Lofoty, prílet za polárny kruh
Konečne nastal deň odletu do mesta Evenes, ktoré sa nachádza približne 250 km za polárnym kruhom a po minuloročnom Islande sa tak dostanem ešte o niečo severnejšie, na Lofoty. Tentokrát to nie je sólo akcia, ale výlet s ďalšími tromi ľuďmi. Po týždni cestovania naprieč súostrovím Lofoty môžem povedať, že lepšie osadenstvo som vybrať nemohol. Honzu aj Peťa poznám dlho a do partie sa pridal Norbert, ktorý ma raz viezol z Viedne do Prahy.
Noro medzi nás skvele zapadol a počas celej cesty sme sa vždy vedeli dohodnúť a dobre sa baviť aj vtedy, keď nám nebolo úplne pohodlne. Okrem poriadnej zimy a vetra nás čakajú veľmi krátke dni. Denné svetlo na Lofoty dopadne len zhruba na 5 hodín a tento krátky deň je veľmi vzácny. Všetko tak treba dobre naplánovať. Výhodou však je len pár turistov, väčšie a lacnejšie možnosti ubytovania a jedinečná, divoká atmosféra.
V piatok ráno sa prebúdzam s teplotou 37,5 °C a len dúfam, že to nebude nič vážne. Nadopovaný tabletkami prichádzame s Peťom na pražské letisko, kde náš už čaká Noro a Honza. Priplatili sme dve batožiny s limitom 20 kg, ktorý sme celkom výrazne prekročili. ( Noro a Honza o 9 kg ) Treba všetko prebaliť, vytiahnuť z kufrov ťažké veci, hlavne Norove dvojkilové balenie českých jabĺk. Milé dievča na check-in nám navyše pár kíl odpustilo a nakoniec nebolo treba nič vyhodiť do koša.
Takmer sme nestihli odlet z Prahy
Čas pred odletom trávime v letiskovom salóniku s rezňami, špagetami, bagetami a trojitými becherovkami. Každý ďalší panák becherovky je väčší ako predchádzajúci a moc sa nám z toho „baru“ ani nechce až začujeme naše mená, ktoré sa majú okamžite dostaviť k odletovej bráne. Lietadlo je naplnené z tretiny a všetkým sa nám ušlo miesto pri únikových východoch s extra miestom na nohy. Kombinácia paralen a becherovka ma uspala na celý let.
Po pol roku znova prilietam na hlavné letisko Gardermoen v Oslo, kde máme štvorhodinový prestup na let do Evenes. Čas trávime všelijako. Rozprávame sa, prechádzame sa po letisku, alebo vyjedáme čokolády, ktoré sú v jednom obchode zdarma. Samozrejmosťou je skúšanie parfumov a kadejakých krémov v „duty free“ zóne. Lietadlo do Evenes je výrazne plnšie než to do Osla. Lofoty nás vítajú silným vetrom a chladným počasím. Letisko je maličké s jedným malým obchodom a jedným pásom na batožinu. Stretávame sa tu s Jorgenom, od ktorého požičiavame auto. Alternatíva k auto požičovniam je požičanie od súkromnej osoby. Jorgen má dve autá, jedno nepotrebuje a tak ho prenajíma. Cena je takmer dvakrát nižšia než u klasickej požičovne typu Avis, Hertz.
Nakladáme všetko do kufra Passata z roku 2006, vonku je skoro 11 hodín v noci, tma a poriadna zima. Tešíme sa na prvé ubytovanie len 10 minút autom od letiska. Je to veľmi pekný a dobre vybavený dom pri jazere. Kľúče nám majiteľ nechal pod rohožkou, čo je v Nórsku bežné. Honza uvaril skvelú večeru a to tuniak s ryžou na hipsterský spôsob. Peter zas nalieva becherovku a tak tu vládne pohodová a zábavná atmosféra.
Chasing Aurora, alebo náhaňanie Aurélie
Pri „ostrouhlom“ stole pripravujeme plán na zajtra. Jedným z dôvodov prečo sme prišli na Lofoty je polárna žiara a jej videnie má určité pravidlá. Vonku musí byť tma ( ideálne bez svetelného smogu z miest ), jasno a vysoká slnečná aktivita. Najlepšie podmienky budú najbližšiu noc na polostrove Andoya, konkrétne v meste Andenes na najsevernejšom cípe, kde sa nachádza aj výskumná stanica „Spaceship Aurora“. Je to poriadna zachádzka, ale takúto príležitosť treba využiť.
