Národný Park Lagodehki a dlhá cesta do Ušguli
Prvýkrát sa prebúdzame do upršaného rána v malom mestečku Lagodehki na hraniciach s Azerbajdžanom. Náš hostiteľ Otto nehovorí anglicky, my nevieme gruzínsky ani rusky. S jeho dcérou sme sa cez telefón dohodli na raňajkách. O siedmej ráno náš čaká praženica z domácich vajec a iné dobroty, ako napríklad čača. Poslednú noc sme z istých dôvodov moc nenaspali, ale čača o siedmej ráno ma prebrala rovnako dobre, ako vedro studenej vody. Pijem rovno dve, aby som nekríval.
Hneď po raňajkách nás čaká krátky 5 hodinový trek cez Národný Park k vodopádu Black Grouse. Táto oblasť je vraj plná jeleňov a medveďov. Informačné centrum je ešte zatvorené. Dva krásne psy, ktoré sme pomenovali „Čača“ a „Ludi“ ( pivo po gruzínsky ) sa s nami vybrali ako doprovod. Väčšia Čača išla dva metre za nami a menší Ludi tri metre pred nami. Keď sme zastali my, zastali aj oni a trpezlivo čakali. Dokonca prešli aj po provizórnom moste cez rieku. Ešte nikdy som nevidel tak verných psov a to nie sme ani ich majitelia.
Trek je príjemná nenáročná prechádzka popri rieke, celkom slušne značená. Ak budete v Lagodehki dlhšie odporúčam trojdňový trek k jazeru „Black Rock Lake“ na hraniciach s Ruskom, alebo jednodňovú túru k väčšiemu vodopádu „Gurgeniani“.
O druhej poobede sme naspäť v informačnom centre. Veľmi moderné a nové, s príjemným personálom a sivým mačiatkom, ktoré je atrakcia pre všetkých návštevníkov. Otto nás už čaká s plným pohárom čači a domáceho vína. Navyše sa ponúkol, že nás odvezie na autobusovú stanicu. Dal som mu vizitku, nevie čo tam je napísané a tak volá svojej dcére. Dohodli sme sa, že mu z Nemecka prinesiem jazdený „Passat“, ten jeho sa už rozpadá za jazdy.
Maršrutkou za 7 lari sa vraciame do Tbilisi. Celé dve hodiny nás hádže ako skaly v miešačke. Cesty sú v Gruzínsku dvojprúdové, ale dosť široké na to, aby si z nich Gruzínci spravili štvorprúdovku. V hlavnom meste Gruzínska máme ešte pred odjazdom nočného vlaku do Zugdidi dosť času. Dopriali sme si vínko v malom podniku v centre mesta s pekným výhľadom na rieku. Za pol litra vína sme zaplatili cca. 2,5 Eur.
Trošku veselí pokračujeme na hlavnú vlakovú stanicu. Je to len dve zastávky od centra mesta, ale aj za tých pár minút stihla pani, sediaca oproti nám nakresliť portrét, ktorú mi pri vystupovaní s úsmevom podala do ruky.
Na vlakovej stanici je celkom slušný zmätok. Miesto v spiacom vozni na trase trase Tbilisi – Zugdidi stojí 21 lari. Naše dva lístky platíme cez automat, ktorý však nevydáva peniaze naspäť, čiže nás ta cesta stála trošku viac. Tesne pred odjazdom vlaku skáčem z peróna pod koľajnice, na ktoré mi spadla šiltovka. Musím ju vyloviť, mám ju od brata z Nového Zélandu. V tom zhone som niekde položil telefón a cestovné lístky, neviem čo hľadať skôr. Sprievodcovi nemám čo ukázať, ten sa s nami nemazná a volá políciu. Nakoniec sme našli aj lístky aj mobil a naša 8 hodinová cesta z Tbilisi do 330km vzdialeného mesta Zugdidi môže začať. Teraz som si uvedomil, že ten vlak urazil za hodinu „neskutočných“ 40 kilometrov.
O šiestej ráno sa prebúdzame na konečnej. So zalepenými očami nastupujeme ihneď do maršrutky, ktorá nás za 20 lari odvezie do mesta Mestia v regióne Swaneti. Prespal som takmer celú cestu, ale tri veci mi ostali v pamäti. Prvá vec je mŕtva krava ležiaca hore nohami pri ceste. Ďalej som sa zobudil na to, ako šofér stratil po ceste rádio. Nechápem, ale stalo sa. Tretia vec, podľa mňa topka celého tripu. V rozostavanom tuneli, ktorý je vlastne len diera v skale, bez vozovky a osvetlenia sme zastali uprostred. Dôvod? Šofér zastal na mieste, kde sa cez dieru v skale leje voda a poumýval najskôr predné a neskôr zadné sklo.
V našej maršrutke sme sa zoznámili s dvoma Češkami, s ktorými sme šérli jeep do Ušguli. Cesta na osobu vyjde cca. 15 Eur, 50 kilometrové dobrodružstvo a kolotoč v jednom trvá 2 hodiny. O tretej sme na mieste, 550 km sme zvládli za 21 hodín.
Šofér Gogi nám odporučil guesthouse, v ktorom nejde teplá voda. Majiteľku sme na to upozornili, ale tá reagovala slovami „If You dont like this guesthouse, maybe you can go to other one“. Hmmm…balíme batoh a pátrame ďalej. Nakoniec nás ubytovala pani Mária, s ktorou dobrú polhodinu vyjednávame izbu. Nakoniec sme sa unavení nejak dohodli, aj keď to bolo veľmi, veľmi komplikované.
Pod kopou jedla sa na večeri doslova prehýbajú stoly. Všetko domáce a hlavne čerstvé kačapuri rovno z pece, ktoré sme už pár hodín nemali. V našom guesthouse sú Fíni, Švedi, Nemci a my. Nechce sa nám baviť s turistami a tak sme si zašli do podniku na víno. Tam sa zjavil Američan z Portlandu, ktorý všetkým rozpráva, kde všade bol a čo všetko videl. Americký afekt a samochvála je posledné po čom dnes túžime. Ráno nás čaká trek na ľadovec Shkhara pod najvyššou horou Gruzínska.
