Kirgizsko – nádherná krajina nedotknutá turizmom
Nasledujúci článok je venovaný môjmu fascinujúcemu kirgizskému dobrodružstvu. Kirgizsko je stredoázijský štát, pre nás možno pomerne chudobný, ale vraj v rámci Ázie to nie je až také zlé. Toto je moja prvá návšteva tohto kontinentu, takže to neviem veľmi porovnávať, ale už teraz viem, že Kirgizsko je suverénne najlacnejšia krajina, v akej som kedy bola. Asi je na mieste otázka, čo ma to napadlo, prečo práve Kirgizsko a čo tu vlastne hľadám. Ok, tých otázok je na mieste viac 🙂
Šancu navštíviť túto netradičnú krajinu som dostala prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC, ktorá ponúka mnoho stáží (dobrovoľných aj pracovných) do celého sveta. Pôvodne som plánovala zostať v Európe, predsa len nemám toľko skúseností s cestovaním, ale keď som uvidela všetky tie možnosti, ktoré spomínaná organizácia ponúka, Ázia dostala prednosť. Európu človek môže veľmi ľahko precestovať aj sám, ale možnosť zúčastniť sa zorganizovaného projektu v pomerne neznámej krajine sa nedala odmietnuť.
Aby som to zhrnula, v Kirgizsku som bola ako stážista – dobrovoľník pre projekt „Sayakat“. Spolu s 10 ďalšími študentami (2x Česko, Poľsko, Nemecko, Rumunsko, 2x Francúzsko, Taliansko, Taiwan, Brazília) sme mali za úlohu počas 6 týždňov precestovať krajinu, spoznať ľudí, kultúru, zvyky a pokúsiť sa spropagovať naše zážitky a dojmy. A presne toto by som rada urobila prostredníctvom tohto článku. Takže sa pohodlne usaďte, toto je Kirgizsko mojimi očami 🙂
Čo sa týka príprav pred odletom, Kirgizsko je vďačná krajina, žiadne víza ani vakcíny neboli potrebné, stačilo mi obyčajné cestované poistenie, platný cestovný pas a samozrejme letenka. Letela som z Viedne s medzipristátím v Istanbule, let trval cca 7 hodín + 3 hodiny v Istanbule. Pristávala som nadránom miestneho času a podľa dohody ma mali na letisku čakať kirgizskí organizátori projektu. To by však bolo veľmi jednoduché J V príletovej hale, ktorá sa podobá bratislavskej hlavnej železničnej stanici, som strávila viac ako hodinu sama a toto bol zatiaľ jediný moment, kedy som zapochybovala o svojom rozhodnutí navštíviť Kirgizsko. K dispozícií som mala iba jedno telefónne číslo, na ktoré som mala volať v prípade potreby, to však nikto nebral. Otravní taxikári ponúkajúci odvoz do Biškeku (hlavné mesto Kirgizska) veľmi rýchlo zistili, že nerozumiem ani slovo, že som tam sama a neviem, čo mám robiť. Zatiaľ čo ja som sa tvárila, že neexistujem a že strop je tá najzaujímavejšia vec na svete, výborne sa na mne zabávali. Na pomoc mi pribehol mladý párik, ktorý aspoň trochu hovoril po anglicky. Keď sa konečne dostavili moji kirgizskí kamaráti (zabudli na mňa J), spadol mi kameň zo srdca a tak rýchlo som sa k nim ponáhľali, že som sa myslím ani poriadne nepoďakovala ochotnému páru mladých ľudí. Spoločne sme počkali na prílet ďalších 2 stážistov a nahrnuli sa do auta, ktoré nás malo odviesť do našich hosťovských rodín (jeden stážista, jedna rodina). Prvý problém, 5 miestne auto pre 6 ľudí (až neskôr som zistila, že várka predo mnou absolvovala to isté o počte 7 kusov J). Problém pre mňa, žiadny však pre miestnych. Natlačili sme sa do auta a vyrazili. Prvé dojmy z Kirgizska boli zmiešané, nič nenasvedčovalo tomu, že sa nachádzame v hlavnom meste. To ma však až tak nezaujímalo, pretože celú cestu sa pred nami týčili nádherné hory a ja som ich veľmi ochotne pozorovala. Práve príroda je jeden z dôvodov, pre ktoré u mňa Kirgizsko vyhralo.
Nájsť moju hosťovskú rodinu bol celkom problém aj pre miestnych, pretože domy sú tu očíslovane podľa (pre mňa) nerozlíšiteľného algoritmu. Možno by to celé zabralo menej času, keby sme medzitým nespadli s predným kolesom do malej priekopy J Ešte teraz sa musím smiať na celej situácií. Hneď som však mala možnosť vidieť, že ľudia sú tu veľmi ochotní, nápomocní a priateľskí. V momente bolo okolo nás hádam 5 kirgizských junákov. Auto sa podarilo vyslobodiť a dokonca sa podarilo dopraviť ma k mojej hosťovskej rodine.