Budík zvoní o šiestej ráno a trvá nám hodinu a pol, kým zbalíme veci, pripravíme raňajky a vystriedame sa na záchodoch. Noro sa ukázal ako oduševnený fotograf, za čo som veľmi rád, pretože mám rád pekné fotky z výletu, ale fotiť sa mi moc nechce. Peter nás už od rána nadája becherovkou a môj zdravotný stav sa začína zlepšovať. Neviem či je to alkohol, alebo skôr čistý, mrazivý vzduch za polárnym kruhom. Z auta pozorujeme strmé, zasnežené hory vychádzajúce z atlantického oceána a slnko, ktoré sa snaží dostať nad horizont, ale v tom období ešte nemá nárok.
Auto začína vypovedať službu
V polke cesty do Andenes sa rozsvietila kontrolka „engine fault“, teda zlyhanie motora, ktorého výkon dramaticky klesol. Mňa osobne oblial studený pot a nechce sa mi veriť, že naše auto vypovedá službu po dvoch hodinách jazdy. Tvrdý reset ( vypnúť, zapnúť motor ) pomohol. Noro volá kamarátovi, ktorý povedal, že si máme užívať život a kašlať na auto a že to isto nebude žiadny veľký problém. Jeho telefonáty v maďarčine nás veľmi bavia, hlavne linguistu Peťa. Nakoniec sme metódou pokus – omyl prišli na to, že auto treba držať v nízkych otáčkach. Cestu nám skrížili soby a okrem divého, bieleho zajaca sú to jediné zvery, ktoré sme videli. Do Andenes prichádzame okolo obeda. Obloha je jasná, ale slnko nevidno.
V mestečku Bleik parkujeme auto a vyrážame na prechádzku po pláži. Pre istotu obliekame návleky a ja s Norom aj lyžiarske okuliare. Počasie sa môže zmeniť z minúty na minútu, čo sa potvrdilo hneď prvý deň. Nikdy predtým som nevidel zasneženú pláž a prechádzka v čerstvo napadnutom snehu bez akýchkoľvek stôp má svoje čaro. Hľadáme miesto na stanovanie pri pláži, ale nájsť niečo v bezvetrí je poriadne ťažké. Podľa plánu dnes máme stanovať a všetci sa na to tešíme. Obyčajná prechádzka zasneženou, panenskou prírodou nám spôsobuje radosť, ako keby sme boli malé deti. Cestou naspäť k autu prichádza snehová búrka a teraz sa tie lyžiarske okuliare náramne hodia. Netušíme ako postavíme stany v takomto vetre. Odchádzame do obchodu nakúpiť nejaké pečivo, ovocie a zeleninu. Sú tri hodiny poobede a tma ako uprostred noci.
Miesto kempovania bude squatting
V Bleik je kemp, ktorý je v zime zatvorený. Je tu však malý, drevený altánok a ten sa stáva na dlhé hodiny našim útočiskom. Okrem toho tu sú otvorené toalety, v ktorých je príjemne teplo. Tento večer nás hreje Honzova ruská vodka a môj medový „Jack Daniels“. Zima začína byť fakt nepríjemná. S Norom sme zašli do obchodu pre drevené brikety, ktoré zo začiatku horia dobre, ale po čase okrem ohňa produkujú dym, v ktorom sa nedá existovať. Z altánku sa dymí ako z udiarne. Našim ďalším útočiskom sa stáva auto, v ktorom je taká istá zima ako von. Máme však plynové bomby na varenie a tie v aute použijeme na vykurovanie. Toto by Jorgen, ako majiteľ auta asi nechcel vidieť.
Auto striedame so sprchami, kde je fajne teplo. Posedávame tu ako úplné socky a premýšľame kde budeme spať. Cestou z pláže sme si všimli opustený dom. Ja a Peťo odmietame „squatting“ ( prespávanie v opustených domoch, ktoré však majú majiteľa ). Stanovanie však začína byť nereálne vzhľadom k silnému vetru. Je už takmer polnoc a polárnu žiaru stále nevidíme. Skúšame sa vrátiť trošku bližšie k Andenes a nájsť nejaké lepšie miesto na postavenie stanu. Nedarí sa nám. Pri ceste je zaparkovaných niekoľko áut čakajúcich na polárne svetlo. Asi sme aj videli nejaký slabý náznak, ale nič veľkolepé, kvôli čomu by sa oplatilo robiť tak dlhú cestu.
Aurélia dnes nebude
Kašleme na to, sme unavení a je nám zima. To čo pred pár hodinami neprichádzalo v úvahu nám teraz príde ako najlepšia možnosť. Našli sme „squat“, opustený dom, v ktorom prespíme. Noro vyzametal podlahu, na ktorú sme položili karimatky. Vietor prefukuje cez okno a vytlačí aj vchodové dvere. Prebudil som sa na Norove slová, „Hoši, máme návštevu“. Bol som však tak unavený, že som tomu nevenoval pozornosť. Spal som ako zabitý celú noc. Nakoniec tou návštevou bol len vietor a možno nejaké myšky.
