stojí noc a že prídeme o tri hodiny. To, že nemáme eurá už nepovedal. Chatár mu do telefónu spustil asertívny monológ, ktorý som počul na dva metre.
„Ja som tu len do desiatej, končí sa mi zmena, nikoho čakať nebudem. O desiatej nech ste tu, kapustnica už nebude, len prídete a idete spať.“
Noro sa po tomto monológu už neodvážil opýtať, či môžeme platiť dolármi. Doláre zmenil pred odletom do Nepálu, ktorý sa nakoniec nekonal. Nechce sa mi veriť, že ideme ďalej. Zas je to do kopca a mne sa už fakt nechce. Na dlhých osem kilometrov vyrážame až o šiestej večer. Proste treba zaťať zuby a ísť.
Na „Štefáničku“ prichádzame okolo deviatej. Noro je zabudol odfotiť, takže musí byť fakt unavený. Chatár je oveľa milší, dokonca má pre nás výborný guláš a čapované pivo. To že nemáme peniaze nie je problém, môžeme ich neskôr poslať na účet. Vo veľkej jedálni sedí pár chlapov pri pive obdivujúcich našich 36 kilometrov. Spomínajú na časy, keď na vojne museli odchodiť podobnú vzdialenosť v rámci tréningu. Je tu ešte jeden chlapík, ktorý sa práve vrátil z Ďumbiera. Ukecaný, ale pohostinný. Hneď nám nalial decový pohár škoricového Jack Daniels. Po guláši dobrý dezertík.
Unavený na izbe ešte varím moje outdoorové jedlo, ktoré sa mi váľalo na byte už vyše roka. Neodradil ma ani zákaz používania ešusu na chate. Zrazu niekto zaklopal na dvere. Našťastie to nie je chatár, len chlapík s jackom, ktorým nás znova ponúka. Zaspal som presne sekundu po zatvorení očí. Dnešok bol skutočne extrémny. Ak sa chystáte na prechod hrebeňa NT tak si na to fakt doprajte čas, nech si to užijete na pohodu.