Ide o sympatickú, moslimskú rodinku s 3 deťmi obývajúcu malý, ale útulný byt. Sú veľmi milí a pohostinní, veľa sa vypytujú na Slovensko (viac im však hovorí Česko) a naopak, radi mi rozprávajú o ich krajine a ukazujú osobné fotky. Z ich strany sa veľmi nedá hovoriť o kultúrnom šoku, povedala by som žijú podobným štýlom ako moja vlastná rodina. Obrovským rozdielom je štýl stravovania, to sa však týka celého Kirgizska. Každodennou zložkou jedál je mäso, vo všeobecnosti je jedlo veľmi ťažké a mastné. Raňajky sú pre mňa občas nestráviteľné, je bežné, že vám ponúknu polievku (samozrejme s mäsom), guláš a zvyšky večere. Navyše v Kirgizsku je veľmi neslušné odmietnuť jedlo, v niektorých oblastiach sa to môže rovnať až nedostatku rešpektu voči hostiteľovi. Počas celého výletu sa snažíme vždy aspoň ochutnať, čo nám ponúknu. Výsledkom sú žalúdočné problémy takmer každého z nás J Navyše sme pricestovali v čase Ramadanu, čo znamená, že moslimovia držia prísny pôst. V praxi – môj žalúdok dostal zabrať, pretože som sa stravovala cez deň (ako zvyknem), ale moja rodina očakávala, že s nimi povečeriam aj v neskorých (až nočných) hodinách. Nedalo sa odmietnuť, varili naozaj skvele a snažili sa mi pripraviť všetky tradičné jedlá. Čo už som však už naozaj odmietla, bolo vstávať o tretej v noci na ďalšie jedlo, ktoré moslim potrebuje, aby mal cez deň plný žalúdok. Oceňujem, že do toho ma už nenútili.
Prvých pár dní pobytu sme strávili v Biškeku. Musím povedať, že toto nikdy nebude moje najobľúbenejšie miesto na Zemi. Ulice sa mi zdajú všetky rovnaké, také ázijské. Architektúra je komunistická, budovy v centre sú mohutné a šedé. Aj tu sa však dá kultúrne vyžiť, dajú sa tu nájsť obchodné centrá, bary (veľmi populárne sú shisha bary), reštaurácie, bowling, kúpaliská, kaviarničky s wifi… Čo je na všetkom najlepšie sú ceny, pre Európanov až rozprávkové. Ako príklad by som uviedla, čo sa dá všetko zažiť za 4,5 eura: obed, večera, bowling, 2 krát cesta autobusom J Navštívili sme aj múzeum, avšak bez znalosti ruštiny neodporúčam. Paradoxne, ako turista si musíte zaplatiť podstatne viac ako miestni, angličtiny sa ale nedočkáte. Chýbajú mi historické budovy, čo mi však bolo vysvetlené tým, že kirgizskí predkovia bývali najmä v jurtách (jurty ma očarili, o tom neskôr).
Samostatnou kapitolou sú trhy, ktoré sme si veľmi obľúbili. Je to síce skvelé miesto pre zlodejov, takže si treba veľmi dávať pozor na osobné veci, ale nás to rozhodne neodradilo. Dajú sa tu lacnejšie nakúpiť už tak lacné veci J Oblečenie, kozmetika, elektronika, hračky, topánky… Osobne ma najviac baví prechádzať po uličkách s jedlom, ovocím, zeleninou. Predávajúci vôbec nie sú vtieraví, ak sa však už rozhodnete pre kúpu, ožijú a sú ochotní sa s vami dohodnúť na cene. Väčšina nemá problém s fotografovaním, dokonca sa usmejú alebo zapózujú, ale treba sa ich popredu opýtať a ak nechcú, nenútiť.
Veľkým kultúrnym šokom je pre mňa doprava. Opísala by som to ako chaos s pár základnými pravidlami, kde však jedno podstatné vyčnieva nad ostatnými: Ak ti niekto lezie do cesty, zatrúb! Vodiči trúbia naozaj neustále, často stačí, ak stojíte pri ceste, bez zjavného úmyslu vstúpiť na ňu. Občania Biškeku vo veľkom využívajú mestskú hromadnú dopravu a miestne „marshrutky“ – minubus, ktorý sa okrem autobusových zastávok pristaví aj pri mávajúcom človeku. Tu je opäť treba dávať pozor na osobné veci. Niečo ako cestovný poriadok tu neexistuje, napriek tomu sa stane iba výnimočne, aby človek čakal viac ako 5 minút. Ak do „marhsrutky“ nastúpi staršia žena, muži jej okamžite ponúkajú svoje miesta. Toto je veľmi silný zvyk, bola som svedkom situácie, kedy tak mladík neurobil a postaršia žena ho bez hanby, zato s poriadnym krikom vyhnala z miesta.
Ďalšia vec, ktorá sa vymyká, je platenie. Ako som už spomínala, Kirgizsko je veľmi lacná krajina. Doklad o kúpe tu v drvivej väčšine prípadov nedostanete a ak miestni spozorujú, že ste cudzinec, určite vám cenu mierne navýšia. Mnohé ďalšie veci môžu zaraziť. Napríklad mne sa stalo, že som čakala na výdavok (7 somov) a namiesto toho som dostala lízanku
