Nádherná, nedotknutá Barma
Sme na autobusovej stanici v Mandalay. Toto mesto bolo otrasné. Skoro sme tu umreli a okrem toho pršalo celé dva dni. Tlačím do seba kurací burger bez akéhokoľvek náznaku mäsa. Pes to našťastie zjedol. Medzitým sa mi prihovorila Austrálčanka, že kam idem a dohodli sme na spoločnom treku z mesta Kalaw na jazero Inle.
V noci sme dorazili do Kalaw. Taxikári a hotelieri si nás hneď rozdelili, jeden bol tak aktívny, že zobral do hotela viac ľudí ako mohol a tak ostal čierny peter na nás a museli sme hľadať hotel o tretej v noci sami. Na druhý deň sme sa stretli s Johnym, našim sprievodcom. Austrálčanka dotrepala ešte amíka žijúceho v Thajsku a tak sa z dvojice stala štvorica a do konca tripu sme cestovali spolu. Zobrali sme taxík do jaskyne Pindaya asi hodinu a pol od mesta. Je to jaskyňa v ktorej je asi milión sošiek budhu a sú tam natlačení, že sa tam už ani chodiť nedá. Neskôr sme zastavili v malej fabrike na výrobu dáždnikov. Všetko vyrobené ručne precízne do detailov. Ceny týchto výrobkov sú smiešne nízke na to koľko času to zaberie.
Večer sme našli nepálsku reštiku a konečne tam mali aj niečo iné ako ryžu na všetky spôsoby. Kupujeme trochu rum na cestu. Spať budeme v nejakom bambusovom dome v dedine uprostred džungle.
Ráno nás Johny Walker vyzdvihol a mohli sme vyraziť. My vybavení turistickým topánkami, nepremokavými bundami a on v žabkách s dáždnikom. Rovnako tak ako aj teplý kamarát, ktorý sa nás pri každej príležitosti musel dotknúť. Po obede nám začalo klasicky pršať a tak sme dorazili do ďalšej dediny zadrbaný od blata až po uši. Žabky bola lepšia voľba. Okrem toho dažďa a blata sme teda videli aj tradičný spôsob života miestnych vidiečanov a úprimne neviem či by som zvládol makať tak ťažko na poli od skorého rána do zotmenia. Miesto traktora byvol a všetko náradie čo potrebujú si vyrobia svojpomocne a potom to medzi sebou vymieňajú.
Na druhý deň obúvame mokré, ale čisté topánky a pokračujeme na jazero. Po 40 kilometroch sme dorazili k brehu jazera. Po obede, ryža s vajcom, nás loďka prevezie krížom cez celé jazero. Tu na jazere je veľmi rušný život, dokonca tu majú natiahnuté aj elektrické káble, keďže ľudia majú svoje príbytky postavené aj na vode. O tomto jazere som vedel len to, že miestny rybári tu veslujú jednou nohou. Veľmi komicky to vyzerá, ale asi je to veľmi efektívne, keď nič lepšie nevymysleli. Špinavý sme došli do hotela, ktorý bol ale plný a tak hľadáme ďalší. Unavení a zablatení sa túlame cestou a hľadáme niečo iné. Zrazu zastane motorka a zoberie všetky naše veci. Nechápem kde sme všetci našli tú dôveru odovzdať foťáky, počítače, pasy niekomu koho nepoznáme. Po 15 minútach sme došli do hotela Lady Queen, inak všetky hotely tu majú také honosné názvy. Recepčné evidentne na niečom fičia, lebo pri každej otázke na nás vypleštia oči a začnú sa rehotať. Ale je to celkom milé. Posledné ráno si náš americký podnapitý kamarát klakol pred recepčnú a požiadal ju o ruku. Nepovedala áno, ale ani neodmietla. Anglicky tu moc nevedia, lebo keď sa spýtam či mám ísť do prava tak povedia yes a keď poviem či nie náhodou doľava tak tiež povedia yes a potom že ako sa voláš synku a on že yes.
