K pohoriu Pamír medzi nomádov
Po nekonečnom treku k jazeru Ala-Kul potrebujeme deň oddych. Sergej a Ľuba z „GUEST HOUSE on DERBISHEVA“ nás tak, ako všade prívitali čajom, chlebom a domácim džemom. Čaju som tu vypil tak 100 litrov.
V guesthouse sme sa zoznámili s Luciou a jej poľským priateľom Tomaszom. Po vzhliadnutí ich fotiek z oblasti okolo dediny Sary-Mogul operatívne kupujeme letenky z hlavného mesta Biškek na juh krajiny, do mesta Osh. Zbytok večera sme sa snažili naladiť futbal. Hralo Rusko so Saudskou Arábiou. Sergej takmer vyhodil telku z okna a po žene hodil nedofajčenú cigaretu. V rámci srandy samozrejme.
Na druhý deň pokračujeme maršrutkou okolo jazera Issyk-Kul do hlavného mesta, ktoré pripomína Bratislavu vo veľmi starých komunistických časoch. Potraviny sú tu lacné a ochranné sklo na mobil stojí len 1 Eur aj s aplikáciou. Liter benzínu okolo 50 centov a najlacnejšie cigarety 40 centov.
V hosteli nás ubytovala Ruska, ktorá nám síce predala apartmán s manželskou postelou, no nakoniec vysvitlo, že už v ňom tretí deň prespáva francúzsky pár. Nevadí, uspokojili sme sa s „dorm“ (zmiešaná izba). Pomaly si zvykáme na povinné vyzúvanie pred vstupom do domu. Kyrgistan je moslimská krajina.
Na druhý deň sme čakanie na odlet skrátili výletom do NP Ala Archa hneď za mestom a nákupom slnečných okuliarov, ktoré som ako inak stratil. Znova maršrutkou ideme na letisko a po 2 ozajstných kávach odlietame na juh krajiny, do mesta Osh. Toto mesto je silne moslimské. Na hosteli je nás privítal nápis „No alcohol, no smoking, 50 USD fee“. Miesto piva nám tak spoločnosť robil obrovský šváb v kúpelke.
Ráno majiteľka hostela zavolala rodinu, ktorá išla do našej konečnej destinácie, Sary-Moghul. Toto je typické pre Kyrgistan. Ľudia tu zarábajú od 100 do 200 Eur mesačne a každý SOM (domáca mena) sa počíta. Ak stopnete auto tak budete musieť zaplatiť.
Nakoniec vystupujeme v mestečku Sari-Tash. O Sary-Moghul sme sa dočítali, že je dosť „creepy“. Čo je fakt, okrem piesočnej búrky, 50 ročných áut LADA a nedostavaných domov tam nie je nič.
V Sari-Tash sme sa teda ubytovali v druhom guesthouse. Bol drahší, ako prví, lenže 10 ročný Daniel nás dostal svojim úsmevom, úprimným pohľadom a usopleným nosom. Staral sa o nás, ako nikto predtým. Úžasný chlapec, ktorý to v živote, tak ako väčšina tunajších detí nemá jednoduché. V mladom veku sa stará o business, neustále dolieva čaj, dáva pozor na svojho deda a ešte stíha provokovať kamarátov peniazmi, ktoré sme mu dali za ubytovanie. V ten deň sme ešte stihli vybehnúť na prvý kopec, odkiaľ sme malý celý Pamír ako na dlani.
Na druhý deň pokračujeme stopom za 300 SOM do Sary-Moghul, odkiaľ je to už len 22 kilometrov do kempu „Peak Lenina,“ priamo pod horou Lenina týčiacou sa do výšky 7134 metrov. Po 10 kilometroch máme toho plné zuby. Stopli sme prvé auto, ktoré ten deň okolo nás išlo.
V kempe nás privítal Abdul, typický moslim s fešnou čiapkou na hlave. S celou rodinou sa musíme vyfotiť vedľa solárneho panelu z „US AID“, ktorý musí byť jasne viditeľný. Abdul komunikuje len so mňou, ako keby bola Evka menejcenná. V ich kultúre je to tak stále funguje.
Keďže sme ušetrili nejaké sily a stále je len kolo obeda, pokračujeme k „Lenin Base Camp“ a ďalej po majestátnom kopci až k prvému snehovému poľu. Samotná hora nie je veľmi pekná, pripomina len hŕbu snehu a ľadu, až sa mi nechce veriť, že dosahuje nadmorskú výšku viac ako 7 kilometrov. Medzi horolezcami je považovaná za jednu z najľahších sedemtisícoviek a cena za výstup začína na 400 USD. To mi povedali priamo v kempe. Samozrejme sa rozlúčte s akýmkoľovek servisom. Za tie prachy si to všetko odnesiete sami. V cene je permit, doprava a sprievodca.
Čaká nás prvá noc v tradičnej jurte, ktoré sú tu na každom kroku. Kyrgisi sú nomádsky národ. Každé leto sa sťahujú do hôr, aby sa starali o svoj dobytok a v súčasnej dobe aj zarobili na turistoch. Na zimu sa znova sťahujú do miest.
Čo je jurta?
Jedná sa o nomádsky príbytok z drevenej konštrukcie, pokrytý plachtami, igelitom, kobercami, alebo kožou zvieraťa. V strede jurty sa nachádza piecka, ktorá síce prístrešok vykúri na dobrých 30 stupňov, ale nad ránom je tam zas poriadna kemra. Hlavne ak spíte vo výške okolo 4 000 m.n.m., kde sa ani ľadové krúpy nestačia roztopiť na vodu. Okrem júrt má každý kemp svoj prepravný kontajner s plastovými oknami, kuchyňou a jedálňou. Ja jednej strane tradičná jurta a vedľa nej 20 metrová plechová škatula s nápisom „CHINA SHIPPING“. Účel svetí prostriedky.
Ďalší deň pokračujeme na krátku túru k tyrkysovým jazierkam. Pri pohľade na zelenú lúku plnú malých jazier sa mi nechce veriť, že za nami sa dvíhajú zasnežené hory pohoria Pamír. S Evkou toho máme dosť a zvyšok dňa relaxujeme v našej jurte bez signálu, telky, bez internetu. Donútil som ju hrať „meno, mesto, zviera, vec“. Vydržala tri kolá.
Ráno sme sa zviezli naspäť do Sary-Moghul s francúzskou rodinou. Abdul náš už čaká vo svojom ďalšom gueshouse priamo v dedine. Skutočne podnikavý chlapík.
Je tu zima, ale stále sa podstivo vyzúvame. Nebudeme predsa hrešiť v moslimskom dome. Pri večeri nechápavo krútim hlavou, keď vidím moslima v špinavých čižmách ležiaceho na gauči. World is upside down.
