Halloween v Saigone a vysočiny v Dalat
Lúčime sa s riekou Mekong a vraciame sa naspäť do Saigonu. Je Halloween night a tu v meste to vyzerá, že to miestny aj turisti berú vážne. Ja osobne som tento sviatok nikdy neoslavoval, ale atmosféra mesta ma donútila vyraziť do rušnej, motorkami preplnenej ulice Bui Vien v centre mesta. Za 7 dolárov som si nechal zmaľovať ksicht do bielo čierna. Pomaľovaný Európan vo Vietname je možno trošku atrakcia pre miestnych, ale zďaleka som nečakal taký veľký záujem. Cítil som sa ako Brad Pitt v čase najväčšej slávy. Všetky oči na mne jak sa spieva v jednej slovenskej pesničke. Ja som mal len jeden cieľ a to odfotiť sa s policajtami vo vojenskej uniforme, podarilo sa a nebolo to ani tak náročné. Pristavila sa vedľa mňa rodina, ktorá sa chcela so mnou odfotiť a mali so sebou malého syna, ktorý sa na mňa najskôr zdesene bez žmurknutia díval a potom sa chudák rozplakal. Dúfam, že som mu tým nespôsobil nejakú životnú traumu.
Na druhého ráno, potom ako som dal dole omietku a popritom si nešťastne preriedil obočie som sa vydal na 6 hodinovú cestu do vietnamských vrchovín v okolí mesta Dalat, po anglicky „highlands“, neviem či som to preložil do slovenčiny správne. Proste krásne zelené kopce. Autobusy tu vo Vietname to je vec. Miesto sedačiek máte postele, ktoré sú veľmi pohodlné. Ale! Vezmite si so sebou špunty do uší, aspoň tak do 80 decibelov. Šoféri tu totiž trúbia počas celej cesty. Ja som bol po 6 hodinách z toho totálne vystresovaný, unavený, rozrušený a ešte aj premrznutý z klimatizácie, ktorú som mal 30 centimetrov nad hlavou.
Na autobusovej stanici sa ma ujal jeden motorkár zo skupiny „easy riders“. Easy riders sú všade a je to komunita motorkárov, ktorá vás povozí po okolí mesta Dalat, ukáže vám krásy regiónu, porozpráva o histórií Vietnamu. Je to osobný šofér a sprievodca v jednom. Stojí to asi 35 dolárov na deň a je to skvelý zážitok. Tento konkrétny sa volal Dragon, odviezol ma do hostela Dalat Sky, ktorý mi odporučila recepčná menom Jump v hosteli Galaxy v Ho Chi Min City.
Tento hostel je jednoznačne najlepší v akom som kedy bol. Ide o rodinný hostel, ktorý prevádzkuje vietnamská rodina. Dve mladé ženy a ich bratranec sa o Vás postarajú ako o vlastného brata a sestru. Hneď prvý večer sme ešte s jedným Francúzom navarili plnenú papriku. Z čoho som sa osobne veľmi tešil. Plnená paprika je úplne všade a to som si myslel, že ide o slovenskú špecialitu. V Peru je to dokonca jedno z národných jedál.
Klimatizácia z autobusu sa večer prejavila tak ako u mňa aj jednej Dánky a Nemca, všetci soplíme a kýchame. Ja som si ale už skôr zaplatil jednu tour na druhý deň a choroba nechoroba, idem zlanovať vodopády, skákať do ľadovej vody a tak podobne. Terapia šokom pomohla, teplotu už nemám. Prvý krát v živote som skočil z 11 metrov s rozbehom aby som najskôr preskočil skaly podo mnou. Ak sa tu niekedy dostanete tak si nenechajte ujsť tento adrenalínový zážitok. Čaká vás prírodná kĺzačka, kde som sa celkom slušne doudieral, tri vodopády, ktoré musíte po lane zísť. V polke jedného sa musíte v polovici pustiť a spadnúť zo 4 metrov do vody na chrbát. Dva skoky z výšky 11 a 7 metrov, ďalej práčka, čo je vodopád, ktorý Vás doslova vyperie. Posledný vodopád má cez 30 metrov. Keby sme neboli istený tak nikto z nás to nezvládne. Ja by som sa tam bez istenia zabil tak 10 krát.
Večer premrznutý prichádzam na hostel. Chcem ísť skoro spať, ale zas sa mi to nepodarí. Na večeru nám Lu, 25 ročná majiteľka hostela navarí polievku tzv. „Hot Pot“. Toto by som mohol jesť do nekonečna. Prekladám polievku s kuracím mäsom a ryžou. Táto žena je neskutočná. Vlastní hostel, krásne spieva, skvele varí, okrem toho maľuje, nikdy sa neopila. Ideálna žena. Večer vyrážame na karaoke. Jediný kto sa na to teší je chalanisko „Happy“, ktorý v hosteli pracuje. Spieva fakt otrasne, ale užíva si to. Jediný, kto vie spievať je Francúz. Dánka, Izraelčanka, dvaja Holanďania a ja sme totálne katastrofa. Lu sa po pol hodine dostane k mikrofónu a nám všetkých padne sánka.
Na druhé ráno ma už čaká Lan z „easy riders“. Osem hodinová jazda po okolí zakončená najkrajším vodopádom, aký som kedy videl. Navštívil som tiež kávové plantáže. Vietnamská káva je iná ako kdekoľvek na svete. Ide o tzv. “weasel coffee”. Moc mi to nechutí, ale vyskúšal som. Kávovými zrnami sa kŕmia lasice. Potom ako to s prepáčením vyserú sa káva pomelie a podáva s kondenzovaným mliekom. Posledný deň už nerobím nič, len relaxujem, spím a napchávam sa. Na hosteli ma berú ako VIP hosťa a tak vyzerá aj rozlúčková večera. Spoločne varíme tekvicovú krémovú polievku, rybu v syrovej omáčke a rezne v zeleno žltej strúhanke. Nejdem sa dojesť. Neskoro večer sa lúčim s troma úžasnými mladými ľuďmi a vraciam sa späť do Saigonu, kde prichádzam pred piatou ráno.
Mám pocit, že toto mesto funguje rovnako ako cez deň tak aj v noci. O pol piatej ráno sa stále varí na ulici, všetky kaviarne, bary, diskotéky v plnom prúde. V parku behajú a cvičia domáci. Neviem či je to ranný beh, alebo neskorý večerný beh. Všade naokolo sú ľudia a nezdá sa mi, že by ich bolo menej ako cez deň. Momentálne je jedna poobede. Pred dvoma hodinami som prišiel do kaviarne. Dal som si americano. K tomu dostanete ľadový zelený čaj. Kávu som vypil pred hodinou a medzitým som zadarmo dostal už tretiu šálku čaju.
Moja cesta v Ázii sa končí. Zajtra ma čaká ešte jeden výlet v okolí Bangkoku a potom cesta domov. Mjanmarsko, Thajsko a Vietnam sú nádherné krajiny vďaka prírode, ale hlavne ľudom, ktorí tu žijú. O tom ale v ďalších blogoch.