V ten večer sme išli na masáž. Štvrtá masáž a zas obrovský neúspech. Američan, btw. Bryan dostal mladú, tenkú a peknú barmanku resp. mjanmarku, ako chcete a ja jej 100 kilovú starú mamu. Keď som videl ako ta mladá začala chodiť po jeho chrbte a mne došlo, že asi to urobí aj tá stará tak mi prišlo mdlo. Doteraz nechápem ako som to mohol vydržať, lebo keď sa mi postavila na chrbát tak to bolelo tak, že som mal pocit, že mi rozmliaždi všetky stavce. Prežil som celú hodinu a mohli sme ísť na večeru.
Jedlo je tu dobré, ale komické vždy bolo, že čašníci vždy, ale fakt každý jeden večer zabudli niečo zarátať na účet. Raz zabudli zarátať dve polievky, tak sme ich poslali, nech to opravia a keď to doniesli tak sme ich poslali naspäť, lebo tam nebola ani káva. Ešte, že sme dobráci.
Na druhý deň sme sa vybrali na horúce gýčové pramene. Vonku 35 stupňov a voda mala ešte o niečo viac. Cestou tam sme zablúdili a museli sme bicyklovať skoro hodinu navyše na bicykloch, ktoré sa mohli každú chvíľu rozpadnúť. Večer ochutnávka mjanmarského vína. Kupujeme fľašu a potom aj druhú. Fľaša vína je tu 5 krát drahšia ako fľaša whiskey alebo rumu.
Posledný deň na jazere nás čaká výlet loďou, prišli sme práve ten deň, kedy sa koná oslava tohto jazera. Desiatky lodí, kadejako vyzdobených, všade hudba a mladí chalani veslujúci jednou nohou. Skutočne zaujímavé. Neskôr nás klasicky zoberú do zlatníctva. Zjednal som rubín z 300 na 150 eur, ale nakoniec som skončil u strieborného prsteňa, lebo ktovie či ten rubín nebolo len sklo na červeno natreté. Ďalej ideme obzrieť dlhokrké ženy, od detstva im prihadzujú zlaté obruče okolo krku a tak v starobe majú krky ako ťavy. Keby si to dali dole tak im odpadne hlava.
Ďalej pokračujeme vo výrobe cigár. Nejakú som aj vyskúšal, ale nič moc. Akurát sa mi zas roztočila hlava. Večer som si dal ešte umyť topánky a personál sa vždy sťažuje, že mám len veľké peniaze a to 5000 kyats, čo je cca 3 eurá. Keď im to ukážem tak sa pozrú do podprsenky a povedia, že nemajú vydať takým smutným výrazom v očiach.
Ráno nás čaká ťažká cesta do Yangonu a mňa noc na letisku. Momentálne sedím v Bangkoku a čakám na let na ostrov Kho Phangan, kde žije jeden Čech s hendikepovaným psom. Stretol som sa s ním v Lime tak idem na návštevu a vraj mi vybaví zľavu na potápačský kurz.
Barma vo mne zanechala veľmi dobré pocity, ale dva týždne je neskutočne málo. Videli sme len veľmi veľmi málo. Dobré jedlo, veľmi milí a úctiví ľudia, lacný alkohol, všetci tam pijú. Včera som videl taxikárov čakajúcich na zákazníkov a všetci driapali rum. Jeden nás viezol na autobus a tiež bol asi chýtený, lebo dal šoférovať Anrejovi a benzín načapoval niekde v tmavej uličke a to tak že vopchal vedierko do nejakej jamy na ceste a nalial to do auta, urobil to asi 6 krát.Ďalej veľa pekných, usmievavých žien, pamiatky a prírodu, ktorá ešte nie je tak zdevastovaná turizmom, ale miestny jej aj tak dávajú zobrať, Všetok bordel ide do rieky, do jazera a autá nespĺňajú ani základné ekologické normy. Je to veľmi chudobná krajina. Dnes mi španiel v lietadle vravel, že denná mzda je okolo 2 eur, čo je pre nás turistov asi jedno lacnejšie jedlo. Cestovanie v krajine je drahšie ako v Thajsku, lebo turistov treba žmýkať, tak nariadila vojenská vláda.
Ospravedlňujem sa za gramatiku, ale nespal som cca. 30 hodín. Našťastie tu v Thajsku majú aj starbucks a tak si po 2 týždnoch dávam kávu, lebo v Barme si kávu poplietli s horúcou čokoládou s piatimi lyžičkami cukru.
